ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opustili ju všetci. Muž i deti ju odumreli, rodina sa k nej chudobnej priznať nechce; nuž, tak žije stará Drahutka osamelá, opustená, v chudobe, so svojím žiaľom a kadejakým trápením, sťa tá práchnivá vŕba pri potoku, ktorej korene divý prúd podmýva, o peň bijú rozbúrené vlny a oprchlou korunou rozháňa sa zlostný víchor.

Jedinou útechou úbohej starenky bola modlitba. V jednej ruke ruženec, v druhej lieskový čakan, o ktorý sa opierala, putovala stará Drahutka každý deň za rána z Boroviec do blízkeho mesta, kde usadiac sa v predsieni hlavného chrámu Pána, čakala, pohrúžená v modlitbe, štedré milodary dobrých ľudí, ktorými sa jej títo vďačili za jej skrúšené Otčenáše a Zdravasy.

Tichá, pobožná modlitba tejto starenky požívala u ľudí na celom okolí zvláštnu úctu a dôveru, poneváč všestranne spomínalo sa, že jej skrúšená modlitba je zvlášte Bohu milá a preto býva často vyslyšaná. Následkom tejto dobrej, ďaleko široko kolujúcej povesti, rozličným trápením a ťažkou starosťou obťažení ľudia štedro obsypávali bohatou almužnou starú Drahutku, pošepnúc jej zakaždým účel žiadanej modlitby.

S usmiatou tvárou ďakúvala zbožná starenka, prívetive kývajúc hlavou, a srdečne šepkala vďačné: „Pán Boh zaplať!“

Po službách Božích zaviazala bohatú almužnu do ručníka a opustiac kostol, pospiechala do „Čierneho Hája,“ ku kapličke preblahoslavenej Panny, aby tam pred milostivým obrazom Bohorodičky vybavila podlžné modlitby.

Po vybavení svojej povinnosti poberala sa starenka spokojne domov, do súsedných Boroviec, kde na samom hornom konci dediny v úpätí vysokého vrchu, stojí jej malý, drevený, slamou pokrytý domček. Tam presedela úbohá starenka dni a dni osamote, driapajúc perie okolitým gazdinám.

Tak plynuly dni života našej starenke v tichej jednotvárnosti a ona domnievala sa, že to už ani ináč nebude, až do jej poslednej chvíle.

No, „človek mieni, Pán Boh mení,“ a tak aj v chudobnej chatrči starej Drahutky nastala razom veľká zmena.

*

Bolo to prvého mája 1892. roku, keď stará Drahutka s bohatou almužnou, zaviazanou v červenom ručníku, prichádzala ku kapličke Bohorodičky vybaviť svoje modlitby za obdržané dary, ktoré boly jej hlavnou výživou.

Čierny Háj vítal ju tajným šumom svojím a veselým spevom operených obyvateľov svojich. Svieža vôňa mladej boriny pôsobila milo, ľahodivo na ťažký dych starenky, tak že jej tu bolo tak voľno, tak dobre, ako nikde inde.

Príduc ku kapličke, zbadala, že akási cudzia dievčina kľačí tam pred obrazom a modlí sa.

Modlitba jej rušená bola usedavým plačom, ktorý chvíľami prechádzal až v hlasitý nárek.

Starenka zostala zadivená stáť, bo to, čo videla, veľmi ju prekvapilo. — Už toľké roky chodí ku kapličke do Čierneho Hája a nikdy tu ešte živej duše nenašla.

Obzerá od chrbta neznámu, plačúcu devu a dlho nevedela sa rozhodnúť, či ísť bližšie ku kaplnke a či vrátiť sa, aby nevyrušila neznámu z modlitby. Rozmýšľala dlho. Konečne zbadala opodiaľ dievčiny hodný batôžtek, a to jej vyzradilo, že modliaca sa deva musí byť pocestná. „Snáď zablúdila v lese a nemôže sa dostať na dobrú cestu? Jak dobre by bolo poslúžiť jej radou a prispeť pomocou.“ Rozmýšľala starka a rozhodla sa, že pristúpi bližšie. Sotva však urobila pár krokov napred, vyrušila neznámu z modlitby. Táto, obzrúc starenu, divo vykrikla a uchytiac batôžtek so zeme, bežala ako šialená húšťavou lesa preč.

„Neboj sa ma, neboj!“ volala udivená starka za utekajúcou dievčinou, ale marne. Tá, preskakujúc menšie kroviny, bežala vždy diaľ a diaľ do lesa, až konečne zmizla očiam stareny.

„Chúďa, ako sa ma naľakala! Či snáď nemá dobrého rozumu? Je šialená? Alebo má čosi ťažkého na svedomí, bojí sa ľudí a skrýva sa v samote lesa? Už čokoľvek je, ale nie je s ňou dobre,“ rozmýšľala starenka. Kľaknúc pred obraz a sojmúc s hrdla ruženec, modlila sa skrúšene.

Po vybavenej pobožnosti chystala sa dobrá starenka na zpiatočnú cestu, ale nové prekvapenie zastavilo jej krok. Splašená neznáma deva vykúkala zpoza hrubého, blízo kaplnky stojacieho duba, hľadiac na starú Drahutku asi tak, ako hľadieva bojazlivé dieťa na kominára, alebo dajakého bubáka, ktorým ho dakto nastrašil a ktorého sa už voľakedy veľmi naľakalo.

Starká, zbadajúc skrývajúcu sa devu, volala na ňu prívetive: „Neboj sa ma, devuľka moja, nič sa ty neboj, ja ti nič zlého neurobím! Ak ti nebudem môcť dačím pomôcť, uškodiť ti neuškodím. Ja som kresťanka-katolíčka a mám Pána Boha nad sebou, a preto nikomu zle nechcem, nuž ani ty nemusíš predo mnou utekať a skrývať sa.“

Na túto reč vystúpila neznáma zo svojho úkrytu. Bol to driečny zjav mladej, asi osemnásťročnej dievčiny. Nesmelým krokom blížila sa k starenke, nespúšťajúc s nej ani na okamih svojich veľkých svetlých očú.

„Pochválen Pán Ježiš Kristus!“ riekla neznáma, zblížiac sa na pár krokov.

„Na veky, amen!“ — odvetila starka. „Čože si sa ma tak naľakala, dievka moja? Či vyzieram tak strašne? Hm, tak je to, dievka moja, tak na tom Božom svete; i ja som bola kedysi mladá, tak ako ty, i mňa volali peknou Katkou, a teraz, na starosť, ostanem strašidlom, pred ktorým ľudia budú utekať.“

„Ach ja som neutekala pred vami preto, že strašne vyzeráte, ale som sa naľakala, keď tak nepozorovane za mňa ste si stali, že to moja pani z mesta, ktorej som horko-ťažko ušla a pred ktorou skrývam sa tu v tej hore už vyše týždňa.“

„Ty si teda zo služby ušla?“ pýta sa Drahutka.

„Áno,“ odvetila neznáma.

„Mala si azda hlad, či mnoho práce, a či bola pani zlá?“

„Hladu som nemala, ba naopak, kŕmili ma ani holuba, núkali, aby som len jedla a pila, čo chcem, žeby som vraj dobre vyzerala. Práce sa nebojím, čo by jej koľko bolo, veď som naučená robiť, ale tej tam bolo málo. Pani tiež nebola mrchavá a ja som bola úplne spokojná a šťastná, kým som nezvedela, že slúžim v dome zlom, hriešnom a hnusnom. Ale keď mi raz pani — čo, pani — roba, ošklivá bosorka — lichotivým spôsobom, úlisnou rečou dala na javo, že k akému cieľu vzala ma do služby, zbridilo sa mi všetko v tom dome. Kľaknúc, prosila som s plačom, aby ma prepustili, a keď nechceli, ušla som im v noci. Soberúc so sebou, čo som zo svojich šiat uchytiť mohla, bežala som, ako som len najlepšie vládala, až tu v tomto lese som si odpočinula.“

„A odkiaľ si ty, dievka moja?“ vyzvedá sa Drahutka.

„Z Jabloníc,“ odpovedala dievčina.

Starká krútila záporne hlavou: „To neviem, kde leží. To musí byť dalako odtiaľto.“

„Veru ďaleko. Do mesta B… šli sme celého pol dňa železničnou dráhou.“

„No teda, a mesto B… je dobrých sedem hodín cesty odtiaľto. — A čia si ty, moja pekná? Kto sú tvoji rodičia?“

„Ja som sirota,“ odvetila smutno neznáma. „Okrem Pána Boha nemám nikoho. Mamička moja — Boh im daj ľahko duši — odumreli ma ceľkom maličkú a otec zomreli na horúčku pred piatimi rokmi. Oni sa po smrti mamičkinej oženili, a ja som potom, keď zomreli ostala pri macoche. Ale bolo mi veľmi zle pri nej, i sobrala som sa radšej do služby.“

„A to si slúžila v meste B…?“

„Áno, ale na nešťastie prišla som do domu, ktorý smelo peklom nazvať sa môže, lebo v ňom slúži sa ohyzdnému hriechu, ba samému diablu. Hovorme však tichšie, žeby nás tu nenašli!“ riekla pološepmo, sostrašeno pozerajúc vôkol dovôkola.

„Neboj sa, moja! Tu ťa nenajdú,“ tešila starenka sostrašenú dievčinu. „A ktože ťa do takej služby doviedol, prosím ťa pekne? Kto mal to svedomie?“

„Do Jabloníc prišiel nedávno jeden pán — ľudia vraveli, že to žid — hľadať poriadne dievčence do služby pre svoju rodinu v meste. Sľuboval tak veľkú mzdu, o akej u nás v Jabloniciach dosiaľ ani chýru nebolo. Aký div teda, že som sa na tú dobrú službu odhodlala, tým viac, keď mi práve vtedy macocha nič po nič krivdila a darmo blížila. Súsedia a známi moji, znajúc moje poľutovania hodné postavenie u zlej macochy, schvaľovali môj úmysel. — No bodaj by som nikdy na tú službu nebola pomyslela!“ zastenala nešťastnica, stierajúc si horké slzy s jasných očú.

„No, neplač, dievka moja, neplač a radšej mi povedz, čo myslíš teraz urobiť, kam cheš ísť?“

„Ach, čo ja hriešna viem, čo si mám počať?“ K macoche sa vrátiť nesmiem; tá by mi celú tú službu sto raz cez deň na oči vyhodila a ešte viac by ma trápila a mučila, nežli predtým. Kam sa smutná podiem, veru, Bože, sama neviem!“ Posledné jej slová utonuly v žiaľnom plači.

„Vieš ty čo, pekná moja, poď ty so mnou. Ja nemám nikoho, ty si tiež osirelá opustené sme obe. Prozreteľnosť Božská tak múdro riadila kroky naše, že sišly sme sa práve tu pred obrazom milostivej Bohorodičky, najláskavejšej Matky opustených, akoby Božia vôľa bola, žeby sme ďalej životom spolu kráčaly, jedna druhú tesily, podporovaly a spolu Pánu Bohu slúžily. — Poďže teda, dievka moja, poď!“ Pojmúc dievčinu za ruku, pýtala sa láskave: „Akože ťa volajú, dievka moja?“

„Ľudmilou.“

„Pekné meno. A čia si, Ľudmilka moja? Aké máš priezvisko?“ vyzvedá sa starká.

„Skaláke,“ odvetila dievčina.

„Skaláke?“ opakuje ťahavo starenka, skúmavé pozerajúc na dievčinu. „Skaláke — je to možné? Čím bol tvoj otec?“

„Môj otec, Boh ich tam osláv, boli mlynárom. Keď im však mlyn zhorel a nevládali si ho znovu postaviť, stali sa tesárom.“

„Ešte to mi povedz, dievka moja drahá, akože sa tvoj tatko krstným menom volali?“

„Michal,“ riekla Ľudmila.

„Michal Skalák, mlynár, tesár… Všetko sa na vlas srovnáva. Môj ty dobrý Bože, či by to bolo možné, že by to bola jeho dcéra?! U Boha nič nemožného a divné sú cesty jeho, nevyskúmateľné riadenie jeho! Poď, dievka moja, my nie sme si cudzie, ja som dobre znala tvojho nebohého otca. To Pán Boh tak riadil, aby sme sa sišly, nech je jeho sväté meno pochválené!“ — Pojmúc dievčinu za ruku, viedla ju von z lesa. „Nič sa neboj, si pod mojou ochranou a spolu sme obe pod ochranou Božou.“

*

V Borovciach v dome starej Drahutky s novým obyvateľom nastal nový, čulejší život. Ľudmilka, zdravá, silná, k práci navyknutá dievčina, očistila, obriadila zanedbaný domček, že to tam vyzeralo ani v dajakej klietočke. I zvonku domček obielila, okolo okien a dverí červenou, v blízkej hore sa nachodiacou hlinkou tulipány namaľovala a zanedbaný, na zatylí domu visiaci obrážtek sedmibolestnej Matky Božej očistila a sviežim kvietim ovenčila.

Ľudmila vedela rúče i s ihlou narábať a netrvalo dlho, stala sa obľúbenou ševkyňou celého okolia. Stará Drahutka mala z chovanice svojej väčšiu radosť, nežli mnohá matka zo svojej vlastnej dcéry. Pomer medzi starenkou a mladou dievčinou bol ozaj pekný.

Ked Ľudmilka šila, a starenka, driapajúc perie, rozprávala jej o svojich mladých časoch, o jej otcovi, ako sa s ním poznala, ako sa oba navzájom radi mali, ako ju on pýtal a ako ho rodičia od nej odhovorili, preto že bola chudobná.

Inokedy jej zase rozprávala o svojom mužovi, povykladajúc jej všetky žiale, ako ho utratila a ako jej Pán Boh všetky deti k sebe povolal atď.

No najväčší žiaľ mala starenka nad ztratou svojho najmladšieho syna. Ostatné deti pomrely smrťou prirodzenou, ale on, chudák, utonul na mori.

„Najmladší môj syn, Petrík, bol veľmi poriadny, driečny šuhaj, dobré, poslušné dieťa vo všetkom, len jeden jediný raz neposlúchol matku svoju a Pán Boh ho za to hneď smrťou potrestal. Bolo to v tom čase, keď ľudia u nás začali blaznieť za tou Amerikou. Bolo ich koľkosi z našej dediny odišlo do tej Ameriky, a tým, čo je pravda, šťastie prialo, bo netrvalo dlho, poslali domov na neuverenie mnoho peňazí, ktoré tam zarobili. To pobúrilo mnohých, i môjho Petríka,“ rozprávala často stará Drahutka so slzami v očiach.

„Darmo som mu bránila, darmo som ho prosila, aby neopúšťal svoju starú matku; on ma vyobjímal, vybozkával mi tvár i ruky a prosil, aby som ho len pustila. Keď som však povoliť nechcela, vybral sa proti mojej vôli, bez môjho požehnania, bez toho, žeby som mu krížik na čelo bola mohla urobiť, a to donieslo mu nešťastie. Loď, na ktorej sa po mori plavil, ztroskotala sa, utonula a väčšia polovica cestujúcich našla hrob v bezodnom mori! Medzi týmito nešťastníkmi bol i môj Petrík.“ — Tu vždy nešťastná matka vyplakala veršík-dva, koľkokoľvek ráz to rozprávala.

„A akože to, tetka, môžte tak naisto hovoriť, že Petrík zahynul? Keď všetci neutonuli, nuž možno, že i jeho Pán Boh zachránil,“ tešila Ľudka strápenú matku.

„Ach, dievka moja, dlhé roky som sa tešila touto nádejou, až keď pred piatimi rokmi vrátil sa jeden z kamarátov Petríkových, ktorý bol na tej samej lodi, čo aj Petrík, a ten rozprával, ako sa on šťastne, zázrakom Božím zachránil a ako môj Petrík už bol blízo brehu, keď zrazu taká vlna, ako ten vrch tu nad naším domom, priletela a úbohého Petríka pohltila, pochovala.“

Po tejto rozprávke plakávaly obyčajne obe nešťastné ženské, ktorých pobúrené, žiaľom osirelosti skľúčené duše len pevná viera v Boha a skrúšená modlitba vedela utíšiť.

Ináč však milo plynul život v dome starej Drahutky v tichosti a bázni Božej so dňa na deň, s roka na rok, bez všetkej vážnej premeny.

Konečne i premena nastala v tichej domácnosti. Milostivé nebo novú, ťažkú zkúšku dopustilo na dve zbožné duše. Stará Drahutka povážlive ochorela. Úbohá Ľudmila dňom i nocou s najväčšou láskou a pečlivosťou ošetrovala nezdravú starenku. Nebolo tej zeliny, nebolo toho lieku, o ktorom sa dozvedela, žeby jej ho nebola zaopatrila. Nešetriac ani úspory, ktorú si bola šitím zadovážila, zavolala z mesta lekára, ktorý ju však tiež nepotešil, neobživiac nádej na uzdravenie dobrej starenky.

„U Boha je konečne všetko možné,“ riekol statočný lekár, pozerajúc sústrastne na rozžialenú devu, ktorá počas choroby starej Drahutky prežila trapné hodiny neistoty.

Nikto ju nepotešil, len tichá, vrúcna modlitba, pri posteli nezdravej viac ráz denne vybavená, bola jej jedinou útechou.

*

Hovorí sa, že zbožná modlitba preráža nebesia, a pravdivosť slov týchto dokázala sa i tu. Vrúcna modlitba z vďačného, milujúceho srdca Ľudmilkinho vznášala sa rovno pred trón Najvyššieho a vyprosila starenke obľahčenia.

Prešla trapná zima a na teplom, jarnom úslní ťažkou nemocou zmorená starenka očividome okrievala, až konečne natoľko sa zotavila, že pobrala sa do chrámu Božieho poďakovať sa Pánu Bohu za prinavrátené zdravie. Kto opíše radosť Ľudmilkinu? S najväčšou ochotou pristrojila a odprevadila starú Drahutku do kostola. Išlo to ťažko. Cestou musely často odpočívať, no prišly predsa šťastne k obvyklej lavičke v predsieni chrámovej. — Do chrámu vstupujúci ľudia s prekvapením pozerali na chorobou zmorenú starú Drahutku, no viac ešte na driečnu jej sprievodkyňu, a idúc so služieb Božích, takmer každý dal na „Otčenášky“ starej známej. — Táto so slzami v očiach prívetivo ďakovala, kdežto mladá jej sprievodkyňa, pohrúžená v skrúšenú modlitbu, nevšímala si mimoidúcich.

Ale keď driečny, vysoký, čierno odený pán, zastanúc pri kropenke, dlhšie skúmavým okom hľadel na zajímavý zjav krásnej dievčiny, a priblížiac sa k nej, hodil jej do lona päťkorunník so slovami: „Päť ráz Otčenáš a päť ráz Zdravas za šťastné shliadanie sa so svojimi;“ — tu zrumenila sa jej tvár nachom panenskej stydlivosti, z jasných veľkých očú vyronily sa horké slzy a náhly pohyb tela prezradzoval nepokoj jej duše, urazenej touto almužnou, z ruky mladého, neznámeho muža. Okamžitý, no prudký boj zavládal v jej hrudi. Nevedela, čo robiť s tými peniazmi, či ich prijať a či vrátiť? Zrazu sa rozhodla; celkom nenúteno, pokorne vzala peniaz a položila ho do lona starej Drahutky. Táto skúmave obzrúc štedrého darcu, zavzdychla pološepmo srdečne: „Pán Boh zaplať!“

Čierno odený pán, prekračujúc prah chrámu Božieho, ešte raz pozrel na krásavicu a pohľad jeho stretol sa náhodou s jej nežným pohľadom, ktorým dalo sa nazreť do nevinnej, dobrej duše statočnej devy.

Stará Drahutka s Ľudmilkou vyšly samé posledné z kostola.

„Ľudmilka moja,“ riekla starká, „odprevadíš ma ešte ku kapličke pod Čierny Háj. Tam vybavíme svoju pobožnosť a potom pôjdeme pomaličky domov.“

„Tetuška drahá, mnoho vám tej chôdze na prvý raz. Slabá ste, i obávam sa, že vám toľká cesta uškodí,“ odvetila starostlive Ľudka.

„Nič sa neboj, dievka moja. Ja cítim sa dnes neobyčajne dobre, ani čo by som bola prestátou nemocou omladla. Neboj sa o mňa a poď! Akási mimoriadna túžba ťahá ma dnes k obrazu Bohorodičky!“

„Vďačne splním žiadosť vašu, bo mne samej je miestečko to drahé a nado všetko milé, veď tam uviedol ma Boh najmilostivejší pod vašu ochranu.“

„Vidíš, dievka moja, ja som si počas celej nemoce žiadala, aby mi Pán Boh len ešte toľko sily a zdravia doprial, čo by som ešte len raz mohla ísť ku kapličke pomodliť sa, a hľa, Pán Boh vyslyšal vrúcnu prosbu moju.“

„Ach, veď je Pán Boh dobrý; On dopustí, ale neopustí.“

„Pravdu máš, dievka moja, že dobrý, oj, dobrý je Pán Boh, tak že si dobroty Jeho ani nezasluhujeme. Čímže som si ja na príklad zaslúžila ísť ešte k svätému obrázku preblahoslavenej Bohorodičky pod Čierny Háj? — A Pán Boh najvýš dobrý predsa ešte i túto radosť milostive mi dopriať ráčil! — Ľudka moja, tak sa teším na toto miestečko, ako malé decko na svoj rodný dom, v ktorom dúfa uzreť láskavú tvár svojej dobrej matky. Kaplnka pod Čiernym Hájom upamätúva ma na mnohé udalosti. Odtiaľ neďaleko poznala som tvojho nebohého otca, tam sme sa rozlúčili. Tam som si sťažovala pred Matičkou Božou na neposlušného syna Petríka, keď proti mojej vôli odišiel za široko-diaľné more. Tam som sa za ním neraz vyplakala, tam som zaň Pána Boha prosievala, aby mu na prímluvu preblahoslavenej Panny Márie jeho neposlušnosť odpustiť ráčil. Tam som sa roky a roky vrúcne modlievala za jeho šťastný návrat. Odtedy však, čo mi jeho kamarát doniesol ten smutný chýr o jeho nešťastnom zahynutí, modlievam sa tam za jeho ľahké odpočinutie.“ — Starká sa na okamih zamlčala, ale onedlho začala znovu: „Vidíš, Ľudka moja, i my sme sa tam u kapličky sišly a Boh sám vie, čo nás ešte u kapličky čaká, kým nás Prozreteľnosť Božská k sebe nepovolá.“

V takomto rozhovore ušla im cesta dosť rýchlo a ony zrazu stály pred kapličkou pod Čiernym Hájom.

Ale tu ich čakalo nové prekvapenie: ten mladý, driečny, čierno odený muž, známy z kostola, tu kľačí pred milostivým obrazom kaplnky.

Ľudmilka, zbadajúc ho, trhla sebou a nemohla s miesta, ani čoby jej bol nohy podťal. Najradšej bola by sa vrátila, ale neznámy, zbadajúc ich príchod, urobil im miesto, ustúpiac so slušnou poklonou na stranu.

„Pochválen buď Ježiš Kristus!“ povie stará Drahutka, obzerajúc neznámeho.

„Na veky, amen!“ odpovie vľúdno čierno odený pán, a obrátiac sa k Ľudke, riekol zdvorile: „Aká to zvláštna náhoda, že sa už dnes druhý raz na posvätnom mieste stretáme!“

„Tak to býva na svete, že ľudia stretávajú sa jeden s druhým bez toho, že by to pre nich dajaký význam malo,“ nadhodila Ľudka len tak, aby čosi riekla.

„No, pre mňa, odpustite, môže to mať veľký význam, že príduc po toľkých rokoch do tohoto kraja, stretám sa hneď s tak driečnou, mladou dievčinou. Dľa môjho úsudku znamená to šťastie.“

„Či je pán cudzinec?“ pýtala sa stará Drahutka.

„Nuž, viete, starká moja, ako si to vezmeme: i cudzinec i svojský. Poneváč som sa tu narodil, nuž som tunajší, poneváč však od svojho sedemnásteho roku zdržoval som sa v cudzine, nuž som tu cudzinec, bo mi je tu už všetko cudzie. Okrem kostola a tejto kaplnky, kam som s drahou svojou matkou v detinstve tak často chodieval, neviem sa skoro na nič rozpamätať. Azda mohli by ste ma napraviť na cestu k mojim.“

„Veľmi vďačne. Kohože ráčite hľadať?“ pýta sa starenka.

„Svoju drahá matku by som rád vynašiel, jestli mi ešte, chuderka, žije a jestli ju už Pán Boh na večný odpočinok povolať ráčil, nuž aspoň jej hrob by som rád navštíviť,“ odvetil neznámy.

„Ako že sa volá vaša pani matka? Ja som síce medzi pánmi nie známa, ale poznám mnoho ľudí a tak možno budem môcť poslúžiť dobrou radou.“

„Veď moja úbohá matka nenie žiadna pani,“ riekol neznámy. „Pán Boh sám vie, ako biedne živorí. Neznáte Katku Drahutku? Ja som Peter Drahuta.“

„Matička Kristova! Ty si mi vrátila syna!“ zvolala radosťou, temer pološialená starena, padnúc na kolená pred obraz Bohorodičky. Ale hneď vstala a objímajúc svojho milého syna, volala natešená: „Syn môj! — Petrík môj dobrý!“

„Pre Boha, nuž či vy ste?“ vyrazil zo seba zadivený Drahuta.

„Ja som Katka Drahutka, tvoja matka, žobráčka u dvier chrámových, ktorá už roky živí sa z Otčenáškov, a ty si môj syn Petrík, ktorého som ja už mrtvého oplakala a ktorého mi Pán Boh predsa zdravého zachovať a prinavrátiť ráčil!“ volala, utierajúc si slzy radosti s vrázkovitej tváre.

„Mamička moja drahá, dobrá a milá, keď som vás len ešte na žive našiel! Chvála Pánu Bohu! Prišiel som v svrchovaný čas, aby ste na staré dni nemuseli žobrať, lebo Pán Boh mi pomáhal a požehnával úspory moje, ktoré so sebou nesiem, zabezpečujú vám bezstarostný, pohodlný, dobrý život. Budem sí vás opatrovať, ako len najlepšie budem vedieť, aby som vám nahradil trápenie a starosti dosial zažité,“ hovoril Petrík láskave, bozkávajúc medzitým tvár i trasúce sa ruky natešenej matke. „Už nebudete sama, už budete mať svojho vďačného syna u seba, ktorý vás už viac neopustí, kým nás Pán Boh na žive zachová!“

„Dobrý môj Petrík, Pán Boh ti zaplať za pekný tvoj úmysel; ale veď som už posledné časy nebola sama! Panna Maria, Matka opustených, smilovala sa nado mnou a poslala mi túto chovanicu, Ľudmilku Skalákovu, ktorá ma živí, opatruje ani vlastná dcéra,“ vyznávala s plačom starká.

„Srdečná vďaka vám, Ľudmilka, za láskavú opateru a výživu mojej starej matky! šľachetné počínanie vaše poukazuje na dobré srdce, ktorá, jestli vám ja nebudem môcť odmeniť, odplatí vám Pán Boh sám,“ riekol s citom vďaky mladý Drahuta, vrelo stisnúc ruku statočnej Ľudmilke.

„Nemáte za čo ďakovať, pane. Ja splatila som len čiastku dlhu svojej dobroditeľke, ktorá ma, opustenú sirotu, k sebe pritúlila a pred zlým svetom ochránila, za čo som a budem jej do svojej smrti povďačná,“ odvetila zrumená dievčina.

Ešte mnoho všeličoho pohovorili si títo šťastní ľudia, pospomínali rozličné príbehy a udalosti zo svojej zkúsenosti, až konečne, vzdajúc vďaku Pánu Bohu pred obrazom Bohorodičky za šťastné shliadanie sa, odišli spokojní domov.

*

Ešte ani rok neminul od tej doby, čo mladý Drahuta domov sa navrátil, a v Borovciach stala sa jeho pričinením veľmi veľká zmena. Na mieste, kde bol stál nepatrný domček starej Drahutky, vypína sa pekný, veľký, panský dom s príslušnými hospodárskymi staviskami, veľkým dvorom a novozariadenou ovocnou záhradou. Pred domom rozprestierajú sa novo obsiate široké hony poľa, tam, kde predtým bývaly zanedbané obecné lúky a pastviny, ktoré mladý Drahuta od obce kúpil a na pole premenil, k čomu ešte mnohé súsedné pozemky bol prikúpil a tak vzorné, pekné hospodárstvo si založil. Že za gazdinu tohoto pekného gazdovstva mladý Drahuta vyvolil si Ľudmilku Skalákovu, chovanicu svojej matky, to mi, drahý čitateľ, zaiste rád uveríš. Nemusím snáď ani spomínať, že s touto nevestou bola i stará Drahutka úplne spokojná.

V manželstve Petríka s Ľudmilkou panovala pravá láska, a kde je pravá láska, tam stánok anjelov. Mladí Drahutovci viedli život Bohu milý, aký svedči sa na kresťanských manželov, za čo ich aj Pán Boh hojne požehnával.

*

Stará, bohabojná Drahutka dožila sa ešte i toho šťastia, že mohla so svojimi vnúčatmi chodievať ku kapličke pod Čierny Háj, ktorú jej syn Petrík, na pamiatku šťastného shliadania sa so svojimi, dal obnoviť i okrášliť. Tam, pomodliac sa s nimi, rozprávala im starká neraz o sebe, o ich otcovi a matke rozličné udalosti.

A pri každej takej rozprávke napomínala vnukov svojich, aby ani oni nikdy Boha sa nespúšľali, ale aby čez celý život svoj Pánu Bohu dôverovali, o jeho pomoc prímluvou Panny Márie prosili, a tak že sa im dobre povedie, lebo — skončila zakaždým dobrá starenka — „Boh svojich neopustí.“