ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teplý deň po Michale skončil sa krásnym večerom. Bolo jasno ani v oku. Nebo žiarilo jasom nepočetných hviezd, ktorých bľadé svetlo, rozrážajúc tmu blížiacej sa noci, padalo v bohatých lúčoch na rozkošný kútik krásneho Považia, v ktorom neveľká dedina Jedlovce leží v kotline tmavých hôr, ako dieťa v lone matkinom. V šere večornom zdala sa byť krajinka táto smutnou, zádumčivou, ba takmer príšernou, ale akonáhle jasný mesiačik zpoza Hradiska, vysokého vrchu nad dedinou, vystúpil a celý kraj osvietil, stala sa báječnou, — milou. Hučanie hôr, žblnkot dolu skalnatou úžľabinou rútiaceho sa potôčka splýval v tajomný šum večerný.

V Jedlovciach bolo ticho. Dennou prácou unavení obyvatelia sladko spali len na hornom konci dediny na lavičke pred domom bohatého Šuriana sedí šuhaj s dievčinou, dôverne sa rozprávajúc.

„Neplač, Agneska moja, neplač! Neodchodím samovoľne, ale len nútený povinnosťou, ktorá sa odložiť nedá. Veď tri roky prejdú ako nič, a keď vrátim sa od vojska, soberieme sa v meno Božie a budeme svoji naveky,“ tešil šuhaj plačúcu dievčinu.

„Môj Bože, za tri roky mnoho vody ujde a nejedna slza z oka vypadne,“ zavzdychla Agneska.

„Pozri, duša moja, už tri roky minuly, čo nebohá tetka Šuraniech odobrali sa na večnosť — Boh im daj ľahko duši! — a nezdá sa ti, že to len toť nedávno bolo? Nuž aj tie tri roky Pán Boh pomôže ako-tak prečkať.“

„Tie tri roky, ktoré sme tu spolu zažili, ubehly ozaj ako sen, pekný sen; ale tie tri roky, ktoré mám tu teraz bez teba tráviť, prichádzajú mi ako večné odsúdenie. Ondrej môj, ja to neprečkám, neprežijem!“ zvolala rozžialená dievčina a zalomené ruky položila na jeho plece, na ktore klesla i žiaľom zmorená hlava.

„Hoj, prečkáš, duša moja aj prežiješ, ak je vôľa Božia. Tak ti ten čas prejde, sama nebudeš vedieť ako; v práci najdeš úľavu. Horšie bude mne, ja budem mať viac času na premýšľanie. Každý deň budem v mysli pri tebe, ale ani ty nezabudni na tie sväté sľuby, čo dali sme si pri kríži pod Kuruckou.“

„Nikdy, Ondrejko môj, a modliť sa budem denne za teba k Otcu nebeskému, aby ti pomáhal a preblahoslavená Panna Maria, matička opustených, aby ťa vzala pod svoju milostivú ochranu.“

„Pán Boh nám pomáhaj! S Bohom duša drahá!“ riekol Ondrej vstanúc hore a podávajúc svojej milej ruku na rozlučnú.

„Už ideš, Ondrík!?“ pýtala sa Agneska prekvapeno.

„Už, duša moja, už. Sľúbil som krstným rodičom v Iľave, že ešte prídem sa odobrať, no a od nás do Iľavy je pekný kúsok cesty. Sotva ta prídem a poshovárame sa, už aby som išiel na dráhu, lebo vlak do Trenčína ide už o šiestej ráno. S Bohom, Agneska moja!“

„S Bohom, Ondrej môj! Počkaj, dám ti dačo na pamiatku.“ Sňala s krku na červenej šnôročke upevnený agnúšťok Panny Marie a zavesiac mu ho na hrdlo, riekla: „To je to najdrahšie, čo mám. Nebohá mamička — Pán Boh ich osláv — doniesli mi to z Dubnice už v to posledné leto, čo umreli. Nos to pri sebe, nech ťa to upomína na tvoju nešťastnú Agnesku. S Bohom!“

„S Bohom —“ poslednú slabiku zahatil vrelý bozk lúčiacej sa lásky.

Ondrej Brezniak stiahol si širák na oči a šiel dolu cestou. Príduc na druhý konec dediny, zaspieval žalostne:

Agneska, opretá o plot preddomovej záhradky počúvala smutný hlas piesne, až úplne odznel, stíchol.

„Však sme večne svoji — nič nás nerozdvojí,“ opakovala si konec piesne v duchu a tešila rozžialené srdce tu blaženou myšlienkou: „Však keď sa zase vráti, budeme svoji naveky.“

Nočným tichom rozliehalo sa húkanie sovy, ktoré znelo, ako zlopovestné prorocké. „Nikdy — nikdy — nikdy!“

*

Rôzne sú cesty žitia nášho! Jeden kráča rovnou, hladkou a pohodlnou cestou, v milom rodinnom kruhu medzi svojimi pri dobrých rodičoch; druhý ztrati týchto svojich, po Bohu najväčších dobrodincov v útlom, mladom veku, takže ani nevie, čo je vrelé objatie drahého otca, nepozná láskavý bozk dobrej matky, ale odkázaný na milosť a milosrdenstvo cudzích ľudí, kráča skalnatou, príkrou cestou života.

Smutný to osud byť sirotou. Aké krušné postavenie! Aký smutný život! Celý čas tráviť medzi cudzími ľudmi bez lásky.

Takouto sirotou bola Agneska. Ako malé dievča, chodiac po žobraní, prišla do Jedloviec. U Šurianov potrebovali husiarku. Dievča žobráča prišlo im vhod, ani slepému palica. Dali sa chúďatu najesť, do plachietky zakrútili mastný krajíček, do ruky dali chabinu a pomohli na obecný prúd vyhnať šesťdesiat husí, ktoré jej do opatery odovzdali. Agneska bola rada, že sa do vôle najie, že sa pod strechou vyspí, že sa má kam utiahnuť, že našla domov a preto plnila svedomite uložené povinnosti. Štyri úplné roky pásla u Šurianov husi, dva roky jahnence, tri roky kravy a teraz už piaty rok robí, ako slúžka u Šurianov. Nebohá Šurianka nevedela si ju dosť prenachváliť. „To je moja pravá ruka. Keď mi Pán Boh detí nedal, nuž poslal mi pomoc na moje staré dni v tomto dievčati“ Tak hovorievala pred ľuďmi. Agneske ale neraz riekla: „No len rob, dievka moja, statočne, daj pozor na všetko, avšak to tak pre seba robíš, ako i pre mňa, veď si naša.“

Stará Šurianka bola dobrá osoba, statočná žena a chýrna gazdina, svedomitá, uznanlivá oproti sluhom, ktorí ju ctili a milovali a ochotne poslúchali, ani vlastnú matku. Keď ju ale pred troma rokmi Boh k sebe povolal a jej miesto zaujala sestra Šurianova, lakomá, zlostná osoba, nastal iný pomer v dome Šurianovom. Sluhovia menili sa, ako aprílové dni, len Agneska s Ondríkom vydržali. Agnesku pútala k tomu domu vďačnosť, veď tam vyrástla a naučila sa všetkej gazdovskej práci a všetkému, čo vie.

Ondrík bol tiež sirota, nemal nikoho. Šurian si ho doviezol z Dolnej zeme, ako sirotu po svojom priateľovi, s ktorým slúžil na vojančine a ktorý mu bol zo ženinej strany akýmsi ďalším príbuzným. Nie tak toto príbuzenstvo, ako láska k driečnej a statočnej Agneske, dodávala Ondrejovi sily a trpezlivosti znášať všakové protivenstvá, zlosti a hnevy zlej tetky Makuľky.

Tieto dve pracovné sily závideli všetci gazdovia v Jedľovciach Šurianovi, ktorý bol im i tak podozrivý pre jeho neobyčajné, rychlé zbohatnutie.

Matej Šurian bol ešte pred desiatimi rokmi celkom chudobný domkár v Jedľovciach. Odkedy ale doviezol osirelého Ondreja, odvtedy začal nápadne bohatnúť.

Ako by Pán Boh ten milosrdný skutok bol odmenil hojným požehnaním, tak navidomoči vzmáhal sa Šurian, až konečne stal sa najbohatším gazdom v celej dedine. Nakúpil pozemkov i celý hospodársky majetok s rozsiahlym intravillánom, kde vystavil pekný murovaný dom s hospodárskymi staviskami. Ľudia videli, že je sporivý, ba skúpy, že pracuje dňom-nocou i so ženou a čeliadkou neunavne, ale to všetko nemohlo mu toľký majetok priniesť. Akým spôsobom bohatne? Táto otázka stala sa razom všeobecne zajímavou hádankou.

„Nepýtaj, nedajú; neukradni, nemáš. Chodí po chotári a sbiera, čo nájde,“ nadhodí jeden.

„Ale čo táraš, veď by ho len ktosi prichytil,“ povie druhý.

„Prichytil, neprichytil. Taký potmehúd, ako je Šurian, starý vyslúžený vojak, zná všelijaké fígle. Ak má pri sebe prsty z nekrstenca, nevidí ho nikto,“ mudroval tamten.

„Hoj, ba ešte čo. Ty si pohan, ale nie kresťan-katolík, keď veríš na také bosorstvá. Hanbi sa!“ káral ho Furták, kostolník.

„Veru priam. Ja by som skôr myslel, že má škriatka, ktorý nosí mu z deviatich súsedství. Veď i tak súsedia okolo neho už celkom schudobneli odkedy on bohatne,“ mudruje tretí.

„No aj ty si taký krám, ako aj ten tvoj kamarát s tým jeho nekrstencom. Babonári, pripisujete veciam obyčajným, nepatrným nadprirodzenú moc, hrešíte proti Božiemu prikázaniu, urážate Boha. Ako by sa to ešte akživ nebolo stalo, že chudobný človek zostal majetným,“ ozval sa znovu kostolník.

„Ale čoby sa nestalo, stáva sa práve tak, ako i to, že mnohí mali a nemajú. Lenže Šurianovi tiež ver’ z neba nepadá, a preto ako ten mohol za pár rokov tak zbohatnúť, sám Pán Boh vie. Čo je ozaj podivné.“

„Nuž dobre, keď je podivné, je podivné, ale také vyhútané bájky o nekrstencoch a škriatkoch pristanú na prípecok starým babám, ktoré nikdy do školy nechodily a ktoré v horách vyrástly, takže z Jedľoviec nohy nevytiahly, ale nie chlapom, ktorí i do školy chodili i kus sveta prešli. To je ale tá bieda, že vy nič nečítate a preto ostávate takými zakriatnikmi a veríte na také veci, z ktorých sa vám už terajšieho času každé rozumnejšie decko vysmeje,“ riekol kostolník.

„Dobre teda, keď si ty taký múdry a učený pán, povedz nám ty, z čoho Šurian tak náhle zbohatnul“ — doliehali na kostolníka ostatní.

„A čo ja viem, z čoho zbohatnul. O to mňa hlava nebolí. Nech si zbohatnul, z čoho chcel. Ak statočným spôsobom prišiel k tomu majetku, ktorý má, nech mu Pán Boh požehná ešte viac, a ak dajakým zlým spôsobom zbohatnul, však ho On, ktorý všetko vie a vidí, najde, a ako ponabýval, tak aj pozbudne,“ bránil sa Furták.

Takéto a podobné rozhovory kolovaly po dedine, ba po celom okolí o bohatom Šurianovi. Ešte i to mnohí tvrdili, že Šurian našiel tri medené kotle peňazí na Hradisku, kde vraj pod rumami starého hradu často čosi kopával. Určitého dačo o zbobatnutí Šurianovom nevedel nikto povedať. Od samého Šuriana tiež nemohli sa ničoho dozvedieť, lebo to bol človek málomluvný, nevľúdny, utajený, podivný. Šurian nerád schádzal sa s ľuďmi, ba vyhýbal každému zďaleka, s kým sa mal stretnúť. V dome bol prísny, usilovný, rozšafný gazda, vyznal sa v každej hospodárskej práci náležite a rád poučoval svojich sluhov o všetkom, čo vedel. Nebol taký dobrý, ako jeho nebohá žena, ale bol predsa o veľa lepší, ako jeho sestra, s ktorou on sám nemohol sa znášať, ktorú ale potreboval v dome, ako soli do polievky. Dom bez gazdinej, taliga bez oja.

Makuľka bola vdovica, bývala sama v malom najatom domku, lebo so zaťom, mužom jedinej dcéry svojej Zuzky, nemohla sa pod jeden krov zmestiť. Bola zvyčajná, nesmestná osoba. Celé Jedlovce ju znaly, lebo nebolo hádam človeka v celej dedine, ktorý nebol by pocítil kedy-tedy jej pichľavý jazyk. A ako jej brat Matej Šurian málo rozprával, tak ona zato trepala od rána do večera, ba hovorili o nej, že i keď spí, ešte i vtedy drkoce jazykom. Poneváč bola chudá, slabá a vyzerala ani sedem hladných rokov, prilepilo sa na ňu porekadlo: „Telo žobrák, ale jazyk vojak.“

*

Ako mrákavy, prudkým vetrom hnané v behu za sebou sa ženú, tak uteká deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Už dva razy prešlo Michala odvtedy, čo Ondrej Brezniak rukoval. Na jeho mieste už bolo u Šurianov osem paholkov, ale ani jeden nebol tak trpezlivý, ako Ondrej, žeby bol škreky, vresky, tresky zlostnej gazdinej bez protireči načúval a každý pri odchode tým sa vyhováral, že však s gazdom by len ešte odbstál, ale s gazdinou nenie raz možno, lebo tá prišla vraj do rodiny so samým ohnivým čertom, taká je zlá.

Ustavičným zamieňaním sluhov, trpel najväčšiu škodu sám gazda Šurian. Vždy mával najpeknejšiu lichvu v celých Jedlovciach a teraz jeho sivky skoro by sa už podobaly cigáňskym paripám, a keby ich Ondrík videl, ten by zaiste nad nimi zaplakal.

Šurian vidiac svoju neroveň, odhodlal sa, že si bude kone sám opatrovať.

Jedlovčania posmešne pozerali na Šuriana, ako sám sebe paholčil, a pripisovali to jeho skúposti, lebo že kým mal lacného paholka Ondreja, ktorému, ako rodine, službu neplatil, bolo dobre; teraz ale platený sluha nemôže obstáť, lebo skupáň, lakomec chce, aby dňom-nocou robil a hlušil.

Šurian nedbal na pomluvy. Opatroval si svoje sivky sám, len čo mu Agneska, kde-tu vody doniesla, alebo kone sama napojila. Robila to ochotne, vďačne, veď myslela, že to robí Ondrejovým koníkom, ktorý, keď o rok príde, poďakuje jej za túto námahu. I sám Šurian bol jej povďačný za túto výpomoc a neraz zažartoval s ňou, hľadiac jej úľubne do svetlých očiek.

Odkedy Ondrej odišiel, stala sa so Šurianom veľká zmena. Jeho neľudská zakriatnosť, hlboká zadumčivosť, nevľúdnosť ustupovala so dňa na deň prirodzenej povahe obyčajného človeka. Šurian bol veselší, prívetivejší, shovorčivejší. Neobyčajnú zmenu túto každý, cudzí i domáci, pozoroval, príčinu ale nevedel si nik vysvetliť. Tvár Šurianova bývala teraz vždy jasná, len keď mu niekto pripomenul Ondreja Brezniaka, vtedy prebehlo tmavé mračno bývalej zasmušilosti po jeho tvári.

V dome Šurianovom išlo zase všetko, odkedy si on sám paholčil, svojim obvyklým poriadkom. Bol v celom dome pokoj. Nadarmo sa ale nehovorí, že kde čert nemôže, posotí ta starú babu.

Stará cigáňka Helena, najstaršia baba v Jedlovciach, prišla do Šurianov pýtať almužnu. Prišla v nepríhodný čas, práve keď Makuľka chlieb, vyberala z pece.

„Čo pokúšaš, ty staré trápenie; bola pred včerom u nás a už si zase tu. Nič ti nedám,“ skríkla na ňu Makuľka, ešte sa ani kľučky dobre nechytila.

„Pred včerom, pred včerom, gazdinka moja pekná, čo ja môžem hriešna za to, že sa mi chcelo pred včerom jesť a dnes som zase hladná. Toho čerstvého chlebíka krajíček, alebo aspoň smidku, gazdinka moja.“ Otvorila trochu dvere a tuhú vôňu čerstvo pečeného chleba ťahala do seba plným dúškom.

„Ber sa v čerty, staré pokušenie, a neotváraj mi dvere, lebo ťa do nich veru priplaštím,“ zvrieskla na ňu gazdina.

„Na tenkom sa ľad láme, gazdinka moja ľúbezná, na tenkom. Chudobný trpí. Kto nezkúsil, nevie, čo je zle na svete, čo je bieda. Hlad je mrcha hosť. Toho chlebíka, gazdinka moja pekná, toho chlebíka!“ prosila Helena.

„Ale bereš sa v čerty, ty pekelná pokuta, čože máme len na teba robiť? Pred včerom som ti dala, dnes nič nedostaneš, iba metlou, ak chceš,“ skríkla Makuľka, plná zlostí.

Stará Helena si ale myslela: „Keď nie po prvé, podarí sa po druhé.“ A prosila ďalej: „Kde sa obživím, ak nie u Šurianov? Chudobný nedá, lebo sám nemá. Už vás len prosím, moja makovička pekná, toho chlebíka.“

Ešte dobre nedoriekla, už cítila metlu na chrbte, ktorou ju nemilosrdná, bezcitná Makuľka obšívala, kričiac z plného hrdla: „Ideš, ty čertovo rebro, od tých dvier, či nejdeš!“

Dvoma-troma skokmi bola stará cigáňka na ulici a začala v hneve celkom ináč vykrikovať: „Vidíš ju, aká pani na cudzom panstve, svoje premárnila a na cudzom sa živí, na chodobu nepamätá. Moja milá gazdina o dvoch komorách, z jednej berie, po druhej dáva. Pekné gazdovstvo! Ale dočkaj, dvojdvorový pes hlady umiera. Obrzeraj sa na zadné kolesá. Panstvo tvoje odtedy-dotedy. Nič netrva večne. Aj tí, čo mali, už nemajú, a keď ty nebudeš mať čo do úst položiť, prijď pod vŕby ku starej Helene, obživí ťa.“

Nahnevaná, opierajúc sa o krivú palicu, kráčala dolu dedinou.

Za dedinou stretla gazdu Šuriana, ktorý práve z oračky šiel domov. Tvár sa jej vyjasnila a ústami prebehol úsmev škodoradosti.

„Hej, to mrcha gazda, čo sám sebe paholka platí,“ volala na Šuriana stará Helena.

„Prečo by bol mrcha, však to je naše: sedliaci, po robote do práce. Sám sebe človek najlepšie spraví,“ odpovedal Šurian.

„Hó, hahó, hen sa vám reťaz vlečie,“ volala Helena, ukazujúc palicou za voz.

Šurian zastal, skočil s voza a pripevnil reťaz.

„Hm, hm, sám sebe človek najlepšie spraví. To je pravda, ale kto sa prudko prisilí, skoro sa vysilí. Hľaďte si len pod nohy! Nonono, gazda Šurian, kone dobré, ale zlý pohonič. Zlatku zarobíte, desiatku prerobíte. Čo máme, o to nedbáme, a za iným sa sháňame. Gazdovi treba dozerať, kde niet gazdinej,“ hovorila stará Helena, významne pohrážajúc sa Šurianovi prstom.

„No, a či nemám gazdinej, však sestra Makuľka harusí od rána do večera,“ povie Šurian.

„Pamätajte si, gazdíčko, že najhoršie koleso najviac vrzúka a cudzie ruky ľahké, ale neosožné. Makuľka dobre gazduje, ale pre seba. U Šurianov sa seje a u Hričov, kde je Makuľkina dcéra vydatá, sa rodí,“ riekla s potuteľným úsmevom stará Helena.

„Tomu nerozumiem,“ vrtiac záporne hlavou, nadhodil Šurian.

„Nerozumiete? Nože no, len si postriežte večerom na záhumní a porozumiete hneď všetkému. Prečítajte si chlebík, čo teraz upiekla, keď prídete domov, ale tak, aby to Makuľka nezbadala, prečítajte bochníky ráno a porozumiete. Hohohoj, môj dobrý človek, keby ste vy to vedeli, čo ja viem bolo by s vami dobre,“ chechtala sa škodoradostne starena.

„No a čo vieš? Zkade vieš? Hovor!“ doliehal Šurian a tvár sa mu zapálila pri myšlienke, že ho okráda sestra, ktorá má všetko pod mocou.

„Zkade to viem? Pole má oči a hora uši. Nuž a stará Helena nie je sprostá, ale zkusená. Hm, každé hrable k sebe hrabú. Preto pozor, gazdíčko, pozor! Studňa je studňa, a vybere sa. Však ja, Bože chráň, nič za to teraz nechcem, až keď sa presvedčíte, že vám stará Helena dobre žičí, potom už dáte nejakú almužnu, so tri krajciarky na tabaček.“

Šurian vytiahol mešec s tabakom a vysypal, čo bolo, do priehrštia starej cigáňke, vysadol na voz, šibol kone a uháňal domov.

„Pán Boh zaplať!“ volala cigáňka, hľadiac radostne na tabak, čo jej bolo najmilšou almužnou, poneváč veľmi rada fajčila. Ešte raz obzrela sa za Šurianom a žmurkajúc očima so škodoradostným úsmevom riekla: „Na, tu máš na potierku na ten krajíček, ktorým si ma obživila, ty gazdina zo dvoch dvorov. Hehehe, tak stará Helena dlhy platí: ako ty mne, tak ja tebe.“ S tymito slovami prišla k cigáňskemu brlohu pod vŕby natešená, že sa mohla pomstiť na Makuľke.

Nebolo to naskrze po kresťansky, lebo dobrý kresťan pomsti nezná, ale bolo úplne po cigáňsky.

*

Šurian nechcel veriť, čo mu stará Helena povedala. Všemožným spôsobom hľadel si to z hlavy vyhodiť, ale čím viac sa usiloval zabudnúť reči starej cigánky, tým viac mátožilo ho podezrenie, vrhnuté na Makuľku. Chodil namrzený po dvore, po maštaliach a rozmýšľal, či by to mohla byť pravda, či by mu sestra bola ozaj taká neverná a z jeho majetku gazdovala pre svoju vydatú dcéru? Čím viac o tom rozmýšľal, tým viac sa mu to zdalo byť pravdepodobnejším, veď jej jediné dieťa, jej dcéra, musí jej byť predsa len milšia, ako on, jej brat. „Každej materi jej decko najmilšie,“ hovoril sám sebe, keď prichádzal do domu. Vo dverách privítala ho vôňa novopečeného chleba a v tom samom okamihu napadly mu slová cigáňky: „Prečítajte si chlebík, čo dnes upiekla, hneď, keď domov prídete, a prečítajte bochníky ráno a porozumiete.“ Keď vošiel do izby a videl chleby v rade na truhle položené, ustavične napomínal ho akýsi vnútorný hlas: „Sčítaj: sčítaj!“ On ale odvrátil sa od truhly, veď to nikdy nerobil. Ale ten vnútorný hlas nedal mu pokoja, až chleby počítal, a bolo ich pätnásť. Ako počul, že Makuľka prichádza, uvrzol z izby s takým pocitom, ako by bol niečo zlého spáchal. Ona za ním volala: „Čo sa to dnes stalo, že si tak zavčasu, s poľa prišiel?“

Šurian, bez toho, že by sa bol obzrel: „Dooral som na Laniciach a na Suchú Horu bolo mi už neskoro. Len hotuj čím skôr večeru. Ja musím potom ešte raz na Lanice; zabudol som tam pod hruškou obušek.“

„Ja mám večeru hotovú, len ju prihrejem,“ riekla Makuľka a vošla do izby.

Šurian šiel do maštale, položil koňom sena, vyšiel zase na dvor, mastil voz a popravoval čosi na pluhu. Bol veľmi nespokojný v myšlienkach nad podivnou rečou starej cigáňky, báchal tylcom sekerky na pluh celkom bezúčelne.

Už sa zotmilo, keď pasáčka prihnala ovce, kraviar kravy a junce. Konečne prišla i Agneska, sohnutá pod batohom otavy. Šurian hľadel na ňu milým pohľadom, a keď batoh shodila a pot s červenej tváre rohom záponky utrela, vyjasnila sa tvár starého Šuriana, ako keď na chmúrny, podzimný deň padne lúč slnečný, a už chcel švárnej dievčine čosi pekného privolať, ale ona, nezbadajúc ho, pokračovala v piesni, ktorú spievala pri vchode do dvora:

Starému Šurianovi bola táto pieseň soľou do očú. Upamätala ho na Ondreja a vyvolala príšernú chmuru zasmušilosti na jeho zazrením driečnej Agnesky vyjasnenú tvár. „O rok je zase tu. Čo počať? Ako sa ho zbaviť? A ona má byť jeho ženou?“ rozmýšľal starý Šurian, hľadiac pred seba do zeme a mračil sa pri tom tak, ako by do pekla hľadel. Zrazu sebou trhol, pozrel hore a riekol pološepno, pre seba: „Už viem, čo urobím !“ Tvár sa mu zase trochu vyjasnila, širák posotil do tyla a šiel k maštaliam, kam aj Agneska došla, volajúc do dverí: „Rúče sa len, rúče, okolo tej lichvy, až ste prv hotoví a večeriame. Ja musím po večeri ešte na Lánice.“ Nato išiel do koniarne, napojil kone, nasypal im ovsa pomiešaného so sečkou, oprel sa o dveraje a rozmýšľal tak dlho, kým Makuľka k večeri nevolala.

Povečeralo sa v tichosti. Po večeri vzal Šurian širák a palicu a hovoril, že ide na Lánice; on ale išiel do stodoly na postriežku, ako mu stará Helena radila.

Noc bola jasná, takže mohol cez skuliny všetko dobre videť, čo robí sa na záhumní. A nielen že videl, ale aj počul. Sotva bol desať minút v svojom úkryte, prišla poľným chodníkom až k samej stodole Šurianovej Poluša, dcéra Makuľkina, žena Hričova. Zastala za uhlom stodoly a ukradomky pozerala do Šurianech dvora. Šurian už vedel, že cigáňka pravdu hovorila. Krv mu začala chytrejšie žilami prebiehať, takže mal chuť vrhnúť sa na Polušu. No vyčkal, čo bude ďalej. Nečakal dlho, prišla Makuľka s batohom na chrbte. „Tu si, Poluša?“ volala, približujúc sa k stodole.

„Tu som, mamička!“ ozvala sa Poluša, bežiac k matke.

„No, tu máš v batôžku štyri chleby, dve hrudky syra, dačo masla a trochu suchého ovocia, daj pozor, aby si nepotratila,“ hovorila Makuľka, snímajúc s chrbta batôžtek.

„Ach, čože by som potratila, však som nie decko,“ odvetila Poluša.

„Máš tam aj dve prestieradlá po nebohej, uši deťom z toho košele, a ten kúsok súkna bude ti na papuče.“

„Pán Boh vám zaplať! Juro vás dá pozdravovať a prosiť, že či nám to žito obstaráte. Ujec nám to pooral a po nedeli by nám to aj rozsial a zabránil.“

„Zajtra je nedeľa, to je nič, gazda je celý deň doma, ale v pondelok bude orať na Suchej Hore, príde až neskoro večer domov, nachystám vám ho do plevínca vo dvoch vreciach. Prídite si preň oba! To ti ale hovorím, robte pozorne, až vás dakto nedolapí, lebo bude zle.“

„Ale čoby dolapil, však máme rozum. Nebojte sa!“

„Nono, aj Nebojsa vyhorela. Ani teraz nechoď chodníkom, ale ponad mlyn cez lavičku na druhú stranu, lebo gazda išiel na Lánice, aby ťa nestretnul,“ napomínala dcéru stará Makuľka.

„Načo by si toľký kus cesty nadchodila,“ ozval sa Šurian, vystúpiac zo stodoly, „choď len rovnou cestou a pojmi si hneď aj mater so sebou, nech ti odnesie, ak ti je batoh priťažký. To žito, čo pýtaš, ti dám a ešte niečo chlebnice, aby si mala pre mater na zimovisko.“ A obrátiac sa k Makuľke, riekol vyčítave: „Pekne si mi gazdovala! No ale si už aj vygazdovala. U mňa viac miesta nemáš. Poď, posberaj si svoje veci, ja zapriahnem a odveziem ti truhlu a čosi na to zimovisko ešte dnes do Hríčov.“

Obrátil sa a šiel rovno do maštale oširovať kone.

Makuľka s dcérou stály ako hromom omráčené, nevedely ani jedna ústa otvoriť a nemohly sa s miesta pohnúť. Vedely dobre, že proti výroku Šurianovmu sa tu appellovať nedá, ak nemá byť horšie, ako je, a preto radšej sa podrobily jeho rozkazu bez všetkého odporu.

Sluhovia nevedeli pochopiť, čo sa to robí. Tetka Makuľka s plačom sberala svoje veci a ukladala do truhly. Gazda vysotil voz predo dvere komorné, naložil naň pár vriec zemiakov, niekoľko vriec zbožia, ktoré mal nachystané do mlyna, a keď zapriahol, vyložil s pomocou kraviara truhlu Makuľkinu, ku ktorej prisadla na voz ona sama, Šurian obrátil sa k Agneske, ktorá práve medzi pitvorné dvere vošla, a privolal jej prísnym hlasom sebapovedomého gazdu: „Daj pozor na všetko, zakiaľ sa vrátim a poriadky porobím!“ Agneska chcela čosi odpovedať, ale už nebolo komu, lebo Šurian švihol bičom a uháňal cestou do Hríčov.

*

U Šurianov mali zase novú gazdinu, s ktorou bol gazda, sluhovia, súsedi, ba i chudoba spokojní. Bola to Agneska.

Keď sa gazda od Hríčov vrátil, povedal: „Agneska, však ty vieš, ako nebohá gazdina, Boh ju tam prijmi na milosť, všetko riadila a robila, rob aj ty tak, gazduj, ako najlepšie vieš, lebo ja žiadnych zlodejov do domu brať nebudem. Od dnes budeš ty gazdinou.“

„Ach, Bože môj, čože by som ja vám vedela gazdovať, strýčko, to si ani do hlavy neberte,“ odpovedala skromne Agneska a tvár jej horela plamom studu.

„Nono, poctivosť na miesto, vedela si všetko sama spraviť, keď bola nebožka nezdravá, aj kým Makuľka prišla, a bola si o päť rokov mladšia, prečože by si dnes nevedela. Ľudí sa raď a rozumu sa drž! Čože urobíme? Namiesto seba pozri si nejakú pomoc a ty gazduj, ako sama za najlepšie uznáš, však robíš tak pre seba, ako i pre mňa,“ rozkladal vážne Šurian tak vľúdnym hlasom, akého Agneska ešte od neho nepočula.

„Nuž, poručeno Pánu Bohu, čo sa nedá premeniť, tomu sa načim podvoliť,“ riekla Agneska a prevzala prácu, starosti a zodpovednosť gazdinej na seba.

Úkol svoj začala s Bohom. Včas ráno vstala, aby mohla byť so všetkým hotová, kým do chrámu Božieho zazvonia. Tam prítomná pri službách Božích modlila sa úprimnou pobožnosťou o pomoc a silu k novému povolaniu. Cestou z kostola rozmýšľala o nových svojich povinnostiach, a s tým pevným predsavzatím vrátila sa domov, že celú domácnosť zariadi úplne po kresťansky a všetko konať bude ku cti a chvále Božej, tak dá milostivý Boh zdaru a požehnania, a tak najlepšie zavďačí sa strýcovi a zaľúbi sa Ondrejovi. „Ach, bude ten mať radosti, keď sa o rok vráti a nájde všetko v najlepšom poriadku,“ premýšľala Agneska a myšlienka táto ju len ešte obodrovala v dobrom jej predsavzatí. Láskavosťou, pokorou a úprimnosťou naklonila si nová gazdina srdcia svojich poddaných. I nová slúžka Dorka, málo čo mladšia od Agnesky, poslúchala svoju mladú gazdinu, ako tí ostatní.

Všetko teda išlo v domácnosti u Šurianov tak pekne, pokojne napred, že sám gazda mal nad tým radosť. Banoval, že to už dávno tak nezariadil, že nemusel mať mrzutosti s Makuľkou.

Ačpráve mrzutosti tie len teraz začaly sa najlepšie vzmáhať.

Stará Makuľka, aby zakryla príčinu, pre ktorú odišla od Šurianov, i hanbu pred zvedavými ľuďmi, narobila po dedine plno rečí, zlomyseľných klebiet, že Agneska pobláznila starého Šuriana, že chce, aby si ju vzal za ženu, že preto na ňu všeličo navymýšľala, aby jej vyhla s miesta.

„Starý blázon sadol tej lizne na lep a z ničoho nič pre kúsok chleba, ktorý som dala svojej dcére Poluši, keď ma prišla pozreť, vyhnal ma z domu. Však to dobre viete, že kto chce psa udreť, palicu chytro najde. Tak ju našiel i môj skúpy brat. A ja, čo som mala robiť? Viem dobre, že s nim nehodno karty hrať, lebo keď sa raz najeduje, bol by vstave človeka zmárniť, podvolila som sa a išla som vo meno Božie. Ako svet tára, že ma vyhnal, keď som mu z domu odnášala, to nenie pravda. Čože by mi bol skupáň päť vriec zemiakov a päť meríc zbožia na zimovisko sám na svojich vlastných koňoch do Hríčov zaviezol! Ale čo, to je už raz pravda, že na krivé drevo kozy skáču, po chudobnom všetci ľudia šliapu!“ hovorila Makuľka a na zakončenie reči svojej utrela si oči pár raz zásterkou.

Pomluvačné reči podobajú sa dážďu, ktorý znenáhla kvapká na strechu. Padne kvapka, druhá, tretia a stekajú do žľabu. Z tohoto potom hrnie sa voda na spôsob prívalu dolu, ačpráve sa zdalo, že len kvapka za kvapkou padá. To samé deje sa aj pri pomluvách. Sotvaže kto niečo nesvedčného o svojom spolublížnom počuje, už nemá pokoja, kým to druhému nesverí, tento zas tretiemu, až po uplynutí niekoľko dní celým žľabom po meste, alebo po celej obci a mnoho raz po celom okolí valí sa zlá povesť, krivá, falošná pomluva na újmu dobrého mena neraz nevinnej, zlým jazykom napadnutej osoby, s veľkou škodou a krivdou lásky kresťanskej.

Tak vzrástla naničhodná pomluva v Jedlovciach, ktorú ošemetná Makuľka vymyslela na svojho brata Šuriana a jeho chovanicu Agnesku.

Že ľudia ľahko uverili, čo Makuľka navymýšľala, nenie div. Šuriana znal každý, čo skupáňa, lakomca, a preto nezdalo sa to nikomu nemožným, že by on pre kúsok chleba nebol dal Makuľku od seba, a že Agneska sliedi za tým, aby sa stala gazdinou a majiteľkou pekného Šurianovho gazdovstva, zdalo sa byť každému vecou úplne prirodzenou. Nielen chudobné, služobné dievča-žobráča, ako je Agneska, ale ktorákoľvek gazdovská dcéra v Jedlovciach a okolí, ulakomiac sa na Šurianov majetok, nepovrhla by starým vdovcom, ale vďačne by sa stala jeho ženou.

Navymýšľaná pomluva zlostnej Makuľky tiekla ako mutná voda ľudskými žľabami, až zaplavila celé Jedlovce. O inom sa nerozprávalo, len o Šurianovi a o jeho novej gazdinej Agneske.

Závisti bolo dosť všade. Šurianovi závideli mnohí driečnu Agnesku a tejto ešte viac závidely ženy a dievky to, o čom sa jej ani nesnívalo.

Závisť všetko každému len na zlú stránku vykladá, a ako červ zažiera sa do najlepšieho ovocia, tak závistník zapiera sa najušľachtilejších ľudí.

Tak zapreli sa závistlivci i do statočnej Agnesky, ktorá úkol gazdinej s tou najväčšou svedomitosťou zastávala len z vďaky oproti Šurianovi, ktorý ju ako sirotu, žobráča pritúlil s nebohou svojou ženou a ju do človečenstva priviedol.

Myšlienka stať sa gazdinou, tojest ženou Šurianovou k vôli majetku — ako to ľudia povrávali — bola jej úplne neznáma a nepoškvrnila ňou nikdy čistú lásku k milému Ondrejovi.

Úprimná vďačnosť k domu Šurianovmu a čistá, vrelá láska k Ondrejovi boly hlavné čnosti jej nevinného srdca, ktoré dodávaly jej chuti, sily a bodrosti k práci, ktoré udržovaly ju pri dobrej vôli ešte i vtedy, keď naničhodná klebeta zlostnej Makuľky prekliesnila sa až do domu Šurianovho.

„Reči sa hovoria a chlieb sa je,“ riekla Agneška, keď počula klebetu a srdečne sa zasmiala nad hlúpou vymysleninou zlej Makuľky.

*

Po tuhej, mrazivej zime nastala krásna a včasná jar. Už týždeň pred Jozefom v Jedlovciach siali.

Šurian obyčajne začínal sejbu, a tento rok robiac sám na svojich sivkoch, ktoré sú tlsté, vykŕmené, že sa len tak mäso na nich trasie, začal dľa všeobecnej mienky svojich spoluobčanov trochu privčas.

„Však je ešte mäkko, čo sa jašíš, budeš mať samú ovsihu,“ volali naň súsedia, keď išiel prvý raz s pluhom na roľu.

„Mäkko-nemäkko, už len sprobujem vo meno Božie,“ odvetil s úsmevom Šurian.

„Ale čo, toho žgrloňa ani čert nepreháda. Však už vyše týždňa chodí po poli s motykou a probuje, či je kopno. Na Lániciach to ďatelinisko bude sa mu tak orať, že mu bude pluh šustiť; je to na úslní. A čo dnes naorie, to mu cez noc vymrzne, zajtra-pozajtre to môže zasiať. Ten ryšavec má viac rozumu, ako my všetci,“ nadhodil iný súsed, ktorý sa hneval, že mu na roliach voda stojí, poneváč ich na jeseň neobrázdil a tak nemôže zarovno so Šurianom začať orať.

Šurian nedbal na takéto narážky svojich súsedov a šiel len za svojim vytknutým úmyslom.

Na Láníciach oralo sa mu veľmi dobre.

Bol utešený jarný deň. Slniečko hrialo ani o Jáne a budilo z driemot celú prírodu k novému životu. Medzi zelenou pažiťou blízkeho pasienku jarabily sa drobné sedmikrásky a pri ceste žltá púpava, v krovnatom borovočí na Dúbravke, položitom to vrchu nad Jedlovcami, pasú sa čriedy oviec a jasný hlas ich zvoncov miešal sa v milý súzvuk s veselým spevom pasáček a skočnou hrou zvučnej fujary pastierovej, ktorého jednotlivé prestávky vypĺňal čulý škovránok svojim trasľavým šveholením. — Na Šuriana pôsobilo všetko toto zázračne. V omladnutej prírode cítil sám svoje vlastné omladnutie. Švihal si bičom za sivkami veselo, ba čo už od rokov nikto nepočul od neho — pohvizdoval si za pluhom. Zabraný v myšlienky, ktoré musely byť rozmanité, lebo raz úsmev, raz mrákava starosti a hnevu prebehla mu oholenou tvárou, nebadal ani, že slniečko vyšlo na najvyšší bod, že v dedine už na obed odzvonili a že sivky, šípiac svoj obvyklý termín kŕmenia, nepokojne sa obzerajú. Až keď brázdu do konca dooral a sivky nemaly žiadnej vôle novú započať, pozrel hore na slnko a zbadal, že je už poludnie. Položil lúč na pluh, kone vypriahol, zaviedol ich k vozu, pri ktorom kŕmil, zvedavo hľadel na chodník, ktorý z dediny viedol pod Kuruckú na Lánice, lebo dobre vedel, že mu Agneska donesie obed.

Tvár jeho vyjasnila sa, ako podzimný deň, keď naň slniečko zasvieti, akonáhle zbadal pod Kuruckou pri kríži Agnesku.

„Už ide,“ riekol radostne sám sebe. „A či jej povedať, čo sa už dávno strojím!?“ Tak rozmýšľal Šurian a zrazu, potuteľne sa usmievajúc, sňal s hlavy čiapku, utrel si pot s čela, a čiapkou postierajúc kone, zasotil si ju do tyla, čo obyčajne značilo jeho dobrú vôľu.

Sotvaže koňom nasypal a sadol si na blízky peň, už bola Agneska na roli, veselo volajúc:

„Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!“

„Až na veky,“ odvetil Šurian.

„Akože sa vám oralo, strýčko? Ale zaiste dobre, keď ste už toľké kusisko roztrhali.“

„Hoj, chvála Pánu Bohu, orie sa kapitálne, ani lepšie nemožno. Po obede to zasejem, aby to nezaschlo.“

„A nečakáte dlho na obed?“ pýtala Agneska, skladajúc s chrbta malý, v čistej plachte zabalený batôžtek.

„Práve som vypriahol a koňom nasypal. A čo dobrého si mi doniesla?“ vyzvedal sa starý Šurian, zaľúbeno hľadiac do uparenej tváre driečnej Agnesky.

„Nuž, strýčko, však vy dobre viete, čo sa varieva ratajovi k obedu, keď ide prvý raz orať a siať. Tu máte makové slíže, však som ich hodné ušúlala, aby Pán Boh tak veľké klasy požehnal; tu máte na tvrdo uvarené tri vajíčka, aby v mene Boha Otca i Syna i Ducha svätého tak na tvrdo a plno vyzrnilo sa zbožie, a tu máte na olovrant chlebík, kúsok slaniny a trochu hriateho vo fľaške. Podlejte, aby sa v mene Božom ujalo.“

„He-he-he,“ zasmial sa Šurian. „Ako ty to už dobre vieš, čo sa patrí kedy čo variť. Ty si už opravdivá gazdina.“

„Ach, strýčko, nedomŕzajte ma s tou „gazdinou“, dosť ma s ňou svet naprekára. Ako sa kde ukážem, už ma posmeškujú: „gazdina, gazdina“. Včera, ako som z kostola vyšla, pokrikovala za mnou chasa samopašne:“

A dievky na to hneď: „Nechajte ju, to je pyšná parypa.“ Druhá nadhudila: „A ako sa nosí ani pávica; tretia: „Čo chvíľa bude v hodvábe chodiť;“ štvrtá: „Nuž, prosím vás, Šurianech gazdina.“ A tak to ide neprestajne.“

„A ty sa na to hneváš, Agneska?“ pýta sa s usmiatou tvárou Šurian.

„Hnevám-nehnevám, ale ma to mrzí, lebo viem, že je to len samý posmech.“

„He-he-he, počuj, Agneska, a keby ti to z posmechu nehovoril, ale keby si sa skutočne stala Šurianovou gazdinou; nehnevala by si sa?“

„Ja vás, strýčko, nerozumiem, ako to myslíte.“ Riekla zahanbeno dievčina.

„Nerozumiem, nerozumiem. Ja myslím, že keďby si nielen pred ľudmi, ale aj pred Bohom bola mojou gazdinou, mojou ženou, či by si sa hnevala,“ vyzvedal sa starý zaľúbenec, stisnúc jej vrelo ruku.

„Ale, strýčko, to čudná reč. Čo sa vám robí? Však ste ešte hriato nepili!“ povedala Agneska, horiac v tvári ani pivoňka, a hľadela bokom do zeme.

„Čo by sa mi robilo? Nič sa mi nerobí. Však vieš dobre, že mi gazdina treba a súcejšej od teba neznám. Je to pravda, že som proti tebe už trochu starý, ale ešte, ďakovať Pánu Bohu, dosť jarý a keď sa to inde môže stať, že je muž aj tri razy tak starý, ako žena, prečo by to u nás nemohlo byť. Vidíš, Agneska moja, ja som si pevne pred seba vzal, že sa ožením, inej nechcem, ako teba, nuž a myslím, že ty tiež nebudeš proti tomu. Čo povieš!?“

Agneska zmeravela pri tejto otázke. Rada by bola odpovedať, v prvom prekvapení nevedela čo, a za druhé ani nemohla, lebo srdce jej bilo nepokojne, dych sa jej tajil, tak že len horko-ťažko mohla zo seba vyraziť: „Strýčko, nuž a Ondrej!?“

Starý Šurian pri spomienke Ondreja sebou trhol, ani čo by ho bol had poštípal a tvár jeho, pred tým šťastná, blažená, ostala kyslá, zamračená, ba zlostná. Ruku dievčiny pustil a hrmotným hlasom hnevlivo riekol: „Ondrej, Ondrej, a čože ti je Ondrej viac, ako ja? Nazdávaš sa, že on, ako vojak, na teba čaká? Dávno si ten inú našiel. Nevieš to vojenské porekadlo: Iná dedina, iná dievčina.“

„Hoj, to Ondrej neurobí. Neznáte ho, strýčko. Hen pod Kuruckou pri kríži vyznali sme si lásku a sľúbili vernosť, že dočkáme jeden druhého za tri roky, kým Ondrej vyslúži vojenčinu, a potom, že budeme svoji pred Bohom a pred ľuďmi, svoji na veky. To sme si sľúbili, volajúc Boha za svedka a preto ťažký trest by stihol toho, kto by sľub ten zrušil. To neurobí Ondrej a neurobím to ani ja, lebo by som sa Pána Boha bála, že ma potresce.“

„Hehehe,“ zasmial sa divo Šurian. „Len ho čakaj, však ty po Michale skrotneš.“

„Poručeno Pánu Bohu, ak Ondrej zruší prísahu, dobre, nech si má na svedomí, ale odo mňa, strýčko, nežiadajte, žeby som bola krivoprísažnicou,“ riekla prosebne Agneska a v jej oku zaiskrila sa tajená slza.

„Hm, radšej chceš teda byť nevďačnicou oproti svojmu vlastnému strýkovi, ktorý ťa kresťanskou láskou, k sebe pritúlil, vychoval a do človenstva uviedol,“ nadhodil s trpkou rozhorčenosťou Šurian.

„Ja som vám, strýčko, za všetko, čo spomínate, veľmi povďačná a denne modlím sa k Otcu nebeskému, aby vám tú láskavosť oproti mne hojne odplatiť ráčil. Uznajte, prosím vás, že žiadosti vašej vyhoveť nemôžem a nehnevajte sa.“ Medzi rečou postavila obed so svačinou na voz, plachetku skrútila a odchádzajúc riekla: „S Bohom, strýčko, a nehnevajte sa!“

„Ach, čože by som sa hneval, však si to ty ešte rozmyslíš,“ odvetil starý, skúmave hľadiac na odchádzajúcu Agnesu.

Čo mu na jeho posledné slová odpovedala, nedopočul, ale sa o to ani nestaral. Bol rád, že už prvý a najťažší krok urobil. „Teraz to už pôjde pomaly napred. Čo ja nezmôžem, pomôže stará Helena. Musí byť mojou, čo by sa čo na svete robilo. Tak sa aspoň zbavím Ondreja. Jeho pohľad preráža mi dušu. Tak dobre mi je teraz bez neho.“ Tak rozprával Šurian sám k sebe. Prisypal poznove koňom a sadnúc si na voz, začal obedovať.

Agneska išla domov zamyslená. Hlava jej bola ťažká, srdce prudko bilo od rozčúlenia a na celom tele sa triasla, keď si pomyslela na reč strýka Šuriana. Znala ho veľmi dobre, vie, že nerozpráva zbytočne, ale čo povie, toho sa drží. Čo si raz zaumieni, to aj prevedie a čo by sa mu tie najväčšie prekážky na odpor kládly. „Čo teraz?“ pýtala sa sama seba. „Keď strýcovi po vôli neurobím, nestrpí ma viac v dome. Poručeno Pánu Bohu, radšej vyhnem, ak bude treba, ale sľub Ondrejovi daný nezruším, to veru nie, nikdy.“ V takýchto myšlienkach prišla až ku krížu pod Kuruckú. Zastala pod krížom na tom mieste, kde posledný raz s Ondrejom stála pri rozlúčke. Tak živo prišlo jej všetko na pamäť, čo dialo sa pri tomto lúčení. Každé slovo ozývalo sa jej nepokojnou, smutnou dušou. Zdalo sa jej, ako by Ondrej stál pri jej boku, milý, ako vždy, a zrazu cítila ako medzi nich, obapolnou láskou blažených, vodrel sa človek krutý, panovitý sebec, strýko Šurian. Trhla sebou a bola by zdesením a ľútosťou i spravedlivým hnevom vykríkla, ale skromná, k utrpeniam zvyklá, v Boha vždy dôverujúca povaha ju prevládala; so slzami v oku kľakla pod kríž a pomodlila sa skrúšene za skorý a šťastný návrat Ondrejov, za dodržanie tu pod krížom navzájom učinených sľubov, za zdar ich čistej lásky. Modlitba je vozdajším chlebom duše, jej posilou, potechou i úľavou.

I Agneske sa modlitbou uľavilo.

*

V Jedlovciach bolo všetko na nohách. Starí, mladí, ženy, deti stáli v roztratených skupinách po celej dedine, živo besedujúc jeden s druhým. Hneď na prvý pohľad badať, že ide o veci vážné a dôležité. Ako by nie, veď majú voliť rychtára na miesto zomrelého „Šlajsingera“, za ktorým veru nikto nežialil, lebo takmer celú obec navnivoč uviedol. Slúžny s pisárom môže každú chvíľu prísť a oni ešte sami nevedia sa rozhodnúť, koho voliť, kto by bol najlepším rychtárom v obci.

Kedysi za predošlého slúžneho, pod ktorým bol ešte aj bývalý rychtár Šlajsinger volený, bola táto starosť zbytočná, a išlo to veľmi ľahko. Celá voľba bola hračka, za pár minút. Prišiel slúžny s pisárom a riekol: „Ctení občania, majúc na zreteli blahobyt vašej obce, kandidujem vám týchto dvoch pánov: Daniela Šlajsingera a Pavla Drnu, z ktorých môžte si rychtára voliť.“

Voľba nebola ťažká, lebo Pavel Drno bol síce statočný človek, ale mrzák, nesúci na stolec rychtársky. Nie ani tak preto, že bol hrbatý, lámku v nohách a ruky že mal trochu pokrútené, ale najviac pre jeho zlú výrečnosť, že prvú slabíku každého slova päť raz opakoval, kým celé slovo konečne vyslovil.

Mal to chudák žalostnú pamiatku po svojom otcovi, korheľovi, ktorý keď sa opil, mlátil ženu i deti, ak pred ním neutiekly alebo sa neposchovávaly. Pavel bol už hodný šuhaj, čo ho opitý otec tak do chrbta a do tyla päsťou ubil, keď mu nechcel ísť po pálené, že hneď začal breptať. O rok na to, bolo to práve v tú noc po Hromniciach, prišiel neskoro po polnoci ožratý domov a vyhnal ženu i deti z domu do treskúcej zimy. Žena s menšími deťmi utiekla do súsedov, ktorí znajúc jej poľutovania hodný život, ochotne pritúlili nešťastnú stvoru i s deťmi k sebe. Pavel ale od strachu pred zúrivým otcom utiahol sa do plevínca, kde našli ho ráno polozmrznutého. K životu ho síce prebrali ale predošlé zdravie mu už nikto viac vrátiť nemohol. Zimou skrehnuté telo trpelo dlhé roky hroznú lámku, ktorá mu celé údy povykrivovala a tak stal sa doživotným žobrákom.

Je to smutný obraz, ale živý dôkaz strašných následkov besnej, prekliatej korhelice. Korheľstvo je lichotivý diabol, je sladký jed, je ťažký hriech. Kto korheľstvu podlieha, ten sám seba ztratil. Ako dym včely z úľov vyháňa, tak vyháňa smutný zápach korheľov Ducha Svätého z ľudských príbytkov. Hoj, nešťastný dom, nešťastná rodina, kde zapeleší sa táto pekelná pliaga, kde otec pijan, stane sa tyranom, ba vrahom svojeti v ožratom stave svojom; kde matka korhelica stáva sa krvožížnivou dračicou, vrhajúcou sa v divej náruživosti na úbohé svoje deti.

Ako zodpovie taký otec korheľ, ako bol starý Drno, zmrzačenie svojho dieťaťa pred súdom Božím?

Hoj, milý kresťane, jestli nechceš stať sa žobrákom, mrzákom, ničomníkom, padúchom, bláznom, vyvrhľom ľudskej spoločnosti, metlou svojich blížnych, nešťastím rodiny, zúfalcom a korisťou pekla, chráň sa pre Boha korheľstva, ako najväčšieho zla, vystríhaj sa zvlášte liehových — špiritusových nápojov — no nadovšetko, chráň a vystríhaj sa tej prekliatej besnice, pálenky.

Táto zapríčinila celé nešťastie Pavla Drnu, tá ho spravila žobrákom, že nemohol byť volený za rychtára, ačpráve ináč bol celkom statočný a poriadny človek.

Takým spôsobom bol Daniel Šlajsinger jednohlasne za rychtára vyvolený. Slúžny pýtal sa dva razy: „No, ktorého z tých dvoch chcete za rychtára, Daniela Šlajsingera alebo Pavla Drnu?“ Ľudia len mlčali medzi sebou, ktorísi tajno šepkali a keď sa starý Furták ohlásil, že Drno nemôže byť rychtárom, keď má takú chybnú výrečnosť, povedal slúžny určite: „Teda bude Šlajsinger rychtárom.“ A podajúc pravicu v popredí stojaciemu Šlajsingerovi privolal zvýšeným a svojej dôstojnosti povedomým hlasom : „Éljen Šlajsinger Daniel jedlovický rychtár!“ Šťastný novozvolený rychtár mu srdečne odvetil: „Éljen!“ a bola voľba prevedená. Trebárs z občanov ani jeden slova z úst nevypustil, bárs im novozvolený rychtár nebol vonkoncom po vôli, poneváč ho znali, čo človeka nebezpečného, zlého, šudiera a úžerníka a preto sa ani zaň nevyslovili a proti nemu ohlásiť sa báli, bolo predsa v protokole, ktorý pisár so sebou už napísaný, na novozvoleného Šlajsingera vyhotovený doniesol a ktorým včul patriční podpísali, zrejme napísané, že Šlajsinger bol jednohlasne vyvolený.

Opatrný a obozretný Šlajsinger už pri prvej voľbe takto si bol slúžneho zaobišiel aby voľba tak vypadla; pri druhej už toho nebolo viac treba, poneváč boli počnúc od slúžneho takmer všetci jeho dlžníkmi. Tak bol Šlajsinger za tridsať rokov v Jedlovciach rychtárom. O blahobyt obce, ako vôbec a obecné záležitosti staral sa veľmi málo, za to všetku starosť obrátil na svoj vlastný zisk, na svoje majetkové záležitosti. Najväčším nešťastím pri jeho rychtárstve bolo to, že bol aj krčmárom a všetky úradné záležitosti vybavovaly sa v jeho krčme pri jeho nápojoch, k jeho dobru. Všetky obecné zavdávky obecným súdom ustálené pokuty, obecné mzdy a platy prepily sa v oldomášoch u rychtára. Bola-li nejaká obecná porada, nuž sišli sa k rychtárovi občania chlap do chlapa, a už len tak na sucho pol dňa, alebo celý dlhý zimný večery v krčme presedeť bolo predsa také akési — onakvé — nesvedčné, dľa nepravého úsudku Jedlovčanov. Rozkázal jedon, druhý, tretí a ponúkli prísediacich a svoju rodinu; keď sa ale vypilo, nuž bolo povinnosťou počastovaných, aby zase oni rozkázali, a tak to išlo neprestajne. Ktorý platil, bolo zaplatené, kto neplatil, nepýtali od neho, to napísal Kóbi pätnásťročný syn, alebo Fína sedemnásťročná dcéra Šlajsingerova kriedou na čiernu tabuľu. Toto platievalo sa i s úrokami až v jaseni ovocím, zbožím a tým, čo Pán Boh požehnal. Žena rychtárova Zalina rozumela najlepšie novej, takzvanej metrickej váhe, vážila prinesený tovar na decimálke, ktorej ešte žiaden občan nerozumel; že nevážila k svojej škode, rozumie sa samo sebou.

Sám Šlajsinger bol veľmi shovievavý so svojimi požiadavkami, len sa úroky pripísaly, a už deň oračky, lebo hus, kohút, kurča, pár vajíček nezabije toho dlžníka; pravda že si ten chudák nevyrátal, koľký úrok tým platí.

Šlajsinger bol ináč dobrý dľa úsudku Jedlovčanov, lebo pomohol každému peniazmi, kto k nemu o pomoc prišiel. Komu dal lichvu, komu na obligátor, komu na zmenku a ľudia jeho dobrotu slepo použili.

Týmto spôsobom stalo sa, že bohatí občania schudobneli a chudobný Šlajsinger zbohatnul.

Keď Šlajsinger ostal rychtárom, bol jeden jediný hofier v celej dedine a po tridsaťročnom šafárení v obci zostali všetci viac menej jeho hofiermi, len jeden jediný je opravdovým gazdom v Jedlovciach a to je Šurian.

Tak šafáril bývalý rychtár Šlajsinger. Koho teraz voliť? Kto by bol v Jedlovciach súci za rychtára, že by predošlé zlo napravil a ľud k dobru viedol.

V celých Jedlovciach našli sa len dvaja súci ľudia. Furták bol by znamenitým rychtárom, je statočný, poriadny človek, dobrý kresťan, katolík a hovoriť vie, ani dajaký diplomat, ale je chudobný, ako kostolná myš a to by len predsa haňba bola Jedlovčanom, aby nemali zámožnejšieho, bohatšieho rychtára, veď by sa im susedné obce smialy z takého chudobného rychtára. A tak už len viac na Šuriana pomýšľali.

Všestranne bolo známe, že terajší nový slúžny je statočný, spravedlivý pán, svedomitý človek, neprístupný všelijakým Šlajsingerovcom a preto vedeli, že im pri voľbe rychtára ponechá úplne slobodnú vôľu.

Jedlovčania rozdelili sa na dva tábory. Jedni si žiadali Furtáka, druhí Šuriana za rychtára.

Prišiel konečne slúžny s pisárom a jadrnou rečou nastolil smutný stav obce, v akom nachodí sa po zlom šafárení ziskuchtivého nebohého rychtára a povzbudil občanov, aby volili rozumne, muža poriadneho, ktorý by zlo vedel odstrániť a obecný majetok do poriadku uviesť.

Väčšinou bol zvolený Šurian, a on ten úrad aj ochotne prevzal, nie tak zo šľachetných záujmov za dobro obce, ako z osobných vypočítavostí, že keď bude rychtárom, Agneske bude sa to páčiť a aby bola rychtárkou, vďačne privolí stať sa jeho ženou.

Jedlovčania boli s voľbou úplne spokojní. Trebárs im bol Šurian v mnohých veciach hádankou, protivný, zakriaty človek, predsa ho znali, ako muža spravedlivého, ktorý síce nikomu nič nič nedá, ale ani ničie nežiada.

To bola všeobecná mienka o novovyvolenom rychtárovi Šurianovi. Pravda že mienka ľudí, mienka povrchná.

*

Sviatok Mena Panny Márie bol významným dňom v Jedlovciach, lebo v ten deň vydržiavali Jedlovčania hody.

Kto žil dlhší čas na dedine, ten vie, čo takého dedinské hody znamenajú. Koľko tu príprav, koľko radosti a konečne muzika, spevy, tance, pijatika, kriky, zvady bitka, to všetko je na dennom poriadku. Takto bývalo i v Jedlovciach, lenže tam bolo nad mieru pijatiky a z nej pošlych krikov, zvád a bitky viac, ako muziky, spevu a tancu.

Nový rychtár, Šurian, ktorý celou silou pracoval proti zakorenej pijatike, pri čom i nový učiteľ Slavinský všemožne mu pomáhal, staral sa už po predku, ako by zamedzil nemiernu pijatiku v deň hodov.

Pán Slavinský podal veľmi dobrý návrh, a síce aby po skončených službách Božích sriadil sa výlet hasičského dobrovoľného sboru, ktorého on bol zakladateľom a hlavným veliteľom. Návrh bol s radosťou prijatý.

To bolo čosi takého, čoho Jedlovce ešte neznaly, a preto nie div, že po odpoludňajších službách Božích, keď zavznela hasičská trúba, volajúca statných hasičov pred školu a keď títo pod vodcovstvom svojho veliteľa pri sprievode hudby pohli sa pochodom dolu dedinou, hrnulo sa za nimi obyvateľstvo celej dediny, tak, že len tí najstarší, kriví a chorí pozostávali doma. Všetko išlo na hasičský výlet do hája pod Kuruckú, k sv. krížu.

Deň pekný, jasný, spríjemňoval túto, novú, v Jedlovciach ešte nevídanú zábavu. Príjemný chlad lesa milo vítal chôdzou i teplom slnka zapotených hosťov.

Miesto bolo ako na výlet stvorené.

Na pravo od kríža stojacieho nad rozcestím, leží pekná jedľová hora so Zlatou studienkou, v ktorej ako starodávna povesť vraví, bývala kedysi živá voda, ktorá ale i dnes je čerstvo obživujúca. Pod studienkou je veľké koleso drobnou pažiťou porasteného pasienku k tancu a hrám veľmi prispôsobené. Na pravo od studienky je ohromný balvan skaly s rovným úvrším, na ktorý veľmi snadno dá sa výnsť od zadnej strany.

Okolo tejto skaly usalašili sa naši výletníci. Kým dospelejšia mládež tancovala, rozbehli sa na povel pána učiteľa deti po hore a nasnášali dreva, rozložili oheň pod veľký medený kotál, na ktorom pani učiteľka s Agneskou guľáš varily.

Keď sa mládež vytancovala a muzikanti prestali hrať, zaspievali hasiči svoj hasičský pochod, ktorý naučil ich veliteľ k tejto príležitosti. Zprvu spievali ho stojac v dvojrade pred veliteľom, na jeho znak neskôr nastúpili pochod a kráčali hore-dolu pažiťou, ako ich veliteľ viedol, konečne zaviedol ich do kola a tu robili rozmanité svobodné cvičenia, ktoré sa shromaždenému ľudu veľmi zdaly. Zase sa tancovalo, spievalo, rozličné hry sa prevádzaly, až konečne bol guľáš uvarený a hasičov zavolala trúba ku spoločnej svačine.

Kto chcel na hasičský spolok niečim prispeť, mohol si kúpiť porciu guľášu za šesták, alebo pohár vína lebo piva, pálené sa nepredávalo, lebo to sa protivilo predpisom dobrovoľného hasičského spolku, ale si mohol kúpiť koláč syrový, lekvarový, makový, ktoré napiekla Agneska z rychtárovho žita.

Rychtár Šurian, ten zaťatý skupáň, stal sa k vôli driečnej Agneske štedrým ľudomilom. Na hasičský výlet dal barana na guľáš, žita na koláče a na svojich koňoch podovážal, čo bolo treba. Kedykoľvek Agneska tancovala, vždy hodil niečo do basy.

Jeho chovanie sa oproti Agneske budilo všestrannú pozornosť, tak že už nikto ani najmenej nepochyboval, že niekdajšie žobráča, ktoré nebohá Šurianka z kresťanského milosrdenstva k sebe pritúlila, stane sa, čo nevideť, pani rychtárkou v Jedlovciach.

„Počujteže, pani kmotra, či ste videli ako ten starý kocúr, ten môj poriadny brat za každým, keď tá lizňa tancovala, do basy hodil?“ povie stará Makuľka ku Tarabke, čo vedľa nej stála.

„No, Bože môj, pani kmotrička, čože som slepá, aby som to nemala videť? Ba hen hore pri studienke ju aj vínom častoval,“ odvetila Tarabka.

„Ešte aj on, starý motúz, pustí sa s ňou do tanca, však sa vyholil, ani cigáň, keď ide na sobáš.“

„Prosím vás, ani by to nebol div, stará strecha, keď sa raz chytí, blkom blčí.“

„Ale tej lizne nie je to ani akosi po vôli, chodí ako pávica okolo neho a ani sa mu len neusmeje.“

„Hm, prosím vás, sirota nevoľná, ale sebevoľná,“ — riekla Tarabka a potiahla chytro Makuľku za rubáč na znak, aby zatíchla, lebo Šurian stál neďaleko.

Pani kmotrám bolo nemiestno v jeho blízkosti a preto utiahly sa v bok medzi ďalší zástup.

Veselo zavznela trúba hasičov a všetci hľadeli ku skale, odkiaľ hlas znel, čo sa bude robiť.

Na skalu vystúpil veliteľ hasičského sboru pán Slavinský, učiteľ z Jedloviec.

Ľudia hrnuli sa k skale a keď všetko utíchlo, začal Slavinský svojim zvučným, príjemným hlasom:

„Ctení občania, milí priatelia!“

Prozreteľnosť Božia zaviedla ma pred dvoma rokmi medzi vás, do dediny vašej, pred ktorou ma všetci moji známi všemožne vystríhali, ako pred hniezdom, ktoré je vraj pálenčeným morom skrz na skrz presiaknuté, zkazené. Stav Jedloviec líčil mi každý tými najšpatnejšími barvami, takže o vás a o vašej dedine mal som tú najhroznejšiu mienku. Ale tá mienka oproti pravej skutočnosti bola ešte predsa len špatný, pošmurný deň oproti desnej, príšernej noci. Zmeravel som hrúzou, keď som videl, čo sa tu v Jedlovciach robí. Ako príde dieťa na svet, prv než ho ku krstu prinesú, už pijú mu na zdravie; keď uliahne sa teľa, jahňa, prasa gazdovi, už sa v dome pije pálenka na zdar zrastu zvieraťa; keď dakto zomre, dušu jeho zapíjajú pálenkou; ak gazdovi padne dajaký kúsok lichvy, zapíja škodu pálenkou i so svojimi domácimi, a tak každá radosť, každý osoh, každý žiaľ a každá škoda zalieva sa pálenkou. Pri započatí práce, i pri zakončení, pri každej smluve, pri každej kúpe pije sa oldomáš, pije sa pálenka, ten pekelný jed. Keď som toto všetko pozoroval, zdalo sa mi, že žijeme na ostrove, ktorý pláva v pálenčenom mori a ktorý každú chvíľu môže, ba musí sa ponoriť, musí zahynúť. „Aká tu pomoc?“ pýtal som sa neraz sám seba. Prosil som, karhal som jednotlivcov, ale bez výsledku, marné bolo každé slovo.

Už som sa sám zaklial, ačpráve to u mňa nebýva, aby toho čert vzal, kto tú pálenku prvý vynašiel. To počul môj starý otec a riekol: „Hm, horkýže čert čerta vezme, keď on sám bol vynálezcom prvej pálenky.“ Vy, drahí priatelia, vzdor tomu, že ste pálenku za toľké roky užívali, predsa neviete, ako dostala sa táto pekelnica na svet medzi nás, a preto majte trpezlivosť, ja vám poviem, čo dozvedel som sa o tomto od môjho starého otca. Kedysi bývalo vraj ľudom náramne dobre, lebo mali všetkého hojnosť, úrody bývaly dobré a dane malé. Fiškálov nebolo, lebo nebolo súdov; rozopre nedorozumenia, škriepky vybavovali si ľudia sami medzi sebou.

Tak raz tiež dohadovali sa traja súsedia o medzníky na rozdelenej lúke. Z hádky prešli do škriepky a zo škriepky do bitky. Keď boli v najtuhšom boji, pritmolil sa k nim čert a dráždil ich ešte k lepšej bitke. Náhodou najsilnejší z nich zmýlil sa a miesto súseda lapil vedľa stojacieho čerta a takou silou praštil ním o zem, že mu hneď z papule a z okálov iskry vyskočily a po celom okolí zavial dusivý a nemilý zápach sirky. Naľakaný čert, keď videl, že tu žartov neznajú, dal sa na útek, a keď zbadal, že nahnevaný sedliak beží za ním, skryl sa v strachu do dutého stromu v blízkom lese. Ale sedliak, ako to videl, nemeškal a zabednil, zatlkol dutinu stromu, takže čert nemohol viac von. Mnohé a mnohé roky prebdel nešťastný čert v svojom väzení. Na svete bolo dobre, lebo nebolo pokušiteľa k hriechu, a ľudia žili v láske, svornosti a v bázni Božej, ako to sám Pán Boh chce a prikazuje. Ale peklo bolo prázdne, lebo za celý čas, čo čert bol v strome, nikto ta neprišiel.

Po dlhom čase vyrúbali les, kde bol čert uväznený. Akonáhle podťali ten dutý strom, vyskočil veselo čert z neho a utekal, ako najlepšie vedel, ani sa neobzerajúc, do pekla. Ale čo, div že z nôh nepadol, veď peklo bolo prázdne. Hriechom nachytané duše porozchodily sa mu a len jedna stará baba, bola to ježibaba, sedela tu prikutá reťazou k obrovskej skale. A keď čert rumácal, div sa nezblaznel, že má peklo prázdne, nuž mu staré babsko takto poradilo: „Choď len zase pekne-rúče nazpät na zem, začni variť pálenku a budeš mať onedlho peklo zase plné.“ Čert poslúchol.

Pálenka sa varí na všetky strany a rozváža sa po všetkých kútoch sveta. Ľudia pijú tento diabolský výrobok, otravujú sami seba, opití tratia rozum i svobodnú vôľu a dajú sa sviesť na to najhoršie, zapredávajú svoju česť, svoje presvedčenie, svoj národ, svoju vieru, svoje spasenie a úbohé duše svoje posielajú do pekla, ktoré je už zase plné a plní sa tým viac, čím viac ľudia pálenku pijú.

Dľa tejto rozprávky pôvodcom pálenky je sám čert, diabol, a preto ľud volá ju „čertovicou“, „čertovým nápojom“. A poneváč mu to stará baba poradila, keď si sám rady nevedel, ujalo sa príslovie, že „kam čert nemôže, pošle starú babu.“

„Vy, drahí občania, ešte do nedávna dávali ste svoj majetok, svoje dobré meno, svoje zdravie, svoje deti, svoje duše do pekla za ten čertový nápoj, za pálenku. Už ste boli korheľstvu tak oddaní, že ste bez páleného nič začať, nič konať, ani nič ukončiť nemohli a mysleli ste si, že bez toho ani len žiť sa nedá. Hojže nie! Pozrite na náš dobrovoľný, hasičský spolok. Hlavným bodom v jeho ustanovizniach je, že ani jeden člen nesmie piť pálenku, a hľa, ešte sa posiaľ ani jeden neprehrešil proti tomu, čo údom spolku len ku cti a chvále slúži, a deň po deň pristupujú noví údovia k nám s tým pevným úmyslom, že nebudú a nechcú viac pálenku piť. Sláva im! Nuž a či ste sa pri smradľavej pálenke zabavili kedy tak čestne, Bohu milo, ticho a krásne, ako my dnes tu pod holým nebom v slobodnej prírode bez nej? Pravda, nie?! Nuž, zrieknite sa tej čertovice celkom a uvidíte, drahí občania, že vám lepšie bude, že navrátia sa vám zase tie dobré, blahé časy, aké vaši otcovia v bohatých predtým Jedlovciach zažívali. Zase prídete k ztratenému majetku, k dobrému menu a urobíte seba i deti svoje šťastnými. Nič vás to nestojí, ničoho k tomu nepotrebujete, len trocha dobrej vôle. Nuž vzmužte sa premôžte sa a radosť zajása zemou i nebom. Boh vám k tomu pomáhaj!“

„Bože uslyš!“ — zavzdychol od srdca shromaždený ľud.

„Bože uslyš a živ nášho statného vodcu, nášho milého pána učiteľa Slavinského! Sláva mu!“ privolal Furták.

„Sláva!“ zahrmelo horou.

„Mne samému neslušno prijať tento výraz vašej uznalosti, lebo väčšiu zásluhu odo mňa má v tom náš pán rychtár Šurian. Bez jeho pomoci, bez jeho podpory mohol by som ja sám málo vykonať. Nech ho Pán Boh živí!“

„Nech žije náš rychtár Šurian!“ volala väčšina výletníkov.

Spievalo sa ešte, tancovalo, a keď sa zmrklo pobrali sa výletníci vesele domov. Šurian s Agneskou nakladali na voz riady, prázdne koše, súdky a čo iné, a tak zaostali sami pri studničke.

„No, Agneska, ako sa ti páčily dnešné hody?“ pýtal sa Šurian so záľubou, hľadiac na rozpálenú tvár peknej Agnesky.

„Hoj, dobre, strýčko, však som sa vytancovala, až ma nohy bolia. A vy ste sa ako cítili?“

„Dobre! Ďakovať Pánu Bohu, dobre, ale cítil by som sa ešte omnoho lepšie, keby si na tento slávny deň moju prosbu už raz vyslyšať chcela a keď nevolila si byť ženou gazdu Šuriana, stala by si sa ženou rychtára Šuriana, rychtárkou v Jedlovciach.“ Pojal Agnesku za ruku a pokračoval so zápalom lásky. „Agneska, k vôli tebe stal som sa rychtárom, aby si ty mohla byť rychtárkou; k vôli tebe usporiadal som tieto hody, aby som ti radosť pripravil; k vôli tebe chcem byť celkom inakším človekom, ako som bol dosiaľ. A ty to nevidíš, neuznáš, uznať nechceš a mnou, svojim odpravdivým dobrodincom pohŕdaš. Agneska, Agneska, ty si nevďačná!!“

„Nehnevajte sa, strýčko a nevykladajte si to na zlé, a už na nevďak vonkoncom nie, ale nezabúdajte, že mi ruky viaže sľub, ba prísaha k Ondrejovi,“ odvetila prosebne Agneska.

Šurian vypustil, ba odsotil ruku dievčiny, akonáhle vyslovila meno Ondreja. Tvár jeho osinela zlosťou a dostala výraz mračný, desivý. „Nespomínaj mi viac toto meno, padá mi na dušu ani mlynský kameň. Bohdaj by som ho nikdy nebol poznal!“ vyrazil zo seba nahnevaný Šurian, pritiahol širák na oči, zamrmľal čosi nesrozumiteľného a prudkým krokom išiel dolu pažiťou pre kone, ktoré pásly sa trochu niže na močarine zaputnané.

Agneska pozerala s ustrnutím za ním, rozmýšľajúc, prečo spomenutie Ondreja robí Šuriana tak zúrivým.

„Vítaj, moja pekná!“ volala zpoza krovia stará Helena. „Vítaj!“

Agneska sa chytro obrátila v tú stranu, zkade hlas prichádzal, a riekla zadivene: „Nuž a vy ešte tu, starká? Čože ste neišli s ostatnými?“

„Nevládzem, dievka moja, nevládzem, stará som, chorá, čakám pána rychtára, že budú tej dobroty a odvezú ma. Ale ti musím čosi povedať, kým sme tak samy.“ Pošla pár krokov bližšie a hroziac Agneske prstom, riekla: „Moja pekná, nespúšťaj sa cesty pre chodník! Počula som všetko. Na šťastnej planéte si sa narodila, ale vlastné šťastie nohami kopeš. Nonono, krutá hlava býva boľavá. Pamätaj si, dievka moja, že šťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, a beda tomu, kto pred ním dvere zatvára. Jojojoj, Agneska moja, budeš pani rychtárkou. Veď si len pomysli, toľké bohatstvo, také kone a tie kravy, teľce, ovečky, dva kusy ošípaných každý rok zakoleš, koľká slanina, jojojoj, veď ty sama nevieš, od čoho sa odvrhuješ. Isté pre neisté púšťaš. Veď čože ten Ondrej, čože vojak, nazdávaš, sa, že ti je verný? Prechodí sa po Trenčíne s akousi „kišasoňou“, čo nosí širák, ako rešeto, a na ňom celé stračie hniezdo so záhradou, a za ňou vlečie sa chvost zo šiat, ometá, ani čo by vlačuhu tiahla. Však náš Fero bol v Trenčíne a stretol ho aj, s tou kišasoňou na námestí, a keď sa mu prihovoril, že čo odkáže do Šurianov, zagánil naň a zareval: „Marš, lebo ťa dám zavreť!“ Tam si ty už, dievka moja, prehrala, a čo tu môžeš vyhrať, nechceš. Ej, ale obanuješ!“

Tak trepala, stará cigáňka jedným dúškom.

„Či obanujem a či neobanujem, všetko jedno, ja som sľúbila Ondrejovi, že za tri roky dočkám, na Michala budú tri roky, čo odišiel. Jestli po Michale nepríde, uverím vašim rečiam, budem oslobodená od sľubu, od prísahy, a potom dám strýčkovi odpoveď, prv ale nemôžem,“ odvetila Agneska.

„Dobre, dievka moja, však do Michala nenie už ďaleko. Zkúsiš a uveríš,“ riekla Helena významne.

Šurian prišiel s koňmi, zapriahol do voza a kým Agneska išla ku skale pre košík, šepkala cigáňka Šurianovi: „Dobre je, gazdíčko, dobre, po Michale, keď on nepríde, bude vaša!“

„A ak príde?“ pýta sa Šurian.

„Nepríde, nesmie prísť, o to sa postaráme,“ tvrdila stará cigáňka.

Vysadli na voz a Šurian plieskal bičom, ani čo by už na veselie poháňal, a odpočinuté kone fŕkajúc, letely ako divé, tak že ešte i výletníkov dohonili a s týmito prišli až do dediny.

V noci snívalo sa ľuďom o peknej zábave. O prvom hasičskom výlete podnes ľudia v Jedlovciach živo rozprávajú.

*

Prešlo spevné leto a nastúpila pekná, suchá jaseň. Prvý mráz na svätého Michala spálil fazule po poli a kvety v pridomových záhradkách.

Noví rekrúti odchádzali a starší vojaci, čo tri roky vyslúžili, prichádzali zpät, domov.

Bolo to spevu po dedine. Prišli všetci domov, ktorí prísť mali, až na Ondreja Brezniaka, ten ešte neprišiel.

Dedinou kolovaly čudné chýry, že sa Ondrej žení v Trenčíne, že si berie akúsi bohatú kišasoňu a podobné všakové veci rozprávali o Ondrejovi.

Agneska chodila ako bez duše, celá zmeravená. „Ondrej nechodí, Helena mohla mať pravdu,“ opakovala si v duchu každým novým dňom viac raz po sebe. Tak rada by sa bola opýtala daktorého z tých vojakov: „Čo je s Ondrejom?“ Ale sa hanbila. Konečne, keď už týždeň minul, čo ostatní prišli a Ondrej ešte vždy nechodil, osmelila sa a vyčkajúc Štefana Harušeje, čo s ním slúžil, pýtala sa, čo je s Ondrejom, keď nechodí.

„Neviem, čo sa s ním porobilo,“ odvetil Štefan.

„Hovoria, že sa žení, že si berie akúsi kišasoňu, ale ja o tom nič neviem. Je síce pravda, že som ho pár raz videl s akousi driečnou dámou po meste chodiť, ale ja som sa ho o ňu nepýtal, čo je zač a on ju predo mnou nespomínal. A my sme aj málo spolu bývali, lebo on skoro ostal kaprálom a pán major si ho tak obľúbil, že býval viac v jeho dome, ako v kasárni. Ondrej je súci chlapík, hodí sa ku všetkému a tak hodil sa i k obsluhe majora. Dobre mu tam bolo, taký je vypasený na tej panskej kuchyni, len sa mu tak tvár ligoce. Keď sme mali ísť domov, pýtal som sa ho, či ide s nami. On mi na to, že ho pán major ešte nechce pustiť a chcel mi ešte čosi povedať, ale v tom išiel okolo náš fíra a odvolal ho. Nuž tak, nič nevieme, prečo ostal tam a prečo neprišiel s nami domov. A tebe je už, pravda, clivo za ním?! Ha-ha ha, však jestli chceš, i ja ho zastúpim, ako dobrý kamarát, a prídem si večer pre pierečko, zajtra je i tak nedeľa.“

„Neustávaj sa márne. Aký by si prišiel, taký by si odišiel, lebo ja nikomu pierka nerozdávam. Ďakujem ti za zprávu a zostaň s Bohom!“

Zvrtla sa a išla preč. Kam, sama nevedela. Hlava jej horela a srdce, to úbohé srdce, div jej nepuklo žiaľom. Išla do poľa pod Kuruckú ku krížu. Ako prišla na pol cesty, napadlo jej, že má všetko v dome pootvárané a už chcela sa vrátiť, ale si spomenula, že je Šurian doma. „Nech si za chvíľu sám prizre,“ riekla sama k sebe a rýchlym krokom poberala sa na určené miesto.

Posledné lúče zapadajúceho slnka padaly na kríž a zlátily obraz Spásy. Agneska, vrhnúc sa ku krížu na kolená, s bôľnym plačom nariekala:

„Zradil lásku moju, zrušil sľub i prísahu, tu na tomto mieste, pred najsvätejšou tvárou Tvojou, ó Kriste Ježiši, tak často opakovanú. Zabudol na všetko, neprišiel, ako sľuboval, a — nepríde už nikdy viac.“ — Hlasitým plačom uľavovala stiesnenému, ubolenému srdcu. Po chvíli objala kríž a bozkajúc ho, prosebným hlasom volala: „Bože milosrdný, Bože najmilostivejší, netresci ho za nevernosť jeho, za krivú, falošnú prísahu, a pre veľké milosrdenstvo Svoje, odpusť mu, odpusť!“ Tíšinou hory šumela slabá ozvena: „Odpusť! Odpusť!“

*

Šurian práve zažíhal svetlo v izbe, keď Agneska vstúpila dnu na smrť bľadá, ale pokojná.

„Kde si bola toľko, Agneska?“ pýtal sa netrpezlive gazda.

„Pod Kuruckou pri kríži.“

„Pod Kuruckou v tomto čase, keď je v dome najviac roboty?“

„Nehnevajte sa, strýčko, musela som ta ísť prosiť Boha, aby odvrátil trest od Ondreja, že zrušil tam pri kríži učinenú prísahu, zradil lásku moju, a prosila som zároveň Otca všemohúceho, aby mi dal vnuknutie, čo teraz mám počať.“

„Nuž a na čom si sa rozhodla?“

„Na tom, že splním vašu žiadosť a stanem sa vašou ženou. Vy ste ma opatrovali v mladosti, ja vás opatrím na starosť.“

„Agneska, či môžem tvojim slovám veriť?“

„Tak rozhodla som sa pri kríži.“

„No, Pán Boh ti zaplať za tie slová! Hneď zajtrá nás ohlásia,“ odpovedal Šurian a v neobyčajnom šťastí objal prvý raz Agnesku a bozkal na biele čelo.

*

Ohlášky vyšli a Jedlovčania čakali bohaté, nádherné veselie, akého ešte v Jedlovciach nebolo. Čakali márne, lebo veselie odbavilo sa len v tichosti, pri prítomnosti dvoch svedkov, pána učiteľa Slavinského a Furtáka. Tak si to Agneska žiadala a Šurianovi bola žiadosť táto zcela po vôli.

Týždeň prešiel v úplnej spokojnosti, a šťastí manželskom, ktoré bolo by zaiste i ďalej trvalo, keby nebol prišiel Ondrej Brezniak z vojenčiny. Na ceste už počul, že je Agneska rychtárkou, ale neveril, až sa sám osobne presvedčil. Do Šurianov nešiel viac, ale odkázal Agneske, že ju čaká pri kríži.

Bola to krutá cesta, cesta krížová, vnútorného nepokoja, bôľu a zúfania, k tomu krížu, ku ktorému vždy tak rada chodievala.

A to stretnutie opísať sa nedá. On tu stál, ako prísny, neúprosný sudca, — ona, ako kajúca hriešnica, bľadá, so sklopeným k zemi zrakom, čakajúca na blahosklonnú milosť a na odpustenie, poneváč už teraz videla, že klebety Helenou a vojakom Štefom hovorené boli bezzákladné, zakúpené zlatom sebeckého boháča Šuriana, jej muža.

Nastala trápna chvíľa. On hľadel na ňu prísno, opovržlivo, a ona horko plakala a triasla sa na celom tele rozčulením a strachom. — Tak stáli proti sebe dlhší čas bez slova.

Konečne prerušil on trápne mlčanie: „Viem všetko a odpúšťam ti, falošnica, len či ti Boh odpustí! — Naše chodníky na tomto svete sú oddelené, my, až Boh dá, nesídeme sa viac na tomto svete. Maj sa dobre v svojom bohatstve, ktoré ťa zvábilo, v svojej rychtárskej sláve, ktorá ťa omámila, a ver, že keď ťa toto všetko opustí, neopustí ťa moja modlitba, ktorú za teba denne odriekať budem k Bohu, aby ti odpustiť ráčil ťažké previnenie tvoje. Pre tento život sme vyrovnaní, ale tam, tam pred súdom Božím povieme si každý svoje, tam bude súd, tresť i odplata. S Bohom!“

Zvrtnul sa a šiel opačnou cestou od Jedloviec a viac sa neobzrel, čo ako Agneska naň volala: „Ondrej, Ondrej!“ Len hora jej odpovedala ozvenou akoby na posmech dumným hlasom: „Ondrej, Ondrej!“

Sklesla ku krížu a aby celkom na zem nepadla, zachytila sa kríža a objala ho vo svojom bôli, zarosené oči upierajúc na obraz Spasiteľa.

Nové prekvapenie: na červenej šnôročke pripravený agnúštek, čo Ondrejovi dala, keď išiel na vojenčinu, visel na kríži pod nohami Spasiteľovými.

„Zabudnul ho tu, a či schválne nechal? Zaiste schválne, lebo nedržal ma za hodnú dať mi ho do ruky.“ Sňala ho, bozkala a znovu zaplakala.

Konečne pobrala sa domov. Váhavo s nechuťou vracala sa do domu, pre ktorý opustila svoje pravé šťastie, pre ktorý ťažko zhrešila proti láske, proti Bohu. — Dom tento stal sa jej teraz protivným, nešťastným žalárom a jej muž nenávideným tyranom, ktorý podkopal jej krásnu mladú lásku, jej šťastie, jej život.

Od cudzích ľudí sa podozviedala, že tá spomínaná „kišasoňa“, čo s ňou Ondrej po Trenčíne chodil, bola žena jeho pána majora. Keď išla do sklepu alebo na trh dačo nakupovať, musel Ondrej s ňou ísť, aby jej nakúpené veci niesol, a že prišiel o štyri týždne neskôr, ako ostatní, je tá príčina, že on, ako kaprál, musel ešte nových rekrútov vyučovať. Čím ale lepšie presvedčila sa o Ondrejovej nevinnosti, tým viac nešťastnou sa cítila po boku bohatého rychtára Šuriana.

Smutno to tam u tých Šurianov. Prešly dni, týždne, ba i mesiace, čo muž so ženou neriekli si úprimného slova. Každý žil sám pre seba v svojej stiesnenosti, svojmu povolaniu.

Gazdovstvo sa vzmáhalo, bohatstvo rástlo, ale z toho všetkého nemal nikto radosti.

Jediná radosť zasvitla pod krovom domu Šurianovho, keď po roku narodila sa mu dcéra, ktorú tiež Agneskou pokrstili.

Ale ani táto rodinná radosť netrvala dlho, lebo otec, vidiac, že matka všetku pozornosť, všetku starosť, všetku lásku obetuje dieťaťu a jeho si úplne nevšíma, ním opovrhuje, bol so dňa na deň zadumčivejší, neprístupnejší, popudlivejší, tak že jeho čudná povaha, ktorú mal, kým Ondrej Brezniak odišiel na vojenčinu, vrátila sa v dvojnásobnej miere.

Agneska si toho nepovšimla, ako vôbec nevšímala si muža svojho, a žila jedine pre svoje dieťa.

„Ty si mi všetkým na svete, ty môj anjel malý! Ty si mi potechou v žiali, ty si mojim jediným šťastím v mojom hroznom nešťastí!“ Tak lichotila nešťastná Agneska svojmu dieťaťu, okolo ktorého točil sa celý dom.

*

Prešlo niekoľko rokov. V Jedlovciach zmenilo sa mnoho. Učiteľ Slavinský stal sa opravdivým dobrodincom tohoto kraja. Mimo hasičského spolku založil i katolícky čítací kruh, do života uviedol potravný spolok, napomáhal rozšírovať štepárstvo i včelárstvo, a hlavnou jeho zásluhou je, že v Jedlovciach, ktoré pred jeho príchodom maly sa v pálenke utopiť — pálené sa nemeria; a navnivoč korheľstvom uvedená obec vzmáha sa teraz očividome. Rodina Šlajsingerová, vidiac svoju neroveň, odtiahla preč zo znivočenej dediny, poberúc so sebou nasdierané peniaze. Pozemky si občania z väčšej čiastky už zase zpät poodkupovali.

Istú zásluhu pri tomto blahodarnom pokroku mal aj rychtár Šurian, ktorý za dvanásť rokov rychtárovania bol Slavinskému pravou rukou vo všetkom jeho riadení. Šurian vykonal mnoho dobrého obci a potomci jeho úradovanie len po dobrom spomínať budú. — Hory uviedol do poriadku, prázdne stráne nepotrebných pastvín vysadil ovocnými stromami. Cintorín, ktorý býval za toľké roky zapustlý, obohnal pekným živým plotom, a mnohé iné dobré veci vykonal. Ako ho ľudia predtým nenávideli, tak si ho teraz obľúbili, a keď zaďakoval z rychtárstva a úrad ten pre chorobný svoj stav viac prevziať nechcel, mnohí banovali za ním. Na jeho miesto ostal Furták rychtárom. Šurian, ako složil rychtárstvo, začal sa vždy viac a viac ľudí strániť. Konečne zatváral sa do komory, z ktorej zariadil si izbu, a nevychádzal celý deň von a k nemu tiež nikto nechodil.

Agneska i s dcérou, ktorá vyrástla ešte v krajšiu dievčinu, ako jej matka bývala, maly plné ruky práce, poneváč celé gazdovstvo viedly len samy, bez otca, bez gazdu.

Chorobný stav Šurianov čím dial, tým viac sa horšil, už ani ženu ani dieťa nepripustil k sebe, len čo mu jesť daly, a keď Šurianka neraz za dvermi postála, počula, ako shovára sa sám so sebou. Nevyrozumela čo, lebo reč jeho bola trhaná, nesúvislá, len niektoré slová rozumela, ako: „Ondrej! — Počkaj! — Tvoje peniaze — hej — vidíš tie pekné kone, — to tvoje. Nikto nevie o tom — ale Pán Boh videl. Ten vie, ten vie — ale nepovie.“ Takéto reči viedol chvíľami Šurian sám so sebou, ktoré jeho ženu veľmi znepokojovaly. Zavolala lekára, ale ten hovoril, že to viac choroba duše, ako tela, i radil zavolať kňaza.

Ťažko, veľmi ťažko to išlo, Šuriana na to pripraviť, že príde pán farár. Konečne privolil.

Pán farár neprišiel ako spovedelník, ale prišiel prvý, druhý i tretí deň ako priateľ domu. Odchádzajúc na tretí deň z komory Šurianovej, privolal mu ešte medzi dvermi: „Buďte spokojný, urobím čo sa dá, ale dúfam, že mi Pán Boh pomôže vyhľadať ho. S Bohom!“

Prešiel týždeň, prešly dva a pán farár viac nechodil k Šurianovi, ačkoľvek ho tento túžobne vyčakával. Začiatkom tretieho týždňa prišiel i s akýmsi pánom, ktorý dľa šiat vyzeral, ako myslivec.

Šurianka pozerala oknom do dvora, zvedavá, koho to ten pán farár k nim vedie, ale keď i neznámy do okna pozrel, div že s nôh nespadla. Veď to bol Ondrej Brezniak! Poznala ho na prvý pohľad po toľkých rokoch.

Pán farár viedol Ondreja rovno do komory k Šurianovi. Sotva za sebou dvere zavrel, s kresťanským pozdravom riekol: „Tu ho máte. Dalo to mnoho práce, ale našiel a docitoval som ho predsa.“

Privítanie Ondreja so starým Šurianom, jeho najúhlavnejším nepriateľom, bolo dojímavé. Podali si ruky, ale neriekli ani slova, len slzy utrel každý so svojej tváre. Ondrej poznál na prvý pohľad, že má pred sebou starca k smrti pracujúceho, lebo Šurian vyzeral ani kostlivec vysušený, vytrápený.

„Pán Boh mi preukázal veľkú milosť, že ťa ku me doprevadil, lebo už roky zomieram a nemôžem umreť bez teba, Ondrej. Veľký hriech, ťažké previnenie, ktoré som oproti tebe spáchal, ťaží mi svedomie a nedá mi dňom-nocou pokoja,“ hovoril tichým slabým hlasom Šurian. Ondrej, nazdávajúc sa, že myslí na Agnesku, predchytil ho a riekol mierne: „Ale nespomínajte už zašlé veci, strýčko, už je to zabudnuté, ja som vám už dávno odpustil.“

„Nevieš, Ondrej, o čo tu ide. Môj hriech je do neba volajúci, bo ukrivdil som teba, sirotu. Čo sa stalo, čím som ťažko obťažil svedomie svoje, nevie posiaľ nikto, iba Pán Boh a hen pán farár. — Že som nič nemal, len malú chalúpku a kúsok role, keď som teba sem doviezol, to vie každý, ako i to, že s tebou požehnanie prišlo do domu môjho, že odkedy som ťa doviezol odtedy začal som bohatnúť. To ale nikto nevedel, iba Pán Boh, že som s tebou doviezol i dvetisíc zlatých, tvojich peňazí, ktoré mi tvoj otec, umierajúc, pre teba odovzdal, bez písma, bez svedkov, dôverujúc mojej statočnosti. Hoj, ale nebol som tej dôvery hoden. Lakomý odjakživa na peniaze, ulakomil som sa aj na tieto tvoje a ukradnul som ti ich. Sám ten priepadník z horúceho pekla — Bože mi hriechy odpusť — naviedol ma k tomu. Hoj, Ondrej môj, mnoho, premnoho som ja už pretrpel pre tieto peniaze. Ako žeravé uhlie pálily ma na duši, a ako skalie ťažily na mojom svedomí — Nemohol som ti do očú pozreť, zle cítil som sa v tvojej blízkosti a nikto nevedel prečo. Hriešno nadobudnuté bohatstvo nerobilo mi radosť, ale najväčšiu starosť a trápenie. — Hoj, rád by som to bol zase na rovnú cestu uviedol, ale nevedel som ako a bál i hanbil som sa ľudí. Moje dobré meno bolo mi milšie, ako dobré svedomie. Teraz ale, keď som už viac na druhom, ako na tomto svete, nechcem svoj zločin niesť do večnosti, ale chcem ho tu vybaviť, chcem všetko napraviť. Ondrej môj, z tvojich rodičovských peňazí nagazdoval som pekný majetok a ten odovzdávam ti celý, ako je. Z tvojho pošiel, tvoj je, len buď milosrdným oproti mojej žene a môjmu dieťaťu! Jeden dom, roľu, kravu a čo som mal, kým som teba doviezol, ponechaj im, ostatné si vezmi všetko a odpusť mi. Ondrej, odpusť, prosím ťa, pre päť Kristových rán, pre sedem boľastí Panny Marie ťa prosím, odpusť mi!“ — Složil ruky na modlitbu a slzy kajúcnosti tiekly mu dolu tvárou.

„Strýčko, neplačte, zo srdca vám odpúšťam, veď sme kresťania katolíci, prečo by sme si navzájom neodpustili svoje previnenia, keď od Boha odpustenia žiadame. Odpúšťam vám milerád, nech vám len Boh odpustí, ale majetok váš neprijímam. Veď mňa Boh preto neopustil, ale dal mi možno viac, ako vy sám máte. Tie dve tisícky, strýčko, prijmem od vás, ale len ako veno s vašou driečnou dcérou Agneskou. Ak privolíte, nuž sme vyrovnaní,“ riekol s úprimnou srdečnosťou statočný Ondrej.

„A ty znáš moju dcéru Agnesku?“ pýtal sa zadiveno Šurian.

„Poznal som sa s ňou dnes pri kríži pod Kuruckou. Ako som sem došiel, moja prvá cesta bola ku krížu. Tam kľačala vaša pekná dcéra, ako anjel pred krížom a modlila sa za vás. Poznal som ju hneď na prvý pohľad, celá matka, len snáď ešte krajšia. Dal som sa s ňou do reči a tá stará láska, ktorú som kedysi k matke cítil, prebudila sa teraz nanovo k driečnej dcére. Ak mi ju dáte, tak sa predsa ožením, trebárs som sa zariekol, že to jakživ neurobím.“

„Jestli matka nemá nič proti tomu a dcéra privolí, nedbám, však si ty bol vždy statočný šuhaj, a tak sa aspoň najlepšie vyrovnáme.“

Podali si ruky, Ondrej bozkal starca a riekol: „Pán Boh zaplať! To ostatné si ja už s matkou a s dcérou vybavím.“

Pán farár, pohnutý týmto pekným kresťanským smierením, slzil a hovoril: „Ešte sú predsa i dobrí ľudia na svete. Radosť mám z vás a pevne verím, že vám Pán Boh obom milostivý bude.“ Pokynúc rukou Šurianovi, povedal: „Veľká je radosť v nebesiach nad hriešnikom pokanie činiacim.“ Obrátiac sa k Ondrejovi, riekol: „Odpustenie dosiahne zaiste od Boha ten, kto svojmu bližnému z kresťanskej lásky tak veľkodušne odpúšťa previnenie, ako ste to vy, pán Brezniak, urobili. Odpustite, prosím vás, že som vás sem docitoval, bola to moja kňazská povinnosť, aby som sa postaral o zablúdenú ovečku, aby sa neztratila a radšej prinavrátila sa do ovčinca; k tomu ale potreboval som vás, nuž odpustite!“

„Ja nemám čo odpúšťať, dôstojný pane, poneváč nie snáď tak vôľa vaša, ako vôľa Božia zaviedla ma sem. Divné a nevyspytateľné sú cesty Božie. Miesto, ktoré som držal za hniezdo svojho nešťastia a ktoré som nikdy viac videť nemienil, stáva sa razom miestom môjho nového šťastia. Tam pri kríži pod Kuruckou ztratil som vieru, nádej a lásku, a dnes, po toľkých rokoch, nachodím zase všetko v krajšej ešte obnove. — Boh to tak chcel, On tak riadil, nech je meno Jeho pochváleno!“ hovoril s citom Brezniak.

Pán farár stisnul mu ruku a odoberúc sa od Šuriana, ktorý so slzami v očiach ďakoval mu vrúcne za námahu, odchádzal spokojne domov, zanechajúc svojho hosťa Brezniaka pri Šurianovi.

Predo dvermi stála Šurianka s dcérou. Po vzájomnom srdečnom privítaní vyrozprával im pán farár v krátkosti celý priebeh veci. Keď prišiel na peňažnú záležitosť, dedictvo Ondrejovo, zavzdychla si Šurianka a riekla: „Ja som to tušila, že jeho svedomie musí byť obťažené; jeho búrlivé sny a to, čo v nich hovoril, — tie divné reči mi to prezradily.“ A na to hlasne zvolala: „Môj drahý Bože, predsa si ma vyslyšať ráčil!“ Obrátiac sa k dcére a zase k pánu farárovi, riekla: „Veď som ju pre neho chovala, ona znala ho prv z mojej reči, z mojich rozprávok, lebo tak chcela som napraviť svoju vinu, proti nemu nedorozumením spáchanú, že vychovám si ju pre neho. Ja som iste vedela, že príde — vravel mi to tajný hlas môjho nešťastnou láskou umoreného srdca, kedykoľvek som sa za neho pri kríži pod Kuruckou modlila. A hľa, Pán Boh ma vyslyšal.“

„Nuž, a ty, čo na to povieš, Agneska?“ pýtal sa pán farár driečnej dievčiny.

Táto, červená ani ruža, panenským studom sklopila zrak k zemi a riekla skromne: „Nech sa stane vôľa Božia! Ja poslúchnem rodičov.“

„Tak múdre urobíš, dievka moja, aspoň zahojíš ranu tomuto statočnému človeku, vinou svojich rodičov proti nemu spáchanú, a Boh ťa požehná. S Bohom!“ riekol významne pán farár a odišiel.

*

Ondrej Brezniak, vzdor tomu, že bol pozvaným hosťom do fary, ostal u Šurianov.

Stretnutie sa Šurianky s Ondrejom bolo stretnutím dvoch úprimných priateľov, ktorí už roky a roky sa nevideli a behom času akosi od seba odvykli, a takýto bol i pomer ich obcovania. Staré, prežité udalosti sa nespomínaly, nebolo na to času, poneváč žilo sa šťastnej prítomnosti.

Krásna Agneska vedela Ondreja ešte viac upútať, zabaviť, oblažiť, ako pred osemnástimi rokmi jej matka, tak že cítil sa v jej prítomnosti o veľa mladším, ako bol. Ale ani Agneska netajila, že sa jej Ondrej o veľa lepšie páči, ako ktorýkoľvek jej vrstovník v Jedlovciach a na okolí.

Bol on driečny muž, zachovalý, silný a ku každému prívetivý, milý. Jedlovčania hľadeli naň, ako na dajaký div divúci. — A ako by aj nie. Z Jedloviec odchádzal ako paholok Šurianov, a teraz prišiel ako pán, a to bohatý pán so striebornými hodinkami vo vrecku, so zlatými prsteňami na oboch rukách, a s mešcom, plným cedúľ pre dievku Šurianovu, ktorú chce, ako ženu, doviesť na svoj majer. Zkade, ako prišiel za pár rokov k toľkému majetku? pýtali sa Jedlovčania jeden druhého. Konečne pri vhodnej príležitosti opýtali sa samého Brezniaka, ktorý im to ochotne vyrozprával:

„Keď odišiel som z Jedloviec, ako som bol vojenčinu odbavil, šiel som dolu k Dunaju v svoje rodné kraje. Tam vstúpil som na panstve grófa Bányayho do služby. — Najprv slúžil som štyri roky pri koňoch, potom som bol drábom, a tým som až podnes. Vodilo sa mi i na jednej, i na druhej službe, chvála Pánu Bohu, dobre. Plat som mal toľký, že som ani tretiu časť neminul, a zbývajúce som si odložil. To sa mojim pánom ľúbilo, že si dobre gazdujem, že nemárnim, ako druhí, a obľúbili si ma preto veľmi. — Keď oženil sa mladý pán gróf, syn starého grófa Bányayho, chcel svojej mladej panej radosť urobiť, i kúpil pár krásnych anglických koní i nový koč, a ako prvý raz vyšli s nimi, tieto po návrate domov na dvore čohosi sa naľakaly a ako divé vybehly zo dvora von i s kočom, na ktorom sedel mladý pán osvietený so svojou mladou ženou. Nikto nevedel zachytiť naplašené kone, každý sa ich bál, aj ja sám v prvom okamžení som váhal, ale keď som videl, že kone uhly bokom, kde bol prudký svah — bo kaštieľ stál na dosť vysokom návrší — hodil som sa pred kone a tak šťastlivo celou silou chytil som ich za uzdy, že začaly na jednom mieste drepčiť a páni uspeli z koča vyskočiť. Na to sa už potom ľudia sbehli a pomohli mi divé kone utíšiť a do dvora doviesť.

Mladý pán gróf, keď pozrel dolu svahom, pod ktorým vlnil sa malý Dunaj, a vidiac nebezpečenstvo, z ktorého sa šťastne i so ženou vysvobodil, pristúpil ku mne, potľapkal ma na plece a riekol: „Ďakujem ti, Ondrej, že zachránil si mne i mojej panej život, nasadiac svoj vlastný v nebezpečenstvo. Ja ti to nikdy nezabudnem a odmením po grófsky tvoj hrdinský, šľachetný skutok.“ Na ôsmy deň po tejto udalosti dal ma pán osvietený zavolať do kaštieľa a podal mi správne vystavenú darovaciu listinu, v ktorej mi za hrdinské vysvobodenie jeho a jeho panej darúva „Radostínom“ zvaný majer, so všetkými k nemu patriacimi pozemkami, s horou a právom. Posiaľ som mal na Radostíne arendátora a ja som bol v službe, ale teraz pojmem si Agnesku na Radostín a budeme sami gazdovať.“

Mnohí sa divili nad touto zriedkavou udalosťou, ako Ondrej zbohatnul, mnohí ale závideli Šurianovcom takého poriadneho a bohatého zaťa.

Veselie sa odbavilo, a to také veselie, akého ešte Jedlovce nevidely. Sám mladý pán gróf Bányay, meškajúc na Horniakoch pri rodine svojej panej, prišiel Ondrejovi na veselie, a bol prvým svedkom, pán Slavinský druhým, pani učiteľka širokou a Olinka, jediná dcéruška pána učiteľa, najlepšia priateľka a vrstovnica mladej nevesty, bola prvou družicou, po boku pána Dányiho, driečneho mladého zemana, príbuzného pána grófa, ktorého tento sebou doviedol, a ktorý na žiadosť mladého zaťa prevzal zástoj prvého družbu. A vyplatilo sa mu to, lebo našiel si tu sám spoločnicu života, dobrú, zbožnú, peknú Olinku.

Mladý párik novomanželov mal po svadbe hneď odísť na svoje nové bydlište. Tak to bolo dohovorené. Poneváč ale starý Šurian deň so dňa slabnul a nebolo nádeje na uzdravenie, ba lekár tvrdil, že vydrží najviac za osem do deseť dní — nuž odložili odchod svoj na neurčitý čas.

Starý Šurian posledné dni svojho žitia zažil v úplnej spokojnosti, blaženosti, obsypávaný láskou svojich a zaopatrený svätými sviatosťami umierajúcich, zomrel ticho s blahým úsmevom na tvári.

Pohrab mal pekný a na hrob dostal veľký kamenný kríž od obce za preukázané jej dobré služby. Po pohrabe vdova Šurianka čo mohla, popredala, čo nemohla, dala do arendy a odišla so šťastnými svojimi deťmi na Dolniaky, do nového domova na „Radostín,“ aby sa tešiť mohla z ich šťastia, blaha a spokojnosti.

*

V Jedlovciach dlho sa rozprávalo o Šurianovi a statočnom Brezniakovi. I sám pán farár, pobožný, tichý starček, rád spomínal prežité udalosti tejto rodiny. Kedykoľvek bola reč o Šurianovi, dodal poučlive: „Čisté svedomie je najväčší poklad človeka, kto ho ztratil, ztratil všetko, kto si ho zachoval, má všetko.“ — A keď kto spomenul Ondreja Brezniaka, riekol s nadšením pán farár: „Statočnosť na večnosť!“