ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol krásny letný podvečer, nuž vyšiel som si na svoje obľúbené miesto do parku na brehu jazera Erie.^[1] Je tam rozkoš posedieť si a plnou hruďou nadýchať sa toho vlhkého, ale čerstvého povetria. Na krásach toho sladkého neslaného mora i oči majú svoju pastvu, obzvlášte za zory alebo počas západu slnca, keď vlny svetla, vzduchu i vody vyčarujú obrazy, aké žiaden štetec namaľovať a žiadne pero opísať nemôže.

Usadil som sa na krajnej lavičke a keďže bolo ešte dostatočne svetla, vybral som si noviny z kapsy a dal som sa do čítania. Mimochodom som spozoroval, že na druhom nedlhom konci polkruhu lavičiek sedí obstarný muž a opierajúc si ruky o hrčovitú palicu uprene sa díva do diaľky, kde voda zdala sa vrchy tvoriť. Vidieť bolo na ňom, že nespáva na ružiach. Klobúk, vyšlý z módy, už-už počal sa zelenať machom, kabát ošumelý a starého strihu, nohavice, len po členky siahajúce, podobne, a topánky dopukané, s vykrivenými podpätkami. No čo bolo nápadné, to bola čistota, ktorá zračila sa z tých starých vecí, ako i zo snehobielej košele.

Isteže videl ten starec i lepšie časy, pomyslel som si, a čítal som ďalej. Avšak o chvíľu zasa upútal moju pozornosť.

Hore chodníkom, ktorý viedol k lavičkám, bežalo dievčatko asi sedemročné a hnalo drevenú obruč pred sebou — v ľavici mala čosi, čo som zdiaľky nevedel rozoznať. Úbožiatko bolo celé rozpálené od tuhého behu a celé umorené, ale usmiato si sadlo hneď na prvú lavičku, k starcovi.

Po chvíľočke odpočinku počalo jesť z tej ľavej ruky; teraz som už videl, bol to sendvič, vlastne mäso medzi dvoma krajcami chleba. Všetko jej asi nechutnalo, lebo vše odštipla kúsok a položila ho na lavičku medzi seba a starca. A tu starcova ľavá ruka skĺzla sa z palice na lavicu a videl som, ako on tie odpadky berie a potajomky dáva do úst.

Aj dievčatko to muselo zbadať, lebo odrazu vyskočilo a hláskom vzrušeným, s tvárou oblednutou, zvolalo.

„Tu, strýčko, tu…“ a vystrelo ruku so sendvičom proti nemu.

Starec ustrnul, ako keď človeka pri krádeži prichytia, ale jeho pohľad, ktorý uprel na ten sendvič, nikdy nezabudnem. Taký pohľad videl som iba u svojho psa (čím nechcem urážať), keď som ho chcel odučiť z cudzej ruky prijať niečo, a keď ho niekto predsa dákou paškrtou ponúkol.

Starec kradmo kukol na mňa a keď videl, že som do čítania ponorený (hoci to nebolo tak), nuž bleskurýchle siahol za ručičkou.

„Ďakujem,“ počul som ho riecť.

Dievčatko sa veselo zasmialo a so slovami: „Donesiem ti viac,“ odbehlo.

Videl som ho, ako odbehlo k neďalekej lavičke, ktorá stála za nami v stromoradí, a tam hádzalo rukami sem i tam; isteže tak isto rýchlo hovorilo k bieloodetej dáme, ktorá tam sedela.

O chvíľu decko už bežalo nazad, celý paklík nesúc so sebou.

Úplne zakryl som sa novinami, aby som starcovi ušetril clivosť. (Mnoho by som beztak nebol mohol vidieť očami — zarosenými!)

„Tu, strýčko,“ volalo dievčatko, „a mama vraví, žeby si prišiel k nám, kedy len chceš. Bývame tam, vidíš ten biely dom.“

„Boh ťa žehnaj i tvoju mamu,“ počul som zvlnený hlas, a potom čosi cuplo, akoby bozk.

„Good-bye!“^[2] ozval sa na to detský hlas.

Zdvihol som sa a vzdialil protivným smerom. Nechcel som starca mýliť v hostine, možno už dávno nezažitej.

Ale nedalo mi pokoja a asi o štvrťhodinku zasa som zabočil k našim lavičkám.

Starec ešte sedel tam a ja som si prisadol k nemu.

„Krásny večer,“ riekol som po pozdravení.

„Je,“ odvetil môj sused, „ale krása ducha ľudského zatieni všetky ostatné krásy.“

Vedel som, na čo cieli.

„Pravdu máte. Smiem vás ponúknuť cigarou?“

„Ďakujem. Odvykám…“

„Ale predsa,“ naliehal som. „Lepšie sa beseduje.“

Prijal a videl som, s akým pôžitkom dal sa do nej.

Medzitým slnce úplne zapadlo, i jeho červánky zmizli. Náš obzor sa zúžil na pár siah, len širočizná rovná čierna plocha a plieskanie vĺn upomínali ťa, že si na brehu jazera. Odrazu zrovna pred nami zajasala sa elektrická lampa, takže sedeli sme v úplnom svetle.

Môj sused obrátil tvár ku mne a mdlým hlasom sa opýtal:

„A vy ste videli —?“

„Videl,“ odvetil som rovnodušne. „A pravdu povediac, pocítil som väčšiu radosť než žalosť…“

„Tak, tak.“

„Aby ste rozumeli,“ dodal som narýchlo, „ľúto mi bolo vás, ale…“

„Neomlúvajte sa,“ pretrhol ma starec. „Ja každému šľachetnému citu porozumiem.“

Rozhovor viazol. Ja som ho nechcel obťažovať otázkami, až začal on sám.

„Vy ste z Uhorska, či nie?“

„Áno, Slovák.“

„Vycítil som to z vašej angličtiny. Z nás málokto si úplne osvojí túto jazykolomnú reč. Môžeme hovoriť teda i po slovensky,“ dodal čistou slovenčinou.

„Tak teda ste i vy Slovák,“ zvolal som natešený.

On skrčil plecia a kývol hlavou.

„Sám pánboh by to vedel, čo som,“ riekol s úsmevom. „Vlastne rodom som Slovák, ale — nuž čože, v našom — veľkopanskom dome bol celý bábel.^[3] Do šiesteho roku hovoril som výlučne po slovensky. Potom prišli guvernantky,^[4] vychovávateľ. Lámali mi jazyk sem i tam, skoro každú hodinu inak. Školy potom dovŕšili dielo rečovej, či národnej výchovy. Za pár rokov boli sme tuhí Nemci, pozdejšie ešte tuhší Maďari, a ak Rus príde, nuž budeme snáď zúriví Rusi, alebo panslávi, ako my to voláme. V tom ohľade učili sme sa od Židov: vždy so silnejším.“

„Až vás Židia nadvládali, takže z Maďarorságu čo nevidieť stane sa Júdaorság,“^[5] dodal som s úsmevom.

„Veru tak to vyzerá. Čo myslíte, keď môj vlastný bratranec, člen slávnej rodiny…“

Zamĺkol na chvíľu, zbadal, že sa skoro prezradil.

„… člen slávnej rodiny, vzal si Židovku Rifku za ženu,“ dodal rýchlo a bakuľou udrel o drobný piesok, i vypľul.

Páčilo sa mi jeho rozhorlenie.

„Našli tí svoj Kanaan,^[6] aký by im ani Mojžiš nemohol ukázať,“ pokračoval. „I to nepomerne veľké vysťahovalectvo z väčšej čiastky na ich vrub píšem. Proti národnostiam boli pravda porobené veľké chyby, ba hriechy i z druhých strán, a nebolo starostlivosti o pozdvihnutie hospodárstva, priemyslu a obchodu, ale i v tom oni majú svoje prsty. Vláda i spoločnosť stali sa bezvládnymi proti tým pijaviciam. Človek až žasne, keď sa dočíta, že už i zo žírnych Dolniakov utekajú ľudia, alebo že bohatí Švábi s tisíckami v kapsách usádzajú sa v Amerike. Ten prúd teraz už nezastaví ani milión žandárov a rendelistov,^[7] iba ak by takí boli ako v Rusku.“

Ponúkol som ho druhou cigarou. Neprijal ju, ale akoby bol zabudol na mňa a len sám sebe hovoril, pokračoval trpkým hlasom:

„Nuž ale, čože im ja môžem? Také výlevy sú iba príznakmi vlastnej malomyseľnosti. Ja vlastne málo, čo som i bol, a teraz som tulákom. Rozhárané rodinné pomery vyhnali ma z domova. Je tomu práve dvadsať rokov. Doma som nechal iba osemročného syna, rozsobášenú ženu a rozzúreného otca. Dnes neviem, kto z nich žije, a ani oni nevedia, či ja ešte a kde žijem. Nosím meno cudzie, anglické. Nuž a takéhoto,“ a trpko sa usmial, „by ma veru ani vlastný otec nepoznal. Klesal som zo stupňa na stupeň chybou vlastnou, ale i cudzou. Amerika nie je pre takých vzdelancov, ktorí všetko vedia, ale vskutku nevedia nič. Z domu som bol zvŕšený advokát; nuž čo to tu značí? No vedel som niekoľko rečí, prebijem sa reku ako učiteľ. Ale horkýže! V tej dobe vypukla tu horúčka inventorská, vynálezská. Každý chcel niečo svetochýrne vynájsť, dať si to patentovať a jedným šmahom stať sa — milionárom. Tá choroba chytila i mňa a obetoval som jej celé svoje úspory, zdravie a vek. Dnes som úplne na mizine a už i pýcha ma opúšťa. Hľa, od decka prijal som almužnu a pred troma týždňami písal som synovi o podporu. Vlastne neviem, ani, či žije a kde je. Ale nosí moje meno a ak žije, tak azda býva v našej kúrii,^[8] nuž naslepo písal som ta. Mnoho nádeje nemám. Hľa, pane môj, opakuje sa stará slovenská, pieseň: „… tak sa časy menia, tak tento svet beží.““

Sklonil hlavu na krivuľu a mlčal.

„Dá boh, že sa tieto časy zasa lepšími zamenia,“ chcel som ho potešiť.

On len mávol rukou.

„Pozde! Bolo!“ zašepol a hlboko vzdychol.

Potom odrazu vstal.

„No ďakujem vám za spoločnosť,“ riekol a poddával mi ruku. „Musím domov.“

Volal som ho na skleničku nápoja.

„Ďakujem, nesmiem. Ak o deviatej nebudem vo svojej rezidencii,“^[9] a tupo sa zasmial, „tak ma nepustia dnu.“

Odvážil som sa.

„Pán krajan, smiem vám ponúknuť pár centovú pôžičku?“

On sa strmým krokom uberal, no dohonil som ho.

„Pane, hovorím pôžičku,“ naliehal som. „Tu je moja karta,^[10] vrátite mi, keď budete môcť. Potešíte ma…“

On sa mi prenikavo díval do tváre.

„Myslíte, že som sa vám iba kvôli tomu spovedal?“ pýtal sa prísne.

„Ani mi nenapadá to myslieť.“

Odvrátil hlavu a jeho hlas sa triasol vnútorným rozochvením, keď riekol:

„Teda prijmem.“

Vtisol som mu do ruky päťdolárnik, viac nemal som práve u seba.

„To nie je pár centov,“ zvolal a zasa sa zdráhal prijať peniaze.

„To je pôžička, pán krajan,“ odvetil som, stisol som mu ruku a spešným krokom vzdialil som sa od neho.

„Vďaka! Dovidenia!“ volal pohnutým hlasom za mnou.

*

Bol som už i pozabudol na svojho úbohého nového známeho, a pre veľkú prácu, ktorá ma pútala k mestu, až asi na desiaty deň vybral som sa zasa do parku na brehu jazera Erie. Až keď som zazrel belieť sa panský dom, ktorý malé dievčatko bolo za svoj označilo, prišiel mi zasa na um on.

Ba ako sa mu vodí? Či dostal už tej podpory z domova?

Len čo tak dumám, tu vidím kráčať elegantne oblečeného pána rovno z domu. Za ním stúpal černoch, obťažený rozličnými paklíkmi.

Pánova postava zdala sa mi známa, a nemýlil som sa. Pán obrátil sa k černochovi a vtedy ma zazrel. Skoro behom blížil sa ku mne a už zďaleka mi podával ruku. Bol to môj nový známy, ale už nie ten úbohý. Pán, od päty do hlavy, a aspoň o desať rokov omladnutý.

Prosil ma, aby som ho len za štvrťhodinku počkal na mieste, kde sme sa zoznámili. On, že ide zaplatiť za tie sendviče.

V elegantnej miestnosti na námestí strávili sme potom nanajvýš príjemný večer.

Dozvedel som sa, že syn bohato zásobil ho peniazmi, že je ženatý, ale nemá Rifku, a že hrozí sám prísť po otca, akže by on za pár dní nebol doma. Nuž že zajtra pôjde.

„Teda som predsa mal pravdu, že i zlé časy môžu sa v dobré premeniť,“ riekol som. „A na to nikdy nieje pozde.“

„Pravdu máte,“ vetil on s blaženým úsmevom.

Bolo už po polnoci, keď sme sa lúčili, pri čom on ešte raz ďakoval mi za poskytnutú podporu. Ale, čo mi bolo divné, piatku nevracal. No keďže tuho častoval a nedovolil mi ani centa platiť, nuž zamlčal som to. Pri rozlúčke sľúbil, že mi bude písať o našských pomeroch.

Keď som prišiel domov, na stolíku, medzi inými listami, našiel som i list od baróna^[11] Jána R… s priloženou poukážkou na päť dolárov. Okrem toho i krásnu striebornú tabatierku s barónovým monogramom^[12] a venovaním: „Pánu…“ a „Tak sa časy menia…“

„Krása ľudského ducha zatieni všetky ostatné krásy!“