ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Bola raz jedna chudobná vdova, ktorá z práce rúk svojich žila a živila i svojho jedináčika, malého Janka. Nereptala na svoj ťažký osud, ale ďakovala bohu, že jej dáva zdravia i práce nadostač. Ale jedného dňa Janík ochorel a vdova nemohla ísť do práce. No však zajtra dohoní zameškané! Ale zajtra bol Janík ešte horšie a ona musela privolať lekára. Tento chorému predpísal asi trojaké medicíny, poučil vdovu, ako ich má dávať, a nariadil, aby chorý mal dobrú opateru a ľahký, ale záživný pokrm. Kurence, holúbence, tokajské víno^[2] a podobné. „Však vy viete, čo.“ A ona vedela, len to nevedela, odkiaľ vezme tie ťažké peniaze na ten ,ľahký‘ pokrm. Z malej mzdy — málo mohla usporiť. A Janík ležal celé týždne. Vdova zúfala. Úspory sa minuli, ba v biednej izbičke okrem postele, na ktorej nemocný ležal, nebolo už ani kúska iného náradia. Čo predala, čo dala do zálohu. Ten „ľahký“ pokrm, doktor a apatieka^[3] všetko pohltili. No neľutovala to. Jej miláčik prestál nebezpečie a očividne sa zotavoval. Lenže práve teraz bola najväčšia potreba na ten záživný pokrm, a kde ho vziať? Zalamovala rukami vo svojom zúfalstve, ale darmo sa dívala vôkol seba. Chlad zíval zvonka, z ulice, stadiaľ kde ,dobrí‘ ľudia žijú a chlad i prázdnota zívali z každého kúta vyplienenej izby. Vtedy padla jej do očí rodinná biblia, pamiatka po dedoch. Prestála ťažký boj, no konečne sa zdvihla a zabaliac drahocenný poklad do šatky, náhlila sa s ním k najbližšiemu kníhkupcovi. Tento si náležite prezrel knihu, ale zrejmé bolo, že nevedel, čo má v rukách. Bola to teraz už zriedkavá a veľmi hľadaná československá biblia starého vydania. Pergamenty^[4] na nej boli z dreva, obtiahnuté kožou, a táto zasa skoro úplne bola okutá žltou mosadzou, a také mala i sponky.

„Nemá pre mňa ceny,“ vravel kupec.

„Ale aspoň niečo…“ prosila vdova.

„Nemôžem vám nič dať,“ odsekol kupec, ale potom, dojatý skľúčeným výrazom vdovinej tváre, dodal:

„Sprobujte u pána Kartona, na Dlhej ulici. On vedie obchod s podobnými starinami.“

Vdova sa so vzdychom vzdialila a šla ku Kartonovi. Tomuto sa, keď obzrel knihu, potajomky zablysli oči radosťou, no zdanlivo ľahostajne prehŕňal sa v nej.

„Nič zvláštneho. Čo pýtate za ňu?“ opytoval sa odmerane.

Úbohá vdova nevedela udať cenu knihy. Jej ona bola hodná celý majetok, ale…

„Pozrite, žena dobrá,“ riekol pán Karton láskavo. „Krásnu novú bibliu i s obrazmi môžete dostať za päť zlatých. Toľko vám dám, a keďže vidím, že ste v biede, tak — nuž môj prah ešte žiaden núdzny neopustil bez podpory — tak teda desať zlatých vám dobrovoľne pridám.“

Hovoril neobyčajne hlasno, že všetci prítomní zákazníci mohli ho počuť a obdivovať ako pravého samaritána.

„Nesúďte a nebudete súdení,“ hovorí jeden z prítomných susedovi. „Nikdy som neveril, žeby i Karton vedel, čo je milosrdenstvo. Zmýlil som sa. Musím ho odprosiť, akonáhle budeme medzi štyrmi očami. Predal raz akýsi šlabikár dieťaťu, matka bola vdova. V dome mali len jedinú posteľ. Dal im predať i tú, keď dieťa roztrhalo knižku a matka zaplatiť nevládala.“

Úbohá vdova — kto by vedel, či od radosti a či od žalosti — dala sa do usedavého plaču a ani peniaze nevládala zhrnúť, takže sám pán Karton, pomaly ich prečitujúc pred prítomnými, vložil ich do koverty, sám ju zalepil a vtisol ju do ruky vdovinej.

„Dajte pozor, aby ste ich nestratili, alebo aby vám ich niekto neukradol,“ riekol hlasne, ale prívetivo.

A žena sa zohla a vrúcne pobozkala tú ruku.

Keď sa vytackala, pán Karton napísal nasledujúci list:

„Pánom C. a L. v Lipsku.

Toľkokrát žiadanú Bibliu som konečne po ťažkých námahách a ešte ťažších hmotných obetiach vysnoril, no majiteľ dobre vie jej mimoriadnu cenu. Akže mi obratom pošty pošlete poukážku na osemsto mariek, tak ju za pár dní máte v rukách…“

Na štvrtý deň prišiel žiadaný obnos. Ale po celom meste vysoko znie pieseň a úbohá vdova spieva v nej prvý hlas — o ľudomilstve pána Kartona — samaritána!