Doma

Ak išli ste dakedy hradskou z Brdova do Zámku, istotne pamätáte sa na peknú, zelenú oázu tohto pustého, dolnozemského vidieku. Už zďaleka černejú sa vysoké stromy v hmlistom obzore. No a keď prišli ste bližšie, belel sa vám panský dom z pekného stromoradia. No, nepamätáte sa…? Škoda! To, vidíte, náš dom — a človeku tak dobre padne, keď môže hovoriť o predmete spoločne známom. Vy ale, ktorí neznáte našu topografiu, nemyslite si, že som arogantný, že žiadam od cestovateľov viac, než ich pamäť uniesť môže, — keď divím sa, že nepoznajú práve moje rodisko.

Pustá, šíra diaľ zaokrúžlená len nebom, zeme sa dotkýnajúcim, rozkladá sa pred tebou, keď obrátiš sa chrbtom k osade.

Lenivý bastard mohutných horských orlov nedbalo, mdlo vesluje v horúcom povetrí, nad piesočnatou pôdou. Chudák, ďaleko by mal i ten niesť svoje hniezdo, jestli by sa nebol udomácnil v našej hore, alebo jestli by nechcel odchovávať svojich spotvorených potomkov v piesku.

Podvečer ochladne neznesiteľne horúce povetrie dňa. V zelených, machom zarastených močarinách ozve sa škrek žiab; do neho zamieša vodný býk svoje melancholické „hallilah“. Svetielka vyskočia nad pokazenú vodu, trblietajú sa sem i tam, a zrazu malé spoja sa v jedno a tak spojenou silou kolíšu sa a ach, beda, horí…! Vtom zaveje vietor a — zjavy zmiznú. Nastane velebná tichosť. Ani nie spoza hory, ale rovno zo zeme vyskočí mesiačik a osvieti pustý kraj polosvetlom svojím. Myslel bys’, že je to bezhraničné, tiché more, tie postriebrené pusty.

Človeku vyvinie sa obrazotvornosť v takomto kraji. Mladé oko zahľadí sa do jednotvárnej diaľky a — ajhľa, už kníše sa zlatý zámok na stračej nôžke, malí a veľkí ľudia v diamantových šatách robia mu poklony… Zrazu stiahnu sa mračná: babin kút je čierny. Ponad staré stromy parku zahviždí ťažký víchor a z oblohy, ešte len pred chvíľou čistej, leje sa už dážď, robiac veľké bubliny na stojacich vodách.

Taký bol náš kraj a doma, bezprostredne u nás, tak pekne bolo: od hradskej viedla platanová aleja k vrátam parku. Na bokoch železnej, cifrovanej brány stáli dva ozrutné topole, robiac chládok kamenným levom, čo vytesané boli pre ozdobu bránových stĺpov. Jednému z tichých zverov chýbalo oko, druhému nos, znaky to môjho športu. Široký chodník viedol hustým, anglickým parkom k frontu kaštieľa. Pred týmto boli kvetové kolá v štvorhranných lúčkach, ohradené drôtovými mriežkami. Sám kaštieľ, staré, šindľom kryté stavisko, bol v prostriedku na poschodie, z bokov mal prízemné krídla. Z oblokov von vyduté košiare železných mreží chránili bezpečnosť obyvateľov kaštieľa.

V tom dome narodil som sa ja, jediný potomok Drieňovskovcov. Ach, veď zas nemyslite, že som pyšný na to! Ani zďaleka… Veď narodil som sa v politickej ére, keď égalité, to najstrašnejšie z tých troch hesiel,^[1] hučalo starou zotročenou Európou.

Otec zanechal mladú ženu s dieťaťom a šiel do boja, a matka hymnou a bojovými pochodmi uspávala maznavé decko. Keď vyrástol som, otec knísal sa jednonožky, druhá noha bola od polovice z dreva.

„Prečo to.“

„Stratil ju v boji za slobodu,“ vetili tázaní.

„Sloboda, sloboda,“ mrmlal som, nechápajúc význam toho slova; onedlho som mu však porozumel: chytal som vtáčky do klietky.

„Pusť ich na slobodu!“ rozkázal otec.

Teda to je tá sloboda. Ach, či som sa hneval na ňu! Nie dosť, že tatíkovi nohu, ešte i vtáčky mi zoberie. Pozdejšie som sa inak informoval; pre dáky prečin zatvoril ma otec do prázdnej izby.

Ach, odvtedy žil a mrel som za „slobodu“.

Nebolo stromu, ba haluze v priestrannom parku, čo nebola by odvážila ťarchu môjho tela, a nie koňa na našom majetku, na ktorom by som nebol obsedel. Tak som si vykladal „slobodu“.

Matka chorľavá, otec chromý — nemohli bdieť nado mnou a učiteľ nevedel si so mnou rady.

Raz šiel som pre rechtorovho Macka — plán sme už mali, — keď počujem cez rozbitý oblok krik v dome. Pani rechtorka vadila sa na svojho syna:

„Azda mi taký budeš ako ten mladý pán: beťár, čo nedá ničomu pokoja…! Ach, bože môj, čím som len zhrešila, že ma takou pokutou tresceš?“ fikala starká tamdnu.

Krv mi buchla do tváre a srdce hlasne búšilo, keď som to počul; zato ale, buď mi k pochvale rečeno, viac som sa hanbil, než hneval. Nešiel som dnu, ale pustil som sa do divého behu a nezastal som, kým som neklesol.

Dlho ležal som nepohnute na zemi, potom vyvrátil som vačky. V jednom bol dohán, v druhom lúčavka, udice. Vyvrátil som to všetko na zem a kopol po nich a rýchlym krokom stúpal som domov.

Pred domom stála matka a polievala kvety malou kupkou.^[2] Mohol som byť veľmi bledý, lebo preľaknutá pýtala sa ma:

„Čo ti je, Jaro?“

Bozkal som jej ruku a vzal kupku od nej.

„Čo je?“ pýtala sa ma.

Ja som polieval kvety; o chvíľu prehovoril som:

„Maminka moja, ja som bol zlý — beťár, ale už viac nebudem; odpustíš mi?“ pýtal som ju skľúčene a túlil sa k nej.

„Ale čo je to?“ pýtala sa predesená.

„Budeš ma ľúbiť, mama?“ kvílil som kajúcne.

Ach, azda nikdy neobjala ma tak vrele ako vtedy.

A skutočne, od základu polepšil som sa; učiteľ, otec, matka a vôbec nikto nemohli pochopiť premenu ktorá stala sa so mnou.

Vtedy zvršoval som druhú gymnaziálnu triedu.

Večierkom, keď slnko zapadlo, chodieval som k rechtorovcom. Vďačne ma prijímali, poneváč som vplýval na Macka v dobrom smere. Jediné, čo som zo „starých“ čias zadržal, bola láska k deťom. Lenže som náramne zvážnel, hovoril som ticho ako starý a kráčal som dôstojne — pomaly. A ani nevolil som si seberovných priateľov, lebo ma tí upomínali na nemilé časy. Malé drobné deti mali protektora^[3] vo mne, dvanásťročnom starcovi. Keď som šiel Drieňovcami, z každého domu vyskakovali deti a družili sa ku mne ako kuratá ku kvočke. Začrel som do vačku a radostne udeľoval drobizgu cukor.

Učiteľovej Elenke bolo zakázané von vyjsť; pomohla si teda tak, že vyliezla na siahovicu a tam očakávala svojho „báčiho“.^[4] Ona mi bola miláčkom z celého húfu. Bola to radosť pozrieť sa na to decko! Mala takú bielučkú tvár ako sneh a oči tmavomodré ako fialka. A keď tak tľapkať počala — mal som ju zjesť. Vzal som ju vše dolu z nebezpečného miesta naradovanú niesol do izby. Tamdnu stiahla svoj malý pyštek, a staviac sa na prsty voči mne, veselo zaštebotala:

„No, bozkať, báči!“

A ja som ju potom skoro zadrhol.

No netrvali dlho tieto blažené časy. Čím viac blížila sa jeseň, tým viac hostí prichádzalo k nám. Sluhovia a slúžky tíško chodili a nehovorili nahlas ako predtým. Ešte i otec usiloval sa nerobiť hluk svojou umelou nohou. V dome bol chorý.

Matka nezdravistá chradla na posteli. Onedlho, pred samou jeseňou, stal sa koniec — umrela. Hneď nato, asi o mesiac, dal ma otec do syntaxe^[5] von z domu a len o rok vrátil som sa nazad. Otec ma vítal so slzami v očiach; Elenka jasala radosťou a ovinúc tenké ramená okolo môjho krku, bozkávala tvár „báčiho“. A to opakovalo sa takým istým spôsobom, kým nezavŕšil som gymnázium.

Brada šibala mi a Elenke tiež už na party zapletali vlasy — sed facta et verba valent usu — a ja zostal som i potom len „báčim“ a ona mojím miláčkom.

Ach, bože, boli to krásne, idylické časy…! Nuž ale prestali. Elenu odniesli do n-ského inštitútu a ja za šesť rokov nevidel som ju.

Takým prázdnym stal sa mi rechtorov dom a celé okolie. Práve vhod prišla mi otcova žiadosť, aby som sa pobral na univerzitu; šiel som vďačne.

Na prázdniny chodieval som síce domov, — krátil som ich však nemožne. Otec ma i tak mnoho ráz navštevoval — a iné; kraj, ľudia nezaujímali ma v Drieňovciach.

Keď som bol doma, obyčajne hrávali sme sa s otcom v šach a len kedy-vtedy nakukol som k rechtorovcom.

Malá Elena svedomite v každom liste pozdravovala „báčiho Jara“ a dopytovala sa naňho.

Takto míňal sa deň za dňom, rok za rokom — a ja onedlho mal som zavŕšiť svoje štúdium.

„Túžobne ťa očakávam, syn môj,“ písal mi otec. „Pán rechtor je pacer^[6] a vieš, že šach a piket^[7] je mojím elementom. Už by sa ma nuda bola chytila, ak nebol by sa zmiloval osud nad chorým starcom. Rechtorova Elena prišla z ústavu a hrá kapitálne šach. Ako sa to decko premenilo! Keby bola trocha sedátnejšia,^[8] myslel by človek, že sa s vyrastenou pannou zhovára. Ale ona ti nemá ani len kúsok trpezlivosti — a to mi zas kazí zábavu. Behá za motýľmi, a keď udychčaná sadne si — snáď len z vďačnosti — k šachu, dbá hlavne o to, aby čím skôr bol koniec partie. Taký vetroplach…“

Toto bol otcov posledný list.

O dva týždne niesol som diplom domov.