ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po tri roky stále volával ma bratranec na lov, no nikdy nestihol som vyplniť jeho žiadosť a svoju túžbu. Bol som strašne zapriahnutý v práci, ani pomyslieť som nemohol na viacdňový odchod. Nuž vyjsť na deň, to iba srdce bolelo by človeka pri návrate z voľnosti do samovoľného otroctva. Po troch rokoch podarilo sa mi konečne uvrznúť putám a dať si dvojtýždňové prázdniny. Rozumie sa, nezabudol som na stále ,poďkanie‘ bratrancovo, Ivanovo, a cestoval som rovno k nemu so svojím neveľkým ručným kufríkom.

Ivan, ešte neženatý, bol bankovým úradníkom v tom istom meste, kde i ja, no spolu so svojou matkou býval hodne ďaleko za riekou, na ostrove. V tom čarokrásnom okolí boli skoro samé letohrádky, v ktorých boháči ,letovali‘, no Ivan tu i ,zimoval‘. Jeho matka, ktorá prišla sem z tichej podtatranskej dedinky, nijako nemohla privyknúť na veľkomestský hluk, dym, atď. a nemálo jej chýbalo aj vlastné gazdovstvo, záhradku, kravu, hydinu. Nuž Ivan obetoval sa a na dlhší čas prenajal spomenutý domec s malou preddomovou a rozsiahlou zadomovou záhradou i s ovocným sadom. On pravda, musel včaššie vstávať, aby načas prišiel do svojho úradu, ale zato mal potom svoje, nefalšované mlieko, maslo, kury, vajcia, zeleninu, ovocie a vôbec skoro všetko, čo malý farmár môže mať. A jeho dobrá matka, túžiaca za starou vlasťou, ľahšie niesla to dobrovoľné vyhnanstvo.

Bolo už podvečer, keď som sa ustatý dotiahol do Ivanovho ,kaštieľa‘ a — rozumie sa — bol som srdečne vítaný a po prezidentsky (tu sa nesmie povedať, že po kráľovsky) uhostený. Veru, strany a strany by som vám vedel popísať o všetkých tých maškrtách, ktorými ma dobrá tetka častovala. Tá káva s tou pravou smotánkou, to maslo, ten med, ten doma pečený chlieb, tie pampúchy, — ej, načo vás trápiť, aby sa vám sliny zbehli v ústach…

No i pekná ruža má svoje tŕne. Keď sme boli už po kuracom paprikáši (so smotánkou a čerstvými hubami), tak tetka, vychádzajúc, preriekla synovi.

„Ponúkni Janíčka i z toho vína, ale z môjho. Vidíš, Janík, to som sa ti ja už tu naučila. A výborné, zdravé.“

Ivan s úsmevom nalial mi do hodného pohára.

„Neviem, či ti bude chutnať, ale sa musíš obetovať. To je mamina pýcha.“

Ja som dúškom vyprázdnil pohár, no tekutina, zvaná že vraj víno, nešla dolu gágorom, ale ostala mi v ústach zažľabená. Dosť som sa ju usiloval prehltovať, nešlo to; nešlo ani za svet, a čo by ste mi hneď revolver opreli o sluchu. Tvár nafúkaná, z čela tečie pot a oči vyvalili sa mi z jamôk ako dákemu rakovi.

„Mh, mh!“ volám ako žaba spod vody na Ivana a v smrteľných úzkostiach dívam sa raz na neho, raz na dvere, či sa tetka už nevracia; no ten sa len smeje, smeje a krčí sa do zájdenia, a nič nepomáha. Už som mal sto chutí vrhnúť sa na neho, keď som zbadal, že jedno predné okno nie je zavreté. Nuž ako strela letel som ta a — pomohol som si. Bol práve čas, lebo tetka sa vracala.

„Nuž, Janík, akože ti chutnalo to moje americké?“

„Výborne!“ zvolal som a šatkou utieral som si oči, plné slz. „Z čoho to len robíš, tetuška?“

„Veru by si neuhádol. Čo myslíš? No, nejdem ta trápiť. To víno je robené z chabzdového kvetu…“^[1]

„Ale, ale, také rezné, hľa slzy mi vytiahlo…“

„Nože ešte za pohárik,“ mienila tetka a už mi aj lievala zo skleneného džbánu do toho ozrutného pohára.

Hniezdil som sa na stolci ako na ihlách, na čelo mi zasa vysadol ten studený pot a prosebne, ako teliatko, keď mu krk podrezúvajú, díval som sa na Ivana. No ten nič, ibaže spodnú gambu zasekol si medzi zuby (aby sa nesmial, loptoš!).

„Nie, tetuška, nieže tak veľa,“ protestujem, ale tetka len lieva. „Veď je to silné ako parom… nieže…“

„Ej, silné,“ smeje sa tetka, „veľa; celý pohár je iba kvaterka,^[2] čo to takému…“ Štrngne svoju kávovú šálku o môj pohár.

„Tak teda na zdravie, Janíčko môj! Nemusíš naraz, akže ti je silné.“

Zdvihol som času a hodiac zúrivý pohľad na Ivana, horko-ťažko som vykoktal, že na zdravie a pomaly dvíhal som pohár k svojim trasúcim gambám. V duchu som sa prežehnal: zbohom, reku, svete, ak ma teraz šľak netrafí, tak šoha^[3] — nikdy!

Zažmúrim oči a prichlípnem… no, čože sa to porobilo?

Či veriť v čary?

Víno, ako med, víno, čo sa mu ,oni‘ musí povedať!

Ivan sa smeje.

„Zdá sa mi, že ti nechutí mamin fabrikát,“ riekne a mrkne mi okom. „Počkaj, nalejem ti z môjho, z hroznového.“

„Nie, nie,“ vravím rýchlo, porozumejúc čare, „ja ostanem už len pri tetkinom a mohol by si i ty so mnou držať.“

Ivan sa nedal núkať a tetka bola celá uveličená, že v ten večer tuším za aké tri džbány vypili sme — z jej vína. Vskutku sme však pili víno Ivanovo, ktorý počas tetkinej neprítomnosti premenil rovnaké džbány (farbu mali obe vína jednakú, jasnú) a ostatné sám prinášal z pivnice.

Keď už tetka odišla na odpočinok, vysvetlil mi, že je to tetkino ,víno‘ skutočne z kvetu chabzdy.

„Však vieš, že každý kvet má čosi cukru v sebe, nuž dodá sa ešte kúpeného cukru, zaleje sa vodou a z toho vykysne čosi-tosi alkoholické a volajú to víno. Mama sa to naučila z našich novín. Tam vo ,verejnej listárni, a či hovorni‘ uverejňujú i takéto recepty. No počkaj, nech len príde k nám ten pán redaktor, ten bude mať časy! Mama zaleje ho svojím ,vínom‘ zo samej vďačnosti.“

„Nezávidím mu,“ riekol som so smiechom. „Toto sa už nedá prirovnať ani tomu fraštáckemu,^[4] pri ktorom musia byť vraj traja, keď sa má piť.“

„Akože to?“

„Nuž jeden, ktorý ho pije, druhý, ktorý ho drží a tretí, ktorý mu do hrtana lieva,“ odvetil som so smiechom. „No k tetkinmu by bol aspoň regiment s kanónmi potrebný.“

Spoza pravého ucha počul som ,spievať‘ a či ,húsť‘ komára. Počkaj, pomyslím si, kam si sadneš, a sedím nehybne. Komár mi sadol na pravé ucho. Pomaly dvíham ruku, že ho reku pohladkám, no Ivan odrazu mávol servítkou a komár — pošiel.

„Škoda, odohnal si krvisavca,“ mienil som žartovne. Ivan akosi divne pozrel na mňa a zapálil si cigaru. Potom odrazu stal sa skúpym na slová, nuž podali sme sa na odpočinok.

Už som bol na lôžku, keď Ivan ešte raz prišiel.

„Zabudol som ti tu nechať dáke cigary, možno rád fajčíš, keď sa prebudíš.“

„Ale ba ešte čo…“

„A či si dobre stiahol plyn?“ A počul som, ako sprobúva kohútiky. „Tak dobrú noc! Ráno na srny.“

*

Včasráno vzdialili sme sa z domu a kráčali sme k vrchovine, ktorá sa modrala v diaľke.

Na ceste sa ma Ivan vypytoval, či som už kedysi strieľal na srny, a ja som mu musel dať zápornú odpoveď. Na divé kačice, zajace, prepelice, to áno, ale na ,vysokú‘ zver nikdy.

„Bude teda najlepšie, keď sa spolu postavíme,“ mienil Ivan. „Prvý srnec je tvoj. Môžeš streliť dvakrát na neho, ak netrafíš. Budeme strieľať po pansko-jágersky,^[5] iba na srnce a iba guľkami.“

„Jajaj!“ zvolal som. „Veď ti ja ani brokmi netrafím, a čo by ich za hrsť bolo.“

„Neboj sa, trafíš, však uvidíš,“ posmeľoval ma. „A ak chybíš, tak zrazím ja.“

Dlho ma vodil Ivan po lese, kukal, díval sa sem i tam, obzeral pôdu, trávu, kry a vše pokyvkajúc hlavou stúpal ďalej. Pri jednom buku zastal, odtrhol malú halúzku a podperil si ňou klobúk.

„Odtrhni si i ty,“ riekol a ja som poslúchol.

Už som sa ledva ťahal po zarastenej a koreňmi poprepletanej pôde, keď sme konečne zastali na svahu kopca, odkiaľ sme mohli vidieť asi na dvadsať-dvadsaťpäť krokov.

„Ako tu srnca zabiť?“ myslel som si (už chvíľa, čo sme hovoriť prestali). „Iba ak mu chvost nasolíme.“

Sadli sme si za riedky ker, každý pušku držiac pred sebou. Asi o polhodinu počujem akési čudné hlasy, bol to i štekot psa, i nie, a odrazu zjaví sa čosi drobné.

Srna je, ale malá. Ale čože, dnes je deň vraždy. Zdvihnem pušku a priložím ju k lícu, no Ivan ma zastaví. Nahne sa ku mne a šepce mi do ucha:

„To len sŕňa, starší šteká — nestrieľaj!“

Sŕňa behá dokola ako v dákej rajčuli,^[6] strihá ušami, na pár krokov priblíži sa k nám a potom, prenikavo zabrechajúc, letí do lesa.

Ivan sa usmieval, i ja som bol rád, že som nestrelil do pekného ledača.

Bolo krásne a príjemne v hustom lese, v tej tajomnej tichosti, s tým korenistým vzduchom. Len nešťastných komárov keby nebolo. Všetky nohy mi poštípali, a to cez pančuchy. Spočiatku som trpel, veď som vedel, že prvou povinnosťou lovca na postriežke je držať sa úplne ticho, akže možno ešte i dych zatajiť. Ale čo je veľa,to je veľa. Akési komárisko, isteže dáky kráľ, tak ma uštiplo, že som zaklial a zdvihol som ruky, že ho ,prilepím‘, no Ivan ma rukou zastavil. Potom z času na čas ovieval moje pedále^[7] svojou šatkou. Čo to má znamenať, myslel som si. Či to patrí k remeslu učňov sv. Huberta? Komárov šetriť…

Nestačil som nadpriasť myšlienky, lebo z diaľky sa ozval výstrel, dva, tri.

Ivanovou tvárou preletel mrak.

„Nie sme sami,“ šepol mi do ucha. „Musíme sa ponáhľať. Tí, čo tam strieľajú, ľahšie trafia nás než srnca.“

„Ba ešte to!“ myslel som si a mráz mi prešiel telom. Ivan siahol za bukovou vetvičkou, odtrhol z nej jeden list a priložiac si ho k ústam vydával akýsi čudný, pískavý hlas.

„To srna tak volá srnca,“ šepol mi. „Keď príde, streľ, ale do pŕs, nie do hlavy, aby pre parožky dosť lebky ostalo.“

Potom zasa zapískal niekoľkokrát. Odrazu počuť bolo dupot a praskanie raždia. Ako divý letel smerom na nás krásny vyrastený srnec a asi pätnásť krokov pred nami strmo sa zastavil, vysoko zdvihnúc svoju hlavu.

Spustil som a srnec bez hláska klesol na zem, až potom zachrčal dva-trikrát a vystrel svoje štíhle nôžky.

„Chlapík si!“ riekol Ivan pritlmene, ale ma nepustil k mojej obeti. Svojím poľovníckym nožom narezal niekoľko halúzok z krovia a nimi prikryjúc srnca vrátil sa na staré miesto a znova začal vábiť. No teraz to už nešlo. Vyše hodiny sme čakali a nič sa neukázalo.

A akési výstrely sa akoby vše blížili.

Ivan sa zdvihol.

„Poďme, lebo nás ešte postrieľajú,“ riekol mrzuto a počal srnca pitvať nožom. „To sú, vieš, tí takzvaní ,nedeľní lovci‘. Najnebezpečnejší druh ľudí. Nevie to so zbraňou zachodiť ani ako decko, a keď v húšťave niečo zašuští, už puká naslepo. A má pušku, z ktorej ťa na míľu zabije.“

Ťahal srnca za sebou hore kopcom.

„Postavíme sa na druhej strane.“

Tak sme i urobili, no milý Ivan tu márne, čo ako cituplne vyhvizdoval. Namiesto srnca ukázala sa srna, a na tú streliť nedovolila Ivanova lovecká galantnosť. Prestal teda pískať a šepol mi do ucha:

„Cez obed, tam k potôčku, možno.“

Nuž, ďakujem pekne, pomyslel som si a ukradomky som pozrel na hodinky. Bolo ešte len osem hodím. Hniezdil som sa i mrle^[8] a komáre ma hrýzli, no nesmel som sa pomstiť ani na komároch. Keď ma moja lovecká trpezlivosť už nadobro opustiť chcela, Ivan vybral z tašky kus šunky, syra, chleba a čo je hlavné bocu^[9] z toho ,nie tetkinho‘. Nuž bola vlasť ratovaná. Prežúval som potíšku a núkal som i pánov komárov, ale tí dávali akosi prednosť mojim behálom^[10] a len ktorýsi sadol na kraj otvoru vínovej fľaše. Korhelisko jeden! Však by ťa ja naučil, keby nebol tu tvoj patrón…^[11][12]

Odrazu Ivan siahol do vrecka, rýchlo vybral ďalekohľad a pozorne sa díval cezeň smerom na potok. Potom zdvihol pušku a mieril.

„Nebude z tej múky chleba,“ myslel som si, keď som tam asi v diaľke stodvadsať krokov zočil srne podobnú živinu.^[13]

Ozval sa výstrel a cez malý obláčik som videl, ako srna beží do lesa. Nebolo to veru pekne odo mňa, ale zasmial som sa, zdá sa mi, že škodoradostne.

„Čo sa smeješ, Janko?“ riekol on, zdvihnúc sa. „Veď leží.“

„Rým je na to, že beží,“ povedal som so smiechom.

On sa tiež dal do smiechu.

„Vidíš, akí ste vy, ,nedeľníci‘,“ riekol káravo. „Už si dnes chcel byť len sám majstrom; no nie si ním. Srna beží, ale srnec leží. Poď si ho obzrieť.“

Na to prehodil môjho srnca cez plecia a bystro skackal dolu svahom. Ja som však zahanbený tiahol za ním.

Pri potôčku ležal krásny srnec. Moja zahanbenosť premenila sa v radosť.

„Odpusť,“ reku…

„Nerob si z toho nič,“ pretrhol ma on veselo. „Každý lovec — sobec.“

Pustil sa do pitvania.

„Z tvojho srnca zabudol som vybrať žlčový mechúr. Celé mäso sa nám pokazí,“ riekol celý utrápený.

Ja som sa ihneď dal do hľadania, no márne, žlče niet.

„Musel si ju vybrať,“ mienil som. „Niet jej.“

„No, na moje slovo, nevybral som ju,“ dusil sa on.

Hľadal som znova.

„Však si ty skutočný medik,“ riekol posmešne, „kdeže hľadáš tú žlč?“

„Nuž na pravej strane, spolu s pečeňou,“ odpoviem nazlostený.

Na to sa on dal do smiechu, že sa hora ozývala.

Mal ma totiž za blázna. Srna nemá žiadnej žlče. Bol som zahanbený, ale rýchlo som sa potešil.

„Stalo sa to i iným,“ riekol som Ivanovi. „Vo Viedni chýrečný profesor medicíny, ktorý práve študoval žlčové nemoce, poslal svojho sluhu k profesorovi zverolekárstva, aby mu poslal niekoľko konských žlčí. Zverolekár sa zasmial tak ako ty, ale zato šetrne odpísal ,ľudolekárovi‘, že veľmi ľutuje, ale jeho prosbe nijako vyhovieť nemôže, lebo že nemá žiadnej konskej žlče. Ľudolekár sa zato veľmi nahneval a ponosoval sa svojmu kolegovi, že aký je to grobian, ten zverolekár. „Mlč, človeče, nepľuj si do brady!“ zahriakol ho kamarát. „Zverolekár má pravdu, on nemá žiadnej konskej žlče.“ „Ale v takom ústave, kde toľko koní pitvajú…“ namietal profesor. „Ani tam, lebo tie dohromady ani jednej jedinkej žlče nemajú. Nuž skadiaľ ti ju má vziať?““

„Dobre si sa vysekal,“ mienil Ivan a pchal do života srncov celé vechte materinej dúšky, divej šalvie, kučeračky^[14] a jedľových vetvičiek.

Keď bol hotový, vstal, odtrhol trojramennú vetvičku z jedlice, zložil klobúk, položil ju naň a vážnym krokom pristúpiac ku mne, podával ju, hovoriac:

„Pozdrav lovca!“

Spamätal som sa na ten zvyk.

„Vďaka lovca!“ odvetil som a zapichol som si vetvicu za klobúk.

Potom, keďže i on ,zabil‘, ja som opakoval s ním to isté, a tak podperení po ležiačky pustili sme sa do elemóžie,^[15] ktorú som ja ešte nebol vypustošil.

Občerstvení, pokládli sme si svojich srncov okolo krku a držiac ich nôžky oboma rukami na prsiach, veselo stúpali sme domov.

Počas prvého odpočinku opýtal som sa Ivana, čo je to s tými komármi, prečo ich tak bráni?

Ivan bol očividne v rozpakoch.

„To je taká jágerská povera,“ riekol mrzute. „Keď ideš na lov, kynož len to, čo ti pred rúru príde.“

Hm, pomyslel som si, a včera večer prečo som nesmel zabiť toho krvisavca? Ale nepovedal som nič, lebo som vedel, že v tom bude akýsi háčik.

Domov sme prišli na smrť ustatí, ale pyšní ako starodávni rekovia na triumfálnom pochode. Tetka mala sa zájsť od radosti a hneď piekla, pražila a pracovala.

„A tú kožu ti dáme vyrobiť, ja ti ju olemujem a budeš mať pred posteľ, alebo pod písací stolík, Janík môj.“

A mám ju pod stolíkom, a nad ním visia parôžky môjho prvého srnca…

Na druhý deň (Ivan si telefonicky vypýtal prázdniny, podobné mojim) boli sme na hostine na neďalekej farme, u rodičov Ivanovej snúbenice. A tu zasa zahral si Ivan na ochrancu — komárov. Jeho snúbenica, roztomilé a prebudené slovenské dievča, po obede sedela s nami v záhradnej búdke a výborne sme sa bavili. Zrazu som spozoroval, že na Ruženino rameno, po lakeť obnažené, sadol si komár, a ona pravicou dvíhala svoj vejár, že ho naučí móres.

„Čo je to len s tými komármi toho roku. Hrúza ich je!“ riekla, a už mal jej vejár dopadnúť na votrelca, keď Ivan prihol sa k jej ruke a odfúkol z nej svojho chránenca. Ružena podivne pozrela na neho. „To už tretíkrát,“ riekla. „Zdá sa mi, že komára šetriť je prehnaná útlocitnosť.“ Ivan mlčal a ja tiež. No na ceste domov rovno som sa ho opýtal, čo väzí vlastne za tou ,prehnanou útlocitnosťou‘.

„Už vidím, že nevybŕdnem,“ riekol vážne. „Doma ti poviem, alebo ukážem, a porozumieš všetko.“

Bol som veľmi zvedavý, a preto ledva som sa dočkal, aby sme sa sprostili tetky, ktorá mala pohotove všelijaké otázky, zvlášť pre mňa: ako sa mi páči Ivanova budúca, čo sme mali na obed a podobné.

Konečne Ivan zavolal ma hore na prvé poschodie (v Amerike volá sa ono druhým).

„Vidíš,“ ukazoval mi na chodbe, „tu naľavo sú dve súvisiace izby s jednými dvermi do chodby. V nich spali moji priatelia. Naproti sú tiež dve izby, ale s extra dvermi. V jednej som spal ja, dvere som mal dokorán otvorené; v druhej spala matka, dvere mala zavreté, ale okno nad nimi bolo otvorené. A teraz čítaj!“

Podal mi výstrižok z anglického časopisu, tuším z „Worldu,“ kde som čítal, ako nasleduje:

„Komár zachránil život šiestim, možno ôsmim, ľuďom.“

Pekná rezidencia bankového úradníka, p. Ivana M. vo Forestdale bola by sa stala hrobom aspoň šiestich, možno i ôsmich ľudí, keby nebolo na svete — komárov, na ktorých mi obyčajne tak kľajeme a ktorých tak nemilosrdne pustošíme.

Menovaný pán včera, z príležitosti svojich narodenín, mal šiestich priateľov — kolegov za hosťov. Zábava siedmich mladých ľudí bola veselá a pretiahla sa cez polnoc, takže domáca pani, hostiteľova matka, skorej utiahla sa na odpočinok. Keď hostia nabažili sa všetkého, urobili tak i oni a uložili sa na vrchnom poschodí v dvoch izbách, do seba sa otvárajúcich. V dvoch naproti nachodiacich sa izbách spali pán a pani M.

Odrazu, už skoro na svite, prebudí sa p. Ivan M. následkom pichľavého bôľu na čele. Komár ho uštipol. Pán M. kľajúc vstal hore, aby navreté miesto natrel si dákym špiritusom, a tu mal spadnúť z nôh od smradu, ktorý ho zarazil. Pochopil o čo ide. Niekto nechal otvorený plyn, a ten voľne unikal a napĺňal celý dom. Pán M. už ani zápalku nesmel zažať z obavy, že nastane výbuch. Ako bez seba rútil sa na dvere hosťovských izieb, vyvalil ich, a dostanúc sa dnu holou päsťou porozbíjal všetky okná v oboch izbách. Potom prebudil svoju matku. Táto najprv zamdlela, keď videla zdanlivo mŕtve telá mladých ľudí, ale o chvíľu prišla k sebe a chladnokrvne pomáhala synovi v práci na kriesení. Bola to práca ťažká, trvala skoro dve hodiny, no keď na miesto nešťastia prišiel dr. Ružička, už všetci boli ,all right‘. ,Akže by ten komár len o päť minút pozdejšie bol uštipol pána M., všetci by ste boli tam‘, riekol lekár, ,keďže pravdepodobne nebolo by bývalo ani takého, čo by vás bol kriesiť mohol.‘ — Tak hľa, nenávidený, preháňaný komár zachránil život ôsmim ľuďom.“ Toľko noviny.

Bez slova vrátil som výstrižok Ivanovi.

On sa slabo usmial.

„Či už teraz chápeš moju ,prehnanú útlocitnosť‘ voči komárom?“

Prikývol som hlavou.

„Rozpomienka na tú udalosť mi je strašná, preto nikdy nehovorím o nej. Ružene to ani nepoviem. Vtedy som mal prísť o rozum,“ riekol trhano.

Potom sa mu tvár vyjasnila.

„Každý máme, vraj, svoje muchy,“ riekol veselo, mne nechaj na dôvažok i moje komáre, Janíčko môj. A volaj ma trebárs i ,patrónom komárov‘.