ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za horami, za dolami žil raz jeden bohatý fiškál, ku ktorému nesmel si ísť, lebo by si sa bez kože vrátil. Dral o milých päť, ale keďže všetko, čo sa mu do rúk dostalo, skončil iste a rýchlo, svárlivý svet predsa len k nemu nosil svoju kožu. Jeho veľké kancelárie bývali preplnené ľudstvom a asi tucet pisárov škriabal tam od rána do noci. Samého pána fiškála málokedy bolo tam vidieť. On žil život veselý, bezstarostný. Na hrdých koňoch vyšujtášovaných^[1][2] dal sa prevážať z jedného panského kaštieľa do druhého, z hotela do hotela, a dakedy aj za týždeň neobzrel sa o svoje remeslo. Keď sa ho známi opytovali, ako je možné pri takom poriadku všetko načas skončiť i peniaze hromadiť, on so smiechom vravel:

„Svojich zamestnancov máte si sami vychovať, vyučiť a potom aj vy smelo môžete ísť na odpočinok. Moji ľudia všetci skoro vyliahli sa u mňa a u mňa a odo mňa naučili sa i — zobať. Rozumie sa, zobať pre mňa!“

Najviac vyzobal pre neho istý Arpád Magyar, ktorý už vyše päť rokov viedol jeho kanceláriu. Bol to človek vzdelaný, skromný a pilný ako mravec, ale čo je hlavné, v „zobaní“ stonásobne prevyšoval svojho majstra. Fiškál naňho zveril celý svoj obchod, i tie najväčšie peňažné obnosy.

Raz prišla mimoriadne vážna pravota ku koncu. Bol to spor medzi dvoma grófskymi bratmi o dedičstvo, šikovnosťou Magyarovou teraz nadobro vyrovnaný. Bolo treba len do Pešti zájsť, tam od jedného brata vyzdvihnúť stotisíc zlatých, odniesť ich druhému bratovi do Paríža, vziať si od neho poistku, odstupnú listinu a podobné písma — a už to bolo.

Fiškál teda mal sa vydať na dlhú cestu, no akosi nehodilo sa mu to do krámu. Po prvé, práve mu podagra^[3] počala nohy štiepať, po druhé, v Paríži by bol ako stratený, lebo nevedel po francúzsky, a po tretie, nevyznal sa v tej pravote, keďže ju Magyar viedol od počiatku. Len toľko vedel, že z nej kvapne tridsať tisícok. Vypraví teda Magyara. A tak sa i stalo. Fiškál ho opatril všetkými možnými splnomocneniami, hojnosťou peňazí a do udeľovania rád sa ani nepúšťal.

„Načo vám hovoriť to i ono! Však vy dobre viete, čo máte robiť, milý Arpád,“ riekol a vrelo sa lúčil s Magyarom.

A nemýlil sa. „Milý Arpád“ veľmi dobre vedel, čo má robiť…

Keď lámka trochu popustila, fiškál sa dal vyviezť na ďaleké panstvo, ktoré už dávnejšie kupoval. Bolo medzi nimi iba päť tisícok. Teraz ich nadhodil, však Magyar donesie ,oračku‘ od grófa. Dal hodný závdavok, urobil kontrakt a veselo si žil ďalej, čakajúc na milého Arpáda.

O týždeň prišiel od neho list, v ktorom píše, že je už všetko usporiadané, ale že on využije príležitosť a obzrie si južné Francúzsko a Tirolsko. Všetko to potrvá iba desať, dvanásť dní a že za päť rokov isteže si zaslúžil také prázdniny.

„Pravdaže zaslúžil, trebárs i mesiac,“ mienil natešený fiškál.

No keď po liste prešli ďalšie dva týždne a Magyar nechodil, koncom tretieho počalo to fiškála omínať a zlé sny ho trápili. Či sa mu niečo neprihodilo?

Alebo…

Fiškál sa telegraficky opýtal grófa v Prešporku, či jeho zástupca bol u neho.

„Bol tu dvakrát,“ znela odpoveď. „Prvý raz vyzdvihol stotisíc, o päť dní priniesol bratovu poistku i odstupujúcu listinu a dostal vyplatený váš honorár, tridsaťtisíc.“

Fiškálovi sa počala krútiť hlava. Desná myšlienka sa ho zmocňovala. Ihneď telegrafoval druhému grófovi do Paríža, či jeho zástupca bol u neho, kedy, a či vyplatil grófovi stotisíc zlatých?

Odpoveď našla fiškála v kasíne, uprostred veselej spoločnosti, kam sa utiahol, aby svoju rozčúlenosť premohol. Ruky sa mu triasli, keď otváral telegram, a keď ho prečítal, žily mu nabehli na spánkoch ako hrubé motúzy, oči sa zakrvavili a mali mu vyskočiť z jamiek, na čelo mu vysadli veľké krupaje potu. Rukami počal mávať v povetrí, ako keby sa niečoho chcel chytiť, ústa sa mu pohybovali, no nevydali ani slova, až desne zachrčiac prevalil sa zo stoličky a ako mŕtvy ostal ležať na liskavej^[4] podlahe.

V obetavej opatere svojho syna, ktorý bol stoličným lekárom, fiškál prichádzal k sebe, len ľavý bok ostal mu akýsi nehybný — bol porazený.

„Syn môj,“ riekol fiškál. „Prv než by si ma opustil a prv než by som sa púšťal do rovnania svojich záležitostí (grófovi musím vrátiť tých stotridsaťtisíc, čo mi ten galgan ukradol), teda najsamprv chcem usporiadať inú, vážnejšiu záležitosť, a čo hneď pre grófa neostane dosť.“

Utíchol na chvíľu, bolo mu obťažné mnoho hovoriť.

„Čo urobiť, otecko?“

„Daj sa vyviezť do Slaníka. Vyhľadaj tam vdovu Kévenskú a dovez ju sem zaraz a za každú cenu. Ak by naskrze nechcela ísť, tak jej povedz, že si ju žiadam k smrteľnej posteli.“

Popoludní prišiel syn s obstarnou ženou a potom sa rozlúčil s otcom.

„Pamätáte sa na mňa, Kévenská?“

„I veľmi! Do smrti nezabudnem na vás.“

„Počuli ste o mojom nešťastí?“

„Vrabce čvirikajú.“

„Vyjdem na mizinu, ale skorej chcel by som sa s vami vyrovnať. Svedomie…“

Žena sa sucho usmiala.

„Za čo vyrovnať? Že ste mi vzali celý majetok…“

„Bol som mladý, práve som počal fiškálstvo, bolo treba, odkiaľ prišlo…“

„… že ste ma vyhnali i s mojím malým synom a ja som musela žobroniť, zimu, psotu trieť. To sa nedá vyrovnať, veľkomožný pane!… Ináč, to je už i tak vyrovnané, tisícnásobne nahradené,“ dodala žena.

„Akože vyrovnané a nahradené?“ prekvapene sa pýtal fiškál.

„Nuž takto. Keď ste nás z vlastného domu polonahých vyprášili, po strašných biedach pritúlil nás k sebe mladušký, neženatý učiteľ. Ja som mu varila, piekla, prala, za čo nás on zase choval. Časom si veľmi obľúbil môjho Janíka, ktorý bol vždy prvý v škole, a pomocou dobrých pánov vystrojil ho do vyšších škôl. Keď syn skončil tie školy, tak sa ma pýtal, čím vlastne má byť, lebo teraz už má ísť na najvyššie školy a musí si voliť, či chce byť farárom, doktorom, profesorom, advokátom a tak ďalej. Vtedy mi napadli vaše slová, ktoré ste mi povedali, keď som vás prosila, aby ste mi aspoň chalupu a kravičku nechali. „Nemôžem! To je už i tak preplatené, ja som musel druhým platiť.“ Nuž pomyslela som si, nechže i môj Janko tak platí druhým z druhého a nech má hojnosti všetkého. I poradila som mu, aby sa učil za advokáta. Keď skončil, tak bol šuhaj mäkký, citný. Nie, reku, z blata nebude meč a takmer nasilu poslala som ho k vám — do školy. Aby sa naučil platiť druhých z druhého a po pansky žiť. I naučil sa, ako počúvam.“

Fiškál sa zdesene díval na ženu.

„Kto sa naučil, kto je váš syn, ako sa volá?“ pýtal sa trhano.

„Môj syn volal sa svojím poctivým otcovským menom Štefan Kévenský, potom sa zhavranel^[5] a volal sa — Magyar Arpád. Ako sa bude písať v Amerike, to je jeho vec.“

Fiškála zase mdloba krútila. Zavrel oči a oprel si hlavu o stoličku. Ale o chvíľu sa vyrovnal a s trpkým úsmevom riekol:

„Kévenská, zdá sa mi, že tentoraz budem ja platiť zasa druhým, len nie z druhého, ale zo svojho vlastného.“

Zacengal.

„Pošlite pána Sümegha!“

Vošiel dnu nový správca kancelárie.

„Pane Sümegh, ráčte odísť na policajný úrad a zastavte kurentovanie^[6] pána Magyara. Peniaze sú do grajciara vrátené a pán Magyar môže žiť a byť, kde sa mu páči.“