ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chýlilo sa k večeru. Slnce zašlo; len obláčky na západe svietili sa ešte v purpurovom svetle. Pomaly i tie bledli. Silná ich farba prešla do jemnej ružovej, jasnožltej, až konečne stala sa šedou. Nastalo šero.

Strojná štvorka ťahala zakrytý panský voz z mesta R. Na baku sedel šedivý, fúzatý kočiš v odeve dolnozemských Slovákov.

„Hrozná cesta!“ preriekol do koča a šibol dlhým bičom predniaky. „A bude tma ako v rohu. Ani len hviezdičky na nebi!“

„Veď už len dôjdeme, báťa Mišo!“ odvetil silný mužský hlas z koča.

Cesta bola skutočne hrozná; voz vše zamoril sa až po osi, vše vyskočil z hlbokých koľají. Miestami muselo sa ísť krokom.

„Hó, pst!“ volal Mišo na kone a sťahoval opraty. „Prekliata cesta! Človeku skoro modzgy vyhegá. A koľko poplatí sa na cesty — a vždy sú horšie! Mohli by ich už cvancigmi^[1] vyklásť!“

Pán v koči sa smial.

„Tak je!“ dupľoval Mišo. „Od zlatky porcie štyri grajciare na hradské, a nepreložia ani len krížom slamy. Cestovných komisárov, inšpektorov tisíc, ale prídu vždy v lete, keď je cesta ako dlaň! Psst! Hviezda! Neskáč, ustaneš do Ostrian!“

Pán z koča vytiahol sa na bak a sadol si k Mišovi.

„Zafŕkajú vás, mladý pán!“

„Zakryjem sa,“ vetil on. „Vyrozprávajte mi o dome, báťa^[2] Mišo!“

„Mladý pán“ nebol už práve mladý. Mohol mať svojich tridsať rokov. Bol vysokého, silného vzrastu.

Mišo s úľubou pozeral na jeho zdravú počernú tvár.

„Aká vám brada narástla, Janko — mladý pán!“ riekol veselo Mišo. „Nechcem vás uriecť, ale veru nebude vám páru nablízku!“

„No, no, báťa môj!“ odmietol pán s úsmevom. „Ináč vám páčil som sa aj bez brady — a vtedy nevolali ste ma mladým pánom.“

Mišo zakašlal.

„Starý pán ma nechcel pustiť,“ riekol kus zahanbene, „ale reku aspoň ja vás doveziem, keď starý pán nemôže hnúť sa pre hostec!“

„Vedel som, že vy prídete,“ vetil pán. „Však ste ma vždy vy čakali pri stanici, keď dochádzal som zo škôl.“

„Ale už viac nebudem; teraz už ostanete doma, všakže?“ pýtal sa Mišo.

„Už áno!“ vetil pán veselo. „Nabili mi toľko do hlavy, že ma už bolí. Teraz už budem orať a siať.“

Starému Mišovi smiala sa tvár v polotme od radosti.

„Ale ešte raz vás poveziem, Janko náš!“ riekol citne a smial sa pritom.

„Kedy, báťa môj?“

„S mladuchou!“ vetil on.

Janko sa hlasite zasmial.

„Vari už máte vybranú?“ spýtal sa Miša.

„Ach, veď si vy vyberiete sám!“

„No, počkaj času, ako hus klasu! Ešte som nemyslel na to!“ riekol veselo pán.

„Že času!“ vyvolal Mišo. „Ja som vzal svoju Eržu pred asentírkou!“^[3]

Pán sa smial.

„Keď ste si našli, báťa môj!“ vetil. „Ja však musím ešte hľadať svoju Eržu.“

„A bol by čert, ak by taký pán nenašiel!“ riekol Mišo. „Desať na prst, pán Bojnický!“

„Keby ste vy boli namlúvačom, báťa Hrnčiar.“

„A ba, netreba tam namlúvať!“ riekol Hrnčiar. „Erža mi vravela, ako sa to vraj všetko dopytuje na vás: fiškálova, notárova, farárova — hm, reku bolo by si dobre sadnúť do ,malého dvorca‘ a volať sa veľkomožnou paňou!“

„A či si ja práve bohatú musím vziať?“

„Čoby! Ale musí byť hodná!“ vetil Hrnčiar.

„No veď i to príde,“ riekol Bojnický. „Ale ste mi ešte nehovorili o dome, báťa Mišo.“

„Nuž ako som hovoril, ta sme ešte. Starý pán sedí najviac v izbe; kosti ho lámu. Pani matka Trnková je ešte vždy zdravá, vrtká. Spolu s mojou Eržou cibria slúžky — ja zas paholkov. S gazdovstvom nám ide zle. Veľa dažďov; čo nestihli sme zorať na doline, stojí pod vodou. Bude mnoho škody.“

„A nového nič nemáte?“

„Nového rechtora máme. Veľmi sa páči v dedine. V nedeľu chodievajú do školy starí; on ich učí všeličomu. Mládež učí spievať; volajú to spevokol a zariadil i takzvanú čitáreň.“

„To je už potom milá novina!“ vyvolal Bojnický.

„Ak sa pamätáte, bol som to všetko i ja zariadil, no zmizlo, akonáhle som musel do škôl. A so Srbmi ste ako?“

„Tak ako predtým. Hnevajú sa na nás, lebo sa nazdávajú, že sme my na príčine ich upadúvania. Gazda zapáli si na fajku, vyvalí sa pred dom a ženy nevládzu s prácou. Zato ho ale hnev zožiera, keď jutro za jutrom, fertáľ^[4] za fertáľom idú do rúk robotných Slovákov. A kde je zas muž robotný, tam obyčajne ženy zožerú majetok svojimi svilenými halinami, dukátmi, lepezami, šešírmi.^[5] Keď dogazdujú, zoberú sa alebo za Dunaj, alebo až za Sávu. Len čo ja pamätám, odišlo z Ostrian už tristo rodín. Ale poriadne rodiny sa držia; napredujú takisto ako i my, a tým ani nenapadne zvaľovať chybu svojich na Slovákov.“

„Škoda!“ preriekol Bojnický. „Taký pekný národ!“

„A teraz je to ešte horšie, odkedy Jelčićovci majú veľký dvorac!“ pokračoval Hrnčiar. „Predtým dostal Slovák prácu aj u toho panstva. Jelčićovci ale dajú len Srbom zaslúžiť si. U nás od tých čias zas len Slovák dostane prácu. Stojíme teda vo vojne.“

„Akí sú to ľudia, tí Jelčićovci?“ pýtal sa Bojnický.

„Nafúkaní, nadúchaní!“ nevrle povedal Hnčiar. „Prišli pred rokom a ulapili baróna; držia ho za nohy a on ich za vačok.“

Bojnický nerozumel.

„Ako to?“

„Nuž majú dcéru a pekný groš — barón zas nemá ani groša svojho, ale má barónstvo. Bude z nich pár.“

Bojnický sa zasmial opovržlivému tónu, akým Hrnčiar vyprával.

„Len nech boh dá šťastia!“ preriekol zas Mišo. „Síl už teraz máme dosť, len štyri roky dobré, eh, — tak je ,veľký dvorac‘ náš!“

„Ejha!“ smial sa Bojnický.

„Veru hej!“ tvrdil Mišo. „Len aby driev neprišiel na bubon! Barón sype groše na ulicu a baronica ich tiež nebude zbierať!“

„Kto je to tá baronica?“ pýtal sa Bojnický.

„To je slečna Jelica Jelčićová. Ľud ju volá ,baronica‘, možno, že pre jej pýchu, hlavne ale preto, poneváč je oddanicou baróna Krstića.“

„To je pekne!“ smial sa Bojnický. „Ale keď je ešte nie jeho ženou!“

„Každý meria svojím vlastným rífom!“^[6] odpovedal Mišo. „U nás sa mladí za tri týždne ohlásia a v štvrtom zoberú. U nás je to neslýchané, aby zasnúbenie trvalo mesiace. Zato považujú slečnu Jelčićovú už za barónku.“

Bojnický sa zamyslel.

„A aká je, tá baronica?“ pýtal sa o chvíľu. „Je snáď chromá, špatná, že sa nemôže vydať — či čo?“

Mišo šibol do koní.

„Ba krásna! Našla by i desiatich, — ale chce byť barónkou, to je všetko!“ dal odpoveď Mišo.

„A barón?“

„Je tiež hodný chlap, ale starý pán hovorí, že nebárs vyniká múdrosťou.“

Bola už úplná tma. Mišo zastavil kone a zapálil lampáše na koči.

„Rezať by ju mohol!“ preriekol mrzuto. „Už teraz musíme sa spoľahnúť na kone.“

„Ja idem zas dnu, báťa môj. Som trochu ospanlivý“, riekol Bojnický a zostúpil do koča.

Koč kotúľal sa blatnavou cestou, hádžuc sa sem i tam. Štvorka rezko odfukovala. Z neďalekých močarín ozval sa škrek žiab. Ináč bolo ticho na okolí.

Bojnický prižmúril oči a rozmýšľal. Cítil sa veľmi dobre. Veď šiel domov po dovŕšených štúdiách. Doma očakával ho dobrý otec. Toho má zameniť. Za tri úplné roky nebol doma, je to ale tým väčšia radosť teraz.

Ako žehnal si teraz, že dal sa odhovoriť otcovi. Chcel sa totiž dať na právnickú dráhu. Keď zvŕšil jus,^[7] chcel sa hneď hodiť do praxe, no otec ho prehovoril.

„Nič si nestratil. Budeš aspoň vedieť hájiť si svoje práva. A tu máš majetok; ktože ti ho bude opatrovať, ak nie ty sám? Ja som už starý, Mišo tiež. Daj sa teraz na ekonómiu a potom príď domov!“

A tak sa stalo. Mladý Bojnický dva roky strávil na hospodárskych školách, tretí rok cestoval cieľom šírenia svojich známostí a teraz — ide domov.