ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne nemohlo sa ani povedať, že by bol pekný býval, vzdor tomu ale všeobecne páčil sa.

Pod kaderavými, belavými vlasmi klenulo sa významné čelo, obrvy tmavej farby krúžili prižmúrené jasnomodré oči; orličí nos, úzke pery, malá kučeravá brada, štíhla postava, útle formy bielych rúk a nôh — to asi obraz jeho. Istotne rieknete: to žena! A máte sčiastky pravdu.

Pavel Lietavský nemal v svojom zovňajšku nič rázneho, nič mužského. Úprimne zoznajúc, nedobrý dojem urobil na mňa, keď mi ho predstavili. Nerád vidím muža Slováka vo šviháckom odeve.

Obe ruky podával mi, keď počul moje meno. Večné vrásky na čele zmizli, prižmúrené mihalnice šibli nahor, odcloniac krásne, hlboké oči.

„Vítam vás medzi nami. Som mnoho pekného počul o vás; teším sa vašej známosti,“ riekol hlbokým basom.

Vrátil som mu poklonu.

Domnelý švihák trpko odpovedal.

„Nebárs pestujem frazeológiu. Môžete byť presvedčený, že vyrazil som len svoje city.“

Zadivene obzrel som muža. Oči mu boli zas sklopené a vráska špatila čelo.

Druhý deň videl som ho na ulici. Šiel ľahkým krokom, klobúk do čela vtisnutý, no po očiach bolo mu vidieť, že i vráska na čele ide s ním. Poklonil som sa mu.

Maliar nedovedie na plátne vyviesť tú premenu, ktorá sa s ním v okamihu stala. Prívetivejšej, milšej tváre snáď niet, ako jeho bola, keď usmievavo tiskal mi pravicu. Jeho modré oči boli takým naivným výrazom radosti uprené na mňa, ako oči žiačika na zbožňovaného učiteľa. Ako tie nevinné oči ozaj vyzerajú, keď plameň hnevu v nich blčí?

Spoločnosť, do ktorej som spolu s Lietavským chodieval, tvorili samí Slaviani. Väčšinu zastupovala študujúca mládež, bolo ale i mnoho diplomovaných mužov.

Lietavský patril medzi najmladších, práve preto divil som tomu, že on vedie v celej spoločnosti prvé slovo. Konečne by som tomu bol porozumel keby som u Lietavského len kus energie bol zbadal; ale nič! Nuž ale prišiel som i na to.

Keď mu X. protirečil v dákej zásadnej otázke, vstal, poprechodil sa po izbe a sadol si k nemu. Uprel naňho svoje jasné oči a podávajúc mu ruku odvetil:

„Máte pravdu, brat môj! Mienil som to len preto tak, lebo vidíte…,“ a potom odôvodnil svoje stanovisko.

A to vám môžem riecť, že také vyrazenie myšlienok, takej dialektiky^[1] treba hľadať, akou on svoje názory zastával. X. sa hniezdil, odbíjal nápady, lenže vždy a vždy slabšie, konečne uznal, že mýlil a že pán Lietavský má úplnú pravdu.

Bol som mnoho ráz svedkom podobných výjavov, no nikdy nevidel som Lietavského náruživo hovoriť. V zvlnenom hlase bolo mu badať oduševnenosť, ba i fanatickosť,^[2] no tvár vždy tá istá: alebo usmievavá, alebo chladná, zachmúrená.

Jasná vec, že našli sa v spoločnosti ľudia, ktorým nepozdávalo sa toto panovanie; mali veľkú chuť pretrhnúť tento pomer.

Medzi týmito bol mladý Srb, Begovič. Bol to muž bujnej krvi. Vyhnaný pre agitácie z územia svojej vlasti, upadol do apatie voči cieľu, ktorému sa bol posvätil a až dosiaľ dosiahnuť nemohol.

Raz, rozladený týmito myšlienkami, dal pred Lietavským výrazu svojej chorobe.

„Hlavný cieľ života je šťastie. Načo teda zháňať sa po ideách, ktoré nám poneváč ich uskutočniť nemôžeme, len trpkou robia prítomnosť.“

Celá spoločnosť zdesene pozrela na mladého.

Lietavský pokojne riekol:

„Viem, že sám neveríte tomu, čo ste povedali. Ináč by vás musel ľutovať.“

To bol olej na tlmený hnev nerozvažitého Srba.

Spoločnosť tŕpla, keď po hnusnej kliatbe drzo pýtal sa Lietavského:

„Čo vás do mojich citov? Kto dáva vám právo mňa ľutovať, alebo mne závidieť? A potom, čo si vy o sebe myslít?“ a zhola nadával Lietavskému.

Lietavský stál vedľa neho. Pokojne vypočúval nápadníka, len tu i tu zablysli sa jeho oči. Potom chytil rameno udatného Srba a tichým hlasom riekol:

„Na základe humanizmu mám právo ľutovať človeka, ktorý svoju mater gazí.^[3] Čo sa druhých vašich zádrapiek týka, počujte: poznám žriedlo, príčinu vašej letargie^[4] a pripisujem i tie len tej istej chorobe. Vám odpúšťam — druhému by lebku rozštiepil. Ste spokojný?“ pýtal sa chripľavým hlasom.

Vtedy som po prvý raz videl v hneve Lietavského. Tvár mu bola hladká, len na vyvalených očiach bolo vidieť, že je rozčúlený.

Pozrel som na Begoviča. Jeho počernou tvárou preletel ťah telesného bôľu pri posledných slovách. Chcel pohnúť pravicu, no tá bola ako v kliešťach. Domnelý švihák mal železné prsty!

„Ste spokojný, pýtam sa vás, že ste mi beztrestne nagrobianiť mohli?“ pridusene hovoril Lietavský.

„Odpusťte, brat!“ riekol zahanbený.

„Vďačne!“ odvetil dobrodušne Lietavský, pustiv mu rameno, podal mu ruku. „Poznám vás, ste statný muž.“

A protivníci štrngli si čašami.

O chvíľu nebolo žiadnej napnutosti; bavili sme sa výborne až po obyčajný čas.

Druhý deň ráno našiel som Begoviča v priateľskom rozhovore s doktorom Lietavským.

„Ten človek musí mať magnet,“ myslel som si a nezbadal som, že ten magnet ťahal i mňa k nemu.