ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

„Tak teda napred Šlojmo, lebo nech som Kubo, ak ti hnáty nepolámem,“ kričal vysoký, silne urastený i zarastený mladý človek na malého polohrbatého človiečika a tiskal ho hore schodmi do širokých dvier chýrnej bankárskej firmy Becher & Becher na Broadway v New Yorku.

Malému hrbúňovi^[2] cíckom tiekol pot spod zamasteného a mechom porasteného klobúka dolu tvárou, i okúňal sa, tvár odrážala mu rozpačitosť, ale i strach.

„Bude lepšie, keď pôjdem sám dnu,“ riekol židovskou poľštinou. „Tak je istejšie…“

„Nixi-naxi!“^[3] pretrhol ho pán. „Len napred. Za blázna nedám sa viac držať. Čo, Šlojmo, vojsť na Broadway^[4] a zadkom ujsť grínhornovi? Pozde si vstal. Napred!“

Pán chytil chlapíka za ligotavý rukáv a tiskal ho napred.

Stáli pri okne managera.

No, Šlojmo, teraz rozviaž jazýček, nechže ti aspoň tak mele, ako keď si ma o tých dvadsaťpäť dolárov ošudil. Predstav ma, keď máš tu také veľké slovo.“

Žid sa ešte viac potil a škúlil sem i tam, kadiaľ by mohol vyvrznúť, ale na to mal pramalé výhľady; pán držal ho za rukáv a manager, odhodiac mriežky na kounteri^[5] nabok, sucho sa pýtal, čo si páni žiadajú.

„Predstav!“ velil pán.

Žid sa kyslo usmial a celkom bezočivo ho predstavil.

„Mám česť predstaviť vám pána fon Bendu.“

„A vy ste kto?“ osopil sa manager na neho.

„On je Šlojmo Rosestone, lapač a ozbíjač grínhornov, čo poctivo volá sa sprostredkovateľ služieb, miest a úradov,“ riekol pán Benda so smiechom, ale hlas mu znel trpko. „Odpusťte, pane, že som bol taký sprostý a jemu uveriac, unúval som vás. Šlojmu teraz povediem do lakopy.“^[6] S tým chytil židáčka za krágeľ^[7] a chcel ho vieť von, prskajúceho a lamentujúceho, keď ho manager zastavil.

„Dovoľte, vlastne ani svoju žiadosť ste mi nezdelili…“

„Uhm, pravdhaže nie, a už do lakhopy,“^[8] kričal Šlojmo.

„Mlčať, lebo!“ zahrozil Benda. „Teda dospel som do Ameriky pred ôsmimi týždňami. Prácu som nijako nemohol nájsť, až tento darebák — ale vtedy ešte v cylindri a v čistých šatách — chytil vo mne baleka.^[9] Dal si zaplatiť dvadsaťpäť dolárov, že mi určite nájde miesto, dal mi bizniskartu,^[10][11] a potom sa mi viacej neukázal. Ale konečne som ho dolapil, hoci svoju ,ofisu‘ mení každým dňom. To potom musel ma vodiť po tých jeho známych štóroch, kde jeho práve tak poznali ako mňa, a možno práve pre neho nedali mi nikde zamestnania. Ale on tvrdil, že nevyzerám dosť po americky, mám dlhé vlasy; nuž, reku, poručeno, dal som skosiť svoju milú kučeravú hrivu. Potom sa mu zasa moja ruská brada nepáčila, nuž, reku, dolu s ňou. I svoj široký krásny klobúk musel som na jeho rozkaz zameniť týmto hrnčekom; nesmel som byť zdvorilým, klobúk musel som podržať v ofise, vše na hlave atď., atď. Slovom, pane, tento židík muštroval^[12] ma ako svojho psíka a už spomínal i amputáciu bajúzov, len aby sa ma zbavil. Chcel som ho dať zavrieť, ale stratil sa mi; až dnes náhodou potkol som sa oňho na Canal ulici.^[13] A čo myslíte, pane, ako ma privítal? Že, vraj, práve ide ku mne — on šiel smerom na Hoboken, a ja bývam naproti v Harleme — a že má výbornú zprávu pre mňa. Firma Becher & Becher, že si chce urobiť extra česť prijatím mojich služieb s počiatočným týždenným platom dvadsaťpäť dolárov. Len aby som mal strpenia, zajtra už všetko bude all right.^[14] No reku, Šlojmo, bude to už dnes all right. Alebo Becher & Becher, alebo lakopa a workhouse.^[15] I dohnal som ho sem, tohto drobného veľkého zbojníka.“

Benda za krágeľ vyzdvihol židíka nad kounter, aby si ho manager dôkladne mohol obzrieť.

Tento sa smial o dušu a ostatní, blízko sediaci zamestnanci, podobne.

„Úbohí ľudia, vy ste padli do dobrých rúk,“ riekol manager so smiechom. „Ale predsa vaše postavenie je rozhodne lepšie, pán Benda.“

„Ba ďasa!“ protestoval Benda. „Tento darebák bude mať v lakope aspoň byt a chovu — ale ja noc v parkoch, deň v knihovniach a obed i večeru u nebeských telies. Žijem z vlastného tuku, ako keď žabu zamurujú; ale dvadsať rokov to asi nevydržím.“

Manager chytil sa za brucho, no medzitým čarbal čosi modrou ceruzkou na papier a posunul to bližšie Bendovi. Tento tam čítal:

„Pošlite žida preč, ale mu pohrozte, a vy ostaňte tu.“

Benda s nadšenou vážnosťou obrátil sa k Šlojmovi:

„Tak, kam sa bude páčiť, pán dobrodej, do ktorého policecoutu?“^[16] pýtal sa prísne.

Židák sa počal krčiť, nariekať, prisahať, prosiť — až Benda zdvihol ruku a ukážuc mu na dvere, zavolal: „Marš!“

Šlojmo letel ako strela von dvermi. Manager povolal na to Bendu do svojej extra izby, a tu sa ho vypytoval, že vlastne aké vedomosti by on priniesol do bankového obchodu.

Benda stisol plecami a dôverne povedal, že skoro žiadne.

„Som zbumlovaný^[17] študent. Vo Viedni a Prahe absolvoval^[18] som filozofiu, matematiku a moderné reči. Totiž absolvoval som ju čo do času až trikrát. Po prvých štyroch rokoch zahryzol som už i do skúšok, ale vtedy zastihlo ma čosi — nešťastie — i počal som — no však viete, dínom-dánom. Takto vyšli mi peniaze — mal som ich hodne — ale medzitým humor sa mi zasa vrátil, i rozhodol som sa, že ešte nejdem povedať životu vale, skorej opáčim si nový svet, a tak prišiel som sem so zvyškom svojho majetku. Viem písať, čítať a rátať, a hovorím bežne moderné reči, po anglicky pravda ešte nie po amerikánsky.“

Manager chodil hore-dolu izbou, až sa zastavil pred Bendom.

„Rovnému treba rovno povedať,“ riekol s úsmevom. „Páči sa mi vaša úprimnosť a veselá povaha. Ale či ste vy schopný robiť skutočne vážnu prácu, riadne, vytrvale?“

„Určite, pane môj,“ riekol Benda pevne. „Der Bien muss!^[19] A potom, ja som sem neprišiel na zábavu; so svojím predošlým životom pretrhol som navždy. Pravda humor si nedám, ten ma zachránil od mojej sprostosti.“

„Tak je dobre. Veselosť pol zdravia a skoro celá blaženosť,“ odvetil manager. „Ak teda chcete, zajtra môžete nastúpiť službu u nás. Úradné hodiny sú punkt^[20] od deviatej hodiny ráno do tretej hodiny poobede. Na krátky obed máte polhodinku. Plácu vám určím, až ocením vašu prácu. Tu vám dávam preddavok päť dolárov.“

Benda sa začervenal ako hanblivá panenka, zaťal pery a nemo strčil piatku do vačku.

„Ja sám som veselý vták, a preto dúfam, že sa hodíme jeden k druhému,“ dodal manager. „Pred odchodom napíšte, prosím, svoje nacionálie.“^[21]

Benda napísal ako treba: Vrahobor Benda, tridsaťročný, kresťan, samotný, rodom z Belníc, Orava, Slovensko. Býva 725 Monby St., Harlem, New York City.“

Na druhý deň nastúpil svoj úrad, dostal vydelenú prácu a bol predstavený každému, od bósa počnúc, až po janítora.^[22]

Prvý deň viedlo sa mu mizerne. Prácu mu dali nudnú, primitívnu, súcu pre školáka, a stolicu nízku ako čižmárska trojnoha. Benda — chlap na siahu — sedel skoro na vlastných kolenách, kým jeho sused, maličké chlápä, sedel na vysokej stoličke, takže nohy kolembal si v povetrí. I šiel milý náš Vrahobor na ponosu k managerovi Walterovi.^[23]

„Podceňujete moju veľkosť i duševne i telesne,“ riekol ,skromne‘. „Povedal som vám, že som matematikom, a tu vidím, že máte i hlavné zastupiteľstvo a či branč^[24] poisťujúceho obchodu. Tam by som vám viac vykonať mohol.“

„Ale pravdaže, pán Benda,“ riekol Walter a viedol ho do poistného oddelenia. „Stoličku vám pošlem za vami.“

„Lieber nicht, pán Walter!“ zvolal Vrahobor a pozorne sa díval na usmiatu tvár managerovu. „Práve v tom podceňovali ste moju telesnú veľkosť. Sedím na svojich podošvách, skrčený ako had na Vianoce, kým môj sused rozháňa pedálmi v povetrí, ako malý Alfonz XIII. na španielskom tróne a je v stálom nebezpečenstve života.“^[25]

Walter sa smial o dušu a prisľúbil mu, že už zajtra bude si môcť vystrieť svoje beháky.^[26]

Ráno Vrahobor Benda už boril vrahov matematických, a to takou akurátnou istotou, že jeho nový šéf po práci dal mu ,kredit‘ u managera. Benda bol v svojom elemente; integrály, logaritmy, počty pravdepodobnosti atď. Len to ľutoval, že si tu i tu nemohol zavýsknuť od čírej radosti.

V sobotu našiel v obálke desať dolárov a poistenku na požičaných päť dolárov. Mal teda zaraz pätnásť dolárov pédy,^[27] čo podľa jeho počítania bolo ešte vždy sedemdesiatpäť korún, to jest tritisícdeväťsto korún na rok!

„Ale tie nepôjdu na dínom-dánom!“ riekol si rázne i držal sa toho.