Matka

Zuza, Boháč.

BOHÁČ (vojde): Už mu i lúku darúvam, a ani počuť. To už má od rodu nenávisť zaštepenú.

ZUZA (vyhŕkne): Nazdávali sme sa: niet prekážky, o ono koľká!

BOHÁČ: Prelomíme ich nenávisť, keď nie ináč — chytíme sa rozumu. Ja sa na čas utiahnem, ty dievča vydáš, a budeš slobodná.

ZUZA: Bude horšie, ak mi ju potom bude z domu odbíjať, že má takú falošnú mater. Kdeže sa ja podiem pred ňou a svetom i vlastným svedomím?

BOHÁČ: Len sa hneď nepoddávaj, Zuzka, ak ti stojím za trochu trápenia a boja.

ZUZA: Srdce by som ti dala, keby nie dievča… Čo by mi ktokoľvek iný na svete bránil! Tebe je inšie, ty ani nechápeš môj boj.

BOHÁČ: Práve zato, stras ho! Aký si mala život za osemnásť rokov?

ZUZA: To sa nedá slovom vypovedať.

BOHÁČ: Veď preto. (Chytá ju.) Rád ťa vidím, všetko ti dám, čo si len zažiadaš, len mojou ženou buď. Všetkého mám dosť, len ty mi chybíš. Dobre nám bude, len by dal boh zdravia. Nerozmýšľaj, neklesaj na duchu.

ZUZA (plače): Akože nerozmýšľať, keď i teba rada vidím, i dieťa mi je len predsa dieťa. Nemôžem ho odstrčiť, zaprieť, to by mi srdce nedalo. (Odíde.)

BOHÁČ (sám): Prevládzu ju, a ja aby som sa ani neukázal, lebo moje dobré slovo, moje sľuby, dary sú drevo na oheň. Iba ho nimi popudzujem proti sebe. Nuž, hľa, otec — pánboh vám viny odpusť — čo mi je z toho veľkého majetku, čo ste mi nazhŕňali? Nadobúdali, ako sa dalo, pol dediny si odpudili, a ja som, syn váš bohatý — žobrák. Kľaje vás svet ešte i vo mne, a nedopraje mi ani za celý majetok trochu priateľstva, trochu lásky. Otčimom ma nechcú zvať, hoc by som im bratom-otcom chcel byť. Môže ma nebyť, a tým bude svet radšej. Komu budem chybieť? Ani živej duši bezzištne, tak, akoby som azda tejto osobe, keby som nebol Boháčovým synom.