Matka

Predošlí, Anička.

ANIČKA (s plačom): Mamka, mamička… (Zarazí sa, vidiac Boháča.)

ZUZA: No, čože? Azda ťa vybili, dcéra moja?

ANIČKA: Keby len to… (K Boháčovi, rozhodne.) Keď ste tu, sváko Ďuro, poviem vám do očú, aby ste mi šťastie nehubili…

BOHÁČ: Tvoje šťastie? Ja? Ale ja? Neviem o tom, dievka moja.

ANIČKA: Nevolajte ma tak, lebo ja vás otcom nikdy nepozvem.

ZUZA: To ti nikto nekáže. Čože máš do koho? Čože škúliš na ľudí?

ANIČKA (vyhŕkne): Janko Koreňovie sa už ani nezhovára so mnou.

ZUZA: Ako ste sa pohnevali, tak sa pomeríte. Kto má koho v srdci, na toho vrčí.

ANIČKA: Veď vrčí, ale prečo?

BOHÁČ: Prečo?

ANIČKA: Pre vás! Videli vás už tretí raz k nám ísť, povedali mu to, a tak sa mi dnes naiste zadušil, že k nám viac nevkročí, ak sa vy, mamka, ozaj za sváka Boháča idete vydávať. (Plače.)

BOHÁČ: Nuž čože sa má Janko preto hnevať? Veď mu ty zostaneš, čo si ja mamku vezmem. A budem ťa pokladať ako vlastné dieťa.

ANIČKA: Môj otec sú v hrobe.

BOHÁČ: Pousilujem sa ti ho nahradiť.

ANIČKA: Ja nechcem. Lebo Janko nechce prísť s vami do rodiny.

ZUZA, BOHÁČ: A prečo?

ANIČKA: Vy viete. Pre akúsi pravotu a majetky, čo ste mali s jeho ňankom. Ja vám to tak neviem povedať, radšej vám ho dovediem, ak budem môcť. (Prosebne.) A vy, keď počujete, uznáte a vezmete si druhú, a nie moju mamku. Prosím vás, sváko Boháč, veď za vás pôjde i desať iných…

BOHÁČ: No, len ho zavolaj, dohodneme sa.

ANIČKA: A ak nie?

ZUZA: Nájdeme ti iného, čo mu budeme všetci po vôli…

ANIČKA (odchádza): Tak ma nikdy nevydáte!

ZUZA (za ňou): Tak ostaneš starou dievkou!