Matka

Boháč, Anička.

ANIČKA (s výčitkou, citne): Sváko Ďuro, čo ste prišli do nášho domu a čo už neodídete? Čo ste prišli rozbiť náš pokoj, našu lásku, rozviesť matku s dcérou?

BOHÁČ: Anička, veď ja ti doprajem tvojho šťastia, ešte ti, ak bude možné, doložím k nemu, len i ty maj srdce k iným ľuďom. Mať tvoja sa mi sľúbila za ženu, my sme sa radi videli už prv, než tvojho otca poznala, a teraz by sa mala splniť naša túžba…

ANIČKA: To sa nemôže, nesmie stať, lebo ak tak, nuž mňa Janko nevezme.

BOHÁČ: Len sa trochu pohnevá…

ANIČKA: Neverte, ja ho poznám. A teraz sa znovu i pred mamou osvedčil, že ak oni pôjdu za vás, aby mi hľadali muža. Nuž, sváko Ďuro, netrhajte nás, keď od toho závisí naše šťastie. Vy, vy máte nám ho v rukách i s mamou.

BOHÁČ: A ty na moje nepomyslíš?

ANIČKA: Vám je predsa inšie. Vy i tak ste už teda toľko rokov boli rozlúčení, navykli ste na to, ľahšie vám to bude preniesť. A vy ste bohatý, mama moja chudobná, nechajte nám ich, neberte mi matku. Nájdete si druhú, len hľadajte…

BOHÁČ: A ty sa prečo tak húževnate držíš Janka? Nenašli by sme i tebe iného, krajšieho, majetnejšieho mládenca? Dali by sme vám kus majetku, a žilo by sa ti ako panej…

ANIČKA: Bez Janka by som živá — nežila. On ma rád vidí od malička. Keď šiel na vojnu, ešte som mu nerozumela, už mi nakladal, aby som ho čakala. A teraz by ste nás roztrhli, prekážali nášmu šťastiu.

BOHÁČ: A vy nášmu…

ANIČKA: To sa nedá prirovnať. Vy ste v tom trpení už zaoceľovaní. A on že by vás otcom nikdy nemohol pozvať, že by sa mu jeho otec v hrobe musel obrátiť na to slovo.

BOHÁČ: Nuž budeme len priatelia… Hriechy sa odpúšťajú…

ANIČKA: Tu by z toho nové povstávali…