ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuza, Boháč.

ZUZA (na klopanie): Voľno! (Otvorí.)

BOHÁČ (trochu tučný, trochu plešivý, veľmi hrdo oblečený starý mládenec; retiazka, prstene): Dobrý deň! Sama? (Podá jej ruku.)

ZUZA: I tebe. Vitaj. Kto ťa videl?

BOHÁČ: Celý svet.

ZUZA: Netárajže! Narobíš mi klebiet. Dva razy si bol u nás — už som najhoršia v dedine.

BOHÁČ: Ešte sa nikto bez klebiet neoženil, nevydal. Jedným uchom dnu, druhým von. Najlepšie nič nepočuť.

ZUZA: Tebe je inšie. Keby som ja dievča, a už také nemala. Ale mu nemôžem do očú pozrieť, a radšej nepripustím reči o tom, aby sa nemusela červenať a sa ťa odriekať. On, Jano sa mi dosiaľ ešte nič neopovážil povedať, ale že sa mal vysloviť, že mi dievča nechá, ak sa to stane. A to vieš, aké je spochabené za ním.

BOHÁČ: Taraje! Čože je medzi nami nestatočného, že by si sa mala dievčaťa alebo sveta hanbiť? A že sa radi vidíme, to chceme i pred bohom i pred svetom ukázať. A aby nemohli klebetiť, zapcháme im ústa čím skorej. Spravíme bez ohlášok svadbu. Nepovieme nič, až to bude. O tri týždne budeš konečne po osemnástich rokoch mojou ženou, a potom už nech si klebetia. (Objíme ju a chce bozkať.)

ZUZA (šelmovsky): Hľa, ako nám to už nepristane, aspoň mne nie… (Zakrýva si rukou tvár, akoby sa hanbila.)

BOHÁČ (zohrial sa, chytí ju za ruku): Ej, horký nie! Nie si ty ešte v tom veku. Nedarmo som si ja spieval (spieva):

ZUZA: Oj, že ti tá veselosť ešte trvá. Prečo si sa teda neoženil?

BOHÁČ: Za tebou som čakal.

ZUZA (vážne): Tak si ty striehol na smrť môjho muža…

BOHÁČ: Ani nepomyslel… Neženil som sa, lebo tak sa mi za tebou srdce zavrelo, ako keď kameň do vody hodíš.

ZUZA: A ja, akoby si bol ženatý býval.

BOHÁČ (zapáli si cigaretu): Nemohli ma mama priprieť. A potom gazdovstvo ma zaujalo. Nepomyslel som, že by ešte inak mohlo byť, nepomyslel som, že ovdovieš, ani keď nebohý Ondro už ležal chorý. Mladý chlap, reku, vydrží. Ale keď sa to tak stalo, vo mne ožilo srdce, vo mne sa razom zobudila starodávna láska, a aspoň v kostole vše som ťa našiel medzi ženami…

ZUZA: A keď sme sa stretli, od pozdravenia si mi nevedel viac povedať.

BOHÁČ: Nuž keď si mi ukazovala takú studenú, utrápenú tvár a pokoru si držala.

ZUZA: Nuž vieš, taká som mu bola ako mať, nie žena. Pováž, pol druha roka chorel, slabol, až ho usušili… A keď umrel, vše sme sa s dievčaťom vyplakali; ale to šlo za mládežou a ja sedela som doma, a tak mi počala samota prichádzať na myseľ, a čím ďalej, tak mi všeličo prebehlo dušou… Tridsaťštyri roky, a už môj svet zabitý… Zabúdať som chcela, a predsa som spomínala naše mladé letá, a priznám sa ti, ak ťa oči moje v nedeľu nedostihli, bol mi druhý týždeň rokom.

BOHÁČ: Nuž len tieto tri-štyri týždne keby sa minuli, a potom už nedbám, čo nám každý bude rokom, aby sa nám nahradilo tých stratených osemnásť. Zajtra si to začneme konať.

ZUZA: Nie ešte, veď ja nemám nič kúpené, prichystané.

BOHÁČ: A čože budeš kupovať, chystať? U mňa, chvalabohu, všetko nájdeš. Spravíš si potom. Plátna narobili mamka — i desaťročné leží v truhle. A šatôčku (vytiahne), ak poznáš, bola si mi vyšila pred osemnástimi rokmi, prsteň (vytiahne z pudilárika) je tiež tu, a ty si stiahni, ktorý sa ti páči. (On si ten nastokne.)

ZUZA (v príjemnom vytržení, unesená): A ty si toto, Ďurko, opatroval? Ten je, tá istá. (So slzami.) Ó, bože, kde sú tie časy? Kde sa podelo našich osemnásť rokov…

BOHÁČ: Na vojenčinu som to so sebou vzal, ale keď si sa vydala, odložil som do kufríka medzi písma a upomienky, na dôkaz, že i mňa kedysi jedno dievča rado videlo, ale bolo neverné…

ZUZA: Nieže, Ďurko. Uznaj: boli sme štyri dievky doma, gazdovstvo malé, museli sme sa rozchodiť z domu a hľadať si živnosť; nebohí rodičia, mama ma len tisli, prehovárali, že sme skoro vrstovníci, nedočkám tri-štyri roky doma, a do služby, to som im zas nechcela na zlosť urobiť… Ešte si nebol dobre v kasárni, ja som sa už musela vydávať, aby nebol hriech v dome. Tak som sa vydala. Ale ja som veru tvoj prsteň, už keď som sa vydala, (žiali) hodila z mosta do vody. Bolelo ma srdce za ním, ale videlo sa mi to hriešnym ho opatrovať, tým viac nosiť, a bolo mi ťa treba zabúdať, nie na ruke nosiť…

BOHÁČ: Nechápem ťa, Zuzka, neuznávam. Radšej si videla rodičov ako mňa —

ZUZA: Len som ich počúvala.

BOHÁČ: Tak, ktorý si z týchto vyberieš? Tento zlatý stiahni na závdavok nášho manželstva. (Položí ruku na stôl, ona sa baví s prsteňmi, skrúca ich.)

ZUZA: A — (v rozpakoch) ešte nie, keď budeme mať všetko vykonané… (Rýchlo doloží.) A nebol ten ešte ženskej na prste? Ja len taký prijmem.

BOHÁČ: Okrem tvojho som nemal viac na prste, ani nedal, iba tebe.

ZUZA: Pozri mi do očú.

BOHÁČ: Pozri!

ZUZA (chytí ho oboma rukami za hlavu a bozká na čelo): Falošník falošný…

BOHÁČ:

ZUZA: To sa mňa netýka!