Matka

Zuza, Boháč.

ZUZA: Aká je to pravota, Ďurko?

BOHÁČ: Ale mali čosi medzi sebou ešte jeho otec s mojím otcom. Ktože ich vie! Akási lúka bola v otázke. A od tých čias i v obci, i v cirkvi brojí na nás jeho rodina. I teraz chcú iste toto proti nám upotrebiť. A možno, že oni Jana len naviedli, aby sa tvojmu dievčaťu zaliečal, keď počuli, že som ja tu bol, aby nás takto teraz rozviedli.

ZUZA: Ak je tak, robím si výčitku, Ďurko, že som ťa pripustila do domu. Ako sme to mohli hladko vybaviť, keby som ja bola najprv dievča vydala. Teraz pánboh vie, čo z toho môže povstať, keď je dievča zbláznené doň a on bude mi ju chcieť nechať, ak ja od teba neodstúpim. Hľa, a vraj o tri-štyri týždne…

BOHÁČ: Len sa azda nedáš tak nič po nič bez príčiny odhovoriť a ľahko presvedčiť. To by tvoje srdce bolo veľmi mäkké…

ZUZA: A jednako, či budem môcť rozkrojiť vám ho napoly?…