Matka

ZUZA: Ako som sa tešila, a ako krátko! Ako tá jesienka, ani nevie, kedy ju sneh zaveje. Nazdávala som sa, že sa znovuzrodím na svet, že ožije mi duša, usmeje sa mi ešte raz aspoň hviezda, keď nie slnce. A už i tá zletela. Krátka radosť, a dlhý žiaľ. Treba sa mi rozhodnúť: svoje šťastie — či šťastie dieťaťa?… Voliť načim. (Pauza.) Bože môj, daj mi sily zabúdať, učiň moje srdce kameňom, aby sa už nikdy nezohrialo pod pohľadom Ďurovým. Daj mi žlči ho znenávidieť pre dieťa moje. Vezmi mi pamäť, spomienky, aby ho mohla oželieť, zabudnúť…