Matka

Predošlí, Anička.

ANIČKA (pribehne s plačom, hodí sa Zuze okolo hrdla): Mamička moja, ako ste si rozmysleli?

ZUZA: Aby si sa len ty vydala, dcéra moja.

ANIČKA (okúňave): A vy?

ZUZA: Ja — už nikdy!

ANIČKA: A Boháč?…

ZUZA (chvíľu mlčí, premôže sa; slabikuje): Ten nepríde už nikdy viac k nám! (Klesne na lavicu.)

BOHÁČ (hľadí, meravie, vytiahne šatôčku, priloží na čelo a ide von).

ZUZA (pokračuje): A tak vy budete, dá pánboh, šťastliví.

ANIČKA (vidí Boháča odchodiť): My budeme šťastní, šťastní! A vy, mamka?

ZUZA: Nuž — ja — budem — vaša — matka… do smrti.

ANIČKA: Moja mama, mama moja dobrá! (Kľakne, objíme jej kolená, plačúc.)

ZUZA: Neplač, dieťa moje, poďme za Jankom, uspokojiť i jeho. (Vstávajú.)

(Opona spadne.)