Matka

Zuza, Anička.

ZUZA (stojí ako stĺp).

ANIČKA (chvíľu rozmýšľa, potom pristúpi k Zuze, s citom): Mama moja!

ZUZA: Viem, že som ti matka.

ANIČKA (prežiera žiaľ): Mamička moja! Čo vy máte s tým tlstým Boháčom?

ZUZA: Čo ty máš s Janom?

ANIČKA: Nuž ja ho rada vidím a on si ma chce za ženu vziať.

ZUZA: I mňa Boháč, keď sa ti mám priznať.

ANIČKA: Ale, mama, veď ste vy už boli vydatá.

ZUZA: Bola za tvojím otcom osemnásť rokov, ale vieš dobre, v akom šťastí… Vždy ako opitá.

ANIČKA: Nesúďte ňanku, už sú tam na božom súde.

ZUZA: Tam, ale tam sú i moje mladé roky. A čo mi ešte pánboh nasúdil, tie mám pochovať do týchto múrov…

ANIČKA: Ak sa vy nie, pochováte mňa do nich.

ZUZA: Trafí sa ti iná láska, mne už nikdy viac, ak sa tejto zrieknem.

ANIČKA: Ani mne nikdy, ak mi Boháč bude otčimom. Na to ja Janka nikdy neuprosím, lebo by musel zaprieť pamiatku svojho otca. Ale idem ešte za ním. (Odíde.)

ZUZA: Iď a povedz mu, že vám my nebudeme zavadzať… (Sama.) Ale ešte i ja sa vám vystúpim z domu a zo všetkého. Ďuro iste nežiada odo mňa majetkov. Má dosť svojho. Ba ešte i vám by bolo lepšie. Dala by vám, čo by mohla. Viem, že by mi nebránil. I o tú lúku mu poviem, ak sa vráti. Dá im ju. Ale ak nepristanú ani tak? Dostanem sa do klebiet, roznosia ma na kusy ľudské jazyky. A ostane mi dievča a to bude na mňa vinu valiť. Budem sa ja mať, biedna mater!