V službe

Predošlí, Štefan.

ŠTEFAN: Vy tu?

1. KOSEC: Tu! Čas už. Podľa rozkazu. (Podvihujú klobúky.)

2. KOSEC: Ako si kázal. V takýto čas treba uznať gazdovi. (S narážkou.) Potom cez zimu si vykladaj svoje programy, ale teraz poď robiť, keď si socialista…

ŠTEFAN: Nechajte.

2. KOSEC: Veď ja…

ŠTEFAN: A báťa Jano doma?

ZUZKA: Boli. Prídu.

ŠTEFAN: Teda je nie doma!?

1. a 2. HRABÁČKA: Nevideli sme ho.

ŠTEFAN (zlostí sa): Zuzka!

ZUZKA: Tak čo si mi jarmočného?

ŠTEFAN: Ani som sa nezastavil. Ale kde je Jano?

ZUZKA: Vravím ti: boli tu, ale…

ŠTEFAN: A keď bol, načo si ho pustila znovu preč?

ZUZKA: Že s jarmočným… Ale išla už žena, Mara, poň.

ŠTEFAN: Po krčmách ho zháňať. Dobre. A tá čo?

ZUZKA: V čomže?

ŠTEFAN: S deťmi?

ZUZKA: S — s — s deťmi.

ŠTEFAN: Ale z miery nespustím.

1. HRABÁČKA: Na dievča?

ŠTEFAN: Hej.

2. HRABÁČKA: Hja, veru zje.

1. HRABÁČKA: Čože by nezjedlo také dievča.

2. HRABÁČKA: Vari nie vyhladovené?

ŠTEFAN: Povedal som mu, aby tu bol o štvrtej!

ZUZKA: Veď oni dôjdu. Alebo čo by ste niektorý prešli poň.

ŠTEFAN: To! Rozídeme sa ho hľadať! Má vedieť, čo je rozkaz. Dôjde — nedôjde. Ja poň posielať nebudem. Choď si, keď si ho pustila.

ZUZKA: Už sa len popredku nehnevaj. (Hrabáčkam.) Prejditeže ho pozrieť. Jedno vám: tu čakať, alebo jej ho ísť pomôcť doviesť.

1. HRABÁČKA (ide): Ach, keď ja svoje nohy musím otĺkať za cudzím mužom po krčmách!

2. HRABÁČKA (tiež): Nenachodím sa dosť za svojím!

2. KOSEC: Ach, ty klebetnica!

2. HRABÁČKA: Bodaj sa zalial v nej, aby sa zalial každý…

1. KOSEC: Ale aby ste ho nie tak, ako som vám toť zahádal.

ŠTEFAN (zlostí sa): Zapriahnite. Ja ho nečakám. Daj mi háby. (Vojde.)

ZUZKA: Tam sú ti prichystané na lavici.

1. KOSEC: Keď priahať — tak priahať.

2. KOSEC: Ako sa rozkáže, tak sa spraví.

1. KOSEC: Teraz nie je čas po jarmoku sa motať.

ŠTEFAN (z pitvora): No, len nech je nie tu, kým sa preoblečiem, ja tomu vyvediem.

ZUZKA (koscom): Tíšte radšej, nie do ohňa dúchať…

1. KOSEC: No, už gazdovi musíš niečo po vôli povedať. (Odíde.)

2. KOSEC: Mladého gazdu šanuj, hovoria ľudia. I tvoje deti môžu ešte pri ňom slúžiť. (Tiež do stajne.)

ZUZKA (rozmýšľa, bojuje): Bože, kde nabrať dobrej vôle, lásky to všetko poprežierať? Čo som sľúbila — naubližuje mi za dvadsať mier… Števko!

ŠTEFAN (z pitvora): Čože je?

ZUZKA: Tak si mi nič? Ani si sa neprešiel pomedzi šiatre?

ŠTEFAN: A načo? Peniaze darmo za nejakú pletku vyhodiť škoda. (Vyjde; na pleciach širica.)