V službe

Jano, Mara, dievča.

JANO (po pauze): Predsa si poriadna žena. Ja nie som bedár, hoci som i sluha. Bedár je, kto nemá rúk, čím zapracovať. Ja si službu nájdem.

MARA: A čože sme, Jano? Bedári. Už svet všade ponajímaný do kosby.

JANO: Pôjdem do fabriky, keď je… Tam ešte inak zarobím ako u gazdu.

MARA: Ani tam na teba nečakajú.

JANO: Pôjdem skáľa tĺcť na cestu.

MARA: To ti už len bude zárobok!

JANO: Keď nebude, nebudeme jesť.

MARA: A z bytu nás vyduria.

JANO: Hej! Hrmen! Mne ty takto budeš odštekávať?! Kto vás živil dosiaľ? Vy mňa? Či ja vás?

MARA: Nezlosti sa, otec. Majže rozum. To ti nepomôže.

JANO: Nezlosti sa! Daj si na chrbte polená štiepať. Ty, ty otrok! Choď mi z očú… Ty, ty…

DIEVČA (plače).

JANO: A ty čo sa smoklíš? Budeš, ako tvoja mať — za pomyje slúžiť…

DIEVČA: Ja sa vás bojím…

JANO: Urobil som vám niečo?

DIEVČA: Na mať kričíte.

JANO: A ty sa kriku bojíš? Cintľavka. Domov sa berte!

MARA: A ty kde pôjdeš? Hľaď na nás. Kdeže sa podieme?

JANO: Nestar sa! Pôjdem niekde.

MARA: Do krčmy.

JANO (s hnevom): Hej, hrmen bohov! Ty mňa iba do krčmy budeš posielať? (Zaháňa sa na ňu.) Ty si o mne už statočne nepomyslíš?

DIEVČA: Ňanka, môj ňanka, nebite mať!

JANO: Ešte som ju nie; ale vás budem bíjať obe! A už! (Vykazuje ich.)

MARA: Vyháňaš nás, a za nami pôjdeš.

JANO: Mám sa obesiť, že ma tvoj vzácny gazda zahnusil?

MARA (plačlive): Bože môj, to je už slovo — „obesiť“. Tak driev nás podtrhni, aby som sa netrápila, keď nemáš srdca, lásky ani k vlastným deťom.

JANO (slávnostne): To že mi už viac nepovedz! Ja mám srdce na mieste. Vám som chcel väčšiu smidku chleba vybojovať… A keď som sa i po krčmách túlal, po jarmoku — za vami, pre vás som chodil. (Vytiahne.) A keď neveríš… Prepil som s bratom prvých dvadsať grajciarov, požičal som druhých z lásky k vám. Že by som sa vám bol hanbil do očú pozrieť. Tu máš (podáva jej svetlú stuhu do vlasov), Marka moja, dieťa moje. To je tebe jarmočné.

DIEVČA (razom potešené): Ďakujem pekne, ňanka. (Chce dať packu.)

JANO (ďalej): A tebe, žena moja, keď si chorá, slabá, a ja som korheľ…

MARA: To som ti nepovedala.

JANO: Ale pomyslela si si to dnes deväť ráz — kúpil som ti na posilnenie fľašku piva.

MARA (vďačná): Takej vody horkej…

JANO: Len už to si, žena moja a deti, o mne nemyslite, že, že keď si i rozum prepijem, že si i srdce utopím. (Fiká.)

MARA: Prepáč, otec. (Plače. Pauza.) A poďme domov. Veď už teda bude, ako bude. Dá pánboh, nezahynieme.

DIEVČA (chytí Jana za ruku): Poďte, ňanka. Ja pôjdem do služby a budem husi pásť, a čo vyslúžim, dám vám. Vy pôjdete do fabriky, a mama budú pri Janíčkovi… A mňa by do fabriky nevzali?

JANO (ako vo sne, iné hovorí, iné myslí): Ty už pôjdeš do služby, do fabriky. Áno, slúžia už také deti… Nie, ty budeš Janíčka baviť a do školy chodiť… Do fabriky pôjdem ja! Kdeže ty máš ešte ruky do roboty, do fabriky…

MARA: Jesto už pre také dievčatá služba. Ja sa zaobídem…

JANO: Či by si ju…?

MARA: Dala ja. Nech sa priúča.

JANO (v bôli, žiali, v hneve): Žena! Mať! Ty máš srdce, lásku k deťom?…