ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan, Zuzka.

ŠTEFAN (po prestávke): Žena! Vieš… (Krúti hlavou.) Sadni si sem. (Sadne i on a zapaľuje si.)

ZUZKA (s neistým úsmevom sadá a čaká „zvárku“).

ŠTEFAN: Keby si sa do gazdovských vecí nestarela. Lebo sa ti môže stať, že ťa zahanbím a pošlem do pitvora k hrncom.

ZUZKA: No, nehnevaj sa, už sa nebudem.

ŠTEFAN: „Nebudem.“ Povedala si to už neraz, a keď sluha, robotník, slovo, a čo by akú žiadosť mal, už je po sľube, a čo by zapýtal — neskúmaš, nepremyslíš, len by si dávala i navyše! A vieš dobre, že Janovi šesták — dva nepomôže. To prepije, a nemajú z toho nič, ani žena, ani deti, iba krčmár, a ja — oštaru s opitým človekom.

ZUZKA: Keby nebol jarmok, nebola by sa ohlásila. Ale mi je toho dievčaťa ľúto.

ŠTEFAN: „Ľúto!“

ZUZKA: Už čo aké, čie je, predsa len čaká to dieťa čo len za grajciar niečoho. Aspoň nejakej pomĺzky.

ŠTEFAN: Na to práve netreba deti učiť! Ja, keď mi i dali otec nejaký grajciar, nepremĺzol som ho na cukríkoch, ale dal mame schovať.

ZUZKA: Viem, ty si už i vtedy bol taký gazda! (Spomenie.) I mne, to medové srdce keď si mi bol kúpil… Takú som vôľu mala na to so zrkadlom, veliké, lebo som ťa veľmi rada videla a myslela som, že popri sebe vždy i teba vidím v ňom, ako tam pod šiatrom, a ty si mi kúpil s veršíkom. (Myslí.) Vraj:

A to bolo len za štyridsať grajciarov.

ŠTEFAN: Iste som ti ho pre veršík kúpil. To ja už neviem; ale keby som ti bol do duše videl, ako som sa nazdal, bol by som ti to kúpil, ktoré si chcela. Mohla si si vybrať… To už bolo inšie, keď som ja za tebou chodil. Mne sa veršík zdal. Nebol by som ľutoval…

ZUZKA: No, a teraz by si mi vytýkal, že ja poľutujem ženu, dieťatko. (Chytro doloží, aby zalichotila.) Jano sú opilec. (Zarazí sa vlastných slov.) Však sú? Ale už keď si spomneli na dievča, bude i ňaňa Mara im vďačná a budú mať radosť z nejakej pletky za dva-tri grajciare. Vieš, aká je, chuderka, chorľavá, biedna. Kdežeby! Pätoro detí… A po tomto, na tretí deň už tu bola, v šichte. Ty by si mi nedal vstať ani do týždňa.

ŠTEFAN: Len dokiaľ by si nevládala.

ZUZKA: Ale ja by som nevstala, a ty by si ma musel opatrovať ako kráľovnú! Naznášať mi, čo by mi len oči, ústa zažiadali!

ŠTEFAN: Ak by sa mi len chcelo!… Kým by som ťa nejakým kolom nepodvihol… (Zberá sa preč.)

ZUZKA: Ty sa už nevieš ani sladko zhovárať. A kde ideš?

ŠTEFAN: Kuknem do gazdovskej.

ZUZKA: Čitárne?

ŠTEFAN: Iste nie — krčmy.

ZUZKA: Hľa, ty si ideš, čítaš, a mne ani kalendára, ani len toho snára nekúpiš…

ŠTEFAN: Snár je pre staré baby, a kalendáre si už dva zodrala tohto roku.

ZUZKA: Vzali ste ich na salaše.

ŠTEFAN: A tam ich čert pobral, a iba sa robota meškala… Počkajže, či by si už nechcela i ty voliť ablegáta?

ZUZKA: Zo snára? A možno, že by sme my, ženy, inak vyvolili ešte ako vy! Chlapi sa opijú, a potom už hiljenujú ako somári, i na starý kožuch.

ŠTEFAN: Či nevravím? Teraz už kdejaký sluha chce mať vótum. Nuž ešte aby ste sa i vy, ženy, chytili do boja.

ZUZKA: Ja už len teba pošlem. Ale kúp mi nejaké čítanie. Či sa na jarmoku nestavíš?

ŠTEFAN: Nie. Načo? Teraz je iná robota.

ZUZKA: A mne jarmočné?

ŠTEFAN: Nie si už Janovo dievča.

ZUZKA: Ale budem mať takú radosť ako dievča, len kúp niečo. (Vyprevádza.) Čo mi kúpiš?

ŠTEFAN (sucho): Sedem detí za grajciar.

ZUZKA: To si mi už i po tri razy. Ale keď si pripomenul, vieš, čo si mi ešte nie?

ŠTEFAN: Počkajže, čo zase!

ZUZJKA: Hádaj!

ŠTEFAN: Neviem.

ZUZKA: Pošepnem ti… (Chytí ho okolo hrdla a šepká.)

ŠTEFAN: Belčov?

ZUZKA (prikývne): Mh. (Zapcháva mu ústa.)

ŠTEFAN: To ti ešte stačím.

ZUZKA: Áno, už sme tri roky spolu, a nekupuješ ho. Robíš, gazduješ, a komu? Moje vrstovníčky už každá má radosť na rukách, a ja sa tlčiem podľa teba, ako — až sa hanbím, žiaľ mi je. Keď sa mám stretnúť v nedeľu s kamarátkou, ako si idú k rodičom — obišla by som na deviatu ulicu.

ŠTEFAN (žartovne): Ukrútim ti z podušky, alebo poď, kúpim na jarmoku také, čo bude i očima prevracať.

ZUZKA: Ale či bude i plakať?

ŠTEFAN: To nemusí.

ZUZKA: Tak vidíš, ty nechceš detí… (Objíme ho.) A preto mne sa tá naša láska taká (slzí), taká hriešna vidí, Števko.

ŠTEFAN: Netáraj, dievča. Ktože za to môže, že nám ich pánboh nedáva?

ZUZKA (ďalej tak): Ty si ideš do poľa, a ja, opustená, doma ako kurča bez matere…

ŠTEFAN: Hádam naopak, chceš povedať… A keď ho už tak chceš mať, vezmem ti cudzie.

ZUZKA: To bude len cudzie…

ŠTEFAN: Také opatriť je väčšia láska ako svoje. Toto musíš!

ZUZKA: Len sa nestavaj! Teraz, aby si ma uchlácholil… A pred chvíľou si cudzieho nepoľutoval. Mohol si spustiť tej pol miery zrna Janovi…

ŠTEFAN (pichnutý): Nemohol! Ja si musím vedieť porátať. Dnes treba i srdcom myslieť, nielen hlavou. Všetko drahšie i mne, nielen čeľadi. A čo ona zamešká pri decku za — povedzme — čo len tri týždne, koľko to času vydá? To si tiež treba vedieť porátať. A keď trafia prísť mrcha časy? Jesť sa však bude chcieť? A robota bude stáť… Vieš, čo stojí v kalendári za každou druhou kartou: kto počtuje, ten gazduje. Dnes sa svet inak kotúľa ako kedysi. Ty to nevieš.

ZUZKA: Neviem; ale to viem, že nás pánboh nikdy nepožehná, ak chudobnému človeku nedopraješ…

ŠTEFAN: Doprajem, čo je jeho zásluha; ale svoje si nerozdám! (Odchodí.)

ZUZKA (za ním): A sa hneváš?

ŠTEFAN: Nie! (Zašiel.)

ZUZKA (sama): Áno — nie! A či ideš tak, ako keď sa nehneváš? Ani sa neobzrie… (Utrie si oči.) Len gazdovať, honobiť, predávať, kupovať. Ani do reči, ani do smiechu s ním. Len ráta, ráta, počtuje ma pre každý grajciar. Ale nepoddám sa. Toť „Hlásnika“ držali jeho otec za tridsať rokov, a už sú mu i dve koruny veľa. Má vraj v čitárni. A ja keď si za šesták rozprávok kúpim, to sú mu taľafatky; na tie vraj škoda čas márniť… Nikde, nikomu ničoho dobrovoľne. Len zhŕňa na tú knižku, zhŕňa… A čo mi je z tých peňazí (snive), ak lásky nebudeme mať ani k sebe, ani k ľuďom…