ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > V službe

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
V službe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

146

čitateľov

Výstup 12.

Predošlí, Jano, Mara a dievča.

(Jano prvý; Mara, dievča s batôžkom a kosákom v ruke, idú dnu nemo, ako hriešnici; pauza.)

ŠTEFAN: A vy že ste kde?

JANO: Tu! (Frcnutý.)

ŠTEFAN: Ale kde ste boli, keď som vám ja naložil, aby ste o štvrtej mali zapriahnuté?

ZUZKA: Nehnevaj sa, Števko.

ŠTEFAN: Števko — Neštevko. Aký je to sluha, ktorý na gazdove rozkazy nepodbá. Há!?

JANO (ide k vozu po bič a donesie ho i drží stále v ruke po konci): Vše prídem na rozkaz, a potom ani o siedmej ešte nejdeme, ak je gazdovi nie pilno.

MARA (zapcháva mu ústa): Čú — úš, otec!

ŠTEFAN: Ja rozkazujem, či vy?! Zuzka!

ZUZKA: Nie, aspoň teraz nie, Števko.

ŠTEFAN: V tej minúte! Aby si sa poučila.

ZUZKA: Pomučiť, nie poučiť ma ty chceš. Dobre. Maj si. Báťa Jano!

JANO: Čo, gazdiná?

ZUZKA (bojuje): To, že prečo ste vy taký človek, že ma gazda donútil…

ŠTEFAN: Nie tak! Sama uznávaš.

ZUZKA: Tak? Tak chceš? Teda sama uznávam, vidím, že som schybila…

ŠTEFAN: Nerob sa ako na mukách. Odvolaj!

ZUZKA: Báťa Jano. Báťa, vyslúžili ste v tomto dome už dvanásť rokov.

JANO: Trinásť! Pánboh pri nás…

ŠTEFAN: Za každý sa vám vyplatilo, čo bolo zjednané.

ZUZKA: Len čo som vám ja dnes sľúbila — to odvolávam: nemôžem vám dať tej pol miery, lebo jej nemám, nemám.

ŠTEFAN: A teraz sadajte! (Idú všetci na voz, z ktorého, ak je možné, aspoň zadok vtiahnutý je na javisko. Pauza.)

JANO: Ja nesadnem! Driev musím vedieť poriadok. Čo mi gazdiná tvoja sľúbila…

ŠTEFAN: Toho nedostanete.

JANO: Ani nechcem. Ja som hneď, že sa s tebou musím dohodnúť. Mne išlo o deti. Inde len štvrť toho vezmú.

1. KOSEC: No, to bolo pred rokom, Jano, a driev…

2. KOSEC: Dnes všade tak.

2. HRABÁČKA: Nemiešajte sa medzi nich.

JANO: Nie pravda. A keď aj! Čo človek — gazda, ten nič, lebo (kričí) je to moje dieťa!

DIEVČA (stojí s batôžkom a na krik začne plakať).

MARA (vezme na ruky dieťa, odieva sa odedzou): Nerob krik, otec. Pravda je, pravda.

JANO (zaženie sa na ňu): Ty mi čuš! Ja viem, čo vravím. A keď sa gazdovi nepáčim, nech ma vyplatí.

ŠTEFAN: Zjednaní ste do roka. Teraz je nie Všechsvätých. Ale na nedeľu, ak tak chcete, porátame sa.

JANO: Keď som ti narobil, teraz zoberieš i sám, alebo sa ti pomôžu podeliť títo…

1. a 2. KOSEC: Vy, vy sociáli by ste sa chceli s gazdy deliť!

JANO: Keď ma ty chceš na nedeľu nechať, nechám ťa ja dnes!

ŠTEFAN: Iďte!

JANO: Zaplať mi!

ŠTEFAN: Dnes nie. Sem dajte bič!

JANO: Kým ma nevyplatíš, ja som tvoj paholok a biča si z ruky nedám. A čo ma zabiješ!

ZUZKA: Báťa Jano…

ŠTEFAN (okríkne ju): Čušíš mi! Marš do izby!

MARA: Otec, otec, spamätaj sa v zlosti.

JANO: Nefrfoc mi. Ty si taká žena?

1. HRABÁČKA: Ako má byť.

1. KOSEC: Nepechor sa, Jano, poď sadať.

2. KOSEC: Ba, ozaj, gazda, poďme. Čože tu?

2. HRABÁČKA: Kedyže vyjdeme. Noc bude.

ŠTEFAN (vydychuje): Či sa mám s nimi zgalibiť? (Posmešne.) A potom takýto človek chce mať hlas, vótum na voľbe.

JANO: A ty chceš mať tri!

ŠTEFAN: Mne i toľko patrí.

JANO: Podľa majetku. Jeden za šesť kráv, druhý za štyri kone a tretí za seba. (Dusený smiech na voze.)

ŠTEFAN: A vy ho za čo chcete mať?

JANO (posmešne): Za — za vši, blchy a ploštice, ak sa nájdu… (Vážne.) Za moju robotu!

ŠTEFAN: Za tú máte plácu.

JANO: Bodaj by si na ňu nevyšiel! (Smiech dusený na voze. Jano pozrie na voz a volá tamtým.) No, vy otroci! Povešali ste sa na voz, aby vám chlebík nezaschol.

1. KOSEC: Keď si sluha, slúž!

2. KOSEC: Nestar sa, nech si zvŕšia.

ŠTEFAN (sadol na voz).

MARA (prosí): Gazda náš dobrý, nenechajte nás!

JANO: Prosíš? Ty prosíš?! Či je moja robota len s prosbou niečo hodna?

ZUZKA: Števko! Ani mi ruky nepodáš? Veď nám celý rok bude horký ten chlebík, že ho v takomto rozbroji idete zberať.

ŠTEFAN: Nevykladaj! Ešte raz, sadáte?

JANO: Takto nie.

ŠTEFAN: Dáte bič?

JANO: Nedám.

ŠTEFAN: No, veď moje kone pohnú i bez biča.

JANO: Ale aby si mi ich druhému do ruky nedával, kým ma neporátaš!