ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuzka, Jano.

JANO (už podpitý): Po mňa ani netreba. Ja viem svoju povinnosť. A ktože ťa poslal? (Ticho.) Ľa, pochábeľ. Ako slepá, keď počuje sláčikom pretiahnuť… Ale len sa vydaj, tráp, ako moja žena, však tebe opadnú krídla! (Vojde do stajne.)

ZUZKA (z pitvora vyjde): Bože, už sú nie na svojich nohách.

JANO (vyjde zo stajne s putňami, ide s ovesenou hlavou k studni, ťahá vodu, zrub vŕzga).

ZUZKA (sa vtiahne do pitvora): Akože im naložiť, aby ich takýchto nezastihol?

JANO (falošne):

(Vráti sa s vodou.) Ale moje vytiahnu! Kým ich ja opatrím. Sám sa nenapijem, ale koňovi viem, čo patrí. Ale môj gazda? Sebe nedopraje, žene nedopraje, detí nemá — a statok by tiež chcel povetrím vychovať a sluhovi ešte dve ruky prirobiť a plácu len od dvoch platiť… (Vojde do stajne, ale hneď vyjde a zazrie Zuzku.) Gazdiná, Zuzka! Čože sa schovávaš pred báťom Janom? Ja som tvoj sluha, ty moja gazdiná. Aj si ťa ctím! Inak, ako gazdu. Teba z lásky, toho z povinnosti. Škoda večná jeho otca v tom hrobe. To boli gazda! Po dva, po tri, i po päť rokov sme sluhovali pri nich na dúšok. Teraz gazda? Pán! Aby si sa triasol pred ním ako osika. A žeby ti úprimné slovo neušlo, lebo ho urazíš… Nevrav mu nič; ale teba si ja ctím. Ty akoby si ani jeho ženou nebola. Ty mi vše podáš i do pohárika; ale gazda? Ten by vše rád zabudol i na termín, keby mu ho nepripomnel. Hľa, prečože ti kureniec, kačiek toľko statok pobije? Lebo sa od hladu vše popodeň pancú. Aby si im potajme neposlala zrna, pohynuli by, rozišli by sa svetom… A tak i my, čeľaď. Keď ty vyjdeš na salaše, akoby sme sviatok mali. Ožijeme! Ty vieš povážiť chudobného človeka, ešte len i toho sviniarika. Gazda? Len aby sa nám črevá nezoschli: ani zapražiť, ani zatrepať. Len na, streb! — Vodu, alebo lúskaj bôb ako žiačik. Hej, keby si ty mohla s nami byť!… To sa my modlíme, to si vinšujeme, gazdiná moja. Hľa, i mne čo dorobil skrze to dievča…

ZUZKA: No, už ho len nechajte, gazdu. Viete po sebe, že vy chlapi máte tvrdšie srdcia ako my, ženy. Veď vám ja to už nejako nahradím, tej pol miery žitka.

JANO: To by nebolo pekne. Nie! Dostaneš podľa mňa i ty, čo pes nechce.

ZUZKA: Ja ho už akosi prevrátim.

JANO: Nie, nechcem, aby si ty do oštary prišla s mužom — pre mňa. Čože som ja tebe kedy…? Za čo? Načože by si si hnevy s mužom v dome pre mňa zavádzala… Ja si spravím svoju robotu i tak, i bez tvojich darov. Pán rozkáže, sluha musí spraviť. A Jano spraví. Keď chce, inak ešte ako sa rozkáže! Ja som už slúžil, keď tvoj muž ešte ani husi nepásol. — A je doma?

ZUZKA: Nie, ale príde.

JANO: Nie je doma? Ale veď už — koľkože je hodín?

ZUZKA: Tri. (Chytro doloží.) Štyri budú. Hneď je tu, len už nikde nejdite. Lebo už ste pili zas.

JANO (trpko sa ho dotklo; po pauze): Pil — i budem! Ja sa musím ísť so ženou dopraviť, ako, čo s deťmi. Daj mi, gazdiná moja, ešte ty dvadsať grajciarov.

ZUZKA: Nedám ani haliera! A nechoďte už, báťa, nikde. Obíďte hriech, ako môžte. Teda mňa naúčate, a vy doň leziete… Prosím vás. Ak príde a vás tu nebude, len ja vyhrmím, že ste tu boli a som vás pustila. Nechoďte. Poďte, radšej vám ja dám do pohárika, keď už nemôžete bez neho byť, ak raz obliznete. (Donesie.)

JANO (zatiaľ): Nechcem. Nie. Mne nepatrí, len tri cez deň. Pozná po fľaši.

ZUZKA: Dolejem vodou.

JANO (uškrnie sa na vtipe): Tak — pánboh vám daj, čoho nemáte. (Vypije a ticho doloží.) Dolejže ho. (Pálenka dodá mu práve smelosti.) No ale už keď ti sľúbim, že som tu o pol hodiny, tak tu budem.

ZUZKA: Štefan môže každú chvíľu prísť.

JANO: I ja dôjdem. Len mi tých dvadsať grajciarov daj.

ZUZKA: Nedám! Ani nepýtajte.

JANO: Tak mi požičaj.

ZUZKA: Nemám. Verte — nemám. Všetko zamknuté i predo mnou…

JANO: Je, viem, že je. A predo mnou? To za nebohého otca nikdy nebývalo, a nekradli sme. A teraz čo ti treba — všetko pod kľúčom, i kolomaž. Pýtaj, pros a počúvaj: „Ktorýže ste nezamkli? Zavrznem päty…“ Ako chlapcovi. (So žiaľom.) Mne, i mne, čo som dvanásť rokov a šesť na dúšok vybudol u tvojho otca a do sýpky viac chodil ako oni… Pánboh im daj dobrú noc! A nikdy nás v ničom nedochytili! A toto: dal by vám kľúče, ale na vaše šľaky mohli by druhí kradnúť. Taká nedôvera — radšej by som zaucho zdržal… Ale ty len pohľadaj tie grajciare, nájdeš. Vy ženy to už viete… Ty vše nájdeš.

ZUZKA: Dnes nie. Už tie, čo vám Štefan dal, ste prepili.

JANO: Dvadsať grajciarov prepiť — je to dnes i ťažká vec!

ZUZKA: I za tie ste mali domov jarmočné vziať.

JANO: Chcel som, na moj dušu som chcel, ale — (nevie, čo povedať), ale nedošlo. Nedošlo, Zuzka moja, gazdiná moja. Zišiel som sa s bratom Ďurom: „Daj, brat.“ Od jarmoku sme sa nevideli, prepili sme. Ľúto mi bolo, ale ako staršiemu patrilo sa mi ho uctiť. Už sú tam, u žida. Zato požičaj mi tých dvadsať grajciarov. Ja musím ísť domov.

ZUZKA: Šla Anka po ňaňu Maru.

JANO: Ja si idem sám po ženu! A že je jarmok, ona, vieš, taká slabá, s prázdnou rukou, akože vojdem? Chcel by som jej vziať — už sa ti priznám — fľašku piva, i dievčaťu pletôčku —

ZUZKA: Ja im dám…

JANO: To nedám ja, ale ty. To by sa jej odo mňa nerátalo.

ZUZKA: Nie, vy už nikde nechoďte. Ľahnite si zatiaľ.

JANO: A načo? Či som sa dopoludnia nevyspal? Či som opitý, nazdávaš sa?

ZUZKA: Nie ste. Ale len sa oprite. Dám vám podušku, sem na lavicu.

JANO: Nerob mi hanbu, Zuzka. Ak som ja opitý, tak si aj ty. (Krúti hlavou sklamaný.) Nie. Idem. A keď nedáš, poviem žene. Nech jej je ľúto. Ona mne nazrie do svedomia, že si ma ty prekazila v mojom predsavzatí… A ja musím domov! Musím sa dohovoriť so ženou. Keď tvoj gazda tak, ja si radšej hrabáčku miesto ženy najmem a zaplatím. Keď dievča nemá ísť, dieťa nebude mať kto pokolísať… Doma ho nechať… Malé je ešte. Mať by ho neopatrili. Ležia, chorá. Ale keď tvoj gazda tak, ja do nového doslúžim a potom sa pekne poďakujem. Pôjdem do fabriky. A jemu nech už tie mašiny i kone češú! Keď si tak v nich zakladajú gazdovia a nás za nič nemajú… Pôjdeme do fabriky!

ZUZKA: Tam veľa zvýšite!

JANO: A či nie? Žena bola do týždňa, po šesťdesiat grajciarov na šichtu, od šiestej do šiestej. Ale viac nepôjde! To je nie pre ženu robota. Chcela; ale zakázal som. Ani na krok! Keď vás ja, otec, zo služby nevyživím, tak pôjdem ja do fabriky, ale ty nie! Ani na krok! Máš deti, si žobrák, ja viem, tak čo sa pechoríš? Ja ti uznám, že chceš nadobúdať, doniesť do domu niečo, ale netreba. Ja som tu, kým som tu. Aký som, taký som, ale som tu. A keď ma nebude, budete plakať! Potom zviete, čo som vám ja bol. — Zuzka, daj tých dvadsať grajciarov.

ZUZKA: Načo vám budú?

JANO: No, už sa netráp. Vravím ti: jarmočné chcem kúpiť dievčaťu i žene. Prosím ťa. Ja musím domov kuknúť. Patrí sa mi. I so ženou sa dohovoriť.

ZUZKA (dá): Čože sa budete? Len by prišli, aby ste šli.

JANO: Ako? Sama?

ZUZKA: S deťmi. Hej! Nech s deťmi príde. Ja už viem, čo urobím.

JANO: Tak neprídeme! Ani ja neprídem! Ja teba, miesto seba, do pekla nepošlem.

ZUZKA: Ja sa ešte pozhováram s gazdom.

JANO: Nespustí! Povedal.

ZUZKA: Ešte i ja niečo vládzem.

JANO: Silou nie, ak nie srdcom. (Pauza. Krúti hlavou.) Mám sa na tvoje reči spoľahnúť? Lebo by zhorel od hanby, ak by mi ich zo dvora vrátil.

ZUZKA: Nevráti, len sa nezabavte dlho.

JANO: Kone sú opatrené, len zapriahať. (Bystro odíde.)