ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Svätopluk predal krajinu za koňa
bieleho: ha! vy bedače slováckej
zvleky! čo chcete? cítiť? hovoriť? žiť?“ —

Dávno zaniesol Turóc tú klebetu
do mrákav hrobu, do hrobu hluchoty!
Na rúhavý pysk poslal rozhnevaný
Hospodin červa jedovatého, by
pásol sa jedom, jedom rodohany,
a kŕmený tým peklorodým blenom,
10
aby nezdochol, ale by satanským
umením zvečnil úškľabok úst lživých
a nakrivoval neprestajne hubu
v obraz hnusnej tej fabuly. —

Dejstváru!
Postoj nad kliatby mohylou a vidiac
primrelý k ústam klebety úškľabok,
za krivosvedka dušu pomodli sa,
a prežehnav sa krížom zmilovania:
Bože ma, reci, zachovaj! —

Nie to dosť.
Nesmie naveky zhniť pero hancovo.
20
V liehu basilisk z nite obesený,
mŕtvy, mrieť nesmie, k výstrahe divákom:
Tak pero, ktoré lže proti národom
čiaralo, leží v takej, čo nevyschne
nikdy barine, plnej žlčou žltou,
na posmievača hrobe, vek po veky.
A z kaluže tej trčí pomník smradný,
vykresaný z pekelného kameňa,
na ktorom vo tmách, vo večných čítajú
potomstvá, čmudom večného fosforu
30
tliace písmeny tie: „Rastislavovec
predal národ svoj za bieleho koňa!“

Čo v ústach zlostných lož bola, to v božích
súdoch za smutnú pravdu zapísali! —

Skormútila sa myseľ Hospodina
a v hneve svojom všemohúcom hada
posmechu na ľud zradený hodila.
Oj, zapredali, zapredali tamtí,
zapredali my a zapredávame
na trhu lichej nesvornosti za svet,
40
za márny, v šiatre podlej zbabelosti
život biedneho Slovenstva! —

Vyschli už
polia slovenských luhov v tej úmornej
suchote; lipy povädli, opŕchol
list za listom na zem smädnú; pod nimi
ležala naša maťuška, vysmädlá;
tiekli slzy prez gamby vyschnuté, oj!
Ale horké to, pálčivé kropaje,
vlnôčky ostatné sprahlého srdca. —

Prišli synkovia: prišli, zaplakali,
50
zaplakali, zakvílili a hlasom
zúfalstva zavolali, že sa háje
rozvili žiaľom a hviezdy vyzreli.

Dajte, nebesá, rosy! dajte, dajte!
Dosť už múk, dosť už! dajte, zmilujte sa!
Prestaňte trestať nás! — hľaďže, vyschli už
polia slovenských luhov v tej úmornej
suchote; lipy povädli, opŕchol
list za listom na zem smädnú; — pod nimi
leží tá naša maťuška, vysmädlá,
60
pachtiac siným rtom, mrúca pálčivosťou!
Tečú slzy prez gamby vyschnuté: oj,
ale horké to, pálčivé kropaje,
vlnôčky ostatné sprahlého srdca:
Dajteže, dajte už rosy, nebesá!
Dosť už múk, dosť už, dajte, zmilujte sa! —

Na trýznožalmy tieto zbudili sa
driemajúc, chrápajúc dolu tečiace
vody Váhu; na breh sa vyvalili
a niesli poliam žírny, vlhký nánes
70
a čašu občerstvenia pre maťušku.
Nebesá prizreli sa na dobrý Váh
a neváhali — lebo keď raz tudol
začne sa hýbať, hýbe sa i tamhor —
neváhali viac, do sivých sa plachát
zaobalili, nariekať začali
zmilovaním a cíčkom osieval sa
dážď sĺz, anjelských radostí kropaje
tiekli na temä kajúcich hriešnikov. —

Šumia trávniky slovenské, zahrajú
80
šumy zvädlých líp a skryté v halúzkach
bôžiky zatrepocú krídelkami
zelenými nad hlavou už-už mrúcej:
Maťuška, vstaň a obzri sa okolo,
hľaď, už nenie tak, ako dosiaľ bolo! —

Maťuška vstala a takto preriekla:
Synkovia! čo to poľom mojím šumí?
Hádam to anjel vzkriesenia vesluje
povetrím ľahkým, brodiac vôňu žitia
ponad tie milé háje, milé luhy? —
90
A tam v tej diaľke, medzi zvalinami
zámkov, čo sa to belie, jak obnovca
srieň? tuším sú to krídla snehoperé
cheruba, moje čo budí mohyly?

Ale nie to šum perute bielučkej,
nenie to bielosť letu archanjela:
Zdá sa to byť — už bližšie je to počuť —
konského dupot kopyta — a belosť —
keď bližšie už to vidieť — nezdá sa byť
perie na bokoch dvojmých veslujúce. —

100
Ešte sa táže, ešte háda mati —
cvalom dorazí a zasekne skokom
pred maťuškou, pred mlaďou oplakanou
žrebec bujarý s bohatierom vážnym,
Činko, ako sneh z čista neba spadlý,
celý pokrytý bielou znoja penou;
jazdec v kepeni modrom zahalený,
karmažínovým stuhlom prepásaný: —
Kto nám to tajné zjavenie odcloní? —

To prišiel Martin na tom bielom koni! —

110
Skočil zo sedla; ustískal matičku,
uobjímal ju, aj ubozkával ju,
a okom obehnúc uradovaným
hromadu dietok Slávy zneuctených
a zrakom hľadiac radosťou blčiacim
na šíriaci sa vždy šírej a šírej
kráž bratských, zažiadaných už objemov —
takúto povesť povedá:

Slováci!
Preleteli tristo vekov pätiny
ponad panónske stepi a prahory —
120
kedy bolo vtedy, lež dávno bolo —
a dávno predtým, pred pradávnym časom
po dolách Tatier, po rovniach Dunaja
sedel tíško ľud v práci a modlitbe,
národ po slove i sláve slovutný.
Prišla naň doba, doba, čo zmenila
pobožné spevy v surmy divoký zvon,
oltáre kľudné v koristi hromady
a lemeš v šabľu a v oružie vojny
a pot oráča v znoj krvavý vraha.
130
Darmo stál v diaľke žiariaci milosti
bleskom kríž Boha-Syna; vôkol neho
nebolo, kremä Kainov, Judášov,
Annášov, svedkov krivých a Pilátov —
a veriacich hrsť na mori pohanov.
Medzi nimi mať, otec, brat so sestrou,
rodina celá sedela v mrákote:
Kde-tu jeden úd cirkvi svätej, medzi
málo nimi ja, biedny viery sluha.
Na reči tieto útrpne povzdychli,
140
čo vôkol stáli a zas čujno stíchli.
Na svete už nič nebolo, krem krve,
krem ohňa, bitky: že sám už Duch Svätý
na bielom koni, korunu na hlave,
v hrsti kušu — premáhajúc premáhal
kráľovstvo diablov. — Ja, bojovník jeho,
v jeho čate som stál. Ach, otec, mati
proti mne, sestra, brat, celá rodina. —
Svantovít mraštil čelo, keď zo stají
jeho viedol som sivka, čo tu stojí,
150
a na ňom, hrmiac od kraja ku kraju,
niesol som modlám záhubu; pod mlatom
mojím zdrúzgané hrýzli zem im svätú:
Belbog, Černobog, ich perepúť celá,
zahrabaná pod skalami obetníc
a mŕtvolami ich žrecov pokrytá. —
A zas, čo stáli tu útrpne, vzdychli
a ďalšie reči načúvajúc stíchli.
Hoj, bratia! dokiaľ má bojovať kresťan,
dokiaľ, vazal ten Kniežaťa pokoja? —
160
Meč padá z ruky, padá i túl z pleca
i trojmoturá záštita z ramena,
ruka berie kríž a úd sa odieva,
strhnúc železnú košeľu, do kutne
mieru, do plášťa samoty, zmierenia. —

Zbohom, poľnice, zástavy! — Sivko, ty
spočiň pod tichým staji krovom! poď, ty
ruženec čierny a žíň kolo bedry! —
Zbohom, boj a spor proti modlosluhom! —
Tu, tu vrah jesto v hrudi vlastnej, tu hriech
170
a diabol; proti tomu, na kolená! —
Len ponížená tu zdolie pokora!
Ukloň sa, chrbát prútmi došibaný,
dol’ z nohy krpec, v hrsť hoľa pútnika!
z otčiny von! veď rod tvoj bez otčiny! —
Tam, kde v okolí vládobažných Gallov
turonské steny zmýva tok Luhary,
vystavím tichú chalupu a sadnúc
na nízku, z dasák sklinčenú lavicu,
dumať budem o Bohu, o národe! —

180
Hoj, márna myseľ človeka! — Všetko som
dal už chudobným až na núdzu vlastnú;
ubiť som dal sa pre ubitých; pre svet
odriekol som sa sveta — a kde pokoj?
Kde pokoj dumy? hriešna duša, kde mier?! —
Okolo mňa meno kresťanov a duch
lásky, duch pravdy kde je? — nikde, nikde! —
Krížom Kristovým, ako paládiom,
ako štítom mal byť rod ten prikrytý:
Ruka vrahov ten kríž držala, zvaliac
190
ho pádom ťažkým na šije Slavianov;
spravili žitia ten strom stromom smrti,
a drevo spásy drevom zatratenia! —
Hľa, tamtých kŕdeľ dravcov nad Luharou,
nad tichou ako zradne preletujú
a ostrým svojím sekajú zobákom
do hravých rýb a unášajú korisť
nemú, nemohúcu zavolať hlasom
žaloby, práva, kliatby, ani prosby!

Hej, sivko môj, poď! dupniže podkovou,
200
zarehci chuťou a hrdosťou smelou!
Pôjdeme zas od dediny k dedine,
od zámku k zámku, od mesta do mesta
po tom slovenskom kraji našom! — Nie meč
nateraz, nie bič: hôľ arcipastiersku
a slova moc a pravdu po zákonu
a prosbu, ponos a — čo chceš, vezmeme —
a hlasom, ktorý oblaky prenikne,
hlasom hromovým vyzývať národy
budeme k bratstvu, ku pravde, k slobode! —

210
Bratia! vyhrial sa kôň môj, vrelou penou
zaliaty stojí za vami; kríž-krížom
precválal som od Těšína k Banátu,
od Javoriny ku Rimave smutnej,
brehmi Dunaja, Tisy a Maruše,
po sihotiach tých dolnozeme — kde Boh
položil otázku nerozhodnutú:
Či žertva našeť Maďarov tam, a či
to semenice doby novej? — a kde
slovenská pieseň sa ozýva, všade
220
volal som: poďme, vyhľadajme starú
maťušku našu, nájduc, utešme ju! —

Hluchí nečuli, čujúci bežali: —
Tu sme! — len tí, čo ľakajú sa sveta
pre dobré svoje srdce, a úbohí
tí, čo vo väzbách nadvlády vzdychajúc
ležia so svojou túžbou uväznení —
neprišli, že prísť nemohli! — Nemohli?
Pán Boh vie! —
Bratia! nám úloha svätá:
Národ a vlasť a svornosť a sloboda! —
230
Sadnite v líp týchto posvätnom chladu,
sám Boh-Duch Svätý žehnaj našu radu! —
Dovetil tak.
Tu striebornými hlasmi
zacvendžali retiazky na kantároch,
zem zadunela radostným dupotom,
i zatriaslo sa povetrie rižaním
milozvučným a sborom sa rozlietla
žiara slávy nevídanej, že v nej sa
oči junákov šumných roziskrili
a obrátili na bieleho koňa. —
240
Čo to? na čele sivka hviezda zlatá,
hviezda blyštiaca sa plameňom slnca,
keď v sláve rannej zažiari nad Tatrou! —

Ale v tom okamihu okrídlený
zmizol tátoš na belasom obzore. —

Čí to bol koník? — synovcov Rastica?
čiže z koniarne svätej Svantovíta?
Či zo šedivých vekov kôň slncový? —

Ak kto poznal ho, nuž nech sa vysloví! —

Na „košútovskej mohyle“ z tej chvíle
250
zasadla povesť Boha zmilovania,
ktorá rozpráva v Turci maľovanom:
ako sa stratil z pyskov klebetavých
úškľabok kliatby a pero lhárovo
porvali diabli a pomník zlodušný
v priepasť nemoty sa prepadol.

A keď
dokoná chýry, dokoná s tou vetou:
Sláva vysoko stojí nad klebetou!

Príď, holubica biela, príď nebeská!
zatrepoc krídelcom zakrvaveným,
260
skrvaveným od krahuľcov-jastrabov,
krídelcom mieru a viery božej! Príď,
zahrkútaj nad verných temenami,
zahrkútaj ľúbosťou svätou nad tým
národom holubičím a zorničkou
jasnou zapáľ hruď — ako sklom zápalným —
zapáľ posvätným ohňom, a národy
koruny svätej a plemená zeme
skrze jazykov rozmanitosť zjednoť
v duchu pokoja, pravdy: Hallelujah! —

270
Vprostred sedem miest maľovaných krajov
kľačí národ na kolenách zodraných
márnym kolenkovaním vôkol tróna,
kľačí v modlitbe krušnej k Bohu-Duchu.
Sláva to v Turci slávi Turíc slávnosť,
a syn jej každý čaká, ako duchom
občianstva ucteného si vydýchne
po prvé Slovač zas po toľkých vekoch. —
Veštili veštci, vetili povesti
a rokovali proroci o dobe
280
povýšenia ponížených, o dobe
uvítania sa oviec rozplašených:
A nemohol Boh Hospodin, nemohol
naveky zabudnúť na pravdu svoju,
ani na lož tých, čo neľud zvú ľudom,
ani na prelud, čo ujarmenému
Slovákovi rce: si slobodný človek!
Musela sa postaviť v rad národov
po prvé Slovač zas po toľko vekoch. —

Na Ráne bôľno zastenal starý Tur,
290
zatriasol plecma otúlenýma a
plášťom rudým tak, že prášilos’ z neho
prachom germánskej dávno prischlej krve;
zastenal a meč široký vypadol
z hrsti, rozlomiac sa na dvojmé poly:
I zastenala zem pod týmto pádom,
že brikosť ostria jeho už nebude
napájať smädnú vlahou nemeckých žíl:
Zamrmlal starý Tur, keď mladý Turec
v bielej, ako srieň, širici odetý,
300
halúzkou driečnej palmy podperený
rozjavil náruč, podávajúc ruky
bratom rozpadlým v dávnovekom spore. —

Ale krajinou trích vrchov a štýr riek
a svetom mladice, ktorú Parom-tur,
chlipný prievozník, cez oceán hladký
prevážal väze na tučnom, na mäkkom —
krajinou tou a svetom tým duje duch
večitých bojov, večných, až odolie
kráľovstvo božie pánom sveta toho,
310
a na pni pravdy pravá sa posadí
sloboda s právom rovno vymeraným. —
Na všetky strany sparno a zdušno je:
sila národov pritisnutá silou
zatína zuby a drží stisnuté
päste, z jej očí pomsty lúče šibú
a z úst zamknutých nemá kliatba riecť chce:
Až dokiaľ — Je čas! — Sused na suseda
pozerá v sprostom úžase s otázkou:
Čo to bude?

Ale duniaci sa
320
valí víchor od hraníc ku hraniciam
a metie smeti preč z ulíc národov
a jedovatú unáša nákazu,
nákazu modlárstva, bohaprázdnoty,
v ktorej dýchať je možno, žiť nemožno. —
Čo slabé je, to porve ako plevu,
čo hliviac trčí, to musí sa kývať
a vodám žitia nedá zosmrdieť sa;
zárodov prášky z kveta na kvet nosiac
národov pole zúrodňuje, núti
330
idey jalové sa nabrať činom. —

S prudkým vetrom tým znejú nebies zvuky,
nesúc mohutnosť slova do snemovien,
aby hrmelo tu pravdou véhlasnou,
tu citom silným prsia dobýjajúc;
tuná radostným: hurraha! hlaholom,
tam zas kuvičím: beda, beda, beda!
Nečuť v tom prúdu zvoniacich práv ľudu,
ani zlodejský šepot politiky,
ani pokútne šomranie zbabelcov,
340
ani sirénsku pieseň podvodníkov,
ani trasavú radu opatrných:
Len hrmien strelou durká večnosť prísna
od duše k duši, od hory ku hore! —

Nastal krst ducha a nastal krst ohňa.
Očistiť musí sa zlato od trosák,
to zmäkčiť sa pod kladivom, to stvrdnúť
v oceľ ohňorodú; to v tekutinu
stopiť sa, to zas v kremeň sa vypáliť:
Musia stajiť sa ľady sebeckých pŕs,
350
zohriať sa lono macochy prírody
a duše hriešne plameňom pokánia
v predpeklí, v očistci tom sa vybieliť! —
Darmo, bratu! pred víchrom tým chytať sa
stebla skutočnosti, darmo zapchávať
pred budúcnosti zvonom sluch bavlnou
netečnosti, aj darmo ti chladiť sa
ohánkou flegmy pred šľahmi tých ohňov:
Na stranu práva dejstvov zaplesnelých!
Rušaj, len rušaj! nová velie doba!

360
Viď, jak sa valí, jak sa vlní mestom
Martinovým z konca do konca jadro
slovenských síl, až všetko sa raz skopí
na líp našinských chladnej priestranine
v susedstve hradieb posvätných, aby keď
búra by chcela prať do líp vrcholcov,
v otcovských stanoch Boha-Hospodina
čeliadka jeho našla útočišťa:
lebo nikdy sa nevzdialil, nevzdiali
Slovák pobožný od svojeho Boha! —

370
Všetko utíchne: bárs aj toľko je tam
zástupu, koľko lačných tam na hore,
čo z ruky Pána brali chlieb a ryby —
všetko utíchne, až na šum líp našských —
a ku stojacim, sediacim dokola,
od chudobného, skromného prestola
vedomec Rimavský takto zavolá:

Čo máme činiť, muži bratia? — Znaky
časov vidíte. Rozhodná je doba.
Národ slovenský národom je? — nenie? —
380
Či boj mať chcete a čiže zmierenie?
Vyslovte! nech svet dva raz nám nepovie:
Nemému vlastná mati neuhovie. —

A hneď zbystria sluch a namočia perá —
hotoví lepiť na papier čiernymi
čiarami slovo, ktoré krídlom šibkým
ta letí, mení sa a zabudne sa: —
Šumný Nosický, čo meno spoločné
má s trenčianskymi palatínov rodmi;
aj kňaz, čo v slotách slovenského neba
390
bráni bystrý Hron pred kaluže vplyvom;
aj Černokňažník, zaklínač búr; aj pár
blíženiec švárnych, ako pištoliek pár —
deti Mudroňa; aj potomok hrdý,
neviem, Kristovho svedka toho v Judstve,
či v Uhriech kňaza na tróne — Štefana. —

Tu vstane Marko plecitý, hlavatý
junák od krajov gumurských, čo perom
ako aj krivou šablicou obratne
robiť vie: tamtým evanjelistovi,
400
týmto srbskému roveň kraleviču —
a začne strmým slovom: —

Bratia moji!
stručno, od srdca vravieť je nám. K otcom
krajiny samá detinská úprimnosť
nech hovorí, čo v chlapských sa ozýva
útrobách za Tatier blahoslavenstvo
v lone spolkovej, slobodnej otčiny! —
Národ sme; Boh tak stvoril nás; dať toto,
brať toto márnosť je: ale v zákonoch
sveta má stáť, čo v zákone je Boha,
410
v dasky spiežové uhorskej snemovne
vyryté byť má literami vekov:
Slováci sú Slovensko; celok, národ;
uznaný tela úd uhorskej vlasti;
jeden z diamantov koruny posvätnej! —
Tu celý rákoš plným hrdlom volá:
Sláva! ži! zdravstvuj! hej, pravda to holá!
Ale slovo to aj telom stať sa má;
čo nám je z mena, čo nič neznamená?
Reči zdedenej od otcov posvätné
420
práva, sťa sväté a nedotknuteľné
stojte; slovenské slovo v župe, v obci,
na súdnej, ako na vedy stolici,
všade, kde žila žitia národného,
ozývaj sa s „effata“ bohoslovom!
Nemôže miesta mať v rade národov
ústavnovoľných národ hluchonemý:
My chceme počuť, chceme počutí byť!
Čo je bez reči duch? národ bez ducha?
Ale duch musí mať osobnosť svoju,
430
osobnosť postať, rad a sklad, musí mať
svoje „odkiaľ a pokiaľ!“ — My to vieme,
ale nech zákon svetu svätovetí:
Odtiaľ reč bratov a reč diplomatov! —
A odrodilcov medze kde? celý svet.
Tak je! tak je! — tak sbora sborom hrmí. —
A ďalej hrmí prúd reči tej strmý:
Zavolajmeže, potom, zavolajme:
Sem ruku, bratia a spoluobčania!
Sem Rusín, Horvát, Srb, Maďar a Rumun!
440
Stiahnime zlatou a svätou obručou
uhorské dúhy nádoby tej svätej,
ktorú voláme „vlasť“ a v ktorej sladké
víno slobody iskrí sa, to naše!
Sem sa do kola, spravme kráž zákona,
kráž čarodejný kol seba, prez ktorý
žiaden zlý duch by nemohol dnuká k nám!
Všetci za jedného, jeden za všetkých!“ —
V takomto kole Slovenské Okolie —
jak v slnca kráži večitý kráž zeme —
450
má stáť Slovákov kraj v Uhár krajine!
Železná ruka zákona na vrahov,
na vrahov bratskej svornosti! —

Slová tie:
„Na vrahov bratskej svornosti“ sto hrdiel
plnia ohlasom, ktorý písmom obrov
velie načiarať ortieľ takých vrahov! —
Marko diaľ reční:
Nechceme my právo:
My pravdu chceme! nie pre seba, pre vlasť
ju chceme! — právo vedie ku pravotám,
pravda bezprávie spravodlivé rodí;
460
my lásku chceme! láska je bezprávie,
ktoré slobodne práva sa odrieka. —

Ale keď pravdy, keď lásky nebude, —
keď biť by mala ľud slovenský znova
kliatba dejov a kliatba výsad, kliatba
pýchy a kliatba moci samozvanskej —
čo vtedy? — vtedy čo? — hrmien dupnutím
vyraziť z päty trojmiliónovej
prach — že v oblaku zmizne tvár osuhlá
macochy — a tajsť — kde oči povedú —
470
kde pravdy, lásky jest! — potom národy,
vidiac vyhnancov dobrovoľných kŕdeľ
nevoľný a bezpočetný — zdúpnejú,
čiahnu prstami do stojacich dupkom
vlasov a hlavu nakrutnúce k nebu
náramným krikom skríknu: Pomstu! — Či tak?
Nie tak! — Naša je zem tá od pravekov,
naše dedičstvo drahé, naša mati,
naša, naša! — Kde druhá? — tu byť, tu žiť!
A keďby kto nám ešte raz smel rieknuť:
480
„Cudzinci!“ — bisťu! nuž vetu na vetu —
a keďby muselo tak byť, nuž — verným
mohyly verných — vrahom jamy vrahov! —

Hore ho! Sláva! Sláva mu! hore ho! —
Marko dol kročil z rečniska svojeho.

Ale nezvykli Slováci na každú
reč hlavou kývať len, pod každý výrok
skloniti šiju, ako Nemci radu
na každú prisviedčať a brať sa domov.
Nesvornosť je hriech a priečnosť chyba je.
490
Tyranstvá myslia: Deľme ich! — pokrytci
v líščej tichosti trávia radou: Pokoj! —
Známe poltronskú svornosť, známe pokoj,
ktorého symbol je zámka na pysky
ľudu priateľmi jeho zavesená! —
Tedy v hromade Svätého Martina
sloboda slova v práve svojom stojí.
Sypú sa reči na reči, nárada
náradu mení, mienka mienku honí.

Stojí na stole rodomilstva pudom
500
dohnaný sem brat Mikuláša toho,
ktorý, keď písal Povstanie, upadol —
a véhlasnosťou, ktorej málo páru,
myseľ Markovu obstrihovať želá
a jedná sa, čo by sa dalo zraziť
z ceny, za ktorú mier sa vykúpiť má.
A chce silou slov slovo síl oslabiť: —
A, hľaďže! načrel do nádoby, z ktorej
svet celý pije dnes a celý lieva
do ktorej; chválu žne, rastie mu strana. —

510
Na vážku jeho zlaté zrná hádže
Jozef — nie ten, čo dávno milý Sláve
i dnes jednako si miluje Slávu —
ale podobný tomu, ktorý nechal
Putifarovej Kleopatre tej plášť
v hrsti, neváhajúc v preťažkej voľbe:
Či ložu kňažnej s mäkkým jej náručím,
či slamu s tvrdým reťaze objatím? —
Jozef, Jozefu rovný tomu, ktorý
vedel vyvetiť zmysel snov a ľúbil
520
lačných bratov a najmä Benjamina
ľúbil viac ako faraónsku slávu —
Jozef ten, ktorý meno: „Spravodlivý“
zdedil po predkoch, dnes pravdou činiac ho,
Pomáha Martin, župan od Kriváňa
veliký názvom, i duchom veliký,
legát Svätého Ivana k biskupu
cirkvi slovenskej, Svätému Martinu,
veľmož, čo veľa môže i v krajine,
i v národe i sboroch autonomných.

530
Stranu drží pri velikých tých malý
menom i malý zrostom, lež rastúci,
mohutne k menu veľkému i duchu
Palier posvätnej onej pri budove,
ktorú tam v Pešti Terézia svätá
stavia pre slávu Panny nesmrteľnej. —

Pridruží sa k nim postavou mohutnou
i kňaz z Kubovho mesta nad Oravou,
veterán v bojoch slovenských a v škole
Slovákov nových ešte novák.

Po tom
540
aj učiteľ tejže novejšej školy,
ktorá pri aule „Epigenesovej“
vstala zrastom húb — s tvárou zasmušilou
vstáva na stôl a slovo číta z hárkov
dvoch farieb, slovo ťarchavé nechuťou,
rodiace búrku v sbore, ktorý volá:
Dol s ním! — krem hlasov niektorých, ktorým sa
páči, čo rečník neslovenské reční. —
A viacej iných vetia v tomže duchu
tak, že mračiť sa začalo už nebo
550
a v diaľke dudrať začali oblaky,
hroziac studeným vetrom povyhášať
zápal posvätný a ľadovcom tvrdým
stĺcť nivu mladú nádejí slovenských. —

Tu vstane ten, čo v hlbokom mlčaní
dosiaľ hlbokú držal myseľ, milý
Slávom, slavožrútom hrôza, strašidlo
divné, ktoré kto vidí, zaľúbi ho,
kto nezná, ľaká sa ho a kľaje mu;
doktor, ktorý vie ostrým perom rezať
560
morové hľuzy z tela národa, vie
zväzovať to, čo z tela cirkvi božej
odrezuje nôž nevery nevernej:
ten vstane; tak vyzerá nad hlavami
zástupu jeho postava sťaby žrď
čierna celá, na hlave zakončenej
majúca tvrdý diamant a blysk zlata,
postavená rukou Franklina, aby
strhla mrak čierny a hrmenú strelu
stupila, zhasila v hrobe, v hlbokom;
570
Svätý Martin v ňom vidí drusa toho
z Vítoboru doktora, čo v Sorabov
dávnych pošvábenom kraji plamenným
storočnej husi perom protest —
že svet zatriasol sa — napísal za reč
materi, za práva pospolitosti, —
ten vstane a — z hrdiel tisícich zvoní:
Sláva a Sláva!! — Darobná robota:
k Markovi pršia — akoby dážď — vóta.

A čo vzpiera sa ešte, to poráža
580
s pásom červeným muž ten, čo o závod
s Mathewom beží k rate ľudu nášho,
aby vyviedol ho z bahien liehových
a stoly krčiem svätil v oltár školy,
za vodu viedol harce, za divnú tú,
z ktorej Pán v Káne víno robí nebies:
No, nevie človek — keď ten vlastne — voliť:
či hľadieť, či počúvať, či oboje?
Nuž všetko jedno: ale čudujte sa!
čo kňaz ten silným hlasom blahovetí!
590
V Betleme stal sa Hospodin človekom:
V Martine, vraj, dnes je človekom Slovák! —

Dobíja boj kňaz, po tom, cele iný —
Svätý Štefan ho k Svätému Martinu
vypravil so slavianskym pozdravením —
kňaz vojak, telom pod mieru nesúci,
duchom čiahnuci k miere granátnikov;
ustalý v bojoch duchov, už káže boj
proti telu a krvi — ba ver’ pokoj
káže pod zbrojou, pokoru hrdinom,
600
čatám brojiti proti samým sebe
a v jednu dáva hrsť meč a v druhú kríž,
toho kríž, Šavlov ktorý v Pavlov mení:
Teraz v Markovcov rad bije slovom
za Oravu, za Oravienku svoju. —

Sláva Markovmu slovu! — tak preráža
sväté väčšiny pravdy presvedčenie;
klonia sa hlavy skromných tých, čo zvykli
popúšťať, hádam, na samú prázdnu hrsť.
Popúšťať svojim dobre je: cudzím zle;
610
nutno popustiť tu: lebo, pozrite!
Za Markom stoja sily nedotknuté:
opát ten s krížom zlatým, jehož meno:
„Bohopluk“ a či Svätopluk znemčil svet,
neznemčil ducha; pri ňom celé pluky
véhlasných, vrelých, učených, povestných,
oddaných, smelých, vážnych, vyskúsených,
dôverných synov Slovenska, tých, ktorí
i mlčať vedia i vedia nemlčať. —

Sláva Markovmu slovu! — opakuje
620
z prestola správca — to vôľa je sboru;
otázka padla, výrok uzavrený! —

Kto vezme slovo slovenské to? kto ho
zanesie k otcom vlasti, tam, kde Dunaj
nosí slovenské vody a v ohromných
putách nad nimi čušia Tatier žuly,
v hluku národov večité oddávky
svätiac hrdého Budína s mladuchou
strojnou v uhorskom diadéme, Pešťou? —
Tam, kto zanesie listinu tú našu —
630
tento testament Svätého Martina —
aby prijala krst moci zákona
a stvrdená — jak velie zákon boží
i zákon krajny — kráľovskou pečaťou
vnišla do archy úmluvy národov? —

Ej, hľaďže! — biely vták, holúbok neba
trepoce krídelcom zakrvaveným,
skrvaveným od krahuľcov-jastrabov,
krídelcom mieru a viery pobožnej,
hrkúta svätou ľúbosťou nad synom
640
jedným národa holubičieho, nad
temenom velikáša a zorničkou
jasnou zrie v oko šľachetných zápalov
a obletujúc peknú tvár, hrkúta. —
Čo to? či holub z miláčkov Séčena,
Maďarov idola? či bájny suflér
proroka Osmanlich? či to vták-anjel,
čo nad jordánskou vodou, krstný svedok
Božieho Syna, ľúbosť Otca vetil? —
Zahrkútal: Hoj, Šimone! miluješ,
650
miluješ ty mňa? — Milujem, milujem! —
Pas ovce moje, pas baránky moje!
Ty skala si: na tej skale vystavím
chrám slávy bránam pekelným na zdury;
tebe dám kľúče kráľovskej snemovne,
otvor a voveď národ vytvorený! —
Nezaprieš už viac? — však nie? to spasenie
duší slovenských nezaprieš, v predsieni
Annášov trojím tým: neznám Slováka?!
Bo keď zaprel bys’, kohút Svantovítov
660
na každom sedí z kostolov slavianskych
a z vysokých vežičiek strážnym okom
vernosť a vieru súdi nezhrozenú —
kikirik jeho stisne srdce biedno
a horký okom kaj vymokne tvojím,
vymokne znova vždy horčejším blenom! —
Postav sa ako révia mohutný kŕč,
pnúci sa nahor po bašte Slavianstva,
nestrhnutý ni pazúrom fujaka,
aniže ťarchou stepôk sladkomokých!
670
No, čože myslíš? —

A Šimon odvráva:
Ku komu pôjdem? ty žitia slovo máš!
Sem kríž, zástavu spásy pre biedny ľud!
Za mnou, výborní chlapi! — Slobodný pán
má stáť za neslobodných, za nepánov:
Za mnou, výborní chlapi! po málo dňoch
pôjdeme k otcom vlasti, tam, kde Dunaj
nosí slovenské vody a v ohromných
putách nad nimi čušia Tatier žuly,
v hluku národov večité oddávky
680
sláviac hrdého Budína s mladuchou
strojnou v uhorskom diadéme, Pešťou;
tam zanesieme listinu tú našu —
tento testament Svätého Martina —
aby prijala krst moci zákona
a stvrdená — jak velie zákon boží
a zákon krajny — kráľovskou pečaťou
vošla do archy úmluvy národov! —
Tak župan Šimon.

Sláva! Sláva! Sláva!
reve sbor celý, že revaním takým
690
zloprajcov duše zatriasli sa, duše
priateľské tiež, len sladko, zatriasli sa. —
Tak búra tamtá kedysi revala
vôkol loďky tej, kde blahozvest Šimon
kričal: Zachovaj nás, Pane, hynieme!
K jehož prosbám ten, ktorého i more
i víchre poslúchajú, utíšenie
rozkázal. Obraz ten nad svätým stolom —
v svätomartinskom chráme — ožil, žiara
pravdy sa po ňom rozblysla — div divu!
700
Svätou prisvedčil hlavou Vykupiteľ,
akoby žehnal tým: blahoslavený
si ty, Šimone! lebo krv a telo
zjaviť by toto tebe nevedelo! —

Osemnásť vstalo vyberaných chlapov,
na silné vzali ramená Šimona,
nad hlavy sboru zdvihli ho vysoko,
rieknuc: Živ ho Boh! to vodca náš!

Rušaj,
odbi, považskej plti faktor smelý!
K Dunaju! — rušaj rušeň na Dunaji,
710
zazvoň liatovec parostroja! skoro
nech zhrmí pozdrav hrmený pod brehom
metropoly! — Kto odpadne z družiny,
odpadlec bude! —
Zbohom! zbohom! zbohom!