ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď po stoletiach tri ráz šiestich, šesť ráz
desať liet, s jednou zimou na dodatok,
ponad kríž spásy našej preletelo
a knieža krajín hviezd, bdením obledlý
v šiestu striebornú širicu halil sa,
šieste slniečko zlatým okom ešte
720
raz rozhľadelo sa po milom Turci:
Zajasalo sa raz ešte nad mladým
rozradovaným Okolím Slovenska
a v svätý pokoj kmeťa Simeona —
keď uzrel svetlo zjavenia národom
a slávu ľudu svojho mal v náručí —
ľahlo. —

Slniečko slnce, dobrá noc ti!
Dávno si, nikdy, čo dnes, nevidelo:
Dobrú noc, slnce! veď vždy po dobrom dni
dobrá noc má byť: hej, bude dobrá noc! —

730
Ustískali sa synovia Okolia
a protest slávny naproti zákonu
prírody, spanie im oktrojúcemu
zložiac, zastali vôkol stolov dlhých,
padli z hláv dobrých širáky slovenské
a pieseň naša hrdinská zaznela:

Slováci! žije naša slovenská reč,
pokiaľ za národ verné srdce bije;
slovenský žije duch, žije naveky,
márny bes je váš, strela okovaná!

740
Hospodin mocný dal nám dar jazyka,
kto na tom svete vytrknúť smie ho nám?
I nech je čertov, koľko neľudí je:
Boh s nami, našich vrahov hrom zabije!

Nechže zabúri búra nad hlavami,
nech sa láme dub a skala puká sa:
Stojíme pevne ako bašty hradné,
zem zhltni toho, kto odstúpi zradne. —

Tak spieva junač pieseň svojho práva,
prísahu svojej vernosti spieva tak,
750
a v silné hlasy hlas mieša sa husieľ,
husieľ tých, ktoré Cigáňu Piťovi
krivánsky Svätý Mikuláš pod bradu
šedivú vtisol, rieknuc: Sadni na plť,
nes pozdravenie Svätému Martinu,
bratovi môjmu a jeho čeľadi
zahraj liptovských trávnic premilú hru! —
Poslúchol Piťo, lebo zahralo v ňom
tušenie, Martin že Svätý prázdneho
nepustí domov hudca krivánskeho
760
a na cúd pridá mu slávny titul ten:
Čestný slovenský hudec, Piťo Cigáň,
Cigáň jediný v Okolí slovenskom,
Cigáň, ktorý dnes hral pravdu v Martine!

I ťahal Piťo, hrdý na ohromnú
bandu svoju dnes, akej nikdy nemal.
Lebo s ním hrá pár sto junáckych duší
strojom úst spevom cvičených slovenským,
s ním hrá i pár sto hrstí tvrdopästých
strojom pohárov strmo brinkajúcich.
770
A so štrngotom čaší bratoľúbych
druží sa slovo véhlasného vtipu
a výskot slávy slávnym národovcom,
kypí z pokálov spenenej vlahy moc,
kypí z ohriatych duší to nadchnutie,
ktorým sa tisíc duší v jednu pojí;
ako dym modrý milovonných cigár
vlaje nad temenami bratov svorných:
Tak ponad stoly, od konca do konca
vlaje duch dobrý milovaných bratov.

780
Slováci najprv pijú, potom jedia:
zvyk rímsky, lež cnosť slovenská je to, že
dbá o hlavu prv a potom o brucho —
a zas, žalúdok ruka opatriac už,
vráti sa k hlavy službe dobrovoľnej.

Tak tu.
Šumeli ešte hlasy husieľ,
šumeli spevy, štrngy a zdravkania:
Keď vkročí šumná dievčina do sieni —
kde sa vzala, tu sa vzala: nevie nik
odkiaľ a nevie, kto by ona bola —
790
pristúpi k stredu stolov a položí
misu bielu sťa sneh s belasým krajom,
na mise húsku bezhlavú, pečenú,
žltú ako vosk, v masti plávajúcu,
okrúhlu, vonnú tak, že pachom milým
previala celý terem v okamžení.
Zatíchol Piťo pri tomto zjavení
a nevdojak sa ústa otvorili
všetkým — ktovie: k jedeniu či k slovu? —
Oči v rozpakoch: či na dcéru Slávy,
800
či na hus hľadieť, či na peknú misu? —
Zastalo ticho.

Divná tu mladica
prebehnúc zrakom hrdým rady stolov,
prebehnúc rady pokušených chlapcov,
hne gamby z ruží a toto rozpovie:
Slováci! mati Sláva vzkazuje vám
pozdrav, s pozdravom posiela túto hus.
Nie hus ako hus. Prosím, režte radom,
jedzte! ráč žehnať Boh, keď sa chováte!
Stám a stám dosť jej, ako vône je dosť;
810
vzala to mati z ruky všemocnej, tej,
ktorá v Sarepte vdove onej prajnej
múku a olej bez miery merala
a päťtisícom dve rybičky dala.
Režte a jedzte: ja medzitým povesť
vypravím o nádobe i pečeni.

Veriaci nože lapali a jedli,
kto sa rozmýšľal, toho prešla misa. —
Kto sa nedivíš? — čo jednu odrežú
štvrtku, to druhá miesto na to stane!
820
Ale veriacim div je nediv ľuďom. —
Jedia.

Podivná medzitým družica
k jednému z bratov, k najstudenejšiemu
sa skloní, málo sedadla sa dotknúc,
jakby v povetrí sedela a dumné
oči dopoly zažmúriac a ľahké
rameno oprúc na brata — bolo mu
akoby sa ho tkla mluny retiazka —
poboľným začne takto hlasom:
Kollár,
spevec Polabcov, Sálanov a iných
830
kliatbou Germanstva Slovanov zožraných
povie vám, kedy to bolo, keď v krásnom
susedstve Hassov, Bukovcov, Turinkov —
rodiny, tuším, po Turovi Turca —
na brehu Labe striebornej stavali
starí Slaviani Mísnu starobylú
na hlinách bielych — akoby na samých
listoch ľalií; — v tôni slavianskych líp
v blízkosti Lipska — aby Nemci teraz
za našu hlinu stohy zlata brali
840
a pýšili sa pípkami bielymi
a nádobami — kde nenájdeš prášku
čierneho v látke: tam je misa táto
točená rukou, čo iste dávno už
hlinou sa stala a stala sa riadom. —
Na obetniciach oltárov stávala
posvätná plocha táto; na nej bohom
pobožný Slavian krm milý podával.
Pri bielej farbe a belasej niekdy
vídavať bolo na nej pruh červený —
850
ktorý už ale zbielila krv svätá
za hriešnych duše padlého Baránka. —
Mať naša, Sláva, nechala dedičstvo
toto, vídate znaky toho často
v domoch slovenských za čistými rámy
s bielo-modrými krčiažkami stávať —
ostatné misy tejto rovesnice
potĺkol čas, ten, čo potlčie všetko,
čo dá sa potĺcť. —

Večnaja pamiatka
otcom a večná sláva ich pamiatke!
860
Zaštrkli ticho čaše. — Ticho stalo:
Veštica pekná snuje ďalej povesť.

Čo to za divná hus? chcete sa pýtať:
Rozpoviem i to.

Zná svet Kapitól ten,
na ktorom pyšná Juno, bohopani
vládnúca okom čarovným pre úctu,
pre ľúbosť rovne neodolno pliennym —
svoj bieloperý kŕdeľ chovávala
i napájala mannou a nektárom.
V časoch tých, keď Rím samopašou babel
870
znášajúc mozgy slávičie k lukulským
hostinám a ľud plebejný, bezprávny
proti nadutým patricijom volal
o pomoc k bohom; keď svevoľa lichá
obec obrovskú hrozila rozkotať
a darmo Kamil zo slonokostenej
volal kurrulky k mieru, ku svornému:
V časoch tých, viete, z krajov od Luhary
Galov železné schytili sa čaty,
prikradnúc nocou sa ku zlopovestnej
880
vraždou nemluvniat skaline tarpejskej;
ako levpardy liezli hore bralom
a neďaleko už výšavy svätej
päsť brala zubom krivice úmorné —
keď čujné tamtej bohyne babušky
zgágali vreskľavým gagotom: strhol
sa zo sna Marko, manilský ten,
hodil sa, sťaby okovaná strela,
na kraj braliska a — toho širokým
mečiskom skoliac — toho zas centovým
890
štítom zahlušiac — vlasť ratoval drahú —
na tej strmine — ktorou jemu bolo
byť v dobe krátkej soteným v pekelnú
priepasť tú — dcérou pekla to — nevďakou. —

Vidiac to sväté libuše Junóny,
vidiac čiernu tú nevďaku, ešte raz
zgágali piskom osudným na bedu,
na bedu svetomesta i na bedu
nátiskov, pýchy, zbury a nádhery —
a tušiac šľahy plameňov už zdola —
900
na krídla vzali sa — haja, háj! — svetom —
až tam, odkiaľ tí vyšli výbojcovia —
v tichú zasadli zátvoru kláštora
ku nohám mnícha tichého — Martina. —
Sláva Martinu! Sláva mu! — Stĺkli sa
poháre strmo a zas ticho stalo. —
A prívetivá, divomilá Víla
vydýchnuc málo, zas prehovorila:

Hriešna velikosť k pádu sa len kloní:
Pokora božia má schody hor’ k sláve:
910
Husi neznali pravdu tú, no znal ju
ten, čo dal krídla husiam a pud nemý,
preto Kapitol opustili husi
a v tichej sadli samote kláštora.
Martin, na nízku sadajúc lavicu,
pohadzoval im omrviny chleba
čierneho — zradu že chová nevediac,
zradu šľachetnú, čo hriechy nezradí,
lež cnosti zradí a vinu pokory.

Vzala v Turone z prestola biskupa
920
smrť, ale hoľu pastiersku nevzala!
Nevzala prsteň: kto oboje zdedí?
Starie sa cirkev, ba ver sa nestarie,
tu Martin múdry, milosrdný, zbožný! —
I prídu posli: mních samotu volí,
i prídu druhí: lež odporuje mních,
i prídu tretí: byť musí! — lež kde je? —
Hľadajú, chodia; všade prázdne cely,
prázdny refektár, prázdny je kostolík: —
Nuž, kde je? — V dvore porada sa drží
930
v blízku koterca: — tu zgagocú husi —
pozornosť poslov za koterec tiahne —
Tam ktosi! — Martin! riekne posol jeden,
musí byť! taká je vôľa pápeža! —
Martin pokorne hlavu mlčiac kloní,
hôľ berie ťažkú, prsteň berie tvrdý,
vzdychnúc: nechže sa stane vôľa božia! —

I zagágali húsky žiaľnym hlasom,
na rozlučnú tak žiaľne zagágali:
Oj, už nemáme, kto by omrvinku
940
chleba čierneho hodil osiralým!
Oj, svet len šklbať vie biele perá nám,
stlať si pod bedry lenivé, zahrievať
studené srdce si našou nahotou
a brkom krídel písať lož, nevďaku
i potupu i z biedy satanský smiech:
Oj, nebudeme piť kalnú vodu tu,
ani jesť drobný piesok! —

Zagágali,
švihli bielymi peruťami, zbŕkli
pod šíraneba výšu nedostrelnú
950
a zabrali sa šírošírym svetom. —

Leteli ponad hory, ponad doly,
ponad krajiny, ponad oká morské,
až oťaželi krídla dlhou púťou
a zaboleli ich prázdne hrvole. —

Videli biele bielu jednu horu,
prestali brkmi veslovať a voľno
padali dolu na horu, na bielu.
Sadli — videli sedieť staručkú tam
vdovičku s tvárou smutne zahalenou,
960
zaštebotali ku nej prívetivo:
Dobre, matička, dobre tu sirotám,
húskam sirotám, bez otca, matere? —

I rečie starká: nedobre, detence!
Mračí sa mrakom, idú tu hromy biť,
idú tiecť horou krvavé prívaly,
klásky pšeničné v údoliach rozmrvia
kopytá koní a nedá zažmúriť
oko ospalé vresk divokých surmít;
nechcete vy s havranmi večeriavať;
970
nechcete z mláčok blenových slzy piť. —

I pozobali z kláskov nazbieraných
v lone staruškej, zvlažili pyšťoky
pachtiace, v mláčke z krbky prevrhnutej.
A keď pošla tadolu dolinami,
pošiel za dobrou kŕdeľ snehoperý. —

Pod horami vidieť malú chalupu,
tam stála starká, stál i biely kŕdeľ,
tu ticho, dobre! — dobre, ticho navždy? —

Vetila povesť o tichej dedinke,
980
vetila povesť o husienci divnom,
rozprával si ľud poľný o chochlačkách
ako ľalia bielych, lietajúcich
nad spotenými hlavami, pod nebom
vídavali ich kraje obďalečné,
pýtavali sa matky dcér na vydaj:
Ej, čie to husi? — a nik nevedel čie. —

Tam slýchal ich svet na luhách Lužiciach
volať: gágaga! jak volajú husi,
keď porozháňa hajno divá kaňa;
990
tam vídal ich svet na tichých Moravy
vodách právať sa, v hĺbku zamárať sa
a šplechtať krídlom a vodou križľovať:
keď strážna medzitým obletovala
ponad ne biela kniežatá orlica,
brániaca orlom rodinným, brániaca
vrahom kaňúrom na ne zajastrabiť;
tam badal ich svet kolo Vyšehradu
pásť sa a starou veslúvať Vltavou,
kde s obľubou sa prizerával na ne
l000
z hradu kráľovský lev a vše potriasol
korunnou hlavou, keď líšky sa kradli,
dvojačistým zašvihol ohoniskom,
keď vlk zajastril z húšťavy postrežnej
a zrúkol tak, že krajna zatriasla sa,
keď Nemca zazrel s kušou, so zlodejskou.

Hurraha! Sláva levu Vaceslava!
pritom slovenská čeľaď vyvoláva.
A rozprávnica deva diaľ rozpráva:

Oj, pošliapali zelenú Lužicu,
1010
oj, zmiatli Nemcov päty oceľové;
oj, vyďubali orlici bieluškej
kaňúri oka zornicu zoricu;
oj, leva lovci zaobkolesili,
keď kľuckal hlavou korunnou, driemajúc. —

Splašené vzlietli vysoko husice,
zalietli svetom, Dunaj preleteli,
leteli juhom, leteli východom,
keď víchor divý chmatom ich unášal
k jazerným vodám podvodca Vodana,
1020
čo toky Rajny vždy pije, ryhá vždy.

Háj, háj! babušky! — volá stará mati —
nečujú, beda! nečujú: bo búra
hučí a voľnosť rada má víchrice. —
I zahučalo v mrákavách, sprašťalo,
s praskom sa ohne pekla skrižovali —
skúrilo sa pod kŕdľom snehoperým,
vykotúlil sa zelenorudý kúr
rozpajedený na bleskov pramene,
za dymu chmárou šľahla pálčivá lúč
1030
a rozvlnil sa požiar, rozplamenil
suchými hájmi, pokrovom kostola —
v jehož kostnici kosti zhrkotali —
a poľom šír a šír sa zavatrilo:
V dymoch labutia pieseň zašumela,
labutia pieseň zašumela plesom,
pleso Vodana zardelo sa hanbou: —
Zaplakali husičky naposledy. —

I ozvali sa žiaľom Krkonoše,
ozvali bubnom z kože bohatierskej
1040
a zakypeli rieky jejich jedom.
V rudom odblesku hrozí Tábora vrch,
sťaby obrovská, krvavá mátoha;
prší dážď iskier na Horu, na Bielu,
úbočím lejú sa krvi prívaly;
klásky pšeničné v údoliach už zmiatli
kopytá konské; zvonili surmity —
zvonili na večer — zvonili na noc —
oj, na noc duši dlhú, tristovekú. —

Kde húsky naše? nevideli ste ich? —
1050
Jedny leteli nad poľami Ľachov,
nedali Ľasi oddychu nevoľným,
rozlietali sa údoliami Tatier,
rozplavili sa Hrono-Váhu vodou. —
Slýchať ich volať, ako volávajú,
keď porozháňa hajno divá kaňa;
vídať ich kalnú tam vodičku píjať
a drobný piesok jedať ich tam vídať: —
Ostatné v hen tých žhárňach satanových,
v tých sitna peciach, vo vatrách obetí
1060
padli — hej, padli, by hriechu surovosť
vytlela na nich; aby milovôňou
svätyne svedkov pravdy vykadili,
aby na stoloch svetodejov dali
maťuške Sláve triumfov hostinu; —
aby synovia Slávy — jak Izrael
na skončenie tých faraónskych útrap
jedol baránka svojho — jedli teraz
husu takúto, na večitú pamäť
mučedlníkov! —

Skončila sa povesť. —
1070
S tamtým bolesti aj obetí slovom
ostatný pohľad dievčiny sa stratil. —
Kde sa podela, kde sa nepodela?
Kto tá? — to žiadna duša nezvedela: —
No vstali hostia Svätého Martina,
zvoľna povzniesli kalichy nad hlavu
a z úst ich tomu „Kto za pravdu horí“,
srdečná pieseň k sláve zazvonila. —
Nikdy Slovákom svet nepadol v obeť!
Slováci boli vždy obeťou iných;
1080
božia to myseľ v mrákave Golgoty:
Noc kríža oblahoslaví Karpaty. —

Hej, unáša Váh, Hron unáša sypkú
zem hornú na tie pusty dolnozeme!
Nám skaly rastú: Hospodine! čo to? —
Tajde zem i ľud. Hej, biedna ty Slovač!
Tamhor vyhynieš, tamdolu sa stratíš! —
Nosí Hron i Váh, i zem i ľud nosí —
sto liet už nosí a nič neskapalo —
hádam, Panónsko dávne sa tam stavia:
1090
hej, pôjdu levy k predpotopným zverom
a háje hajná holubov zaplavia. —
Z vrcholcov Tatier ďaleký je výhľad.

Ale na trhu žitia sveta toho
Boh všetko, človek zdarma ti nedá nič;
s rozkazom zbojným potreba predstáva,
hrmiac: daj Bohu dušu, mne peniaze! —

Plaťte, šuhajci, občania daňujú —
zápražný statok žiadne nedá dane,
neplatí žobrák, nič otrok a cigáň —
1110
plaťte, slobodní — mať trpí a mlčí,
nepýta, nedrie: svätovoľno plaťte! —

Ejhľa! stojí už Janko — to mecén náš —
znáte ho? zná ho Vševedúci; v temné
žaláre naše predreli sa dary,
na skalné cesty pršali šupáky,
slovenské slovo pozlacovalo sa —
a nikto ruku, nik nevidel mešťok:
Kto ten? — stojí už Janko, to mecén náš,
v hrsti tobolku s úpisy cisára,
1120
i vyloží kus handry preslávenej,
na ňomž v nemčine ľúbej: „Tausend Gulden“.
Papier vyloží a doloží slovo:
Chatrný dar to materi Matici!

I ustískali, ublahoslavili
Janka Slováci, vzali ho na plecia
a ukázali ľudu: to mecén náš! —

Ej, veru plodná Matica leží tam;
hľaďteže chvíľku pracuje k pôrodu,
tu zlata hŕbka, tu lakomé stovky,
1130
desiatky, pätky kolo nej sypú sa,
a čosi-kamsi zásteru má plnú
Maťuška naša: lebo sa zápalom
svätým Slovákov oči zajasali,
a Slovák — čo je nie ledaký Slovák —
za národ svoj nedá, len to, čo nemá,
ba i to ta dá, čo nemá; čujte len!
Tento ponúka: Ja ničoho nemám,
ale dám ročne pätku! — tam iný zas:
Ja všetko moje dám a čo majú, tých
1140
k matke dovediem, aby dali; — tamten
strhá zo seba prstene, hodiny,
vrhá na oltár rodu! — fanatici! —
Hej, fanatici, to je: duší šľachta!
Zakúpila tých vláda? — klebetári:
Zakúpili tí vládu, srdca krvou,
zakúpili vás, nezhroženou tvárou,
keď hľadeli vám v odrodilé tváre!
Hej, milo hľadieť na šibenice tie,
ktoré Slováci popreskakovali:
1150
A „Ešte žijú a budú žiť vždycky
so slávou!“ —

Piťo: taže ju zanôťte,
zanôťte znovu našu: „Hej, Slováci!“ —
Zanôťte naše trávnice ľuptovské!
Zanôťte naše do skoku od zeme!
Mlaď naša jará, do kola! do kola!
Hodina taká ešte nám nebola! —

Dievčiny rúče rúčky podávali,
mládenci driečne driečky poobjali
a šumne šumel skok vôkol okolo,
1160
že noci takej dávno už nebolo! —

Úži sa, úži radovánky kolo,
redne jarý ten spolok, ako redne
húšť noci; svitá prírody deň nový,
ako nový deň dnes Slovači svitol. —
Zostal Martin sám: už rozleteli sa
sokoly jaré k hájom opusteným;
na svoju postať vrátili sa sily,
by svoje slovo telom učinili. —
Zostal Martin sám: rozjavil otcovskú
1170
náruč nad milé svojho rodu kraje
a poslal hlasy svätožehnajúce
na juh i sever, východ i na západ:
Boh s Vami a Vy s Bohom, moje deti! —
I zložil dlane a späl ich nad hlavu,
vysoko hlasom, ako Mojžiš volal:
Hospodine! ľud ten blahoslav! Amen!

V národoch okol ozvalo sa: Amen!
Oj, len v slovenskom národe je „rácha“!
Slepota drží nôž v zaťatej pästi,
1180
nôž samovraha — krvozrady handžár
nedá si vymknúť nekajúci zločin:
No, ktože staví ortieľ svätoducha? —
Hospodin riekol raz: Ja sa zmilujem!
Ktože sa na to ozve: Protestujem?! —

Bratia! moja tu piesenka doznieva:
A pieseň slávy? — tú ktože dospieva? —