ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blízko Leopoldova, naproti Novým Zámkom, ktoré toho času boli v tureckých rukách, ležalo táborom cisárske vojsko. Dlhé rady šiatrov beleli sa po rozkošnej považskej doline. Medzi šiatrami horeli veselé vatry, ktoré jarí bojovníci húfne obklopovali, dychtivo čakajúc, kým sa vo veľkých kotloch nasekané mäso uvarí. V tábore bolo živo!

Uprostred neho stál najväčší a najozdobnejši šiator. Nad ním na vysokej žrdi rozprestieral svoje krídla dvojhlavý rakúsky orol. Pred šiatrom chodila sem-tam silná stráž a vojenské ordonancie ustavične behali von i dnu.

Bol to šiator maršala Montecuculiho.^[58]

Práve sa odbavovala vojenská porada, na ktorú boli pozvaní všetci v tábore prítomní cisárski generáli. Montecuculi im oznamoval najnovšie správy o pohyboch tureckého vojska, ktoré, ako tvrdil, zdajú sa predzvestovať blízku búrku. No veľmi ľutoval, že v tejto rozhodnej chvíli sa vraj nemôžu spoliehať na Uhrov, a tak ani všetky vojenské sily k smelému úderu na vojsko turecké sústrediť. Silné oddiely cisárskeho vojska musia sa ustavične zdržovať pri Tise, okolo Košíc a banských miest, ktoré čiastočne turecké výpady odrážajú, na uzde držia sedmohradské knieža a všetko nespokojné uhorské zemianstvo. Vojenskí vodcovia maršalovi prisviedčali, žalujúc sa trpkými slovami, že sa veru na Uhrov nijako opierať a spoliehať nemožno, ale že sa pred ich zradou a úkladmi tak musia mať na pozore, ako čo by boli v nepriateľskej krajine.

„To isté udávam i ja vo svojich správach do Viedne,“ povedal Montecuculi. „Ba akú zvesť nám prinesie Kuefstein? Per Bacco!^[59] Čakám netrpezlivo na jeho návrat.“

Sotva to dopovedal, vstúpil dôstojník od stráže a povedal:

„Oznamujem príchod grófa Kuefsteina.“

„Túžobne ho čakáme,“ povedal maršal.

Dôstojník odišiel.

„Srdečne vás vítam,“ privítal ho Montecuculi, len čo s poklonou vošiel dnu. „Veru sme zvedaví, ako sa vám vaša úloha v tom nespokojnom Gemeri podarila.“

„Úprimne musím vyznať,“ odpovedal tento, „že veru všetko moje snaženie bolo bez výsledku, lebo hoci sťa vyslaný komisár najvyššieho cisára a kráľa trpezlivo som vypočúval všetky ponosy Gemerskej stolice a na svoju česť som sa zaviazal, že tieže i jeho jasnosti prednesiem, nič dobrého zo strany dorozumenia medzi stoličnou správou a cisárskym vojskom som sprostredkovať nemohol. Tam teraz medzi zemianstvom sú náruživosti tak rozjatrené, že moje upokojujúce reči boli akoby do vetra hodené.“

„Škoda sa vám bolo i ustávať,“ povedal Susa. „Och, ja veľmi dobre poznám to uhorské zemianstvo! Viem, ako mu v útrobách vrie žlč nesmiernou nenávisťou oproti cisárskej vláde a vojsku.“

„Zo všetkého je jasné,“ pokračoval Kuefstein vo svojej správe, „toto bujné zemianstvo by chcelo, aby sme nie od cisára, lež od ich palatína, od snemu, ba ešte i od stolíc prijímali rozkazy a potom aby sme sa len my za nich neprestajne s Turkom bili, ale za to aby nás len cisár vydržiaval a platil. No oni nechcú nijaké vojnové ťarchy pocítiť, hoci im Turek už na krku stojí.“

„Skromné to veru,“ povedal namrzený Montecuculi, „naozaj skromné žiadosti. Per Bacco!“

„Veď nám už ani do tábora, ani na zámky potravu dovážať nechcú,“ žaloval sa Strassaldo.^[60]

„A či sa možno potom čudovať,“ pokračuje Susa, „keď si vojak napokon i násilne vezme, keď mu dobrovoľne nechcú dávať? Veď i on chce jesť a zapiť si, keď sa za nich s Turkom musí pasovať.“

„Ba nehanbia sa chvastať, že by oni i bez nás boli vstave Turkom odolať. No známa vec je, že ani vojská Európy presilu polmesiaca, nepoviem zlomiť — ale posiaľ ani len zastaviť neboli vstave,“ povedal Kuefstein.

„Ba čo by bolo bývalo dosiaľ z celého Uhorska, keby nie my?“ prevzal slovo Montecuculi. „Nič, okrem tureckého pašalíka, ako aj zo Srbska, Bosny, Bulharska, Talianska a Grécka. No víťazné cisárske vojsko tu stojí sťa pevný múr proti návalu divokých ázijských barbarov a potoky krvi cedí v ochrane Uhorska. A za to všetko dostáva tu nevďak, podozrievanie, osočovanie a vzbury.“

„Povedzme si len pravdu,“ povedal Spankau,^[61] „že sa urobila veľká chyba tým, keď Vešelín, človek to nespoľahlivý a klátivý, bol menovaný palatínom krajiny.“

„Veru, jeho zásluhy o kráľa a krajinu boli dosť pochybné,“ tvrdil Špork.^[62] „Že vraj bojoval proti Rákóczimu, lenže ho niekoľkokrát porazili.“

„A že odbojného Imra Balašu pre jeho mrzké lúpeže a vraždy z rozkazu diéty v Novohrade potrestal?“ pokračoval Strassaldo. „Nuž a čože tam vlastne Vešelín vykonal? Zámok Divinu po šesť týždňov so štyritisíc mužmi darmo obliehal, a až keď som ja s cisárskym vojskom dorazil a hrad útokom dobyl a rozrúcal, Balaša pre Vešelínovu nedbanlivosť utiekol.“

„A že z naloženia diéty daňové reštancie s vojskom od biedneho ľudu šťastlivo vyexekvoval a Tökölyho s mestom Kežmarkom pomeril, to sú mi už len potom zásluhy?!“ horlil Susa.

„A za takéto hrdinské skutky je obsypaný titulmi a hodnosťami,“ mrzel sa Montecuculi, „aby sa svojmu kráľovi nevďačnosťou odmieňal. Per Bacco!“

„Čo sa mňa týka,“ povedal Spankau, „ja by som veru za jeho vernosť i za vernosť všetkých uhorských pánov nedal ani planý peniaz, lebo veď všetci skusujeme, ako sa budú dnes cisárovi líškať, a už zajtra by boli zaraz hotoví spolčiť sa s Rákóczim a s Turkom, a to na jeho záhubu.“

„Skutočná pravda,“ podporoval ho Kuefstein,“ lebo práve v ten čas, keď cisár od Švédov i od nemeckých kniežat bol tak kruto napadnutý, oni sa práve vtedy spolčili s Rákóczim oproti cisárovi.“

„A najudatnejší rytier Dampiere pre ich nevernosť a podlú zradu musel pred bránou Prešporského zámku vypustiť svoju hrdinskú dušu!“ hneval sa Susa. „Áno, toto odbojné uhorské zemianstvo mocne prispelo k tomu, že cisár bol prinútený podpísať Vestfálsky pokoj,^[63] a to s veľkými obeťami. A Rákóczi následkom toho dostal nielen Sedmohradsko, ktoré som ja s toľkou námahou nadarmo sa usiloval zachovať cisárovi, lež i sedmoro potiských stolíc a k tomu ešte i Tokaj, Regec a iné zámky a statky.“

„Máme šťastie,“ povedal Montecuculi, „že Rákóczi svoj odbojný život zavŕšil Vestfálskym pokojom a že jeho nástupca Juraj Rákóczi II. pre svoju poľskú politiku sa rozkmotril s Turkami, keď išiel na pomoc Poliakom oproti perekopským Tatárom.“

„Poľskú korunu chcel vydobyť pre svojho syna Františka a stratil pritom svoje Sedmohradské kniežatstvo,“ vysvetľoval Susa, „kam Turci posadili Bárčaiho;^[64] ale pre poranenie, ktoré utŕžil od Turkov, prišiel i o život a po ňom skoro i jeho chýrečná matka Zuzana Loradfy presťahovala sa na druhý svet.“

„Ani tá nádejná poľská koruna nebude viac zdobiť jeho hlavu,“ tvrdí Montecuculi, „lebo veď za to, že sa jeho otec Juraj spolčil so švédskym Karolom^[65] oproti poľskému Jánovi Kazimírovi^[66] a vojnou sužoval poľské kraje, za to teraz, hovorím, knieža Ľubomiersky vypálil a spustošil Rákóczimu do tristo dedín.“

„Tak teda,“ vraví Kuefstein, „Ľubomiersky zanechal Uhrom hroznú pamiatku poľského priateľstva!“

„A predsa odišiel sám od seba, keď sa vypomstil na Rákóczim. Uhri si to teraz vo svojej nadutosti vysvetľujú tak, akoby sa bol náramne zľakol tej všeobecnej insurekcie, ktorú bol proti nemu nariadil Vešelín.“

„Ba či by Uhri šli vymáhať Rákócziho armádu, totiž tých dvadsaťtisíc mužov, ktorých im Tatári v Poľsku zajali a so sebou na Krym do otroctva odvliekli?“ posmeškoval Susa.

„Na tú uhorskú insurekciu sa ani ja nijako spoliehať nemôžem pri nastávajúcej borbe proti takej sile, akú postaví Turecko do krutého zápasu na život a na smrť. No keď mi príde na pomoc, ktorú mi sľubuje kresťanská Európa, uvidí svet, čo dokáže vojenská taktika i proti nesmiernej presile barbarov. Ja vám, páni, poviem otvorene svoje náhľady a svoj vojenský plán, ale teraz nezaškodí, keď sa trochu obzrieme po tábore a prizrieme sa i zblízka na nové hradby Leopoldova, ktoré stavia Vešelín. Ako počúvam i sám sa tam teraz baví…“

„Bezpochyby čaká, že mu všetci pôjdeme na poklonu,“ skočil mu do reči Susa, „a to jeho dielo budeme zvelebovať.“

„Môže nás čakať, per Bacco!“ povedal Montecuculi. „Však on má práve tak ďaleko ku nám ako my k nemu.“

A vyšli do tábora.

Kým sa toto v tábore odohrávalo, Vešelín sa bavil na zámku v Leopoldove a s ním i viacero popredných uhorských i chorvátskych veľmožov. Tam boli Forgáč, Nádaždy, Ostrosith, Peter Zrinský a iní. Všetci obzerali novovystavené hradby a bašty, či táto pevnosť naozaj bude môcť zastaviť nával Turkov a odolať útoku.

„Ako počuť,“ povedal Nádaždy, „v blízkom tábore má byť i sám maršál Montecuculi.“

„A dobre vie,“ krútil hlavou Forgáč, „že palatín je tu na zámku, a predsa nemá ani toľko zdvorilosti, aby prišiel na návštevu. Či snáď čaká, že jemu pôjde prv palatín na poklonu?“

„Toho sa veru nedočká,“ povedal Vešelín pánovito.

„Dobre on vie, že hodnosť palatína je prvá po kráľovi a že v neprítomnosti kráľa je palatín vladárom zeme.“

„Keby sa pred ním uponížil,“ hovoril hrdo Vešelín, „tým by ponížil nielen sám seba a svoju hodnosť, ale i krajinu, od ktorej som ten úrad prijal.“

Takto sa zhovárajúc, obchádzali celý zámok a prezerali múry, mosty, bašty a priekopy.

„To bola dobrá myšlienka, pán palatín,“ prehodí Ostrosith, hľadiac na bašty, „tu oproti Novým Zámkom, ktoré sú teraz, bohužiaľ, v moci Turkov, založiť túto pevnosť na obranu Nitrianskej a Trenčianskej stolice proti ich krutým výpadom.“

„A bol tomu už istotne zvrchovaný čas,“ povedal sebavedome Vešelín, „lebo v poslednej tureckej vojne, keď dvadsaťpaťtisíc Turkov bez najmenšej prekážky prešlo cez rieku Váh, hrozne poplienilo celú Trenčiansku stolicu, ba i susednú Moravu a Sliezsko a odvlieklo so sebou štyridsaťtisíc zajatých ľudí do smutného otroctva.“

„Taká je to ochrana,“ skočil mu do reči Zrinský, „ktorú my od Nemcov a viedenskej vlády požívame.“

„Cisár robí všetko tak,“ tvrdí Nádaždy, „ako mu to jeho, nám vždy neprajní radcovia šepkajú.“

„Nie je čudo,“ povie Vešelín, „veď je ešte taký mladý.“

„Práve preto,“ povie Zrinský, „ani jeho vlastní vodcovia ho neposlúchajú, ale každý robí, ako sa mu páči.“

„A práve teraz by sme potrebovali rázneho panovníka,“ hovorí Vešelín, „ktorý by s rozumom a pevnou vôľou i silnou rukou spravoval krajinu, lebo ináč sme stratení pri všetkom našom namáhaní a pri všelijakých obetiach, ktoré prinášame.“

Sotva to dohovoril, stretli sa s maršalom Montecuculim a s jeho vojenskou družinou. Obe stránky boli chvíľu zarazené.

„Pozdrav vás boh, páni!“ pretrhol Vešelín mlčanie. „Zdá sa mi, že i jedni i druhí by chceli vedieť, či táto pevnosť bude môcť zodpovedať svojmu cieľu. Nuž, ak sa smiem spýtať, čo si vy myslíte o tom?“

„Ja si myslím,“ odpovedá Heister,^[67] „že dlhšie obliehanie nevydrží. A silnému útoku neodolá.“

„Ale ani tak ľahko sa ho nepriateľ nezmocní,“ usmial sa Vešelín trpko.

„Tuším, že sa jeho súcosť čoskoro dokáže,“ udobroval Montecuculi.

„Daj boh, aby ho nestihol podobný osud ako tamto Nové Zámky,“ vzdychol si Strassaldo.

„Ja si prajem,“ rečie s pichľavým úsmevom Forgáč, „aby sa mu v čas potreby výdatnejšej podpory dostalo než Novým Zámkom. Ináč ktorákoľvek iná pevnosť, odkázaná na seba, dostane sa do moci nepriateľa.“

„A veru,“ karhá Nádaždy, „ak to i ďalej takto pôjde ako dosiaľ, bohužiaľ, čoskoro sa bude môcť povedať, že Uhorsko bolo, ale už ho niet.“

„A čia to bude vina, čia, per Bacco!“ spytuje sa nasršený Montecuculi. „My konáme verne svoju povinnosť, ale boh mi je svedok, že za toľké naše obete nenachodíme tu v Uhorsku uznanie a v rozhodnej chvíli ani dostatočnú podporu!“

„Pán maršal,“ ospravedlňuje sa Vešelín, „ja som svojej povinnosti zadosť učinil, keď som na žiadosť cisára a kráľa teraz vyhlásil všeobecnú insurekciu, a pozrite, z týchto horných slovenských stolíc zhromaždilo sa už vyše dvadsaťtisíc mužov pod krajinské zástavy.“

„A na moje a môjho brata vyzvanie,“ zastáva sa Zrinský, „stojí vyše pätnásťtisíc Chorvátov v zbrani.“

„Nuž teda,“ hovorí Forgáč, „keď i prítomní generáli, páni: Heister z horných Uhier, Susa z Moravy, Lesle zo Slavonska a Trautmansdorf z Austrie^[68] priviedli toľké tisíce vojska na pomoc, tak si myslím, že sa teraz už rozhodnou bitkou môže uderiť na prekliateho nepriateľa kresťanstva a zhubcu našej drahej vlasti — Turka!“

„A to si práve tak túžobne žiada i môj brat Nikolaj,“ tvrdí ohnivý Zrinský, ktorému sa už viackrát v menších bitkách šťastne vodilo. Ale čože, keď ho pán maršal vždy zadržuje a rozhodnej bitke sa vyhýba a jeho podujatie nijako nechce podporovať.

„Pre túto nešťastnú váhavosť sme doteraz už toľké pevnosti stratili: Nové Zámky, Levice, Nitru, Novohrad a Hlohovec nachodia sa v tureckých rukách,“ hneval sa Vešelín.

„Nuž veď,“ povedal dopálený Montecuculi, „v tých pevnostiach bolo uhorské vojsko posádkou. Či my teda môžeme za to, že sa tak zle bránili a nevedeli nasledovať skvelý príklad hrdinského obrancu Sigetu?!“^[69]

„My sme sa bránili,“ rozhadzoval sa Forgáč, „pokým sme mohli, ale keď sme sa od cisára nemohli dočkať nijakej pomoci, nebolo nám možné odolať takému ohromnému návalu — a museli sme sa poddať.“

„Pán Forgáč,“ uškrnul sa Montecuculi, „vy ste mali v Nových Zámkoch i vojska i potravy nadostač, že by vám ešte i na tri mesiace bola vystačila, a predsa ste tak chytro a prenáhlene oddali pevnosť Turkom!“

„Keď som sa úplne presvedčil o vašej ľahostajnosti k nám,“ bránil sa Forgáč, „a videl nemožnosť udržať sa, poddal som sa. Alebo by vás snáď to bolo tešilo, keby Turci, ako i chceli, zaútočili na zámok, celú posádku do posledného chlapa boli zrúbali. Či nebolo lepšie pri čestnej kapitulácii túto zachovať?“

„Jedným slovom, my chceme toľko,“ povedal Zrinský, „rozhodnú bitku na otvorenom poli, ako žiada i môj brat.“

„Ale ja sa na jeho žiadosť len tak voslep do rozhodnej bitky vrhnúť a všetko na jednu kocku postaviť nesmiem a nemôžem,“ hodil rukou Montecuculi, „lebo by tým celá ríša, ba i celý prestol môjho cisára a pána mohol prísť do nebezpečenstva, a takú zodpovednosť vám a vášmu bratovi kvôli na seba nevezmem, ale radšej počkám na príhodnú chvíľu a hlavný úder na nepriateľa v ten čas ustanovím, keď budem môcť rátať na pravdepodobný šťastlivý výsledok.“

„Veru azda vtedy,“ skočí mu do reči posmešne Vešelín, „keď už celá krajina bude v moci Turkov alebo na holú púšť obrátená?“

„Beztak tú našu úbohú vlasť priateľ i nepriateľ rovnako pustoší,“ dodal uštipačne Nádaždy.

„Teda toto je naša odmena za toľké verné služby kráľovi a krajine preukázané,“ hnevá sa Susa, „to ustavičné osočovanie a podozrievanie, ten nevďak a toľké urážky? Saperment!“

„Pán generál,“ karhá ho Vešelín, „akože len môže mať krajina k vám dôveru, keď vy, za Tisou pri Rakomazi i pri obliehaní Varadína táborom ležiac, horšie ste sa k našim ľuďom správali než Tatári. Veď to vaše vojsko všetko, čo mu prišlo pod ruku, nemilosrdne lúpilo a vraždilo, zemianske kúrie, osady, mestá pustošilo, vypaľovalo a so zemou zrovnávalo, takže hrôza a strach ide všade už pred vami po celej krajine.“

„Keď sú tí vaši zemania zjavní nepriatelia a odbojníci proti cisárskemu vojsku,“ karhal ho Susa. „Za podlý zisk sa dávajú Turkom za vyzvedačov a sú naši najhorší zradcovia, ako som to všetko pánu maršalovi písal a hodnovernými dôkazmi i potvrdil.“

„Pán maršal i sám o nič lepšie, ak nie horšie riadil za Tisou a po horných stoliciach,“ chytil sa rázneho slova Vešelín, „kamkoľvek jeho vojsko tiahlo, zo všetkých strán nekonečné ponosy, žaloby a náreky ku mne dochodia, ako som to aj vysokej vláde vo Viedni bol prinútený oznámiť.“

„Chcel by predsa len zvedieť, ako znejú všetky tie žaloby proti mne, per Bacco!“ smial sa Montecuculi.

„Keď tak chcete vedieť,“ povedal nahnevaný Vešelín, „teda čujte: že ste zatiské stolice ohňom i mečom ukrutne spustošili, že ste zemanov i nezemanov rovnako zúrivo trápili, mučiť a vraždiť dali, že ste v horných krajoch mestá, kúrie a kaštiele panské lúpiť, drancovať, až do základov rozboriť a so zemou zrovnať dávali, že —“

„A či som azda mal šanovať rákócziovských odbojníkov, ktorí sa mi s mečom v ruke na odpor postavili?“ skočil mu do reči rozhnevaný Montecuculi. „Páni, ako zo všetkého vysvitá, vy mladosťou cisárovou pohŕdate, ale verte mi, že to vás samých zahubí!“

„Väčšiu skazu nám už ani Turci, ba ani pekelní duchovia nemôžu urobiť, ako vy robíte. No pamätajte si, pomsta vás zastihne!“ kričal ohnivý Zrinský.

„Príde čas odplaty!“ hrozil Nádaždy.

„Príde veru,“ skočí mu Susa prudko do reči, „a zroní tú vašu pýchu do prachu!“

Montecuculi a ostatní generáli odišli veľmi rozhnevaní do tábora.

Pri ich odchode kričal Zrinský: „Či my máme znášať túto potupu, toto bezprávie a útlaky?“

„Radšej slávne zhynúť, ako žiť v hanbe,“ dodal Ostrosith.

„A všetci volajú: ,Pomsta! Pomsta!‘“

„Pán palatín, vy buďte naším vodcom a radcom,“ obrátil sa Nádaždy k Vešelínovi. „Ďalej to nemôžeme a nebudeme trpieť!“ I odišli do zámku.

Cisárske vojsko pohlo sa ďalej a rozložilo sa táborom pri Rábe.

*

Z Leopoldova vybral sa Vešelín i s ostatnými pánmi do mesta Trenčína, kde práve toho času i rínok i ulice boli preplnené ozbrojenými, zo všetkých strán sem dochodiacimi húfmi slovenských insurgentov, ktorí tu na brehoch bystrého Váhu ležali táborom. Na drevenom moste Váhu bol veľký stisk medzi sem-tam prechádzajúcimi čatami i zvedavými divákmi, ktorí sa sem i tam mostom hrnuli, sťaby včely včas rojenia z úľa.

Insurgenti dochodili vo väčších i menších čatách z Prešporskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Turčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice, a to každá stolica pod svojimi zástavami a veliteľmi. Všetci chlapi boli podperení zelenými chvojkami za klobúkom. A spev sa len tak roznášal hore Váhom, dolu Váhom.

Tieto veselé i zádumčivé spevy veľmi zaujímali z Leopoldova prichodiacich pánov. Čudovali sa tomu, ako sa títo slovenskí šuhajci s veselým spevom hrnú do zúfalej borby s krvilačným a mocným nepriateľom, keď práve strach a hrôza pred nastávajúcou vojnou s divokým Turkom po celej krajine bola všeobecná. A veď ešte najmä v Trenčianskej stolici nezanikli také veľké stopy smutného a hrozného pustošenia, vraždenia a zajímania úbohých obyvateľov do smutného, ťažkého otroctva zúrivými trýzniteľmi Turkami.

No zvláštnej živosti a pestrosti dodávalo týmto zástupom ešte i to, že mnohé matky svojich synov, mnohé milenky svojich snúbencov, dietky svojich otcov doprevádzali až do samého Trenčína, a tu sa potom mnohé navždy dojemne s nimi lúčili. Tu sa šuhajci ešte raz lúčili pri hudbe a tanci s dievčatami a stisnúc si rúčky, dali si zbohom, pričom sa nejednému šuhajcovi, nejednej dievčine perlili slzy v očkách.

Palatín a ostatní páni, čo prišli s ním, boli uhostení na Trenčianskom zámku, kde sa v tom čase zdržiaval i najvyšší veliteľ uhorskej armády Pavel Esterházy.^[70] Zo zámku sa prizerali na to pestré divadlo v meste i okolo Váhu, a keď ich to zaujímalo, zavolal ich Esterházy na prechádzku do tábora, aby mohli všetko zblízka pozorovať. Spoločne s Esterházym sa vybrali palatín, Zrinský i Nádaždy a prejdúc cez most na druhú stranu Váhu, chodili po tábore. Dôstojníci, ktorí ich poznali, úctivo sa im klaňali, ale obyčajný ľud, nepoznajúc tých pánov, neveľmi si ich všímal. Zastavili sa hneď blízko mosta a videli, ako sa jedno šumné turčianske dievčatko lúči s mladým insurgentom. Vyňalo spoza ňadier veniec a hovorilo so zápalom: „Vidíš, Janíčko môj, tento rozmarínový venček mal zdobiť moju hlavu. Už sme si mali pred oltárom božím prisahať večnú lásku a kňaz nám mal dať požehnanie, keď doletel rozkaz od palatína a ty si mňa, svoju verenicu, musel náhle opustiť a pod kráľovu zástavu sa postaviť. Nuž dobre, keď to vlasť tak chce, ale ja vždy ostanem tvojou vernou nevestou!“

„A ja, Zuzka drahá, tvojím mladoženíchom,“ objal ju šuhaj vrelo.

„Len sa drž po chlapsky, po slovensky a ubi krutého Turka pohana, ktorý i tvojho, i môjho otca, bratov, sestry povraždil, pozajímal a toľko žiaľu po tom našom utešenom dŕžaví zapríčinil.“ Tak ho napomínalo čiernooké dievča.

„Tieto moje ruky nespočinú, kým sa ostrou šabľou neskúpu v čiernej krvi prekliatych pohanov. A keď to bude božia vôľa a ja sa navrátim z tej bitky zdravý, tak sa ti vrátim ako víťaz, ak mi však bude od boha súdené v krutom boji padnúť…“

„Tak sa i s týmto vencom uložím do chladného hrobu,“ odpovedalo smutne dievča.

I objal si vrúcne nevestu a pritisol horúci bozk na jej malinové pery.

„Boh ťa poteš, milá,“ povedal.

„Boh ti šťastlivo pomáhaj,“ priala mu ona, a vytrhnúc sa mu z náručia, aby uľavila svojmu skľúčenému srdiečku, nôtila si pieseň a odbehla preč. Hlboko dojatý Janko pozerá a len za ňou pozerá, keď zmizne sťa srnka.

Na blízkom kopci zastala a ešte stadiaľ prináša vetríček jej ľubozvučný spev.

Keď to dospievala, ešte raz pozdravila šuhaja, kývajúc ručníčkom, a zmizla v lese…

Jankovi bolo úzko okolo srdca, a aby si trochu uľavil, poberal sa táborom a spieval:

„Hľa, takých chlapcov ja rád,“ rečie Esterházy, „takých, čo so spevom a veselo idú na vojnu.“

„Moji Chorváti tiež tak,“ tvrdil hrdo Zrinský.

„Však sú rodní bratia,“ Nádaždy na to.

„Prajem vám šťastia,“ povedal Vešelín Esterházymu, „ak máte veľa takých smelých a za svoju vlasť oduševnených šuhajov, pevne sa nádejam dobrého výsledku. Ale poďme ešte ďalej!“

Nezadlho stretli ženu, odprevádzajúcu svojho manžela do tábora, ktorá niesla malé dieťa na rukách a druhé asi dvojročné na chrbte.

„Vráť sa mi už, moja verná družka, domov,“ povedal jej muž, „lebo mi je veru ľúto, keď tak pozerám na tie naše drobné deti, ktoré musím zanechať. A vidíš, moja drahá duša, tábor je už tu, nechcel by som s rozžialeným srdcom a zaslzavenýmí očami prísť medzi svojich druhov, mohli by ma vysmiať, že som sťa baba.“

„Ach, veď ja ťa nechcem rozžialiť, ale ti ešte radšej smelosti dodať, aby si pomstil toľkú záhubu, ktorú na našu drahú vlasť uvalil zúrivý pohan,“ tešila a oduševňovala ho žienka. „Veď my sme len divom ušli tej pohrome, keď našu dedinôčku na prach a popol vypálili a živé povraždili, stareny krivými šabľami posekali, deti na svoje kopije napichli, mužov a ženy, mládencov a dievky odohnali sťa stádo volov do večitého rabstva a na zneuctenie. Toto volá do nebies o pomstu!“

„Bože,“ zdvihol muž ruky k nebu, „bože, chráň moje malé siroty! A ty, moja drahá,“ obrátil sa k žene, „vedz, že mi pánboh nedal nadarmo tieto silné, otužené päste, že nejednému zúrivému pohanovi popravím posteľ v hrobe.“

„A ja,“ povedala statná žena, „budem pracovať, koľko mi len sila postačí, pre naše siroty. Boh je dobrý, on ma neopustí!“

„Opatruj mi ich verne,“ povedal slovenský bojovník, keď vybozkával svoje dietky, ktoré svoje ručičky k nemu zdvíhali, a pobozkajúc i manželku, povedal: „A teraz zbohom.“

„Neplačte mi, deti moje,“ vraví ženička utierajúc si slzy pri odchode. „Veď tam hore máme otca. K tomu sa budeme vo dne v noci modlievať. I vy zložíte svoje ručičky k modlitbe, aby nám zachránil otca, keď budú lietať ohnivé gule okolo neho a krivé pohanské šable blýskať sa nad jeho hlavou.“

V tábore počuť surmity a náš vojak, aby uľavil svojmu žiaľu, nôti si:

„To veru dojíma i starých a skúsených vojakov,“ povedal Vešelín, „poďme ešte ďalej!“

Po malej chvíli uzreli starú zhrbenú ženu, ktorá s rozopätými rukami žehnala ozbrojeného vojaka.

Tento, bozkávajúc jej ruku, vraví: „Ale stará mamka, načo ste sa vy toľké svety ustávali za mnou?“

„Chcela som ťa,“ povedala starena utierajúc si oči, „chcela som ťa, vnuk môj, ešte raz vidieť a dať ti svoje požehnanie, lebo som už nad hrobom a ty si posledný potomok z celej našej rodiny. Tvoj otec a bratia sú tam kdesi, kde bývajú čierni ľudia,^[71] takí ako uhoľ, kde je povetrie sťa horúci plameň, kde niet rosy ani dažďa, ani prameňa, ani potôčika, kde je zem ako žeravé uhlie. Bože, zmiluj sa nad nešťastnými a pober ich k sebe do pokoja. Ale teba nech ochráni, aby si národu vydobyl lepšie časy! Tu ti ešte oddávam dar, ktorý ti posiela vyvolená tvojho srdca, biela Anka, ten biely ručník, aby si mal čím obviazať rany, keby ti ich zadal krutý nepriateľ, psohlavec.“

„Ja som sa už vyúčtoval s bohom i so sebou. Ako dá boh, nech sa stane jeho vôľa. Keď umriem, za národ umriem! Okrem vás nemám nikoho na svete: potešte sa s bohom — a pozdravte Aničku.“

I bozkal ruky starene, ktorá ho srdečne objala.

Pri odchode obzerá vyšívaný ručník, padajú naň horúce slzy a tisnúc si ho k srdcu, nôti si, aby uľahčil svojmu skľúčenému srdcu.

Tento spev prenikal útroby popredných mužov práve tak ako i všetky výjavy v tábore.

„Aký je len spevavý tento slovenský národ,“ povedal Nádaždy. „Či sa to veselí, či smúti, či pracuje, či bojuje, vždy si to vyspevuje.“

„Aj ja musím vyznať,“ tvrdil Esterházy, „že práve títo naši Slováci majú cez vojnu pre našu armádu veľkú cenu, sú pre nás dôležití. A keď už o Maďaroch s pochvalou hovoríme, že sa práve tak, ako i Turci, v prvom ohni s divokým zápalom vrhajú na rady nepriateľa a srdnato sa bijú až jedna radosť — Slováci i v tej najväčšej bitke stoja nepohnuto sťa ich tatranské bralá. Keď raz u Maďara ten prvý zápal vyhasne, tá srdnatosť a prudkosť netrvá dlho, a keď nepriateľ pevne a nepohnuto stojí, počnú sa klátiť a ustupovať, takže by celá bitka mohla byť prehraná, ak by Slováci, ktorí svojou chladnejšou smelosťou a železnou vytrvanlivosťou nezastali pevne sťa múr pred divoko na nich dorážajúcim janičiarom. Tak sa často na ich oceľových prsiach prelomil prudký turecký nával a odrazil sa sťaby od bašty. Ba i to som neraz skúsil, že po prehratej bitke, keď sa druhé vojsko v najväčšom neporiadku začalo rozutekávať, vtedy slovenské čaty oduševnené slovami svojich veliteľov, v úplnom poriadku ustupovali a zmužilo odrážali útoky stíhajúceho ich nepriateľa.“

„Toto všetko som i ja pri nich skúsil,“ tvrdil Vešelín, „ako i to, že Slováci vojenský poriadok najlepšie dodržujú, že nepachtia po lúpeži a nekradnú zo zvyku, ani sa z bujnosti a svojvôle nebijú so svojimi druhmi, ani nezlorečia, neutláčajú chudobných ľudí, ku ktorým sa dostanú na hospodu, ale sa správajú milo a priateľsky.“

„Preto i ja napomínam,“ pokračoval Esterházy, „vždy ich vodcov a dôstojníkov, aby s nimi slušne a prívetivo zaobchodili, lebo keď si títo u slovenského ľudu nadobudnú úplnú dôveru, tak možno od neho i divy udatnosti očakávať.“

„No ale už poďme do zámku,“ povedal Vešelín, „lebo by som ešte rád trochu i do Trenčianskych kúpeľov nakukol.“

„A ja sa musím chystať so svojím vojskom na pochod do Rábu,“ povedal Esterházy, „kde maršal Montecuculi zhromažďuje všetko vojsko, aj francúzske, talianske a nemecké pluky majú ta doraziť. Teraz už, ako to aj všetky prípravy ukazujú, príde k veľkej zrážke.“

„Veď je už aj zvrchovaný čas,“ hodil Zrinský rukou, dosť už bolo toho hlivenia a odťahovania. I ja sa postavím na čelo svojim rezkým Chorvátom!“

I ponáhľali sa do zámku.