ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radostný chýr o veľkom víťazstve, ktoré kresťanské vojsko vydobylo nad Turkami, rozletel sa po krajine ako blesk, no a sláva hlavného vojvodcu Montecuculiho šírila sa po celej Európe. A nie div, lebo takéto rozhodné víťazstvo bolo dosiaľ neslýchané, neobyčajné. Až posiaľ vypínali sa turecké zástavy s veľkou hrdosťou nad zástavami kríža, až posiaľ moc a nadvláda polmesiaca zdala sa byť nezlomná, neodolateľná a panstvo Osmanov šírilo sa vždy ďalej a ďalej po západnej Európe ako povodeň, takže celé kresťanstvo trnulo hrôzou a strachom už i pred samým menom vychýrených, nepremožiteľných janičiarov.

A veľký vezír bol práve teraz zohnal z celej ohromnej tureckej ríše, čo sa rozprestierala po troch dieloch sveta, prepočetné vybrané, v ustavičných bojoch vyskúšané a otužené vojská, ktorých bojovým jadrom boli krvižíznivé pluky janičiarov.

Preto boj pri Svätom Gottharde koncom augusta 1665 vyznačoval sa náramne tuhým zápasom, krutým a veľmi krvavým, keď sa tie dve veľké armády zrazili. Trval od deviatej ráno až do štvrtej odpoludnia. Prvý napadol Turkov Montecuculi. Turci, najmä však janičiari, i teraz revali podľa svojho zvyku „Alah, Alah!“ a vrhali sa na kresťanské šíky. Tieto stáli ako múry, odrážali zmužilo ich výpady. No sami kresťanskí bojovníci obozretne napádali Turkov spredu, hneď zboku, hneď od chrbta i nedožičili im oddychu. A keď už boli nepriatelia poriadne ustatí a oslabení, Montecuculi rozkázal všeobecný útok. Vyrútila sa celá sila kresťanského vojska a vrazila v pevných šíkoch akoby tvrdý klin do stredu tureckej armády. Turecké voje boli rozrazené na dve polovice a hneď na to, ako keď sa valí strašná povodeň po zúriacej víchrici, ktorej nič viac nevie odolať, ktorá trhá a borí všetky hrádze, všetky zátarasy — tak poráža znak kríža všetky oproti stojace čaty polmesiaca. Darmo volá zúrivý vezír, darmo preklína a v zúfalstve si bradu trhá, nadarmo zúriví pašovia ostrými šabľami naháňajú svoje vojsko do nového zápasu. V tureckom vojsku nastal zmätok. Tatárske pluky, ľahká jazda a ostatné nepravidelné vojsko cúvajúc, v divokom úteku hľadalo spásu. No janičiari nechceli svoju doterajšiu vojenskú slávu zhanobiť, bili sa stále, vytrvalo, chlap proti chlapovi, neohrozene na život a na smrť. Vtom ich cisárske pluky obkolesili zo všetkých strán, a predsa ani vtedy neustupovali a neprestávali sa biť, kým všetci slávne nevykrvácali.

Tak sa stalo, že v tejto bitke zahynulo šestnásťtisíc Turkov, ale najviac janičiarov, že stoštyridsať zástav, nesmierne množstvo zbrane, celý turecký tábor, i všetky vojenské zásoby ukoristili kresťania.

Preto bola z tohto víťazstva nesmierna radosť nielen vo Viedni a v Prešporku, ale i vo všetkých stoliciach a kráľovských mestách. Po všetkých zámkoch konali sa slávnostné poďakovacie služby božie, hrmeli delá a mažiare, zvonilo sa na všetkých zvonoch a radostné chválospevy veriaceho ľudu vznášali sa k nebu. Tak to všetko bol nariadil krajinský palatín — František Vešelín.

Počas týchto slávností bavil sa Vešelín v banských mestách a s daktorými veľmožmi vybral sa z Bystrice na svoj Ľupčiansky zámok.

„Tak sme predsa len donútili toho falošného Taliana k tomu, že sa rozhodol pre tú veľkú bitku. Hľa, a tým sme len jemu dopomohli k sláve, ktorú by ináč nebol dosiahol.“

Tak rečnil Čáky, keď si páni zasadli v palote a besedovali o minulej bitke.

„Ale si ju nezasluhuje,“ povedal Nádaždy, „lebo za to, čo sa vykonalo, musíme ďakovať udatnosti a vytrvalosti celého kresťanského vojska, ako i vojenskej skúsenosti a obozretnosti všetkých jeho vodcov.“

„Ono je to pravda,“ prevzal slovo Vešelín, „ono je to pravda, že sa tu teraz po prvý raz na kresťanskom vojsku, usporiadanom a vedenom umnejším spôsobom, roztreskla surová presila a prevaha divokých Turkov. Nuž ale nech je už akokoľvek, teraz žiada krajina, Európa očakáva, že maršal Montecuculi neustane v boji, že teraz bude nasledovať bitka za bitkou, porážka za porážkou, kýmkoľvek len Uhorská krajina nebude konečne vyčistená od Turkov a naše víťazné zástavy na belehradských hradbách.“

„Veď by to ozaj bola najväčšia hanba a podliactvo, keby azda teraz, keď je naše vojsko nanajvýš oduševnené víťazstvom, malo sa zastaviť na ceste slávy!“ povedal Forgáč.

„Ba práve teraz,“ pokračoval Tököly, „keď Turkov pochytil náramne veľký strach, neprestajne ich treba napádať, mestá a zámky vyrvať z ich moci a vyhnať ich konečne nielen z krajiny, ale z celej Európy — nech idú, skadiaľ prišli — do Ázie.“

„Áno, čas sa už naplnil,“ prevzal opäť slovo Nádaždy, „aby sa im, ako náleží, odplatilo za všetky tie hrozné krivdy, ukrutnosti, vraždy a lúpeže, krviprelievania a trýznenia, ktoré tí divosi popáchali na krajinách a kresťanských národoch, a nadovšetko na našej biednej vlasti, ktorej veľkú čiastku premenili na pustatinu. Hľa, kamkoľvek len doteraz zasiahli turecké hordy, všade ostali do základov vyvrátené a rozborené mestá, vypálené osady, mečom a hladom vyhubené obyvateľstvo a divoká púšť, hrozná to pamiatka po nich.“

„Páni,“ skočil mu do reči Vešelín, „páni, ja vám za to ručím, že odteraz už bude ináč, a naša tak hlboko ponížená a spustošená krajina zasa pozdvihne svoju moc, veľkosť a slávu.“

Keď palatín toto ohnivo rozprával, vkročil do paloty Nagy a pokloniac sa palatínovi i ostatným veľmožom, odovzdal s týmito slovami list: „Posol z tábora priniesol od maršala tento list vašej veľkomožnosti.“

Vešelín otvoril list a dlho čítal. Jeho čelo sa zachmúrilo, tvár zbledla, ruky sa chveli. Po chvíli hodil list na stôl a rozhnevaný zavolal: „Teda pokoj!… Sotva desať dní pominulo od víťaznej bitky, a už, hľa, pokoj — a to pokoj hanebný — je už s Turkom uzavretý. Páni, krv sa vám pobúri v žilách, keď vám rozpoviem o podlých podmienkach tohto pokoja. Cisár, víťaz — kupuje pokoj! Hanba! Hanba!“

V sieni nastal náramný lomoz a krik, a z toho lomozu dali sa vyrozumieť tieto otázky: „Čože? Ako to?“

Keď sa búrka trochu utíšila, chytil sa slova Nádaždy: „Nuž a stavy Uhorskej krajiny a diéta vari už nemajú mať ani hlasu, ani práva ozvať sa, či chcú pokoj a aký pokoj?!“

„Však sa to práve nás a našej krajiny týka,“ vyskočil zo sedadla Tököly. „My sme priniesli najväčšie krvavé a hmotné obete. Nám ide vlastne o život, o bytie alebo nebytie.“

„Náš snem,“ povedal Čáky, „má zákonom poistené právo a rozhodný hlas ohľadne vojny i pokoja. Kto sa opovažuje nám toto právo ukracovať a odopierať?!“

„Toto právo,“ podporoval ho Forgáč, „nedáme si za žiadnu cenu.“

„O tejto tak nesmierne dôležitej veci,“ prevzal slovo Vešelín, „musí sa v každom prípade vysloviť snem. Áno, pred Európou sa musí osvedčiť snem — ale počúvajte len, páni, maršal mi v liste dokladá, akoby ma chcel pokúšať, že si cisár zaumienil do Viedne povolať najpoprednejších veľmožov, aby si tam z úst jeho ministra vypočuli pohnútky, ktoré ho prinútili k tak rýchlemu uzavretiu pokoja.“

„Čo nás je do jeho ministrov,“ vykríkol nahnevaný Tököly. „My si nedáme od nich našepkávať, ani sa márnymi rečami mámiť.“

„Však my dobre vieme,“ podporoval ho Nádaždy, „že to tak nasnovali cisárski radcovia pre našu potupu a na skazu našej krajiny!“

„Diétu, diétu treba zvolať,“ kričia všetci.

„A to čím skôr,“ dodal Tököly.

„A naším vojskom obsadiť všetky krajinské zámky,“ horlil Nádaždy.

„I ja som práve takej mienky,“ prevzal slovo Vešelín. „Áno, ja si myslím, že za takých povážlivých okolností, v akých žijeme, treba nám čím skôr vydržiavať diétu. Ale ktoré mesto by v tomto čase najlepšie vyhovovalo na zasadanie snemu, úprimne vyznám, že som v rozpakoch. Už vopred viem dobre, že nás budú všade obkľučovať špehúni a nemeckí vyzvedači, a predsa teraz je tu čas, aby sa každý bez akéhokoľvek obávania a nátlaku otvoreným srdcom a slobodným čelom vyslovil, čo za najlepšie a najprimeranejšie uznáva pre dobro vlasti. Nuž teda, páni, čo poviete, ktoré mesto by ste si žiadali zvoliť na vydržiavanie snemu?“

„Muráň, Muráň,“ volajú všetci.

„Dobre teda,“ povedal uspokojene Vešelín. „Nech vám bude po vôli. Na Muráni zasadneme ku krajinskej porade a ja ihneď rozpíšem diétu.“

„Apaffiho^[90] a Rákócziho tiež treba na ňu povolať,“ nástojil Tököly.

„Stane sa, a to prostredníctvom našich zvláštnych poslov,“ osvedčoval sa Vešelín.

„Vivat palatinus,“ zahrmelo dvoranou.

„Nech žije sloboda!“ dodal Nádaždy.

„Preč s tyranmi!“ dovŕšil Tököly.

I rozišlo sa vysoké zemianstvo a každý sa ponáhľal do svojej kúrie, aby sa poradil so známymi a prichystal na diétu.“

*

Po uzavretí pokoja očakávalo rakúsko-uhorské vojsko, ktoré neďaleko prepamätného bojiska ležalo táborom, rozkazy z Viedne. Ale pomocné vojská, najmä francúzske, talianske a nemecko-ríšske boli ihneď prepustené domov. I rozlúčiac sa so svojimi spolubojovníkmi, rozchodili sa do svojej domoviny — a kadiaľkoľvek prechádzali, všade ich prijímali s veľkým nadšením.

V nádhernom, veľkému tureckému vezírovi odobratom šiatri, ktorý sa stal maršalovou korisťou, zhromaždili sa cisárski hlavní velitelia na poradu. Jedni si hoveli na hodvábnych, bohato zlatom vyšívaných divánoch, druhí sa prechodili po ozdobných, na zemi rozostretých perzských kobercoch, daktorí obdivovali skvostné zbrane a drahé náradie, podaktorí si pochutnávali na čiernej káve, nápoji, čo bol v tých časoch Európe ešte neznámy, no Turkami veľmi obľúbený, ktorej zásobu našli v tom šiatri.

„Nápoj čierny, saperment,“ povedal Susa, keď už bol niekoľko čaší toho neobyčajného moku vypil — „nápoj čierny ako uhoľ, horký ako blen, nerozochvieva krv a napína žily do boja ako pekelný kameň.“

„Na moju česť, to je nápoj pre vojaka,“ prisvedčil Nigrelli. „Ja by som radil, aby sa každému chlapovi pred bitkou aspoň za pol holby^[91] nalialo z neho do hrtana.“

„A to za horúca,“ podporoval Karaffa^[92] mienku obidvoch, „aby tak tiekla čierna krv turecká prúdom, keď im moja šabľa otvorí žilu pri pažeráku. Psi aby im oberali kosti! Mne je rozkošou brodiť sa v krvi.“

„Teraz už tvoja ostrá šabľa musí v pošve hrdzavieť,“ povedal so smiechom Karaffa, „preto ti radím, aby si si ju na znak smútku obviazal čiernym závojom.“

„Bohužiaľ,“ vzdychol si Spankau, „že mohutný cisársky orol práve teraz pri svojom bystrom a takom šťastlivom lete sa musel zastaviť.“

„A že naše víťazne vejúce zástavy, ktoré sme my chceli vztýčiť na belehradské hradby, zase sa musia poskladať na miesto odpočinku,“ dodal Špork.

„Boh mi je svedok,“ horlil Kopp, „že nielen my vodcovia, ale ani vojsko tento náhly pokoj neočakávalo.“

„Zvesť o tomto pokoji sa tak nemilo dotkla nášho vojska, akoby sme boli bitku prehrali,“ mrzel sa Strassaldo.

„A keď si pomyslíme ešte na uhorské vojsko a uhorských vodcov, saperment, tí boli akoby hromom omráčení, keď počuli, že sa uzavrel pokoj,“ povedal Susa.

„Nielen samo vojsko tu v tábore,“ prisviedčal Vrbna, „ale i veľmoži a zemianstvo zjavne repce po celej krajine, a to na pokoj, na viedenskú vládu, i na nás. Áno, mnohí sa nám vyhrážajú ako svojim nepriateľom a zradcom.“

„Per Bacco,“ vyskočí z divána Montecuculi. „Páni, ja to veľmi dobre poznám. Len čo sa Uhri o tomto pokoji dozvedeli, nastala medzi nimi náramná nespokojnosť a rozhorčenosť, že sa to vraj stalo bez vedomia stavov a na zjavnú škodu krajiny. O tom som hneď písal do Viedne a cisár práve teraz dal povolať najpoprednejších uhorských veľmožov, naložiac ministerskému kancelárovi Lobkovicovi,^[93] aby im vec vysvetlil a presvedčil ich, aký prepotrebný bol pre našu ríšu pokoj. Ja sám som veľmi dobre uvážil všetky okolnosti a stav celej ríše, úprimne vyznávam, že som radil pokoj, hoci i pre mňa žiadosť vojenskej cti a slávy nie je menej vábivá, ako i pre vás, páni a druhovia moji.“

„Cisárovej vôli sa všetci ochotne podrobujeme,“ povedal Vrbna.

„Na moju česť,“ skríkol Nigrelli. „Vojak nesmie odvrávať, ani mudrovať, ale poslúchať.“

„A do politiky sa nemá priveľmi starať, saperment,“ podporoval obidvoch Susa.

„Tak to má byť,“ prisviedčal i Spankau. „A ja okrem toho musím ešte vyznať, že sa mi tá pomoc cudzieho vojska nijako nepáčila. Veď ako sme to všetci s nevôľou pozorovali, pomocné francúzske vojsko nestaralo sa ani tak o vyhnanie Turkov z krajiny, ako skôr o to, aby nám odcudzilo Uhrov.“

„Aby psi oberali ich kosti,“ srdil sa Karaffa. „Preto oni tak od nás bočili a iba s odbojnými Uhrami sa chceli priateliť.“

„Per Bacco,“ povedal nahnevaný Montecuculi. „O tom už dobre vie i sám cisár, ako i to, že veľmoži a uhorskí vodcovia nám všetko robia napriek. Povážte len, páni, teraz to už tak ďaleko prišlo, že mesto Košice, kam by mal ísť oddiel nášho vojska prezimovať, už vopred ho odoprelo prijať. Ja teraz musím pred vami otvorene hovoriť, čo som už aj do Viedne oznámil. Uhri zle zmýšľajú o rakúskom dvore. Oni vydržiavajú tajné schôdze a kujú zradu. O tom ja už mám isté správy a dôkazy od našich vyzvedačov, že dujú do kameňa ako hady. Páni, majte sa preto na pozore. Áno, snažne vás napomínam, striehnite na všetky činy a kroky nespokojného zemianstva, lebo, a to mi verte, v tejto krajine hrozí nám väčšie nebezpečenstvo od Uhrov než od Turkov. A je naším šťastím, že v týchto časoch budeme mať aspoň od týchto pokoj, aby sme mohli Uhrov držať na pevnej uzde.“

„Chuť po odboji im prejde,“ udrel Susa rukou po šabli.

„Psi aby im kosti obrali,“ zaštrngoce šabľou Karaffa, „seknem im žily a rozbúrená krv sa im utíši.“

Vtom vošiel dnu posol a odovzdal maršalovi list od cisára.

Po prečítaní listu hovorí Montecuculi s vyjasneným čelom: „Čo som si v týchto okolnostiach žiadal predovšetkým, stalo sa. Podľa cisárovho rozkazu sa teraz všetko uhorské vojsko rozpustí domov a my obsadíme krajinské zámky naším vojskom. To je výborné! Nech žije cisár!“

„Nech žije,“ volajú všetci.

„Odteraz sme teda my pánmi krajiny,“ povedal spokojne Susa.

„Hahaha,“ smeje sa Karaffa. „Veď to Uhri aj dobre pocítia.“

„Len čo sa uhorské vojsko rozíde, dostanete odo mňa rozkaz, kam kto pôjde so svojím oddielom, a ktoré zámky a mestá obsadí.“

„Nech žije maršal! Nech žije náš vodca! Sláva bojovníkom,“ volali vodcovia, keď Montecuculi dopovedal posledné slová.

*

Veľmoži, vracajúci sa z Viedne, navštívili na Ľupčianskom zámku palatína, ktorý ich už túžobne očakával a radostne prijal.

„Nuž, páni,“ pýtal sa ich Vešelín po vzájomnom pozdravení, „nuž, páni, čože vám povedal cisár?“

„Cisár nás síce prijal blahosklonne, ale o pokoji nepovedal ani slova. No poslal nás k ministerskému kancelárovi Lobkovicovi, že ten nám všetko vysvetlí,“ odpovedal Esterházy.

„A ten akúže udal príčinu k takému prenáhlenému kroku, ktorý pobúril celú krajinu a nad čím sa zarazila celá Európa?“ spytoval sa zvedavo Vešelín.

„Musím úprimne doznať,“ odpovedal Forgáč, „že všetky Lobkovicove vysvetlenia boli také nejasné a nedostatočné, že nás nijako nemohli uspokojiť.“

„Všetky jeho neopodstatnené reči a bezzákladné výhovorky nás dokonca upevnili v tom presvedčení,“ povedal Nádaždy, „že rokovanie s Turkom o pokoj stalo sa pod akýmisi tajnými podmienkami, ktoré majú pred verejnosťou ostať navždy ukryté neprehľadným závojom.“

„Také pokračovanie s nami,“ krúti hlavou Vešelín, „je veľmi podozrivé a nebezpečné. Veď nie jednotlivým veľmožom, ale krajinskému snemu, a nie iba povrchne a čiastočne, ale úplne a v celej pravdivosti a hodnovernosti sa mali všetky podmienky pokoja predložiť na odobrenie. Tak to so sebou prináša právo a zákony posvätnej koruny svätého Štefana. Nuž ale predsa len povedzte, čo povedal Lobkovic.“

„Z jeho reči,“ odpovedal Forgáč, „sme toľko vyrozumeli, že na žiadosť vezírovu cisár pristal a uzavrel s ním na dvadsať rokov pokoj, ponechajúc Turkom Veľký Varadín, Nové Zámky, Novohrad. Za to majú cisárovi pripadnúť Rákócziho zámky okolo Tisy. Čo sa Sedmohradska týka, stadiaľ sa majú zaraz vysťahovať i cisárske i turecké vojská a krajina si má slobodne vyvoliť svoje knieža. No, čo je v celej veci najčudnejšie a najurážlivejšie pre nás i pre celú ríšu — cisár Leopold má poslať sultánovi ako dar dvestotisíc zlatých.“

„To je hanba,“ zvolal Vešelín, „to je neslýchaný posmech — pre celú Európu!“

„Veru hanba a nesmierna urážka pre nás,“ prisviedčal Nádaždy. „Teda uhorský kráľ ako víťaz kupuje si od premoženého nepriateľa pokoj za peniaze. Na čo teda i žiadal od európskych mocností toľkú pomoc. Prečo začínal s toľkým hurhajom túto vojnu, ktorá budila toľké nádeje nielen v nás, ale i v celej Európe — keď si zmyslel kupovať taký hanebný pokoj za peniaze?“

„Ba či by ozaj,“ hovoril nahnevaný Vešelín, „i pápež Alexander, Nemecká ríša, Francúzsko, Taliansko boli povolili také nesmierne sumy a poslali pomocné vojsko, keby boli mohli čo len tušiť, že i po najskvelejšom víťazstve vlastne nič nevyhráme, ale prehráme?! Áno, prehrali sme pred Európou to, čo si máme najväčšmi ceniť, našu národnú česť a dobré meno. A na čo som i ja zvolal pod zástavy všetko bojaschopné mužstvo z Horného Uhorska? A zišli sa veru tí sokoli v takom veľkom počte a s takým oduševnením sa vrhali do boja za oslobodenie našej ubiedenej krajiny, že smelí a schopní vodcovia mohli s takýmto vojskom vykonať divy udatnosti a nepopustiť, dokiaľ by sa Turci do posledného chlapa neboli vypratali z krajiny. I zasa nás budú napádať, naše mestá a osady lúpiť, vypaľovať a pustošiť ako predtým. Beda nám, beda našej vlasti!“

„My sme Lobkovicovi všetko vysvetľovali živými farbami,“ povedal Esterházy, „že takýto pokoj nepotrebujeme, pretože je škodlivejší než vojna. Predostreli sme mu, že naše vojsko chce bojovať, chce sa biť do posledného muža. Lenže všetky naše reči boli daromné. Ten sa vôbec nijako nedal prehovoriť, a jednostaj opakoval, že konečný výsledok vojny je veľmi neistý a že sa už pociťuje aj veľký nedostatok peňazí na ďalšie vedenie vojny.“

„Už aj s tými dvestotisíc zlatými, ktoré sľúbil sultánovi, už či ako daň alebo dar, bolo by sa dobre naše vojsko zaopatrilo,“ namietal Vešelín.

„Okrem toho,“ povedal Forgáč, „Lobkovic sa nehanbil povedať, že nášho vojska nie je veľa, že —“

„I čo do počtu,“ pretrhol mu reč Vešelín, „i čo do chrabrosti a smelosti prevyšuje ono tureckú armádu, ktorá po tejto porážke je veľmi preriedená a skľúčená a prejde mnoho času, kým sa znova postaví na nohy.“

„A napokon doložil i to,“ hovoril Nádaždy, „že to pomocné cudzozemské vojsko je nespoľahlivé a nemožno sa naň s istotou spoliehať.“

„To sa bilo,“ zastával Vešelín, „ako treba, a bolo hotové biť sa do poslednej kvapky krvi za oslobodenie Uhorska z tureckých pazúrov.“

„Teraz je už neskoro,“ ohlásil sa Andráši, „a nepomôžu nám nijaké ponosy, keď je už raz pokoj uzavretý a podpísaný. My teraz už musíme, hoci nám to ako ťažko padne, pristať na cisárovu vôľu.“

„My nechceme dokázať chabosť,“ skočil mu Nádaždy prudko do reči. „No my nechceme prísť ani o naše práva. Nech sa osvedčí krajinský snem, a to čím skôr, nech zvie svet, ako Uhri zmýšľajú. Palatín má teraz nielen právo, ale i povinnosť zvolať národ na snem!“

„I ja som toho názoru,“ podporoval Nádaždyho mienku Vešelín. „My musíme snem zvolať, aby sa národ osvedčil, či chce čestne žiť, a či s hanbou zaniknúť medzi národmi. A preto som už aj rozpísal diétu na Muráň a verím, že sa nielen poslanci miest a stolíc, ale i veľmoži dostavia na porady, a to vo veľkom počte, ako to dôležitosť veci žiada.“

„Prídeme, nech žije vlasť, nech žije palatín,“ hrmí dvoranou.