ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Trenčianskych kúpeľov sa zišlo množstvo vysokého panstva. Všetky hostince, ba i sedliacke chalupy boli obsadené a preplnené došlými veľmožmi a bohatým zemianstvom. Veľmi sa čudovali teplickí obyvatelia, keď spozorovali, že títo páni neveľmi potrebujú kúpele, nebažia po vyhodení si z kopýtka, nežiadajú si hudbu, ani plesy, ani hry a zábavy, lež najčastejšie chodia do myšlienok zahrúžení alebo v tichom rozhovore v malých skupinách sem-tam priestrannou záhradou. Často sa zhromažďovali v niektorej väčšej miestnosti na porady, no vždy pozamkýnali dvere za sebou a nik nezjavil, o čom sa oni tam radili.

Jedného rána dal palatín svojho dôverníka Nagya k sebe zavolať i riekol mu:

„Rozhodná chvíľa sa blíži, teraz sa už musíme na niečom ustáliť. Dosť bolo rečí, potrebujeme skutky.“

„A či všetci veľmoži sú spoločnej mysle?“ spýtal sa Nagy.

„Od jedného do posledného všetci dychtia po úplnej nezávislosti Uhorska. Áno, ak by k tomu prišlo, hotoví sú túto neodvislosť trebárs i mečom vydobyť. A viete, že uhorský zeman sa nevie, nemôže pretvarovať.“

„Radím teda predovšetkým, aby sa každý z nich svatosväte k najprísnejšej mlčanlivosti zaviazal,“ radil dôverník.

„To sa rozumie. Uzniesli sme sa na tom, že nikto pod pokutou smrti nesmie tajnosti, ani naše úmysly a ciele, ani počínanie nezasväteným vyjaviť.“

„Dobre tak, ale mi je len predsa nápadné, že doposiaľ ani jedného z vysokých cirkevných hodnostárov medzi sebou nemáme. Opatrnosť nám káže, aby sme cirkevným nimbom prikrývali svoje dôležité počínanie tak, aby včas potreby veriaci ľud videl, že kňazstvo drží s nami.“

„I o tom sme premýšľali. Ja vystrojím svojho dozorcu statkov Vitnediho k arcibiskupovi Lippaymu,^[72] aby nás poctil svojou návštevou. Ak príde, vyskúmame najprv jeho zmýšľanie, a len čo sa presvedčíme o jeho príchylnosti k našej veci, zdôveríme sa mu, že si žiadame nezávislosť Uhorska od vlády nemeckého cisárstva, a odvoláme sa na našu konštitúciu.^[73] Ak to on aspoň in abstracto^[74] za dobré uzná, pustíme sa ďalej a započneme boj. Nastane najprv tajná a skrytá borba, potom však zjavná. A to bude prevedenie našich zásad in concreto.^[75] Lebo keď na to príde, postavíme sa čelom do šíku s mečom v ruke, budeme sa veru biť proti nemeckému cisárovi za uhorského kráľa na život a na smrť.“

„Rozumiem, lenže práve v tomto čase je uhorský kráľ a cisár nemecký jedna a tá istá osoba.“

„Nám ide o to, aby trón, moc a osoba uhorského kráľa celkom nezanikli, lebo beztak už teraz z bývalej slávy a moci koruny svätoštefanskej neostal ani len tieň.“

„Veď nám všetkým je to jasné, že Austria,^[76] trebárs i po mnohých bojoch, predsa raz pohltí Uhorsko sťa velikánsky had, menovaný boa constrictor, čo oveľa väčšieho od seba jeleňa pohltí, ktorému len nohy odpadnú.“

„Ale my, sláva bohu, ešte posiaľ máme nohy — a také mocné, že sme nimi schopní takú ranu zadať do srdca Austrie, že razom vykrváca.“

„Lenže opatrnosť nám predsa radí, aby sme sa samotní nepúšťali do rozhodného boja, lebo Austria je pre nás ešte vždy saň so sto hlavami, ktorej keď sa jedna odtrhne, narastú jej vždy nové a nové. Preto predovšetkým radím, aby sme sa pustili do diplomatického vyjednávania s Turkom, lebo tento je najúhlavnejším nepriateľom nemeckého cisárstva, ako i jeho vazal,^[77] sedmohradské knieža, ktorému od Austrie tiež hrozí ustavičné nebezpečenstvo. No treba nám vyjednávať i s nemeckými kniežatami, ktorí ustavične dychtia po tom, ako by sa mohli vykĺznuť spod zvrchovanosti cisára. Radil by som najmä, aby sme sa dorozumeli s poľským kráľom, lebo on je náš najbližší a najmocnejší sused. Keď si takto nadobudneme spojencov, môžeme sa bezpečne pustiť s Austriou do veľkého boja.“

„Lenže i táto vec obsahuje pre nás svoje ťažkosti a nebezpečenstvá. Lebo či práve toto diplomatické vyjednávanie s cudzími mocnosťami predčasne nemôže prezradiť naše podujatie?… Či jeden alebo druhý z panovníkov nemôže sa stať naším odporcom alebo aspoň zradcom?!“

„V prvom rade je tu potrebná veľká opatrnosť.“

„V každom prípade,“ povedal s milým úsmevom palatín, „použijem vašu dobrú radu. Hneď rozkážem vyhotoviť list pre arcibiskupa, kde mojím menom naložíte Vitnedimu, aby sa chytro prichystal na cestu do Trnavy k arcibiskupovi.“

Dôverník Nagy, ukloniac sa palatínovi, náhlil sa k Vitnedimu, ktorý ho úctivo prijal.

„V mene pána palatína mám vám oznámiť,“ začal Nagy po vzájomnom pozdravení, „aby ste sa chystali na cestu do Trnavy. Zanesiete list pánu arcibiskupovi Lippaymu. Len ho i ústne úctivo proste, aby potešil svojím príchodom palatína i všetkých veľmožov a prišiel do Teplíc. Ale o tom, aké tu panuje napätie a nevôľa medzi pánmi a medzi cisárskymi vodcami nezmieňte sa ani len slovíčkom. Veď on to beztak dobre vie.“

„Veď ja veru,“ uškrnul sa Vitnedi, „ani najmenej nestojím o zmierenie a dorozumenie medzi stránkami. Veď ma vari dobre poznáte, že ja všetkých Nemcov zo srdca nenávidím a že sa mi to už veľmi sprotivilo, keď pán palatín ten novovystavený zámok pokrstil na poctu cisára Leopoldovom. Načo nám je takéto pretvarovanie? Ja nerád chodievam s maskou na tvári, ale vždy otvorene.“

Keď toto povedal, bystrý pozorovateľ by bol zbadal na jeho tvári čudný, možno povedať akýsi diabolský úsmev. Nagy ho pripisoval jeho nenávisti oproti Nemcom.

„Ba či ste sa už okúpali v týchto Tepliciach?“ pýtal sa Nagy.

„Načo sú mne kúpele? Ja sa najradšej vínkom umývam a pečienkou utieram.“

„Hahaha, prosit!“ smeje sa palatínov dôverník. „Ale viete čo? Či ste nepočuli o dajakom bohatom Nemcovi, ktorý býva za Váhom v akomsi starom kaštieli. Potrebovali by sme peniaze!“

„Azda o tom, čo kedysi i so svojím otcom s medveďmi a opicami sem-tam chodil po krajine?“

„Práve ten. Vraj ho Zahnom menujú.“

„Počul som o ňom, že je to akýsi veľký boháč,“ uškrnul sa Vitnedi. „Mal by ho teda v tom jeho kaštieli prepadnúť a obrať? A či čo?“

„Pánboh uchovaj; Ale viete čo? Naženieme tomu skupáňovi strachu, že Turci už vedia, kde má ukryté svoje poklady, a že sa stroja jeho kaštieľ nenazdajky prepadnúť a olúpiť. No budeme mu radiť, aby si ich zavčasu preniesol na Muránsky zámok, že tam mu budú dobre ukryté a Turkovi sa nedostanú do rúk.“

„To je dobrá myšlienka,“ usmial sa potuteľne Vitnedi. „Spoľahnite sa na mňa, vykonám všetko, ako treba.“

„Keď sa navrátite z Trnavy, ihneď pôjdete s palatínovým listom na Muráň, lebo panie budú už netrpezlivo čakať od nás správu.“

„Tá naša veľkomožná je herská a odhodlaná pani.“

„To verím. A ja som jej dôverníkom, na čo som hrdý.“

„To je teda veľká česť pre vás.“

„Nuž teda sa len pripravte na cestu. List vám odovzdá sám palatín. Zbohom!“

„Tento človek,“ povedal Vitnedi, keď Nagy odišiel. „Tento človek si už začína veľa dovoľovať. Ale pýcha chodí pred úpadkom a úžasná priepasť sa pred ním otvára. Sú mi to za ľudia! Nemcov zo srdca nenávidia, ale ich peniaze by im boli po chuti. Už aspoň viem, ako stoja veci. No len no!“

V jednej maličkej dedinke na pravom brehu Váhu stojí starobylý ošarpaný kaštieľ. Býva v ňom neobyčajný čudák. Okolitý ľud si o ňom rozpráva, že je to veľmi bohatý pán a že prišiel z Nemiec. Ten kaštieľ prevzal od istého veľmi zadĺženého zemana a usadil sa v ňom.

Bol to ten Zahn, o ktorom sa Nagy s Vitnedim zhovárali.

O jeho bohatstve šli všelijaké čudné chýry. Mnohí hovorili, že má plné bočky zlata a striebra, ale sú to vraj zakliate poklady, ktoré ani on sám neužije, ani druhý sa k nim dostať nemôže, lebo ich má skryté v podzemnej diere. Iní tvrdili, že ten Nemec zapredal svoju dušu čertovi a že na jeho peniazoch sedí šarkan.

Čudák už bol obstarný a mládenec. Bol chudý, vysokej postavy, na oči škuľavý, a toto bolo príčinou, že pohľad a jeho vonkajšok boli protivné.

Kaštieľ, v ktorom býval, bol podľa obyčaje tých čias koldokola múrom obohnaný. V bráne, na ktorej boli železom poobíjané vráta a vedľa nich dve baštám podobné vežičky, býval vrátnik, muž silnej, temer obrovskej postavy, širokých pŕs a s veľmi škaredým obličajom. Býval vojakom a zúčastňoval sa v mnohých bitkách. Raz v krutej bitke sa mu prihodilo, že mu Turek, ktorého chcel z koňa zhodiť a živého zajať, svojou krivou šabľou uťal nos i s vrchnou gambou. Od tých čias ostali jeho veličizné vrchné zuby bez prístrešia a jeho reč bola veľmi nezrozumiteľná. Pán ho volal Cerberom.^[78]

Takisto služobná domáceho pána bola prečudná osoba — napoly žena, napoly muž. Dlhé rozcuchrané vlasy prikrýval mužský klobúk. Pod nosom mala riedke fúzy, aké máva obstarný kocúr. Vrchný odev bol celkom chlapský až po driek. Mala totiž krátku chlapskú košeľu a kamizol. Od pása dole nosila ženskú sukňu so strakavou zásterkou. Pán ju považoval za dve osoby v jednej ľudskej koži a pomenoval ju Amorom a Psychou. — Napokon jej ťahy tváre boli hrubé, nepríjemné, reč chrapľavá.

No najmilším spoločníkom čudáka bola opica zvaná pavián.

Táto opica sa vážne prechodila po izbách, sedávala na stolcoch. Keď prišiel cudzí človek do izby, robila kotrmelce, škľabila sa, prekrucujúc obličaj hneď na smiešno, hneď na plačlivo a hneď na škaredo-hrozivo. Vedela plakať ako malé dieťa a smiať sa tak ako najväčší samopašník. Kto ju rozhneval, tomu sa nanosila do vlasov a labami ho vyplieskala.

Okolití páni tento kaštieľ obchádzali, robili si posmech z jeho obyvateľov. Ale sedliaci, ktorí prechodili popod bránu kaštieľa, nezabudli sa poznačiť posvätným znakom kríža — a len ten, kto práve musel, odvážil sa so strachom navštíviť čudáka. Okrem toho sedliaci počuli dakedy v tom kaštieli živý rozhovor, lebo tu i tu prichodili do neho cudzí ľudia, a najčastejšie v noci, no v noci i odchádzali. Sedľač si šuškala, že to budú Nemci z cisárskeho tábora. Len uhorskí páni, ktorí v cisárskom vojsku slúžili, nemohli nijako pochopiť, ako maršal Montecuculi dostával správy zo všetkých strán Uhorska a teraz práve i z Trenčianskych Teplíc, a že vedel, ako uhorskí páni zmýšľajú, čo robia, o čom rokujú a na čom sa dohodnú na svojich schôdzkach. I domýšľali sa s istotou, že veru maršal musí na všetkých stranách mať vyzvedačov.

Čudák im vôbec nebol podozrivý.

Dážď sa lial ani z cievok, keď driemajúci Vitnedi, zakrútený do svojho plášťa, došiel na malom, plachtou pokrytom vozíku do dediny.

„Janko, vieš čo?“ povedal pohoničovi, ktorý ho prebudil. „Akosi sa mi nechce schodiť do tej kaluže, ale ani baviť sa tu nesmieme, čo by sa však naisto stalo, keby sme vošli do kaštieľa. Najlepšie spravíme takto: Choď ty len sám, odovzdaj ten list pánovi a pozdrav ho, že sa ponáhľam do Trnavy, ale na spiatočnej ceste že ho istotne navštívim. No vráť sa i ty chytro naspäť.“

Pohonič Janko pochytil list a bežal i s bičom v ruke k bráne. Vtom zazrel strašného Cerbera a sotva od strachu ,pochválen‘ a ,nesiem pánovi list‘ zajakavo vypovedal, bežal ďalej. Zo dverí panskej izby práve vychodila chyžná — Janko sa nevdojak buchol do nej. Táto sa nazlostila a temným chrapľavým hlasom zvrešťala:

„Ty holomok neogabaný.“

„Ježiši Kriste!“ zvolal Janko celkom predesený, keď ju od hlavy po päty premeral očami.

Toto ju ešte väčšmi nazlostilo. A sotva vstúpil Janko do izby, zavolala na opicu:

„Belzebub,^[79] nedaj sa!“

Opica sedela na stolci a obhrýzala jablko. Keď pohonič, držiac v jednej ruke list, v druhej klobúk a bič, zastal pred ňou, nazdala sa, že ju prišiel biť. No rozdráždená ešte i slovami svojej opatrovkyne, hodila Jankovi do hlavy jablko a sekala na neho zubami. Janko od strachu sa začal prežehnávať. Opica považovala pohyby robené rukou za vyzývanie do boja i začala sa úžasne škľabiť a rehotať. Janko sa od strachu triasol na celom tele, nikdy, myslel si, nevidel takého človeka. I začal domnelého človeka chlácholiť:

„Urodzený pane, veď sa nehnevajte. Nuž veď som vám, ľa, tu list doniesol.“

Ale opica mu skočila na chrbát, jednou labou mu trhala vlasy, druhou ho plieskala po tvári.

Janko sa nazdal, že je v pekle, lebo zajakavo kričal:

„Veľkomožný pán čert, prosím vás, pustite ma, však som vám neublížil.“

Chyžná sa vo dverách chichotala. Na veľký krik a lomoz pribehol Zahn, odohnal opicu, ktorá sťa po vydobytom víťazstve sadla si hrdo na predošlé miesto — a vzal Jankovi z trasúcej sa ruky list. Janko bežal ani bez rozumu von dvermi a dvorom ku bráne, kde mu ešte i Cerberus išiel oproti so svojou halapartňou, chcejúc ho ako zlodeja chytiť. No Janko bol rezkejší, vyšmykol sa von a niekoľkými skokmi bol pri vozíku, nedbajúc na to, že mu v bráne klobúk odpadol. S podriapanou tvárou a rozčuchranými vlasmi sadol si na svoje miesto a honil kone cvalom preč. Vitnedi sa ho vypytoval, čo mu je, ako sa mu tam vodilo. Janko len bedákal a bedákal, až napokon porozprával, ako ho čert chcel vziať. Darmo ho pán prehováral, že to nebol čert, ale opica, Janko si to nedal vyhovoriť a zaprisahal sa, že tam viac nepôjde, čo by mu za bočku zlata dali.

Keď sa z Trnavy naspäť vracali, zastal Janko pri dedine a Vitnedi vošiel k Zahnovi do kaštieľa. Dlho sa spolu šepmo zhovárali a zajediac si, rozišli sa. Janko dostal stratený klobúk a pohár vína, ktorého sa nedotkol, no zato rezko poháňal kone k Trenčínu.

Sotva prišli do Teplíc, dal palatín Vitnediho k sebe zavolať a vypytoval sa, ako ho arcibiskup prijal a kde má list.

„Nuž teda predsa len máme nádej,“ riekol Vešelín, keď prečítal list, „že príde. No budeme ho i očakávať.“

A odišiel medzi panstvo.

Od palatína sa Vitnedi ponáhľal k Nagyovi a rozprával mu, že pri Nemcovi Zahnovi bola všetka jeho výrečnosť bezvýsledná.

„A či ste mu nevedeli strachu nahnať, že sa Turci blížia,“ karhal ho Nagy.

„I to nič nepomohlo,“ odpovedal Vitnedi, „ba mi povedal, že on nemá nijaké poklady, a preto sa Turkov neobáva. Ale je to aj čudák. Samé mrzké potvory má okolo seba. No ja som presvedčený, že peniaze má. Keby som ho častejšie navštívil, vypátral by som, kde sú uložené.“

„No len sa s ním stýkajte, lebo potrebujeme mnoho peňazí.“

„Azda hrozí Muráňu obliehanie a či čo?“

„Na to sa nespytujte. Čo vám pán palatín rozkáže, plňte svedomite. Teraz píše list veľkomožnej panej, čím a ako bude treba zásobiť zámok. Ten list odnesiete na Muráň.“

A rozlúčili sa.

„Hľa, hľa,“ krúti hlavou strmým krokom po svojej chyži sem-tam behajúci Vitnedi, „ako počína so mnou cez plece hovoriť. Jaj, dajsatimne, je mi to za dôverník!… Z prachu si povýšený, do prachu padneš a v prachu zmizneš, ty prešibaná líška. A ten pekný palatín!… Oj, dobre ja poznám tie vaše úmysly a úklady, ktoré ste si nastrojili ako pavúk svoje siete. Ale počkajte len trochu. Ani moja hlava nenie tekvica naplnená otrubami. I ja mám dobré oči a dobre-predobre vidím tie pekelné nástrahy, ktoré snujete proti cisárskemu dvoru. Každý váš krok, každú poradu, kde zavše sťa hady dujete kameň, sprevádzam pozorným okom. A čo viem ja, o tom sa dozvie Zahn, o čom vie Zahn, to je známe i v maršalovom tábore, a tento to oznámi Lobkovicovi vo Viedni. Tak, to je múdro nastrojené: lesť ľsťou, zradu zradou treba porážať. Na konci je kyjak, ukáže sa, pán dôverník palatínov, kto zvíťazí, či ja s cisárom, či ty s tvojím palatínom, a čia odmena bude väčšia, či od cisára a či od palatína.“

A začal sa rozpustilo a škodoradostne smiať.