ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi povážlivé boli tie chýry, ktoré teraz z rozličných strán krajiny na Muráň dochodili. Úder za úderom nasledoval akoby blesk za bleskom, hrom za hromom okolo temena Kráľovej hole. Všetky bitky vyzerali v prospech cisárskeho vojska. Medzi zemianstvom rozmáhala sa čo deň akási zmalátnenosť ducha a zrazenosť mysle. Daktorí z najčelnejších a za povstanie sprvu najzaujatejších mužov hľadali len na pevných zámkoch svoje útočište. Druhí utekali do cudziny, a tak sa usilovali zachrániť sa pred zlými následkami odboja. No boli i takí, ktorí stratiac všetku nádej, malomyseľne sa poddávali svojmu osudu a v tupej nečinnosti čakali doma to najhoršie, čo ich zastihnúť môže.

Máriu náramne nepokojili správy Vitnedyho, i netrpezlivo očakávala Nagya.

„Povedzte, preboha, čo je vo veci? Lebo mi tie najhoršie správy dochodia. Od vás chcem počuť pravdu!“ Tak vítala Mária Nagya, keď sa na Muráň vrátil.

„Nie je môj úmysel niečo zamlčať pred vašou veľkomožnosťou,“ uklonil sa tento. „I rozpoviem všetko, o čom s istotou viem.“

„Stojím ako na uhlí.“

„Predovšetkým vyjavím to, čo je pre nás najsmutnejšie. Generál Špork zbil vojsko Rákócziho, ktoré sa bolo okolo Košíc v sile dvanásťtisíc mužov sústredilo; pochytal mnohých, ostatní rozprášení sú na všetky strany.“

„Nuž a či sme už teraz zničení?“

„Rozhodná to bola pre nás porážka, lebo hneď za ňou poddali sa mnohé kráľovské mestá, ako Levoča, Bardejov a Sabinov.“

„Ale Tököly sa azda s inými dobre drží?“

„Tököly je zničený. Generál Heister dobyl útokom zámok Likavu. I zámky Ostrosithov, Petróciho, Barkóciho a druhých veľmožov rad za radom padli do rúk cisárskych.“

„Nech si len príde, nájde nás dobre pripravených. Tieto naše skaliská, hradby a bašty sú nedobytné; i brániť sa budeme stadeto až do posledného muža. Na posádku sa pevne spolieham a nemyslím, že by sa našiel dajaký zradca medzi nami. Udržujte len vždy dobrú myseľ pri vojsku, povzbudzujte bo k zmužilosti a vytrvanlivosti.“ Tak hovorila Mária Seči ku Nagyovi i prepustila ho.

Nezadlho zjavili sa jazdci čo predvoj vojska cisárskeho i skúmali okolie Muráňa na všetky strany, áno, zabiehali až po samé hradby zámocké.

O niekoľko dní dorazil i knieža z Lotharingu s hlavnou silou, opatrený hrubými delami. Aby vyhol možným stratám pri dobývaní tak mohutnej pevnosti, vypravil jedného dôstojníka k Márii. Poslanec vedený bol so zaviazanými očami do pevnosti i oslovil ju so všetkou šetrnosťou, aby sa bez všetkej výnimky na milosť cisára poddala, lebo že si márne nádeje robí a zámok stoj čo stoj padnúť musí.

Mária odpovedala hrdo, že ona milosť ani nehľadá, ani nečaká; no silu silou odraziť že je pevne odhodlaná. Keď si vraj knieža myslí, že zámok tak ľahko do moci dostane, nech sa pokúsi o to.

Takú odpoveď doniesol dôstojník svojmu veliteľovi.

Vitnedy prehadzoval medzitým v nočnom čase listy cez múr, v ktorých Nemcom na vedomie dával, kde majú postaviť svoje delá, kde sú sklady pušného prachu. Keď toto knieža zbadal, obľahol Muráň zo všetkých strán. I dal svoje veľké delá a mažiare na protivnom vrchu, zo strany od Javorín, v takrečených nemeckých šancoch rozostaviť a odtiaľ končitými guľami a ohnivými raketami na pevnosť páliť. Obrana zámocká strážila a ukrývala všetky zápalisté látky do hlbokých podzemných skladov, a tak nemohli škodiť ohnivé rakety ani prachu ani potrave, a keď sa i niektorá strecha zapálila, bola hneď dolu strhaná a oheň udusený. Keď knieža z Lotharingu toto zbadal, chcel posádku sľubmi a darmi získať a ku zrade nakloniť. Ale bezvýsledné boli jeho kroky, len Vitnedy bol jeho. Často snažil sa knieža posádku v nočnom čase prekvapiť, no vždy bol útok zmužilo odrazený. Došli i pomocné vojská pod vedením generálov Spankaua, Koppa, kniežaťa z Holsteina a Leslyho, a predsa sa obliehanie Muráňa už na druhý rok preťahovalo. I prišiel knieža z Lotharingu naposledy k tomu presvedčeniu, že Muráň možno jedine hladom dobyť.

Medzi posádkou kolovali úžasné chýry a Mária s Nagyom neznali to pochopiť. I doznali sa, že vodcovia povstania, ako Zrinský, Frankopán, Nádaždy, Tattenbach a iní čelnejší mužovia, boli už v ťažkých väzbách vo Viedni, v Hradci, vo Viedenskom Novom Meste, v Prešporku, Bystrici a v Košiciach, kde mali byť katovou rukou odpravení; doznali sa, že je i Rákóczi už chytený a že jedine Tökölymu pošťastilo sa s holým životom cez Sedmohradsko do Turecka zutekať. Vitnedy, na ktorého podozrenie padlo, že by on bol tie chýry roznášal, tvrdil, že nepriateľ prehadzuje cez hradby v nočnom čase listy, ktorými tieto chýry rozširuje a posádku k nevernosti a k zrade nahovára. Kapitán tešil vojsko, že im nezadlho príde pomoc od Sedmohradčanov a od Turkov.

Keď ale obliehanie trvalo na druhý rok, keď potravy a streliva vždy viac a viac ubúdalo a o Tökölym, ktorý mal doviesť Turkov na pomoc, ani slychu — vtedy už i Mária Seči počínala byť nespokojná.

„Čo si počneme,“ riekla jedného dňa Nagyovi, „keď nám ubudne potrava a nebudeme mať čo jesť?“

Na takúto otázku neznal ani Nagy odpovedať, len zvesil hlavu a pokrčil plecami.

I dôstojníci sťažovali si, že im streliva ubýva.

Dobre toto spozoroval i Vitnedy a nik neznal, ako v nočnom čase zmizol z pevnosti.

Knieža z Lotharingu zunoval už to zdĺhavé obliehanie, ktoré mu i tak žiadnu slávu neprinášalo, i uposlúchol radu Vitnedyho, ktorý sa teraz u neho nachádzal. Napísal Márii veľmi lichotivý list, v ktorom obdivoval a zveleboval jej hrdinskú myseľ a neobyčajnú pri ženských udatnosť; i tvrdil, že si pred svetom navždy slávne meno poistila, áno, i svojho nepriateľa úctou a šetrnosťou proti sebe zaviazala. No vyslovil, že si drží i za povinnosť na to ju upozorniť, aby povážila dobre svoj beznádejný stav a nebezpečné položenie, keď už všetci pohlavári odboja zneškodnení sú a odnikiaľ pomoc očakávať nemôže. Keby sa vraj teraz jej veľkomožnosť dobrovoľne poddala, mohla by ešte obdržať milosť od cisára, ako ju obdržal Rákóczi na prosbu svojej matky Žofie Bátory, zaplatiac len peňažitú pokutu a prijmúc cisárske posádky na svoje zámky. Keby ale, doložil ešte knieža, Muráň len mocou a útokom mal do rúk dostať, potom už, čo s bolesťou vyznať musí, ani pre palatínku, ani pre posádku a obyvateľov zámku, nijaká milosť miesta mať nebude.

Tento list poslal po jednom dôstojníkovi, ktorý bol so zaviazanými očami do zámku dovedený.

Mária vyžiadala si čas na rozmyslenie. I povolala po odchode dôstojníka k sebe kapitána a čelnejších svojich dôstojníkov na vojenskú poradu. Všetci uznávali, že je ich postavenie čo deň povážlivejšie. I uzniesli sa, že ak im všetkým skrz knieža z Lotharingu život i majetky písomne zaručené budú, že sa mu poddajú; ináč ale že sa radšej v rumoch mohutných hradieb Muráňa do jedného pochovať dajú. Podľa tohto uznesenia usilovala sa i Mária Seči čím najčastejšie výnimky ako pre seba, tak pre posádku u kniežaťa vymôcť; i žiadala, aby sa na svoju vojenskú česť, a to písomne zaviazal, že sa ani jej samej, ani nikomu z posádky a z obyvateľstva nič zlého nestane.

Knieža odpovedal, že nie je síce od cisára splnomocnený, aby milosť rozdával, že sa ale za všetkých chce u cisára prihovoriť: a tak že sa ani o svoje životy, ani o svoje statky obávať nemajú. No doložil, aby pani palatínka toto už za jeho posledné osvedčenie pokladala a že by už nič viac neočakávala.

Po mnohom premýšľaní pristala posledne Mária na tieto sľuby. I porobila všetky poriadky, aby svojho bývalého protivníka teraz už čo hosťa na zámku slávnostne prijať a čo najskvelejšie učastovať mohla, lebo si myslela, že i naďalej ma Muráni prebývať a svojimi statkami slobodne vládnuť bude. Či sa neoklamala?

*

Jedného krásneho rána stála celá muránska posádka v dlhých radoch od brány až po palotu pod svojimi zástavami vo zbrani. Pred palotou na červeným baršúnom potiahnutom stolci sedela pani zámku Mária Seči a za ňou stál tajomník Nagy so zemanmi, komorníkmi a všetkým obyvateľstvom zámockým. Pri samej bráne čakal veliteľ s vyššími vojenskými dôstojníkmi. Keď pred bránou zarachotili bubny a trúby sa ozvali, otvorila sa brána. Na čele cisárskeho vojska kráčal veliteľ, knieža z Lotharingu. Vojsko zámocké klonilo pred ním svoje zástavy až k zemi, pušky spustilo k nohám a šable strčilo do pošvy; i dávalo tak s nemým výrazom žiaľu a bolesti na tvári vojenskú úctu svojim niekdajším nepriateľom, ktorí s vejúcimi zástavami valili sa do zámku.

Knieža z Lotharingu málo si všímal vojenský pozdrav kapitána a dôstojníkov posádky, šiel po palotu, kde ľahko ukloniac sa ovdovenej palatínke, hromovým hlasom velil svojmu vojsku, aby sa do radu postavilo. I rozkázal zámockej posádke, aby svoju zbroj na hŕby poskladala a na iné rozkazy prichystaná bola. Kapitánovi naložil, aby mu všetky bašty, delá, prachárne, kasáreň a vojenské zásoby poukazoval a odovzdal. I rozložil na všetky dôležité miesta svoju stráž; posádkovému vojsku ale rozkázal, aby sa utiahlo do kasárne. Jeho vojsko ostalo na dvore.

Mária cítiac sa byť nezdvorilosťou tou urazená, utiahla sa so svojimi priateľmi do paloty. I čakala tu, čo ďalej bude nasledovať, lebo sa ešte vždy nazdala, že knieža príde sám k nej, aby napravil svoju nezdvorilosť. No ako náramne sa zarazila, keď nie knieža, ale cisársky dôstojník vkročil do paloty, za ním ale dvaja obecní vojaci so železnými putami v rukách…

„V mene cisárovom oznamujem,“ riekol tento temným hlasom Márii a prítomným, „že pani Mária Seči, vdova po Františkovi Vešelínovi, ako i jej tajomník Nagy de Lesenye, ste mojimi väzňami. Poddajte sa bez odporu svojmu osudu. Vojaci, konajte svoju povinnosť: položte im putá na nohy!“

Všetci prítomní ustrnuli pri týchto slovách. Mária vykríkla. Chcela hore stáť, no padla do mdloby. Komorné zalamujúc rukami a nariekajúc priskočili k nej a odsotili vojakov, čo jej chceli putá klásť. Keď ale videli, že sa nemôžu protiviť, prosili, aby samy mohli túto prežalostnú poslednú službu vykonať. A s usedavým plačom položili samy Márii putá na nohy.

Dôstojník stál pri tomto výjave akoby hromom omráčený a len keď už Mária mala putá na nohách, pristúpil ostýchavo i zamkol ich. I Nagy bol zakovaný do želiez, hľadiac meravo do zeme.

„A teraz,“ riekol dôstojník, „odveďte zajatých do žalára, každého osobitne; tam majú čakať na ďalší veliteľov rozkaz.“

Na mnohé prosby dovolil dôstojník, aby Máriu odprevádzali komorné; no do žalára nesmel s ňou nik. Medzi obyvateľmi zámockými nastalo všeobecné prestrašenie a kvílenie.

Druhého dňa zavčasu zrána stál zakrytý vozík pod zámkom, obklopený silným oddielom nemeckých jazdcov. Máriu i Nagya vyviedli vojaci zo žalára, posadili ich v tých ťažkých okovách do vozíka a viezli ich do Viedne.

*

Vo Viedni bol Nagy pod vyšetrovanie postavený, a keď nechcel vyjaviť, kde by boli tajné písomnosti sprisahancov ukryté, bol daný do škripca. No hroznými mukami trápený vyznal, že sú skryté pod hlavným oltárom Muránskeho chrámu. A keď tie písma boli prinesené, musel ich sám pred súdom čítať a vysvetľovať, lebo boli tajnými písmenami písané. Muky, ktoré podstúpil, zronili tak jeho zdravie, že náhle do ťažkej choroby upadol, z ktorej viac nepovstal: i skonal v žalári.

Mária Seči netajila nič pred súdom; i odvolávala sa ustavične na sľuby, ktoré jej dal knieža z Lotharingu, a na to, že sa dobrovoľne poddala v tej nádeji, že dostane milosť od cisára. No márne boli jej nádeje. Nenašla milosti pred súdom, lebo sa jej za vinu pokladalo, že ona svojho nebohého manžela palatína k odboju tisla, že ona bola takrečeno dušou povstania. I odsúdená bola k potupnej smrti. Knieža z Lotharingu pracoval dotiaľ, kým výrok tento nebol premenený — na doživotný ťažký žalár.

Medzi nájdenými na Muráni písomnosťami boli naznačené i mená všetkých sprisahancov; následkom toho nastalo chytanie a väznenie mnohých veľmožov a zemanov po Uhorsku. Majetky ich zhabal fiškus kráľovský, ich ale odvážali do Košíc, do Bystrice, Prešporka a do Viedne, kde boli ťažko pokutovaní.

Vitnedy poponáhľal sa i protestantských farárov obžalovať, čo hlavných buričov, ktorí príhlasy z kancľa čítali a obecný ľud proti cisárovi podnecovali. Na potvrdenie toho podal kniežaťu z Lotharingu pôvodný príhlas, ktorý bol všetkými gemerskými protestantskými farármi podpísaný. A toto zapríčinilo hrozné prenasledovanie protestantských farárov a učiteľov, hoci žiaden nebol naznačený medzi sprisahancami na Muráni. Všetci boli z cirkvi vyhnaní, mnohí z nich pochytaní a čo najväčší previnilci v ťažkých putách pred súd do Prešporka vlečení, tam ukrutne žalárovaní; áno, jedni boli na galeje do Neapola odsúdení, druhí ale do vyhnanstva vypovedaní. A takto sa zachádzalo s nimi po celej krajine.

Toto prenasledovanie, ktoré následkom Vešelínovho odboja zastihlo zemianstvo a protestantských obojeho vyznania farárov a učiteľov, bolo také kruté, že sa sami európski mocnári hnutí ľútosťou u cisára Leopolda za nich prihovárali. No i sám nevoľný ľud musel smutné následky znášať. A on predsa nič nezavinil, ba práve svojou nečinnosťou a nedôverčivosťou oproti zemianstvu preukázal veľké služby cisárovi. To sa nebralo do ohľadu. Cisárske vojenské pluky zúrili po obciach tak ako v nepriateľskej zemi, i nakladali ťarchy temer neznesiteľné, že bolo ľudu až do zúfania.

Správa krajiny bola preinačená. Cisár chcel dať krajinu do moci a pod správu nemeckých rytierov, no na príhovor svojich verných odstúpil od toho, ale hodnosť palatína zrušil. Za gubernátora Ungarie menoval Kašpara Ambringera, veľmajstra rádu nemeckých rytierov, jemu k boku ustanovil siedmich radcov a dvoch tajomníkov sčiastky Nemcov, sčiastky Uhrov. Na Muráň vymenovaný bol za veliteľa Michal Angelo Jacquemont, až potiaľ držal sa tam knieža z Lotharingu.

Vitnedy často znepokojoval knieža z Lotharingu, žiadajúc pre seba odmenu za svoje dobré služby. I chvastal sa, že jeho bola vlastne zásluha, že bolo sprisahanie zavčasu odkryté a odboj udusený.

„Taký podliak, ako ste vy,“ riekol mu jedného dňa rozhnevaný knieža, „nezasluhuje druhej odmeny než šibenice.“

I dal ho pred bránu vyhodiť.

Nezadlho našli ho ľudia obeseného na jednom strome neďaleko Muráňa.

Zahna vytiahli z Váhu pltníci.

*

Mnohé roky uplynuli. Drahá vlasť naša prežila ich v plači a v nešťastí. So suchým horelo i mokré: nevoľný slovenský ľud to okúsil!

A čo sa stalo s Máriou?

Jedného dňa prišiel uhorský veľmož do Viedne i dozvediac sa, že by Mária Seči ešte žila, pátral po jej bydlisku — po žalári, kde posiaľ väznená bola. Na mnohé prosby povolené mu bolo, aby ju navštívil. Žalárnik prijal vľúdne uhorského veľmoža, i zaviedol ho do hlbokého temného žalára, do ktorého to božie slniečko len úzkou škárou zvedavo nazeralo.

V jednom kúte sedela v okovách na potuchnutej slame ženská osoba. Na drevenom stolíku stál vedľa nej krčah vody a kus čierneho chleba. Keď dnu vstúpil, začala nešťastnica divokým chrapľavým hlasom spievať:

Veľmož sa zhrozil. Žalárnik hovoril, že často pozoruje u nej nápady šialenstva; keď príde k sebe, spomína knieža z Lotharingu.

Veľmož pristúpil bližšie i triasol sa na celom tele. Mária bola koža a kosť. Jej sklené oči sedeli hlboko v jamkách. Zosinuté ústa triasli sa zimou. Jej vlasy biele sťa sneh viseli divo po pleciach. Šaty jej boli biedne.

I prejdúc si vyschnutou dlaňou po čele, vzdychla si zhlboka. Ach, drahá sestra moja, Eva, odpusť — ach, odpusť nešťastnej svojej sestre a nepreklínaj ma!

„No, akože sa rozhodol knieža z Lotharingu,“ uprela desný zrak svoj na veľmoža, „či si chce vymeniť svoje čestné rytierske slovo? Či mi vyprosí milosť u cisára?“

Kropaje sĺz kanuli veľmožovi po lícach, i odvetil smutno:

„Milosť je u boha, nešťastná Mária! Ty si bola Ladou,^[117] ,ružou muránskou‘ nazvaná, a čoho si sa dožila!“

I zalomil rukami.

„Tak niet pre mňa milosti, niet, a ja musím zahynúť pod katovou rukou!“ riekla Mária zvesiac hlavu.

„Bože,“ uprela po chvíli prosiaci zrak k nebu, „bože, vysloboď ma z tohto trápenia a odpusť mi hriechy! — U boha milosť — u boha — na zemi jej niet!“

I zvalila sa nešťastnica na zhnitú slamu, kŕče ju pochytili, srdce jej puklo žiaľom.

Tak zahynula Mária Seči, vdova palatína Uhorskej krajiny, Františka Vešelína.