ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1666 konali sa na Muráni veľkolepé prípravy k nastávajúcej diéte, ktorá sa tu mala vydržiavať.

Očakávali mnohých hostí, a to nielen snemových poslancov z trinástich hornouhorských stolíc, z kráľovských a banských miest, ale obzvlášť mnohých popredných uhorských a chorvátskych pánov, knieža Rákócziho, ba i sedmohradských poslancov.

Palatínka Mária starala sa predovšetkým o to, aby všetci hostia dostali na zámku pohodlné izby, preto sama prezerala celé bývanie a zámocké izby. Áno, každý tamojší obyvateľ, už či to bol vojenský dôstojník, úradník, remeselník, akých sa na Muráni mnoho nachodilo, musel najlepšiu čiastku svojho bývania prepustiť prichodiacim hosťom. Ešte i po baštách sa mali páni ubytovať; ich služobníctvo zasa po rozličných komorách a pivniciach. Vozy a kone s pohoničmi mali dostať bývanie v blízkej, pod samým zámkom na priehlbine vrchu ležiacej dedinke. Keď už bolo všetko prichystané a doba snemu sa blížila, palatínka i so svojím manželom ešte raz všetko obzrela, aby sa presvedčila, či navlas splnili jej vôľu.

„Dobre si to, duša moja, všetko usporiadala,“ povedal Vešelín, keď sa vrátili do svojej svetlice. „Myslím, že naši hostia, nech sa už v akomkoľvek počte dostavia, budú s takým pohodlím spokojní.“

„I mne sa tak vidí,“ povedala Mária, „ale teraz, drahý môj, i ja od teba očakávam, že nebudeš už viac váhať ako doposiaľ, ale že, ako sa patrí, odhodlane vystúpiš a smelým čelom i junáckou odvahou vypovieš vojnu Nemcom i cisárovi.“

„Opatrnosť matka života,“ povedal vážne Vešelín.

„Aj priveľká opatrnosť je slabosť,“ odsekla Mária. „Zlý je to vojak, ktorý neprestajne rozmýšľa o všelijakom nebezpečenstve vojny a mudruje len o tom, kde a ako by mu mohol vyhnúť. Taký si nemyslí, že chrabrých junákov samo šťastie za pätami nasleduje, ale pred zbabelcami uteká.“

„Lenže i ten vojak je nešťastný, ktorý beží voslep v ústrety istej záhube,“ zavrátil ju Vešelín.

„Vtedy, keď si dobýjal tento hrad, takto si nerozprával,“ povedala Mária s rozhorčeným úsmevom.

„Skutočne, vtedy som slepo nasadil česť a život, aby som si vybojoval teba, duša moja,“ povedal láskavo Vešelín a chcel objať svoju rozhnevanú krásnu paniu.

„Ba ja som vystavovala svoju ženskú česť za to, aby dostala muža, čo bude žiadostivým cti a slávy,“ povedala Mária, vyhnúc sa mu. I pozerajúc akýmsi prísnym okom na neho, zastala si pred ním: „No akože mám teraz zmýšľať o ňom, keď mi koruna takrečeno do lona padá — a on sa bojí, ba i mne bráni čiahať po nej?!“

„Už mi to len ver, duša drahá, že bez mocných spojencov, ktorých už dávno hľadám, nikdy nedôjdem k cieľu, po ktorom ty tak túžiš,“ vyhováral sa Vešelín.

„Teraz alebo nikdy,“ povedala odhodlane Mária. „Uvažuj len o tomto: cisár je taký mladušký, že ho ľahko možno oklamať alebo zastrašiť. Celá krajina je nespokojná. Zemianstvo vrie nenávisťou oproti Nemcom, ale najmä oproti cisárskym radcom. Všetci veľmoži sú na tvojej strane. Jedným slovom: v Uhorsku je nahromadené toľko zápalných látok, že treba do toho len iskru hodiť, a vybúši taký mohutný plameň odboja, že ho celá nemecká presila nezahasí, nepremôže, neudusí. A pováž len, keď Bočkay, Bethlen a Rákóczi mohli vykonať také hrdinské skutky, ba i korunu uhorskú si mohli postaviť na hlavu, prečo by si to ty nedokázal, keby si len chcel a mužne sa o to usiloval?! Ale — — —“

„Všetci títo mali vonkajších spojencov,“ skočil jej do reči Vešelín. „Áno, oni zdvihli svoj meč proti Nemcom práve v takom čase, keď títo boli ťažkými vojnami v ríši zamestnaní. No teraz musíme uvážiť i to, že cisár uzavrel s Turkom na dvadsať rokov pokoj a že nemecké vojsko opanovalo všetky krajinské zámky, z ktorých na nás striehne sťa dravý sup na svoju korisť. No ani pri tom všetkom sa nedomnievaj, že som malomyseľný. Ja sa chcem však predovšetkým dozvedieť výsledok nášho vyjednávania s Apaffim a Turkom, pretože mi na tom veľmi záleží. A teda potom — poručeno bohu, šabľa mi prekliesni cestu k prestolu i ku korune.“

„Teraz alebo nikdy,“ hodila Mária rukou a odišla.

„Ako ma tá moja žena násilne ozlomkrky ženie do odboja. A ako jej len pristane to horlenie! Nemôžem ináč: nech sa jej stane po vôli, veď je to i moja vrúcna žiadosť!… Čosi mi však neprestajne šepce: Maj sa na pozore, aby si seba a krajinu prenáhlene neuvrhol do priepasti! No darmo je, už sa to ďalej nedá odkladať. Musím, musím konať. Veď čo i slovenský ľud sa tomu prieči, skoro všetci Maďari sú so mnou, všetci veľmoži, no i celá slovenská šľachta! A od čohože je meč? Všetok ľud musí byť s nami, lebo inak mu beda! Čo sa má stať, nechže sa teda čím skôr stane!“

Tak, strmým krokom po svojej chyži chodiac, hovoril Vešelín sám pre seba. Z jeho očú šľahali blesky, prsia sa mu dvíhali, jeho telo akoby omladlo, päste mal zaťaté, jedným slovom celá jeho postava dosviedčala, že jeho duch je ohnivou lávou.

O malú chvíľu, keď sa trochu upokojil, zacengal. Sluhovi, ktorý vstúpil dnu, rozkázal, aby mu zavolal Nagya.

Keď sluha odišiel, rozprával sa Vešelín sám so sebou: „Tento Nagy je práve taký muž, akého potrebujem; spoľahlivý, opatrný a rozvážny. On vždy navlas vyplní moje rozkazy, a čo je najhlavnejšie, zadrží tajnosti pre seba a pred každým nepovolaným zamlčí ako ryba!“

Pri posledných slovách vstúpil Nagy, ukláňajúc sa: „Na žiadosť vašej veľkomožnosti!“

„Ako stoja teraz veci?“ spýtal sa Vešelín svojho tajomníka po privítaní. „Tak sa zdá, že veľmoži a zemianstvo je na mojej strane. Ale o arcibiskupovi Lippaym a o klerikálnej stránke neviem, ako mám zmýšľať.“

„Lippay sa akosi nechce odhodlať určite vysloviť, a teda i zmýšľanie vyššieho kňazstva je záhadné a tajomné.“

„A predsa nám na tom veľmi záleží, aby vyššie a nižšie kňazstvo pridalo sa k nám s celým zápalom a držalo s nami. Ono má vplyv na ľud, áno, len s ním dosiahneme veľkú váhu v našej veci, a to nielen v samej krajine, ale i v očiach Európy.

Teraz, pravda, musíme použiť všetky cesty a prostriedky, aby sme duchovenstvo pripútali k svojim cieľom, pretože ho veľmi potrebujeme.

A čo si myslíte vy, ako by sme mohli získať pre našu vec nielen protestantské stavy, ale i ich duchovenstvo? Veď títo stáli v popredí vo všetkých odbojoch a vždy sa urputne bránili proti nemeckej nadvláde; ale odvtedy, čo syn Jura Rákócziho, mladý František, prestúpil na katolícku vieru, začínajú akosi od nás bočiť a nedôverujú nám.“

„Musím vyznať, že krok mladého Rákócziho bol veľmi nepolitický, keď mnohé reformátske cirkvi a potockú školu obral o ich majetky, lebo tým ich náramne rozhneval proti sebe a proti jezuitom. Teraz sa už i luteráni obávajú, že príde rad aj na nich, keď budú reformáti potlačení a zničení.“

„Tak teda nespokojnosť je všeobecná, lebo i katolíci sa boja, nie síce o svoju cirkev, ale o svoje krajinské slobody.“

„Nám na tom musí záležať a rozličné stránky stoj čo stoj upokojiť a medzi sebou urovnať. Áno, my musíme všetku vinu uvaliť na viedenskú vládu, nenávisť oproti Nemcom pri každej príležitosti rovnako rozduchovať, aby mohla potom vybúšiť v mohutný plameň.“

„Hovoríte naozaj obozretne a správne, len hľadajte spôsob, prostriedky i na to súcich mužov.“

„O to sa veľmi starám a použijem pritom spoľahlivých ľudí, i Vitnediho — ten svoju úlohu pochopí.“

„Len keby sa nám podarilo získať Rákócziho matku na svoju stranu, uveril by som, že s ňou získame protestantské kňazstvo a všetok ľud, ktorý je proti nám. Zemianstvo? To pôjde s nami, o tom vôbec niet pochybností, lebo ono i dosiaľ vždy bolo hotové do bitky buď s Nemcami oproti Turkom alebo s Turkami oproti Nemcom; len mu pripomeniem: ako to posolstvo trinástich hornouhorských stolíc nadarmo chodilo so žalobami pre mnohé utlačovania nemeckého vojska ku kráľovi do Viedne a ako cisár teraz práve tak ako predtým krajinské cirkevné i svetské úrady neprávne a protizákonne rozdáva cudzím, akí hluchí sú vo Viedni ku všetkým ponosám a žalobám Uhorskej krajiny — a že teda už naozaj nič neostáva, len meč vziať do ruky a ním si obhájiť svoje sväté práva.“

Pri posledných slovách sa otvorili dvere a vstúpila dnu Mária. Nagy vstal a hlboko sa jej uklonil.

„Zvedavosť mi nedá pokoja,“ oslovila Nagya krásna „muránska ruža“ ako ju vtedajší svet nazýval, „zvedavosť mi nedá pokoja, či ozaj z veľmožov a popredných zemanov mnohí prídu na Muráň, keďže už raz treba urobiť rozhodný krok.“

„Ráčte mi uveriť, veľkomožná pani, že ako Muráň stojí, nikdy ešte nevidel toľko slávneho a vysokopostaveného panstva, ako uvidí teraz. Ja mám spoľahlivé správy. Príde Rákóczi i Apaffiho poslovia sú už na ceste,“ odpovedal Nagy.

„Keby tak prišla Rákócziho matka, hrdá Bátorička, veru by som si ju uctila ako kráľovnú,“ vzdychla si Mária.

„Ak vám smiem poradiť,“ obrátil sa Nagy k Vešelínovi, „tak navrhujem, aby sa verejné porady nikdy nevydržiavali inak ako pri zamknutých dverách, aby sa každý prítomný prísahou zaviazal k mlčanlivosti, a napokon, aby sa k vzájomnému písaniu používalo tajné písmo prostredníctvom istých znakov, ktoré som ja už dokonale usporiadal.“

„Toho sa budeme pridŕžať, lebo nás to zabezpečí pred vyzvedačmi a zradcami,“ prijímal jeho radu Vešelín.

Vtom vkročí dnu komorník a oznamuje príchod Mariašiho, Véčeyho, Bakoša, Orlaya a mnohých zemanov, ktorí onedlho predstúpia s poklonami pred palatína a palatínku.

„Buďte mi srdečne vítaní, páni, ako naši prví hostia,“ vítal ich Vešelín.

„Veď sa i tak svedčí,“ dodala milostivo Mária, „aby sa naši najbližší, najdrahší susedia najskôr dostavili.“

„Poklonu vám, veľkomožná pani, s najväčšou úctou a oddanosťou činiac, prinášame i milú správu, že sa nám pošťastilo Rákócziho matku, Žofiu Bátori a s ňou celú protestantskú stránku získať pre naše ciele.“

„Ach, to ma teší, sadnite si, páni,“ ukázala Mária svojou útlou rukou na sedadlá.

„I Apaffiho poslovia sú už nablízku, dnes alebo zajtra dorazia na zámok,“ oznamoval Orlay.

„Aj tureckí pašovia, menovite budínsky a jágerský, tiež žičia našim snahám a odkazujú svoje služby, že by si nič tak nepriali, aby kráľovský diadém mohol zdobiť hlavu veľkomožnej pani palatínky,“ ukláňal sa Bakoš.

„Ďakujem, ďakujem za túto zdvorilosť a dobroprianie,“ povedala s milým úsmevom Mária.

„Keby nám i sám sultán tak dobre bol naklonený ako títo pašovia,“ pohodil hlavou Vešelín.

„Sultán, ktorý je teraz premožený, musí hľadať priateľov a spojencov. No jemu to dozaista bude vítané, keď sa s ním spojíme, lebo len s našou pomocou bude môcť odolávať rastúcej Leopoldovej moci,“ odpovedal Bakoš.

„A keď mu ešte ponúkneme ročitý plat, tak asi tridsať alebo štyridsaťtisíc dukátov, iste nimi neopovrhne, lebo i on pre ustavičné vojny potrebuje peniaze,“ uisťoval Orlay.

„Hoci by sme mu ročite i šesťdesiattisíc platili, to našej krajine nepadne ťažko,“ povedal Vešelín. „Lenže čo na to povie Európa. Či sa kresťanskí mocnári s Nemcami nespoja proti nám. Toto musíme predovšetkým prostredníctvom našich diplomatických posolstiev prekaziť. Teraz nám najlepšie žičia Francúzi, ale si musíme hľadieť zaistiť i priateľstvo alebo aspoň neutralitu nemeckých kniežat.“

„Teraz, páni, treba sa vám trochu občerstviť, lebo viem, že ste si nemohli na tej dlhej ceste odpočinúť. Nech sa páči, poďme do obednice.“

„To je dobrá myšlienka,“ povedal Vešelín a uviedol svojich hostí do priestrannej, drahocennej svetlice.

*

Na druhý deň poprichádzalo množstvo popredných pánov bratov zemanov, no dostavili sa i všetci poslanci z trinástich hornouhorských stolíc. Celý zámok a všetky budovy boli preplnené hosťami, ba museli ešte i šiatre postaviť ako v nejakom tábore.

Keď sa príchodzí občerstvili pri bohato, rozličnými výbornými pokrmami a nápojmi prehýbajúcich sa stoloch, povolal ich Vešelín do veľkej siene svojej paloty, aby sa vopred dorozumeli, kedy a ako by mali snem otvoriť.

Už na tejto predbežnej porade bolo možno pozorovať veľkú rozhorčenosť prítomných poslancov a pánov uhorských oproti nemeckej vláde. Veľmi ostré a príkre výrazy padali z úst najmä proti ministerstvu a cisárskym radcom. Len keď náruživosti a rozdráždenosť myslí dostúpili vrcholu, chytil sa slova Vešelín, a po jeho slovách prestal krik a lomoz zbraní, ako keď načas utíchne vlnobitie, aby po chvíli zasa, a to ešte prudkejšie prepuklo.

Vypočujme si aspoň poniektoré výbuchy hnevu a podráždenosti prítomných poslancov.

„Páni,“ začal svoju reč Vešelín, keď sa lomoz trochu utíšil, „páni, ja som toho presvedčenia, že zväzok Uhorska s Austriou od prvopočiatku sa podobá nepodarenému, nešťastnému manželstvu, v ktorom jedna i druhá stránka má celkom rozdielne, ba opačné náhľady, túžby a ciele. Preto si jedna druhej stále zavadzajú a jedna druhej napriek robia, takže sa nijako nevedia dohodnúť a zjednotiť. No nikdy nebude medzi nimi pokoj, okrem ustavičnej žiarlivosti, podozrievania a boja, lebo len v jednom sú obe stránky jednotné, že sú obe rovnako nespokojné a nešťastné. A preto ak je v daktorom prípade potrebný rozsobáš, tu by on bol na svojom mieste, a to navždy.“

„In secula seculorum,“^[94] Tököly na to.

„V Uhrách je veru všeobecná nespokojnosť, a teraz dostúpila na svoj vrchol, aby vybúšila v plameň,“ mienil Ostrosith.

„A ako by aj nie!“ zvolal Barkóci. „Uvážme si len toto: my udatní synovia tejto vlasti sme odstránení dokonca zo všetkých vyšších vojenských hodností. Sme cudzincami vo svojej vlastnej domovine!“

„Nielen vo vojsku, ale i na krajinských zámkoch sú všetci velitelia cudzinci,“ dodal Petróci.

„Ba aj nad stolicami a nad kráľovskými slobodnými mestami panujú Nemci so všetkou svojou nadutosťou a nehanblivosťou,“ povedal s opovržením Štefan Bočkay.

„Preč s tyranmi,“ volali všetci.

„Ako tu v Uhrách, tak práve alebo ešte horšie to vyzerá u nás v Chorvátsku,“ prevzal slovo Petor Zrinský, len čo sa trochu krik a lomoz utíšil. „I niet divu, keď i môj brat Mikuláš, bývalý bán, zo zúfalstva nad nešťastím svojej vlasti hľadal smrť, ktorá mu bola milšia než otrocký život!“

„Mne sa krv v žilách búri, keď si len pomyslím na všetky tie násilenstvá, lúpeže, ukrutnosti a vraždy, ktoré u nás vyčíňajú tí nemeckí prefekti zámkov a ich bezbožné vojsko. Veď je to už na nevydržanie!“ povedal Rákóczi.

„A čo máme povedať my protestanti, keď nám už i naše chrámy a školy vojenskou mocou berú?!“ obrátil sa Satmáry k Rákóczimu. „No bolí nás to dvojnásobne, keď už i sami Uhri, naši bývalí ochrancovia a patróni, teraz odpadlíci od našej cirkvi, chrámy, školy a fundácie nám násilne berú a našim cirkvám svojich kňazov platiť, ba i len medzi ich poddanými bývať im s hrozbou zakazujú.“

„Smutno, hanba!“ kričia protestanti.

„Áno, je to smutné a hanba, keď sa už i sami medzi sebou budeme hrýzť a prenasledovať,“ povedal Petróci, keď sa hluk utíšil.

„Aby nás totiž Nemci tým ľahšie všetkých spolu ubili a potlačili,“ dodal Tököly.

„Ja sa držím tej zásady, ktorú ste i vy za svoju donedávna uznávali: Cujus regio, illius religio.^[95] A kto mi v tom môže rozkazovať?“ srdil sa Rákóczi.

„Škoda sa nám je teraz púšťať do náboženských škriepok a začínať roztržky,“ povedal trpko Vešelín.

„Tak je, dajme tomu pokoj!“ volal Frankopan a všetci prítomní katolíci.

„Veď sa my, čo sa viery týka, sami medzi sebou najlepšie pokonáme,“ udobroval Vešelín. „Teraz len o tom rozmýšľajme, ako by sme sa mohli spoločného cudzieho jarma striasť a našej krajine slobodu a nezávislosť vydobyť.“

„Nateraz máme síce s Turkom pokoj, ktorý je však podľa môjho názoru horší než vojna!“

„Preto sa radšej poddajme Turkom, než by sme mali i naďalej ostávať otrokmi Nemcov!“ radil rozhorčený Barkóci.

„Turci nás istotne prijmú pod svoju mocnú ochranu, a to za priaznivých podmienok,“ podporoval radu Barkóciho Véčey.

„Keď sa cisár zaviazal z uhorskej pokladnice zaplatiť sultánovi dvestotisíc zlatých, prečo by sme mu my neplatili hoci aj šesťdesiattisíc dukátov ročne. Veď o koľko viac musíme platiť Nemcom?“ hneval sa Tököly.

„A keď budeme platiť Turkom, nuž bude mať krajina od nich pokoj,“ tvrdil Bóniš.

„Uhorská krajina si slobodne volí svojho kráľa,“ Barkóci na to.

„A okrasou našej konštitúcie je Zlatá bula,^[96] ktorú nám vydobyli naši predkovia,“ ohlásil sa Ostrosith.

„Veď by sme boli podlí slabosi, keby sme si práva a výsady predkami nadobudnuté nevedeli hoci aj mečom zachrániť,“ štrngal svojou šabľou Nádaždy.

„Teraz prišiel čas,“ riekol Orlay, „aby sa Zlatá bula Ondreja II. Jeruzalemského uviedla do života.“

„A to ozbrojenou rukou!“ vyskočil Bakoš zo svojho sedadla. „V nej zreteľne stojí: Žiadny zeman nesmie byť trestaný prv, než by bol postavený pred súd a odsúdený.“

„Našou spásou je jedine meč,“ chytil sa meča Donč. „Veď sa už koná všetko proti zreteľným slovám onej buly, v ktorej stojí toto: Keď cudzinci, ľudia nie nepriateľskí, prídu do krajiny, bez poradenia sa s krajinou v hodnosti nebudú povyšovaní.“

„A čo je najhlavnejšie v tejto bule,“ povedal Tököly: „Ak by kráľ alebo ktokoľvek iný z jeho nástupcov nedodržal toto ustanovenie, aby biskupi, župani a všetci zemania a jednotlivci prítomní a budúci mali právo, bez poškvrny nejakej nevernosti, postaviť sa proti kráľovi a jeho nástupcom a mohli mu protirečiť.“

„Tento diplom nemá nikto práva vytrieť z nášho zákonníka,“ hrozil prstom Nádaždy. „Lebo veď s jeho odstránením ihneď padne i celá naša konštitúcia a sloboda!“

„Preto je už zvrchovaný čas, aby sme sa moci mocou, násiliu násilím zjavne postavili na odpor,“ povedal Ostrosith.

„Beztak my s našimi protestmi a rekurzmi ako aj posiaľ, tak aj potom nikdy nič nevyhráme a nevykonáme,“ odôvodňoval mienku predrečníkov Petróci.

„Tak je, tak je!“ volalo celé zhromaždenie.

„Ako vidím,“ povedal po nastalom tichu Vešelín, „všetci sme jednej mysli.“

„V krajine je málo takých, ktorí by od nás bočili,“ odpovedal Barkóci, „a nesúhlasili s nami.“

„Predsa mi je len nápadné,“ krútil hlavou Tököly, „že Andráši z Krásnej Hôrky a podaktorí iní neprišli medzi nás.“

„Peklo zradcom!“ volali všetci, vyskakujúc zo svojich miest.

Medzi hrmotom vstúpil do siene Nagy, poklonil sa a oznamoval palatínovi a prítomným pánom bratom, že poslanci kniežaťa Apaffiho, Mikuláš Bethlen a Michal Teleky^[97] sú už na zámku.

„Páni,“ povedal Vešelín slávnostným hlasom, keď sa lomoz utíšil, „páni, patrí sa nám, aby sme poslancov jeho kniežacej milosti slávnostne uvítali a uviedli do snemu. Preto menujem grófov Nádaždyho, Čákyho a pánov Ostrositha, Petróciho a Mariašiho, aby ich svojím a naším menom pozdravili a priviedli medzi nás. Okrem toho treba sa nám predbežne dorozumieť, aký dar pošleme kniežaťu Apaffimu^[98] z našej pokladnice, ktorá je pod palatínkinou opaterou.“

„Ja si myslím, že aspoň tridsaťtisíc zlatých,“ navrhoval Nádaždy.

„Dobre, dobre!“ volali všetci.

Medzitým už odišla menovaná deputácia. Prítomní snemovníci si posadali okolo zeleného stola na svoje miesta. Palatín zaujal svoj predsednícky, červeným hodvábom obtiahnutý a bohato zlatom vyšívaný stolec, nad ktorým sa skvela zlatom vyšitá uhorská koruna a krajinský erb.

O malú chvíľu vstupovali sedmohradskí poslovia, sprevádzaní privítavšími ich pánmi do siene. Pri ich príchode povstali snemovníci zo stolíc a volali: „Vivat princeps Apaffi! Vivat ejus plenipotentiarii, vivat!“

Apaffiho poslanci sa úctivo poklonili palatínovi a snemovníkom a odovzdali predsedovi svoje splnomocňujúce listiny. Tento ich odovzdal snemovému zapisovateľovi Ištvánfymu, aby ich prečítal. Poslancom vykázal čestné miesto po svojej pravici.

Po prečítaní listín upozornil palatín prítomných na veľkú dôležitosť tohto snemu a na bezočivú dotieravosť nemeckých špehúňov a vyzvedačov. I narádzal, aby sa v tomto sneme rokovalo tajne pri zatvorených dverách, aby všetci prítomní zložili prísahu mlčanlivosti, aby podpísali listinu, ktorú zapisovateľ položil na stôl snemovne, a napokon i to, aby sprisahanci si odteraz všetci písali s palatínom tajným písmom, ktorého kľúč je u Nagya.

Keď všetko toto celá snemovňa jednomyseľne schválila, a keď sa to všetko ihneď aj uskutočnilo, Vešelín vstal a oslovil Apaffiho poslancov a ostatných snemovníkov touto ráznou rečou:^[99]

„Bratia najmilší! S pohnutým srdcom vás vítam,“ Vešelín sa obrátil k Apaffiho poslancom, „ako poslov najjasnejšieho kniežaťa Sedmohradska, so strachom a nádejou, že sa všemohúci boh nad nami zľutuje. Lebo veď nám ide o starootcovské práva a výsady, o vieru a najdôležitejšie pozemské veci, čo so slzami a kvílením vyznával kedysi slávny, no teraz rozorvaný a v najväčšom nebezpečenstve postavený uhorský národ, ako to aj otvorenými očami, ak len nechce byť slepou, pozoruje Európa, čo vidíte i vy! — Keď nás otomanská porta vojnou napadla a kresťanské mocnosti nám odopreli svoju pomoc, keď už ich vojská s najväčším šťastím bojovali, takže náš úhlavný nepriateľ, ktorý nás nešťastným osudom zožieral, bol v zmätok uvedený a k nášmu zvrchovanému víťazstvu už nič nechýbalo, iba prenasledovať premoženého nepriateľa, keď sa nám už prisnilo, že čokoľvek náš národ predtým bol stratil, to my všetko teraz naspäť dobyjeme, vtedy, žiaľbohu, náš najjasnejší kráľ — na čiu radu? To on vie najlepšie — bez porady s nami, nepamätlivý, pod akými podmienkami dosahujú uhorskí králi žezlo vlády — s nepriateľom taký pokoj uzavrel, ktorého podmienky ani Uhorskej krajine, ku ktorej prospechu sa vec konala, ani iným nezdalo sa mu užitočným toto oznámiť. A teda keď sú podmienky pokoja čestné, tak naozaj nieto príčiny, prečo by sa mali zatajovať. Nie sme my takí nemysliaci, aby sme predobre nezavoňali a nepredvídali, že kráľ si naše slobody vôbec neváži a pripúšťa, aby nám ich iní uchvátili. Preto keď pre nás už vôbec nieto nádeje, keďže nám on po predkoch zdedenú slobodu závidí — a keďže už iba padnúť môžeme, zhyňme teda ako Samson^[100] so spoločnou záhubou toho, ktorý posmechu a lúpeži kráča v ústrety a i posiaľ prečasto dychtil po našej záhube. Zvrchovaná potreba nás núti k tomu, aby sme sa nateraz tureckej presile podrobili. Vieme síce, že sa to kresťanskému svetu záhadné, ba nepochopiteľné bude zdať, keď si my toho, kto bol doteraz naším najzúrivejším nepriateľom, za svojho pána zvolíme a nášho kráľa za svojho úhlavného nepriateľa budeme pokladať. Keď nám ubiedeným naozaj inšie nič nepozostáva; kam nás povedú naše osudy, nasledovať musíme!… Lež všetko toto bez najväčšieho nebezpečenstva konať inak nesmieme, iba tak, keď najjasnejší sedmohradský knieža svojím opatrným dômyslom sprostredkovanie tejto veci sám prevezme. Turek sa musí o to požiadať, no čím najtajnejšie, aby azda nevčasné zámery najjasnejšiemu rakúskemu dvoru boli prezradené a jeho ozbrojené sily nevyvolali oproti nám nepripraveným, a my aby sme roztratení všetci po našich vlastných príbytkoch neboli pobití. Okrem toho, pretože dlhý čas tajnostiam vždy strojí osídla, traktát^[101] s Turkami treba uskoriť. — A tiež musíme opatrne vyjednávať s takým národom, ktorý pod heslom sladkého pokoja toľké národy uvrhol do otroctva a toľké kráľovstvá vyvrátil. Obsah traktátu — ak sa bohu tak bude páčiť — i spôsob nášho podania, bratia premilí, sa vám oznámi a jasne vysvetlí i táto vec. Za čo vás teraz na vaše svedomie a na všemohúceho boha zaklínam, aby ste toto všetko, čo som vám zveril, žiadnemu inému smrteľníkovi nevyjavili, okrem najjasnejšieho kniežaťa Sedmohradska, ktorému i tak pomáhaj boh, ako on svojmu, k blízkej smrti pracujúcemu národu — v tejto veci podá pomocnú pravicu. Po bohu iba sám Apaffi — čo pred vami úprimne vyznávam, môže nás vytrhnúť z konečného utonutia. Vy dostanete od nás veľké odmeny, väčšie však váš knieža — a čo sa pri veľkodušnosti kniežaťa najvyššie cení — sláva ním zachovaného maďarského národa, ktorú slávu mu teraz podáva šťastie a ktorú by mohol znevážiť len podlý duch!“

Po týchto slovách vstal poslanec Bethlen: „Náš pán a najjasnejší Sedmohradský knieža, ktorého my pri tomto slávnom uhorskom sneme za česť si pokladáme zastupovať, hotový je, pravda, podľa svojich síl, podporovať snahy zbrataného národa: no my sa musíme predovšetkým s istotou presvedčiť, či je celý tu prítomný snem s tým uzrozumený, čo sme práve počuli z úst veľkomožného pána palatína?“

„Všetci, všetci do jedného!“ volali z miest svojich povstavší snemovníci a hrmotali šabľami.

„Uisťujem ctených pánov poslancov, že za nami stojí celý národ ako jeden muž,“ povedal Nádaždy, keď sa hluk utíšil.

„Uhorské zemianstvo je na to pripravené poddať sa Turkovi, ktorému už beztak prináleží väčšia čiastka,“ mienil Rákóczi.

„Aspoň nebude krajina roztrhnutá na dve polovice a pustošená z jednej i druhej strany,“ ohlásil sa Barkóci.

„A či je uhorský národ pripravený i s Austriou pustiť sa do rozhodného boja?“ spytoval sa poslanec Teleky.

„Na život a na smrť!“ odpovedal mu Tököly.

„Ako v Uhrách, tak i v Chorvátsku,“ doložil Zrinský.

„A či sa Uhorská krajina podvolí platiť ročitú daň sultánovi a koľko?“ pýtal sa poslanec Bethlen.

„Hotoví sme,“ odpovedal sám Vešelín, „dávať sultánovi ročite šesťdesiattisíc dukátov a aj kniežaťu Apaffimu pošleme teraz do daru zo spoločnej pokladnice tridsaťtisíc zlatých.“

„Tak sme načistom,“ povedal Bethlen.

„Páni,“ obrátil sa Vešelín k snemovým poslancom, „listinu, podpísanú všetkými tu prítomnými, ukryjeme na bezpečnom mieste. No teraz bude jedenkaždý zaviazaný prísahou, že bude rozkazy spravujúceho výboru slepo vykonávať. Ak by sa však niekto spreneveril a stal sa zradcom, ten bude nami stíhaný a kdekoľvek prichytený, potrestaný bude smrťou. Ostatne odteraz, nie iba ja sám, ale výbor, pozostávajúci z mužov požívajúcich všeobecnú dôveru, bude spravovať naše veci. I vyzývam slávny snem, aby spomedzi seba tajným hlasovaním vyvolil tento výbor.“

I zvolili si výborníkov.

A keď zápisnicu, notárom Ištvánfym prečítanú, odobrili, snem sa rozišiel.