ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Muránsky snem sa rozišiel. Apaffiho poslanci, nesúc hojné dary pre seba i pre knieža, vrátili sa naspäť do Sedmohradska. Každému bolo nápadné, že snemovníci, keď sa ich na spiatočnej ceste zvedaví zemania a mešťania dopytovali, čo sa na Muráni robilo a uzavrelo, len málo alebo vôbec o tom nechceli hovoriť a každej určitej odpovedi sa vyhýbali. Cisárskym prefektom zámkov a veliteľom vojska bolo to síce všetko podozrivé, no nimi najatí vyzvedači o tom nemohli podať žiadne isté správy. Vitnedi, ktorý, ako sa zdalo, vybral sa do Slovenskej Ľupče v záležitostiach svojho panstva, zišiel sa v Bystrici ,náhodou‘ s Nemcom Zahnom, s ktorým mal dlhý dôverný rozhovor.

Po odchode snemovníkov bavili sa na Muráni krátky čas podaktorí poprední mužovia, ktorých snem zvolil do výboru a ktorým vlastne pripadla úloha dopodrobna vypracovať celý plán odboja, ale i spôsob jeho uskutočnenia, vyznačiť tiež každému zo sprisahancov istú úlohu a okres účinkovania po stoličných a kráľovských mestách.

Tento výbor mal svojich dôverníkov nielen v Uhorsku, Sedmohradsku a Chorvátsku, ale i v cisársko-nemeckých krajoch, i v samej Viedni, no nadovšetko v Štajersku, kde gróf Tattenbach s daktorými zemanmi pridal sa rozhodne k Vešelínovým zámerom, zložil prísahu a podpísal listinu sprisahancov.

Prvý rozhodný krok sa mal stať v Štajersku.

Mladušký cisár Leopold^[102] mal si vziať za manželku Margitu, dcéru arcikniežaťa Ferdinanda. I zamýšľal osobne sa vybrať po svoju nevestu z Viedne do Štajerského Hradca. I muránsky výbor sprisahancov naložil Nádaždymu, ktorý mal svoje majetky i v samom Rakúsku, a Tattenbachovi, aby s ozbrojenými jazdcami z úkrytu cisára na ceste prepadli, zajali a aby ho uväznili na niektorom opevnenom hrade v Chorvátsku alebo v Uhorsku. V prípade, že by sa to nepodarilo, mali zapáliť cisársky hrad vo Viedni a všetky studne v ňom otráviť. Tattenbach mal okrem toho zaobstarať potrebné strelivo. Zrinský a Frankopan mali so svojimi Chorvátmi dobyť pevné mestá a hrady v Chorvátsku a v Štajersku. Rákóczi mal priviesť svoje vojsko k Tise a spojiť sa tam s Apaffim, len čo sa ten privalí do Uhier, aby potom spojenými silami zaujali Košice a banské mestá. A keď sa aj ostatní veľmoži k nim pripoja, aby sa porážajúc jednotlivé oddiely nemeckého vojska ponáhľali cez Prešporok rovno do Viedne a dobyjúc toto sídelné mesto ako víťazi stanovili podmienky pokoja.

Tento plán bol ustálený výborom.

Palatín tento plán odboja schválil. I vyslali k tureckému sultánovi a vezírovi zvláštne posolstvo s darmi a s prosbou, aby im čím skôr prispeli vojenskou silou. Áno, i do Nemecka vyslali Michala Bóryho, prefekta Vešelínových statkov, k mohučskému arcibiskupovi, princovi Jánovi Filipovi pod zámienkou žiadať ho o pomoc proti Turkom, vlastne však preto, aby jeho, ale aj ostatné nemecké kniežatá, ktorí svoju nevrlosť a nespokojnosť oproti cisárovi jasne dokazovali a po samostatnosti túžili, usiloval sa získať pre záujmy muránskych sprisahancov.

„Tak by bolo všetko v poriadku,“ povedal Tököly po porade výboru, kde sa na uvedenom pláne boli uzniesli. „No musíme sa usilovať, aby sme i všetko duchovenstvo na našu stranu pripútali a k tomu ho viedli, žeby sa, keď príde čas, so zápalom hlásilo do krížovej vojny proti Nemcom. Ja pevne verím, že musíme zvíťaziť.“

„A mne s Tattenbachom pripadne prvá úloha,“ povedal Nádaždy.

„Tak je, nech vám pomáha boh,“ vzdychol si Vešelín.

„A junácke šťastie, ako vravieva môj tesť bán Zrinský,“ povie Rákóczi.

„Spoľahnite sa na nás, my ju vykonáme, ako sa patrí,“ uisťoval Nádaždy.

„Audaces fortuna juvat,“^[103] povedal Vešelín a rozpustil výbor.

Na palatínov rozkaz boli i všetci jeho úradníci na gazdovstve tvrdou prísahou k mlčanlivosti zaviazaní a každému z nich bolo vykázané pole účinkovania. Nagy predovšetkým naliehal, aby všetky Vešelínove hrady boli zásobené zbraňou, strelivom a potravinami. Vitnedi dostal za úlohu, aby gemerské kňazstvo, ktoré v tom čase s malými výnimkami bolo protestantské, a s ním aj všetok ľud podnecoval k odboju v prospech milovanej vlasti. Vitnedimu bola táto úloha po chuti, že sa mu od radosti až oči iskrili. I zaklínal sa na boha a na dušné spasenie, že splní tú úlohu navlas.

Nagy Vitnediho horlivosť schvaľoval, ale Ištvánfy krútil hlavou: „Daj boh, aby ste sa v ňom nesklamali. Ale dajte si na neho dobrý pozor, lebo mne sa všetko len tak vidí, že je to líška plná falše a úskoku.“

Len čo vyšiel Vitnedi zo zámku, čakali pred bránou na neho richtári z balockej doliny, menovite Balážik z Drienčan, Pazúrik z Lipovca, Trieska z Hrušova. Keď ho zazreli, hlboko sa mu uklonili, držiac pod kabaňou jeden baranča, druhý prasiatko, tretí kohúta.

„Nuž hrmen bohov,“ okríkol ich Vitnedi, „čože táto slovenská bedač chce na zámku? Vari ste prišli dačo žobrať od slávneho panstva? Otvorte papule!“

„Nuž, prosím ponížene,“ pokrčil Balážik plecami, „priniesli sme vám, pán urodzenký, tieto maličké darčeky.“

A každý ukázal, čo priniesol.

„Či tak? Ach, to je iné!“ povedal udobrený Vitnedi. „Odneste to mojej kuchárke pod zámok. Nuž, dobrí ľudkovia, čože nového u vás?“

„Bodaj by som sa radšej nebol narodil, ako sa dožiť tejto pliagy,“ odpľul Balážik.

„Ba čo by teraz človek i počul dobrého na svete?“ osmelil sa i Pazúrik. „Veru nič, iba všetko čo najhoršie.“

„Zle je to u nás, pán urodzený,“ počal zasa Balážik. „Ani od strachu neviem, ako mám začať!“

„Veru tak, veru tak!“ kývajú Trieska a Pazúrik hlavami.

„Neokolkujte toľko, ale povedzte, nuž čože je, čo sa stalo?“ okríkol ich netrpezlivý Vitnedi.

„Už sa nám naše ženy a deti ani z dediny vychodiť neopovážia, bodaj by sa nikdy nebol narodil,“ vzdychol si Balážik.

„Ba keby sme v takomto súžení i naďalej mali ostať, radšej sa vysťahujeme von z dediny,“ povedal Pazúrik.

„Veď my sa, pán urodzený, už bojíme — odpytujem vašu poctivú hlávku — i tie naše ovečky i tie naše svine von do poľa vyhnať,“ ohlásil sa Trieska.

„Ale hrmen bohov,“ skríkol Vitnedi, „veďže už hovorte, čo vám je? Či vám azda Turci ležia na záhumní? Či vás Nemci vyžierajú? Či kýho hroma?!“

„Jaj, pán urodzenký,“ triasol sa Balážik, „horšie od Turka a Nemca, bodaj by sa nebol narodil!“

„Do sto čertov,“ srdil sa Vitnedi, „tak dajaká mátoha vás straší?“

„Hadisko, veľké hadisko,“ zvolal Pazúrik.

„Opravdivá potvora!“ dodal Trieska.

„Azda vám daktorému vliezla do brucha, a či čo?“ pýtal sa Vitnedi.

„Oj, nie je to taký had ako druhý!“ odpovedal Pazúrik. „Veď ja som, prosím ponížene, i takého videl ako pavúz, ale to všetko nie je nič proti tejto ozrute, ktorá má pysky ako vráta a na hlave taký veľký hrebeň, čo by vystalo z neho i päťdesiat takých hrebeňov, ako čo ich naše kohúty na hlavách majú.“

„Do čerta, a má vari krídla ako šarkan?“ smial sa Vitnedi.

„To my naisto nevieme,“ odpovedal Trieska. „Ale bude taký tučný ako táto vežička nad zámockou bránou, no a dlhý ako tá najvyššia jedľa v tejto hore.“

„Nuž a čože teda chcete odo mňa? Či ho ja mám ísť chytať, či čo?“ pýtal sa Vitnedi.

„Ba ver, čo by ste nám, hľa,“ poškrabal sa Balážik za uchom, „z Balockého zámku požičali jedno veľké delo, a my by sme ho namierili oproti tej jaskyni, keď tá potvora polezie von.“

„Do sto čertov, z toho nebude nič,“ okríkol ich Vitnedi. „Ale viete čo? Či ste počuli dakedy o veľrybe, čo prehltla Jonáša?^[104] Čo —“

„Na tretí deň ho zasa vyvrhla na morský breh!“ skočil mu do reči Pazúrik.

„No tak, keď viete, dám vám radu,“ povedal potuteľne sa usmievajúci Vitnedi. „Stanete si každý s ostrým krivákom pred tú jaskyňu. To hadisko vyjde a pohltí vás síce všetkých troch, ako čo by dlaňou pľasol, ale potom ostane to hadisko meravo ležať, ako to vždy býva, keď dačo veľkého zožerie a vtedy sa vy traja vzopriete pätami jeden oproti druhému a krivákmi mu rozpárete brucho vonkoncom od hlavy až po chvost. Tak vyjdete zasa na svet ako ten Jonáš. Či ma rozumiete?“

„Ba veľmi!“ škrabe sa Balážik za ušima.

„No, teda choďte domov! To čo ste priniesli, odovzdajte kuchárke,“ povedal Vitnedi, odchodiac od nich.

„Kmotre,“ obrátil sa Pazúrik k Balážovi, „ja by myslel, že by sme tých našich farahúnov postavili pred tú jaskyňu.“

„Lenže ich musíme najprv opojiť ako syslov,“ radil Trieska.

„Hľa, veď sa to rozumie,“ povedal Balážik a poberal sa domov.

Na Muráni očakával Vešelín s veľkou netrpezlivosťou správy od Nádaždyho a Tattenbacha, ako sa im podaria úklady kladené mladému cisárovi.

„Všetko naše podujatie a prajný výsledok len od toho závisí, či nám cisár padne do rúk, alebo nie,“ hovoril Vešelín jedného rána svojej panej. „Ak áno, tak ho dáme zatvoriť ako väzňa, a to sem na náš pevný hrad a dotiaľ ho nevypustíme, kým všetky naše žiadosti nevyplní a nezriekne sa prestolu v Uhorsku pre seba i pre svojich potomkov.“

„To by sa, pravda, malo tak stať,“ povedala Mária, pohliadnúc akosi nedôverčivo na svojho muža. „No ale aby sme si boli istí svojím cieľom, zvolajte národ, ozbrojte ľud, postavte ho pod zástavy v pevné šíky do boja, lebo verte mi, v ľude je sila, a to veľká sila, ktorej nikto neodolá, práve tak, ako keď sa zodvihne hrozná povíchrica nad našimi vrchmi a povodeň sa valí prudkým behom a neodolateľnou silou dolu dolinami, kotúľajúc so sebou ohromné skaliská a z koreňa vyvrátené jedle.“

„A tá povodeň obráti všetky úrodné polia a trávnaté lúky v holú pustatinu — a či nie?“ pozrel Vešelín čudným pohľadom na svoju vnadnú manželku. „Drahá Mária, tvoju radu použijeme len v najvyššej tvŕdzi, lebo keby sme privčas neuvážene celej tej surovej mase ľudu dali zbrane do ruky, ona by ju mohla obrátiť i proti nám samým a použiť ju na našu záhubu. Nie je radno rozdráždeného medveďa pustiť z reťaze, aby ostrými zubami neroztrhal svojho pána.“

„Ak budete takto váhať,“ hodila Mária nevrlo rukou, „tak nemecká armáda, čo by ste i zajali cisára, vyslobodí ho z vašich rúk prv, než bude mať vaše vojsko a povstalci čas zhromaždiť sa pod vaše zástavy.“

„Priznám,“ povedal Vešelín, „že je to pre nás veľmi nepríhodné, keď práve v tomto čase všetko uhorské vojsko je na rozkaz cisárov rozpustené a naše zámky sú poväčšine v moci nemeckých prefektov. No my sme už urobili také poriadky, že len čo doletí chýr, že cisár je väzňom a v našej moci, hneď sa všetko naše vojsko, zemianstvo a povstalci zhŕknu pod naše zástavy a uderia na roztratené oddiely nemeckého vojska.“

„Potom i ja vysadnem na koňa,“ povedala hrdo Mária, „schytím do ruky meč, aby ste sa vy chlapi učili od slabej ženy, ako máte za svoju vlasť a slobodu bojovať.“

„Už len dočkaj, drahá duša!“ objal si žienku Vešelín. „Už len dočkaj, kým príde správa. Veď ak sa Nádaždyho úklad nepodarí a naše zámery vyjdú najavo — potom sa beztak musíme všetci brániť a bojovať na život a na smrť.“

„Vždy len potom a — potom… až bude neskoro. Ale ja veru ešte i potom dokážem, že viem svoj život draho predať.“

Náruživo to povediac, odišla Mária strmým krokom a ani len nepozrela na svojho muža, ktorý stál ako socha naprostred izby a meravo za ňou hľadel.

„Tá moja žena,“ povedal sám sebe Vešelín, chodiac dlhými krokmi po chyži, „tá moja žena by veru bola vstave svojou prudkosťou a nevčasnou bojachtivosťou všetky naše nádeje a námahy prekaziť. Darmo je, u žien nehľadaj politickú zrelosť a múdru rozvážnosť. Ja sa nedám pomýliť ani svojou vlastnou ženou, ktorú tak vrúcne milujem. No pevne ostanem pri tom, na čom sme sa pri porade uzniesli. Nádaždy nám má poslať heslo do povstania a teraz už každú chvíľu sa musí dostaviť jeho rýchly posol.“

Sotva tieto slová dopovedal, vstúpil Nagy s listinou v ruke do izby.

„Od koho je to?“ pýta sa netrpezlivo palatín.

„Od grófa Nádaždyho,“ znela odpoveď.

Vešelín chytro schytí písmo, otvorí ho, no zbadajúc, že je písané tajnými písmenami, oddal ho Nagyovi, aby ho on prečítal.

„Pán palatín,“ číta Nagy, „náš pokus bol dobre pripravený — ale, žiaľbohu — sa nepodaril.“

Vešelín pri týchto slovách zbledol ani stena. Nagyovi sa tak triasli ruky, že skoro nemohol v nich list udržať.

„Len chytro ďalej,“ povedal Vešelín trasúcim sa hlasom. „Nech je už akokoľvek, musíme sa dozvedieť, ako stojíme.“

„V určený deň,“ číta Nagy ďalej, „čakal som s päťsto husármi v hore neďaleko Štajerského Hradca v úkryte až do druhého dňa na cisárov príchod — cisár neprišiel a nás zbadali. I museli sme sa vzdialiť až za uhorské hranice.“

„Toto je pre nás hrozná porážka,“ vzdychol si Nagy.

„Je to prekliate zle — no, ale ďalej!“ súril palatín.

„Po našom odchode,“ čítal Nagy, „prišiel cisár o dva dni neskoršie, než ho čakali, sprevádzaný veľkou družinou a silným oddielom nemeckých jazdcov až do Štajerského Hradca.“

„Hoj, blesky nebeské!… nejaký podliak nás prezradil,“ skríkol Vešelín.

„Naostatok som sa ešte dopočul,“ pokračoval Nagy, „že svadba bola skvelá a cisársky pár s veľkým vojenským sprievodom odviezli do Viedne. — Tattenbach ma uisťuje, že vo Viedni bude postupovať podľa dohovoru, a že je tam posiaľ ticho. Či nevedia alebo sa len tak robia, akoby nevedeli nič o našich zámeroch? Najnovšie kolujú také chýry, že cisár chce, aby i cisárovná čím prv bola korunovaná v Uhrách. O tom sa nám bude treba teraz poradiť. Nádaždy.“

„Teda ešte nie je najhoršie s nami,“ vzdychol si Nagy zhlboka a položil list na stôl. „Qui habet tempus, habet vitam. Kto má čas, má život.“

„Prvý útok je teda zmarený,“ hovoril Vešelín akoby pre seba. „Budeme myslieť na druhý, a ten sa nám azda podarí.“

„Korunovanie kráľovnej musíme prekaziť,“ radil Nagy.

„To sa veru nesmie stať!“ povedal palatín. „To na každý pád prekazíme, a to diétou. Len čo dostanem o tom od cisára rozkazy, ihneď zvolám diétu. A čo myslíte, kde by bolo na to najpríhodnejšie miesto?“

„Čím ďalej od Viedne, tým lepšie, niekde okolo Tisy,“ radil Nagy.

„A to je veru dobrá rada,“ položil Vešelín Nagyovi ruku na plece; „teda v Trebišovciach. No a teraz idem aj svojej panej oznámiť obsah Nádaždyho listu. Ako ju poznám, bude ma duriť do boja, lenže sa nesmieme prenáhliť, lebo by sme všetko prehrali. Tento list ukryte na bezpečné miesto.“

Podal mu ruku a odišiel.

„Stane sa podľa rozkazu,“ povedal Nagy, meravo hľadiac za odchádzajúcim. „Podľa toho, ako veci stoja, pôjde nám to už oveľa ťažšie. Ale čo robiť? Alea iacta est!…^[105] Nech je už akokoľvek, my musíme svoju úlohu splniť. Najväčšia naša nádej je istotne len pomoc Turkov a Apaffiho. S týmito musíme naozaj vyhrať, a tí nás len nenechajú v kaluži, nesmú nechať. Čo sa Nemecka týka, odtiaľ nemáme čo očakávať, to je daromná nádej. Ja musím naliehať na palatína, aby teraz, keď už naše posolstvo i dary odovzdali Turkovi, súril Apaffiho, aby viac neváhal, ale so svojím vojskom vtrhol do krajiny a začal bojovať. Jeho vojsko, ku ktorému sa pridá Rákóczi, bude stredom, okolo ktorého my sústredíme svoje sily. Nemecké posádky jednu po druhej dobijeme a vyženieme z krajiny.“

*

Onedlho naozaj prišiel palatínovi cisársky list, v ktorom bola vyslovená žiadosť, aby cisárovná bola korunovaná v Prešporku ako uhorská kráľovná. Palatín ihneď odpovedal, že žiadosť jeho jasnosti pokladá za milú povinnosť predbežne krajinským stavom predostrieť. A zvolal snem do Trebišoviec.

V Trebišovciach zhromaždené stavy cisárovu žiadosť celkom odopreli, udávajúc ako príčinu, že posolstvo trinástich hornouhorských stolíc nadarmo chodilo do Viedne, keď ponosám a prosbám jeho jasnosť vôbec nevyhovela. Také rozhodnutie snemu urobilo na Viedeň nemilý dojem, pretože už vtedy radcovia koruny žiadali, aby sa proti Uhrom prísnejšie postupovalo, ba poukazovali i na ich odbojné zámery; len knieža Lobkovic, minister-kancelár, zachovával ešte vždy odmeranú chladnosť a zhovievavosť a žiadal menom cisára, aby palatín povolal nový snem do Prešporka.

Vešelín veľmi dobre predvídal Lobkovicove úmysly a považoval ich za šachový ťah, ktorým by mu pri jeho odbojných pokusoch nohu bol chcel podraziť, preto chcel zahrmieť Lobkovicovi novým ťahom „šach mat“^[106] — a zvolal po porade s veľmožmi a svojimi prívržencami snem do Banskej Bystrice. No akokoľvek i palatínka i jeho prívrženci na neho naliehali, že je už zvrchovaný čas pustiť sa do boja, lebo že inak všetky ich sladké nádeje budú zmarené jeho vlastnou váhavosťou, Vešelín sa predsa nedal nahovoriť, aby dal znamenie k výbuchu vojny. On takto mudroval: „Kým sa snem zíde do Banskej Bystrice, zatiaľ sa Apaffi naisto dostaví s vojskom k Tise a dovtedy sa i turecké vojsko postaví do boja, preto nech bystrický snem vypovie cisárovi vojnu, vyhlási všeobecné povstanie, a ja ako najvyšší veliteľ uhorského vojska z vôle národa a podľa uznesenia snemu hneď a hneď rozviniem zástavu odboja. Na to máte moje čestné slovo.“

S týmto jeho konečným osvedčením i najohnivejší Vešelínovi prívrženci, ktorí ho po nevydarených úkladoch Nádaždyho a Tattenbacha s tým väčším úsilím a fanatickou horlivosťou hnali do víru odboja, ba i jeho bojachtivá manželka Mária — museli sa uspokojiť a istý čas ešte čakať.

Pred samým bystrickým snemom prichodili na Muráň k palatínovi najdôvernejší priatelia, aby počuli najnovšie správy, čo a ako si počínajú Turci a Apaffi.

„Toľko viem,“ hovoril jedného dňa Vešelín, „toľko viem naisto, drahí bratia, že Apaffi sa skutočne znamenite pripravuje na vojnu a okrem toho hľadá diplomatickou cestou spojencov pre seba i pre nás. Medziiným poslal svojich poslancov k braniborskému kurfirstovi,^[107] aby ho presvedčil, že sme si my dobre rozvážili pohnútky a príčiny tohto nášho skutočne zúfalého kroku a že sme vybadali jeho zvrchovanú potrebu.“

„Ja sa len obávam,“ krútil hlavou Mariaši, „aby týmito našimi posolstvami nevyšlo najavo celé naše podujatie.“

„Alebo,“ podporoval jeho mienku Véčey, „aby sa snáď nemecké kniežatá nepozastavili na tom, že práve teraz, keď je už s Turkom ustálený pokoj, čo oni, ako cisárovi spojenci, sami tak žiadali, my Uhri chceme zasa tento pokoj narušiť a oznove požiar vojny roznietiť.“

„Však práve o to usilujeme,“ vysvetľoval Vešelín, „aby sme ich mohli presvedčiť, že my Uhri, ktorých sa to najviac týka, nepoznáme tajné punkty tohto pokoja, a čo sú akiste na skazu našej vlasti namierené, a to je vlastne tá príčina, čo nás pohla do odboja a k spojeniu sa s Turkami.“

„Ale tie rokovania sú veľmi zdĺhavé,“ namietol Tököly, „a preto sú pre nás nebezpečné.“

„A preto predsa len musíme ísť s farbou von,“ povedal Barkóci, „lepšie dnes, než zajtra. Takto aspoň skôr prídeme k cieľu.“

„Už len trochu pozhovejte,“ povedal Vešelín, ktorého tieto výčitky namrzeli. „Naše veci stoja takto: Ako je vám známe, vyzvali sme Turka v mene krajiny, aby prišiel a podmanil si celé Uhorsko. Naši poslovia nám oznamujú, že vezír sľubuje, že príde, no žiada od nás, aby sme mu vopred dali ešte niektoré zámky. A tu v tomto trčí ten hák, na ktorom sa všetci pozastavujeme, pretože sa obávame, že by sme sa takto Turkom celkom na milosť a nemilosť odovzdali. Preto sme poslali v mene trinástich hornouhorských stolíc Apaffimu prosbu, v ktorej sme mu vysvetlili a vyložili všetky podmienky i spôsob poddania sa Turkom, aby uskutočnil konečné dorozumenie a vyrovnanie medzi Uhorskom a sultánom. Veď on vie najlepšie, ako sa utvoril a vyvinul tento odboj veľmožov a zemianstva proti Leopoldovi.“

„A dostal od nás aj svoj diel,“ ohlásil sa Mariaši. „Nemôže povedať, že sa ustáva zadarmo.“

„I vezír,“ pokračoval Vešelín, „i sultánovi ministri, ba ešte aj poprednejší pašovia, ako budínsky a jágerský, dostali z našej spoločnej pokladnice znamenité dary. A tak teda, bratia moji drahí, z toho všetkého môžete usúdiť, že nateraz nemecká vláda v Uhrách je v takom položení ako podkopaný, zo všetkých strán obkľúčený zámok, ktorý v tej chvíli, keď sa k sudom naplneným pušným prachom priloží iskra, zaraz vybúši a vyletí do povetria. Preto dávajte dobrý pozor, aby každý bol v pravý čas na svojom mieste a svojich ozbrojencov mal pohromade.“

„My sme hotoví,“ volali všetci.

„Už len na heslo čakáme,“ povedal Véčey.

„A naši poddaní tiež musia ísť s nami bojovať,“ ozval sa Mariaši.

„Poddaných nech zemskí páni s kňazmi poučujú,“ radil Vešelín. „Áno, títo nech ľud aj svojím príkladom oduševňujú, lebo tak to vyžaduje šťastie našej spoločnej vlasti, aby všetci či už páni alebo poddaní obetovali za ňu svoje majetky i životy. Lepšie umrieť, než byť otrokom vo svojej vlasti!“

„Vivat palatinus, vivat!“ volali všetci s nadšením.

Onedlho potom všetci posadali na kone a dolu romantickým Pohroním poberali sa do Banskej Bystrice.