ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mária Seči sa vrátila na Muránsky zámok a správala sa neobyčajne prívetivo oproti zámockej posádke. Kapitána a dôstojníkov pozvala k svojmu stolu a vojakom sľúbila hodovanie. Keď rozprávala o blízkej vojne, dôstojníci sa tomu tešili, lebo tým sa im otvárala brána vojenského šťastia, cti a slávy. Kapitán ju uisťoval, že medzi jeho mužstvom panuje bojovný duch, opravdivá túžba po vojne, a že i on sám by si rád zmeral svoje sily s nenávidenými Nemcami, pretože zámok je čo najlepšie zaopatrený všetkými potrebami.

I Vitnedi palatínke mnoho narozprával, ako sa pripravujú na vojnu v celej Gemerskej stolici, ako túži všetko zemianstvo, no i poddaný ľud po boji, ako do boja súci muži brúsia meče, čistia zbrane, chystajú sa k čoskorému odchodu.

Keď toto palatínka počula, oči sa jej iskrili.

„O tom po tom,“ povedala komorníčkam, keď ju uisťovali, že i ju budú slávnostne korunovať. „Teraz chcem ešte vidieť i Balocký zámok, či je tam všetko v takom poriadku ako tu. Prichystajte sa, pôjdete i vy so mnou.“

I v jedno pekné ráno sa palatínka s početným sprievodom vybrala na Balog.

V tých časoch viedla cesta z Muráňa hrebeňmi vrchov ponad osadu Bustro na Grlicu, Rovno, Polomu, Kraskovo, Ostrany a Drienčany samými horami. A Mária Seči často jazdievala na svojom sivkovi po tejto horskej ceste. Dedinčania obdivovali jej skvostný jazdecký odev.

Aj teraz táto hrdá amazonka^[110] jazdila tou istou cestou. Hneď prudkým cvalom, hneď voľnejším krokom niesol ju pyšný sivko. Akoby bol vedel, že nesie švárnu palatínku, často nechal za sebou sprievod.

Ach, boli to veselé časy!

Družina žartovala, smiala sa; spievali v hustej hore, len sa tak stráne ozývali.

Márii sa to veľmi páčilo.

Ako tak družina kraskovskými horami veselo cvála, pošibala bičíkom Mária svojho koňa a ten sa dal do cvalu. I náhle zmizla družine z očú, len krásne pštrosie pero, ktoré sa jej nad hlavou v povetrí kývalo, prezrádzalo, kde sa nachádza. Zrazu smelá Mária začuje z náprotivného lesa úžasné ujúkanie, ktoré sa väčšmi podobalo revaniu divého zvera než ľudskému hlasu. Jej kôň sa zľakol, vzpína sa, fŕka nozdrami, dupoce nohami. Mária sa ho kŕčovite drží.

„Čo to má byť?“ zvolá preľaknutá, keď nemôže predtým vždy poslušného koňa skrotiť. „Ach, ako mi srdce klope, akoby ma malo zastihnúť nejaké nešťastie.“

I volá na družinu.

Z chrastia sa vyrúti muž strašného pohľadu. Na chrbte nesie úplne zachovanú ľudskú kostru. A so strašným ujúkaním sa postaví Márii do cesty. Ten čudný muž mal divoký vzhľad. Vlasy mal rozčuchrané, šaty dotrhané, takže len handry a zdrapy viseli na ňom, ruky a bosé nohy mal dokrvavené a dodriapané. Začal sa pred palatínkou so svojou múmiou divoko vrtieť a spievať, ba vlastne chrapľavým hlasom revať: „Ujujú, ujujú — hrajte mi, hrajte mi, hrajte mi marš!“

„Ježiš, Mária!“ prežehnala sa Mária Seči. „Toto je hrozné divadlo. Kde ste, ľudia moji? — Ratujte ma!“

Sivko sa jej ešte horšie naplašil. Mária sa trasie na celom tele.

„Ujujú, ujujú, ujujú!“ reve čudák i vystrčí proti nej vyschnutú ruku, akoby ju chcel objať a so svojou múmiou v tanci vykrútiť.

I začal tichšie spievať:

„To je hrôza, to je úžasné,“ zarazila sa družina, ktorá práve k Márii dobehla.

„To je šialenec,“ povedal Vitnedi Márii, ale potichu dodal: „Boží trest ju zastihol. Keby len i ona prišla o rozum!“

„Či si čert z pekla, či pomätenec, preč z cesty!“ priskočil komorník^[111] k čudákovi.

Jeden sluha chytil palatínkinho koňa za uzdu a chcel obísť pomätenca. Ale ten mu zakaždým zaskočil cestu a divo ujúkal.

„Ježišu Kriste, vysloboď nás,“ prežehnávali sa komorné.

„Bože, odpusť moje hriechy!“ vzdychá Mária, obrátiac svoje veľké čierne oči k nebu.

„A máš ich hodne,“ povedal Vitnedi bokom.

„Ujujú, ujujú, ujujú!“ natriasa sa šialenec so svojou múmiou pred palatínkou. A spieva zasa miernejšie:

Všetci stoja ako skamenení.

„Prosím vás, ľudia moji,“ zopne Mária ruky, „vysloboďte ma z tejto hrôzy, lebo prídem o rozum.“

„Preč, diabol, lebo ti priam hlavu rozštiepim!“ zahrmel jeden komorník, ktorý sa prvý spamätal a vytiahol šabľu.

„Nezabi ho, nezabi!“ volá úzkostlivo Mária.

„Chlapi, berte palice, však uvidíme, či nepôjde z cesty?“ volal komorník na sluhov.

Šialenec pozdvihol kostru oproti palatínke, ukázal na hlboké očné jamky a na blyštiace sa zuby. I objímal a bozkával kostru spievajúc:

I vykrikoval šialene: „Ujujú, ujujú, ujujú!“

„Ježiš, Mária!“ vykríkla Mária Seči, „hlava sa mi dokola krúti — chytajte ma — spadnem!“

„Nateraz má dosť,“ povedal Vitnedi pre seba a priskočil k nej i s komorníkom. Obaja ju zachytili a odniesli na blízku pažiť.

Komorné si posadali okolo nej s plačom a bedákaním.

Sluhovia odohnali pomätenca do hory, ktorý sa im divo rehotal. Na jednom kopci si ešte zastal a zaspieval:

Sluhovia bežali za ním, no nemohli ho dostihnúť. Chlap skočil do húšťavy a v tuhom úteku stratil z kostry nohu i ruku. Ale húštinou sa ešte dlho ozývalo:

„Ach, ako mi je úzko, strašne!“ vzdychla si Mária Seči, keď ju z mdloby prebrali. „Či už tu nieto viac toho chlapa?“

„Niet ho tu už,“ odpovedala komorná.

„Poďme preč z tohto miesta hrôzy — na Muráň!“ povedala Mária Seči.

Komorné ju zvoľna zdvihli z pažite a viedli ju pomalým krokom naspäť. Keď sa cítila lepšie, posadili ju na koňa, ktorého viedol komorník. Vitnedi šiel popri nej a dával pozor, aby nespadla. Neskoro v noci dorazili po biede na Muráň.

Palatínka po tomto výjave upadla do nemoci a mala desivé sny. Kostlivec, žalár, okovy — vždy sa jej krútili pred očami.

Prefekt zámku^[112] podal palatínovi správu, aké nešťastie stretlo v kraskovskej hore jeho manželku.

Mária Seči bola dlhší čas pripútaná k posteli. Mala horúčku. Nemohla spať. A keď aj trochu zdriemla, hneď sa strhla zo sna. Ťažké a desivé boli jej sny. Hneď sa jej zdalo, akoby ju vlastná dcéra preklínala pre dedičstvo, hneď akoby zlostná ruka strhla jej z hlavy korunu a pod nohy hodila, že sa hneď na márne kúsky roztrepala. Hneď sa jej pred oči postavila muránska čarodejnica, ohyzdná Cigánka, ukazujúc jej čarodejné zrkadielko, v ktorom videla samu seba sťa na kožu a na kosť vycivenú starenu, v ošumelých šatách, s okovami na nohách sediacu v tmavej pivnici. Často sa jej zjavil i divý pomätenec z kraskovskej hory, ktorý ukazoval prstom na očné jamky a na vycerené biele zuby kostlivca, revajúc: „To si ty, to si ty! Ujujú, ujujú, ujujú!“

Komorné presedeli celé noci pri jej lôžku, a vždy ich pochytil nevýslovný žiaľ, keď ich chorá pani splašená vyskočila z postele a ťažko vzdychala.

Palatín, zaujatý vážnymi povinnosťami, nemohol sa hneď sám dostaviť na Muráň, no poslal svojho dôverníka Nagya, aby mu ten doniesol spoľahlivú správu o palatínkinom stave. No naložil mu ešte, aby sa prezvedel, ako pokračuje insurekcia v Gemeri. Či sa všade v chrámoch čítali príhlasy. Či sa zemianstvo a ľud už zhromažďujú pod krajinské zástavy.

Keď Nagy prišiel na Muráň, palatínkin stav sa zlepšil. O niekoľko dní už mohla i malé prechádzky podnikať. I vypravil posla k palatínovi s listom, ktorý sama Mária napísala, prosiac ho v ňom, aby nemal o ňu starosť, ale aby len usilovne pracoval v záujme ich dobrej veci.

O niekoľko dní potom vybral sa Nagy s Vitnedim do Jelšavy, aby splnil palatínovu vôľu. I zastihol tu mnoho zemanov. Medzi inými boli tu Nikolaj Satmáry, prvý gemerský podžupan, Nikolaj Orlay de Karva, ktorého putnocký zámok náhodným zapálením pušného prachu bol vyhodený do povetria, ale pomocou Gemerskej stolice ho znovu vystavili. Bol tu i Ján Donč, Gábor Gici, Ján Satmáry, František Tornallay, Alexander Ura, Ragáli a iní. Práve vydržiavali v Jelšave stoličné zhromaždenie. I uisťovali Nagya, že sú hotoví v každom okamihu i so svojím ľudom dobre vyzbrojení dostaviť sa do tábora, že dajú na stoličnom dome vyvesiť červenú zástavu, že slúžnovci s boženíkmi s krvavým mečom v ruke a v krvavom plášti budú chodiť z dediny do dediny, aby sa každý občan pod pokutou smrti ustanovil na ustanovený čas a miesto. No ponosovali sa páni títo na Slovákov z horného Gemera, že navzdor toľkému upomínaniu a povzbudzovaniu zo stránky stolice sa správajú akosi nedôverčivo, nečinne a chladne.

Nagy sa zarazil nad tým. Vitnedi upodozrieval slovenských evanjelických farárov, že tí bezpochyby povinnosti svojej zadosť neurobili a ľud nepoučili, ako sa patrí, ba snáď ešte i lživé chýry roztriasali medzi ním. Aby sa Nagy o tom presvedčil, vybral sa s Vitnedim k seniorovi Andrejovi Majeroví. Tu našli viacerých zhromaždených farárov, ako Imricha Kristianyho z Revúcej, Andreja Szentkeresztyho zo Štítnika, Jána Hladoňa, ináč Fameliciho, z Chyžného — a Eliáša Sartoriho, rektora a profesora jelšavskej školy.

„Prinášam vám pozdrav od jeho veľkomožnosti pána palatína, ktorý sa chce dozvedieť, ako účinkovali na ľud príhlasy, ktoré vám doručili,“ povedal Nagy po zvyčajnom pozdravení.

„Asnáď ich podaktorí farári ani ľudu neprečítali?“ spytoval sa Vitnedi.

„Že ich všetci čítali z kazateľnice,“ odpovedal Majer, „o tom vás, páni, môžem ubezpečiť. Ale že nemajú taký účinok, ako si to žiada pán palatín, za to my veru nemôžeme.“

„Ľud robí, ako mu farári nahovoria,“ hodil rukou Vitnedi. „A ak je on v pochybnostiach, neprejavuje dostatočnú horlivosť a záujem o dobro našej vlasti, príčinou toho sú len farári.“

„Ako vy len radi nás farárov upodozrievate a vinu všetkého zlého len na nás váľate,“ zavrátil ho Szentkereszty.

„Veď ľud ide vo všetkom voslep za vami ako ovce za svojím pastierom!“ usmial sa Vitnedi.

„Ja vás uisťujem, že naši ľudia nie sú ako barany, že keď jedného chytíš za roh a hodíš do rieky, aby i všetci ostatní skákali za ním!“ odsekol mu Hladoň.

„Nuž a čože je príčinou tej veľkej ľahostajnosti ľudu?“ pýtal sa Nagy.

„Aby ste vedeli, tak vám to úprimne poviem,“ povedal Cristiany. „Slovenský ľud nemá k pánom vôbec dôveru i nevidí nijaký úžitok pre seba, ak by sa tento odboj i podaril. On rozmýšľa podľa svojho spôsobu, že páni by, pravda, vyhrali, ale poddaným že by ostala z koláča diera, že…“

„Z toho všetkého vidieť,“ skočil mu do reči Vitnedi, „že ten váš slovenský národ je ničomný, že nie je vstave povýšiť sa na stupeň vyšších záujmov, za národnú česť a slávu, no že je rodeným otrokom! Prečo vidíme pri Maďaroch takú národnú hrdosť, taký zápal, takú ochotu bojovať za vlasť a slobodu?!“

„A ktože sa i posiaľ bije s Turkami?“ zavrátil ho Sartori, „keď Maďarov len na malé zvyšky ujarmili Turci. Kto odráža oceľovou hruďou všetky divoké útoky Osmanov, ktoré na naše hornaté Slovensko robia, či nie Slováci?“

„Nuž odkiaľ teda tá zbabelosť u Slovákov?“ pýtal sa zasa Vitnedi. „Veď je tu čas, keď má byť všeobecné povstanie a keď sa má celý národ hnať útokom proti našim odvekým nepriateľom — Nemcom. Ja aspoň nevidím inej pomoci, ako že sa Slováci celkom pomaďarčia, lebo len s maďarskou rečou privlastnia si maďarské zvyky a obyčaje, a tak i národnú hrdosť i vlastenectvo maďarské.“

„I ja som toho presvedčenia. A to sa i môže ľahko stať, ak sa len páni farári a učitelia s chuťou dajú do toho,“ podporoval ho Nagy.

„To nie je naším povolaním!“ odsekol im Majer. „Kristus Pán nerozoslal preto po svete svojich apoštolov, aby národy učili reč židovskú alebo grécku!“

„A bolo by to i daromné ustávanie,“ podporoval Majera Sartori. „Veď dva také rozdielne živly, ako sú Maďari a Slováci i rečou i zmýšľaním, i mravmi, i obyčajmi, chcieť dovedna zliať - je úplne nemožné! Ľahko bolo síce Maďarom príbuzné národy, ktoré za nimi prišli do krajiny, ako Kumáni, Polovci, Pečenci, Jazygovia, pomaďarčiť, lebo všetci títo boli rovnakého turecko-uralského pôvodu a koreňa. Preto sa i tak ľahko zliali dovedna, že mali tie isté mravy, reč a tak ďalej. Teraz sa už ani nedá s istotou určiť, aký živel pri terajšom maďarskom národe prevláda, či maďarský, či kumánsky. A povážte len, páni, koľko času a namáhania vás to stojí, keď chcete len tie roztratené vetvy Slovákov, ktoré ležia osihotené ako malé ostrovy a odtrhnuté od svojho kmeňa, pomaďarčiť. Akú teda môžete mať nádej, celý podtatranský národ, ktorý sa počtom vám vyrovná, ktorý tu na svojom území tisícročie pohromade býva a je v najbližšom susedstve a v ustavičnom styku so svojimi bratmi Čechmi, Moravanmi, Poliakmi a Rusínmi, chcieť zmeniť a zničiť? — Uznajte, že je to daromná práca. Takéto vaše pokračovanie plodí len horkosť, nevôľu, nedorozumenie a nenávisť medzi národmi, ktoré by ináč v dobrom porozumení a v pokoji mohli nažívať. Áno, pochopte už raz, že to vaše namáhanie škodí len vám samým a vás samých privedie do záhuby.“

„Čo?“ srdil sa Nagy. „Slováci by si to mali pokladať za česť a šťastie, že sa im naskytuje taká krásna príležitosť stať sa Maďarmi a prostredníctvom Maďarov osvojiť si i česť i národnú vzdelanosť.“

„Dajte tomu pokoj,“ hodil Sartori rukou. „Veď ste si vy len so švagrovstvom s premnohými Slovákmi a Nemcami prisvojili trochu tej vzdelanosti. Či ani to neviete, že vaša ázijská krv je už zväčša presiaknutá slovenskou a nemeckou?!“

„Pán profesor,“ zvolal zapýrený Nagy, „ako vidím, vy ste zaťatý odporca, ba nepriateľ Maďarov!“

„To teda nie,“ povedal pokojne Sartori. „No ja som i úprimným priateľom toho národa, v ktorom sa mi dal Hospodin narodiť. I rád rozprávam otvoreným srdcom, bez masky a pochlebovania: preto vás i uisťujem, že to nie je pre vás cesta, cez potupu, útlak, nespravodlivosť hľadať si u Slovákov priateľstvo; ba to je práve najistejší spôsob, ako si rozhnevať všetky ostatné národy v krajine. Takú radu môže vám len zlý duch ponúkať, aby vás vohnal do priepasti. Lebo verte mi, ak vy neprestanete utláčať s vami prebývajúce národy, donútite ich k tomu, aby sa i medzi sebou i so svojimi bratmi spojili proti spoločnému utláčateľovi, no i utlačovanie desaťnásobne vrátili.“

„Poďme,“ povedal rozhnevaný Nagy, „s týmito prihorlivými ľuďmi nič nevykonáme!“

„Veď sa my vám za to odplatíme!“ povedal Vitnedi.

I odišli.

„Škoda ich bolo tak pobúriť,“ krútil hlavou Majer. „Veď viete, že v nich i tak vrie žlč a zlosť oproti nám.“

„Ach, veď sú to múdri ľudkovia,“ povedal s úsmevom Sartori. „Chcú nás použiť za nástroj, aby sme v krajine rozplamenili odboj a vyberali pre nich horúce gaštany z pahreby. A keď bude zle, prstom budú na nás ukazovať a kričať: Ukrižuj, ukrižuj! — No pamätajte, páni bratia, že sa tento naším zemianstvom pripravovaný odboj práve na ľahostajnosti a nevšímavosti slovenského ľudu rozbije a rozpľaskne tak ako morské vlny na žulových skalách.“

„Už či tak alebo tak sa obráti kocka, napokon predsa len my farári vyhoríme. Nemali sme sa podvoliť čítať tie príhlasy z kazateľnice,“ povedal Kristiany.

„Keď tak usúdil Hospodin,“ vzdychol si Hladoň, „aby sme znášali svoj kríž, nuž ho ponesieme a vypijeme horký kalich do dna. Staň sa vôľa božia!“

„Až naveky amen,“ vzdychli si všetci.

*

Len čo Nagy dorazil do Ľupče, ponáhľal sa k palatínovi. Oznámil mu, že pani palatínka je už takmer zdravá, ibaže máva občas nepokojné sny.

„I to časom pominie, keď zabudne na tú nešťastnú príhodu. Nuž a teraz mi rozprávajte, ako stoja veci v Gemeri?“ povedal Nagyovi Vešelín.

„Čo sa týka zemianstva, môžem vašu veľkomožnosť uistiť, že sa veľmi dobre drží. Každý zeman je hotový bojovať, každý má prichystaných a ozbrojených chlapov. No musím vám povedať, že slovenský ľud v hornom Gemeri je vonkoncom ľahostajný, takže sa obávam, že nám bude na veľkej prekážke.“

„Vari naši a stoliční úradníci, najmä však farári náležite nepoúčali ten tvrdohlavý ľud?“

„Čo sa týka farárov, tí prečítali príhlasy z kazateľníc. Oni sami však nie sú za našu vec oduševnení, ba skôr sa správajú k nám nepriateľsky a plní zášti. Čo sa ľudu týka, ten sme stratili. Na vlastné uši som počul, ako repce na zemanov a na farárov, že ho vraj zavádzajú a k nevernosti a zrade oproti cisárovi, ktorý im vraj dobre chce, chcú nahovoriť a zviesť, že im sa vraj zo srdca hnusia spolky a priateľstvo s neveriacimi pohanmi, od ktorých vraj dosiaľ také súženia, drancovanie, násilie a vraždy museli znášať.“

„Dobre počujem?“ pýtal sa začudovaný Vešelín. „To by bolo pre nás zlé znamenie. Lebo hoci je zemianstvo výkvetom národa i prirodzeným vodcom ľudu, predsa ak nebude ľud týmto prirodzeným vodcom dôverovať a nebude s nimi pevne držať, v rozhodnej chvíli sa postaví proti nim, a my nával našich protivníkov nezdolieme. My sa teraz, ako som to od počiatku hovoril, iba o našich vonkajších spojencov musíme opierať, a len pomocou cudzích zvíťazíme.“

„Ja myslím,“ povedal Nagy, „že háveď ľudu sa obyčajne pripojí na tú stranu, ktorá vyvinie väčšiu moc. Keď slovenský ľud uvidí, že máme mocných spojencov, pripojí sa k nám. Len ak by sme ostali osamotení, to by bolo pre nás povážlivé položenie.“

„Pravda, pravda, v ľude samom je veľká, ba nesmierna sila,“ kýval palatín hlavou. „No šťastie pre nás zemanov je, že ľud nepovedomý si svojej sily nesie tak trpezlivo svoje jarmo ako veličizný slon. Na jeho chrbát naložia domy i veže, do ktorých si ešte i poltucta ozbrojencov posadá. Slon vláči na svojom chrbte zámok i s posádkou a pokorne znáša bitku a čokoľvek. Ale keby si uvedomoval svoju ohromnú silu a vedel by ju v pravý čas upotrebiť, zhodil by celý ten babylon z chrbta dolu a rozšliapal by ho i s celým nákladom. Slovenský ľud by to isté urobil s nami, keby si uvedomil svoju hmotnú a duševnú silu!“

„A to už surová hmotná sila i urobila,“ podporoval jeho mienku Nagy. „No v nás zemanoch — vďaka bohu — je sila duševná vyvinutejšia než u tohto ľudu. My sami sme síce toho príčinou, no ale veď my sami za ľud i myslievame!“

„Dal by boh,“ vzdychol Vešelín, „aby sa nám práve teraz nechal voľne viesť ako svojím prirodzeným vodcom. Veď my bojujeme za práva a slobodu vlasti, a tak aj za dobro tohto ľudu, ktorý by mal uznať, že extra Hungariam non est vita! — Ja ešte ani teraz nestrácam nádej. A hneď zajtrajšieho dňa sa vyberiem do Gemera a pokúsim sa prebudiť celý národ z jeho ľahostajnosti. No i vy si už raz oddýchnite od trampôt toľkého obetavého namáhania a cesty.“

A prepustil Nagya.