ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1655 na krajinskom sneme v Prešporku dal kráľ Ferdinand III. spomedzi troch kandidátov menovať palatínom Františka Vešelína. K tomuto titulu mu pridali hodnosť najvyššieho generála v Horných Uhrách. O krátky čas sa stal gemerským županom a rytierom Zlatého rúna.^[25]

Týmto skvelým vyznačením Vešelína získal i jeho sídelný hrad Muráň veľkú slávu a dobrú povesť, keďže sa tam schodili poprední páni a výkvet zemianstva z celého Uhorska. Tam palatínka Mária Seči prevodila vo svojom prepychu neobyčajný skvost a nádheru, radovánky a zábavy. No i po celej muránskej doline a nadovšetko v mestečku Jelšave, kde Vešelín mal svoj palác, z bývalého kedysi a v dobe tatárskeho plenu spustošeného kláštora, ktorý Ilšvajovci a Sečovci na panské bývanie premenili — bol v tomto čase veľmi hlučný život, lebo sa tu vystriedalo veľa hostí a cudzincov najmä z vyšších stavov, schodiacich sa do dvora palatína a gemerského župana v rozličných záležitostiach. Pre väčšiu pohodlnosť Vešelína odbavovali sa v Jelšave nielen stoličné zhromaždenia v tamojšom stoličnom dome, ale i snemy a či konventy trinástich hornouhorských stolíc.

Spomedzi týchto snemov stal sa najpamätnejším ten, ktorý Vešelín sťa palatín a kráľov „alter ego“^[26] roku 1657 zvolal do Jelšavy. Zišli sa tam nielen poslanci všetkých trinástich horných stolíc a slobodných kráľovských miest, ale i mnoho popredných a hlavných županov, no i sila zemianstva. Snem sa vydržiaval v stoličnom dome, v ktorého hlavnej sieni stáli dva dlhé stoly obtiahnuté zeleným súknom. Za prvý stôl si sadli župani a veľmoži, za druhý poslanci stolíc a kráľovských miest. Ostatné zemianstvo si posadalo na bočné lavice a stolice. Po Vešelína vyslali zvláštnych poslancov, aby ho slávnostne pozvali a priviedli na zhromaždenie. Keď sa zjavil, celé zhromaždenie povstalo a volalo: „Vivat noster palatinus!^[27] Vivat!“

Vešelín sa uklonil na všetky strany a zasadol si na najpoprednejšie miesto za vrchstola medzi veľmožov. Na ľavej strane stáli Rákócziho poslanci. Len čo nastalo ticho, povstal palatín a otvoril zasadnutie dlhou latinskou rečou, v ktorej predovšetkým srdečnými slovami vítal prítomných pánov a poslancov, v takom veľkom počte zhromaždených, a potom predniesol cieľ a príčinu tohto zhromaždenia hovoriac:

„Doteraz naša Uhorská krajina poznala len jedného úhlavného nepriateľa, Turka, ktorý, ako mi to početné správy a žaloby zvestujú, práve počas trvajúceho pokoja z jágerskej pevnosti do našej Gemerskej a do okolitých stolíc vysiela svojich martalúzov na lúpeže, a títo sa po osadách potulujú, hrozné násilenstvá páchajú, dane od ľudu mocou vydierajú, zemanov chytajú a bijú, panské kaštiele najprv ozbíjajú, potom vypaľujú.“

„Tak je! Všetko sa tak deje!“ kričia mnohí.

„Teraz však, páni moji,“ pokračoval Vešelín, „nový nepriateľ nám povstal, s ktorým sme ako dobrí susedia posiaľ vždy v tom najlepšom priateľstve nažívali, takže naše priateľstvo prešlo už do ľudového príslovia — rozumiem Poliakov.“

„Čujme! Čujme!“ ozývajú sa hlasy.

„Poliaci,“ pokračuje ďalej Vešelín, „vtrhli pod kniežaťom Ľubomierskym,^[28] a to bez vypovedania vojny, s veľkou vojenskou silou do krajiny. Hrozne pustošia okolie Mukačeva, Beregu, mestá a osady vypaľujú, ako tu prítomní poslovia pána Rákócziho svedčia. Pán Rákóczi nás prosí o skorú a výdatnú pomoc.“ Obrátil sa k hosťom a povedal: „Hovorte, páni!“

„Slávny snem,“ začal jeden z poslov, „posiaľ už do tristo osád Poliaci spálili na prach a popol. No stroja sa i všetky potiské stolice takto spustošiť; preto je nášmu ľudu na zúfanie. Náreky a bedákanie počuť na všetky strany a strach je, že toľký národ bez prístrešia a poživne musí hynúť biedou a hladom. Z tej príčiny knieža Rákóczi prosí o rýchlu a výdatnú pomoc.“

„Ale načo sa knieža mieša do poľskej politiky,“ skočil mu do reči Čáky.^[29] „Toto nešťastie len jeho vinou padá na neho i na nás a na celú krajinu.“

„Tak je,“ tvrdí Forgáč. „Keď sa on spolčoval s nepriateľmi Poľska proti Poľsku, teraz, hľa, Ľubomiersky ide proti nemu s heslom: vicem pro vice!“^[30]

„Lenže ako sa hovorí, so suchým drevom i surové zhorí,“ horlí Barkóci.^[31] „Takhľa, popri statkoch Rákócziho i susedné panstvá sa pustošia a na skazu obracajú.“

„Toto je krajinské nešťastie,“ hnevá sa Tököly, „a týka sa nás všetkých. Ja sa len čudujem, prečo nemeckí komandanti, ktorí sú nablízku, neprichádzajú na pomoc, ale sa obojako správajú, rovnako k Turkom ako i k Poliakom, akoby sa ich to ani netýkalo.“

„Nemci krajinu práve tak utláčajú a drancujú, keď nie horšie ako Poliaci alebo Turci. Krajina ich platí a vydržiava; ale zato oni nie žeby nás chránili, ale sú nám na záhubu!“ tak volalo celé zhromaždenie.

„Skaza Nemcom,“ kričia mnohí, „vyžeňme ich von z krajiny!“

„Najprv sa nám treba postaviť proti tomu nepriateľovi, od ktorého nám hrozí najväčšie nebezpečenstvo,“ prevzal slovo Vešelín. „Poliaci sa môžu ľahko obrátiť proti Košiciam a Prešovu. A teda treba zaviesť všeobecnú insurekciu a so všetkou mocou uderiť na Poliakov. Čo sa však týka Turkov, proti týmto bude treba obsadiť všetky pohraničné zámky dostatočným vojskom, ktoré by bolo schopné ich výpady mocou odrážať a lúpeže zamedziť. Čo sa však nemeckého vojska dotýka, tu musíme o to nášho kráľa dôrazne požiadať, aby veliteľom prísne rozkazy vydať ráčil, žeby sa všetky výstupky, útlaky, lúpeže cisárskeho vojska prísne zamedzili.“

„To chceme, to chceme,“ počuť výkriky prerážajúce šramot šabieľ a všeobecný lomoz. Palatín napomínal, aby sa jeden druhého vypočúvali a do reči si neskákali.

Keď nastalo utíšenie, povstal Mariaši^[32] a svojím mohutným hlasom zatriasol zhromaždením: „Vybime Poliakov a netrpme v krajine žiadneho cudzinca!“

„Nech si idú Nemci ta,“ zúri Tököly, „odkiaľ prišli, za Ľutavu, všetci až do ostatného.“

„Von s nimi,“ kričí Barkóci, „a ak nepôjdu podobrotky, mocou ich vyženieme!“

„Podľa našich krajinských zákonov nesmú cudzinci u nás žiadne verejné a krajinské úrady zastávať,“ hovoril Ostrosith.

„A predsa sa natískajú,“ povedal Satmáry.

„Vláda ich natíska!“ kričal Orlay.

„To nesmie tak byť, to nestrpíme,“ zúrilo zhromaždenie, štrngajúc šabľami.

Po utíšení prevzal slovo Petróci:^[33] „Nemecké vojsko nesmie, nesmie naše krajinské hrady a zámky držať vo svojej moci, kým velitelia proti právu a zákonu mestám a stoliciam rozkazy vysielajú a od nášho úbohého ľudu mocou vydierajú peniaze i múku, stravu, slaninu, ovos, seno, ba ešte i sviece.“

„To je násilenstvo, to je drancovanie a pustošenie krajiny, v čom už Nemci i samých Turkov prevyšujú!“ horlí Satmáry.

„Nedajme sa,“ hučí dvoranou.

„Nech si nemyslia, že sa ich bojíme!“ vyhráža sa Barkóci.

„Ako som vyrozumel,“ prevzal slovo Vešelín, „taká je všeobecná mienka a predovšetkým celú vojenskú moc treba obrátiť proti Poliakom, hrozne pustošiacim našu vlasť. Preto z tohto snemu rozpíšem všeobecnú insurekciu všetkým horným stoliciam a mestám, aby sa schopné mužstvo k boju naponáhlo ozbrojilo ku Košiciam do tábora. Čo sa však týka komisárov a veliteľov, ktorých nám vláda posiela do krajiny, to veru každý nepredpojatý človek uznať musí, že je to nezákonitosť, a my ich ani nepotrebujeme, lebo veď, chvalabohu, Uhorská krajina má svojich vlastných, pre všelijaké verejné krajinské i vojenské úrady a hodnosti schopných a zaslúžilých mužov, ktorým sa však veľká krivda deje, keď sa cudzozemci všade do popredia natískajú.“

„Bolo by to z čerta, aby sme my nemali byť pánmi vo svojej vlasti a krajine, ktorú nám nadobudli naši predkovia mečom a svojou krvou,“ zamiešal sa Tököly.

„My Nemcov do úradov dokonca nechceme, ani nepotrebujeme!“ ohlásil sa Petróci.

„Preč s nimi, von z krajiny,“ hučí dvoranou.

„Páni,“ začne Vešelín po utíšení, „dobre je vám známe, že od tej doby, čo ma dôvera krajinských stavov a kráľova vôľa povolala na túto vysokú hodnosť, v ktorej sa nachádzam, môj život je tak povediac ustavičný nepretržitý boj a spor s nemeckými veliteľmi, ktorých ja — musím vyznať — zo srdca nenávidím; keď zhora vždy také rozkazy dochodia a vyššia vôľa mi to dôrazne nakladá, aby som sa s nimi snažil vždy v dobrom porozumení stáť a všetky sporné záležitosti spoločnou poradou a vzájomnou podporou s nimi prerokúval…“

„Keďže si my však,“ skočil mu do reči Ostrosith, „naše sporné záležitosti doma, sami medzi sebou vieme pokonávať, tak nieto príčiny, prečo by sme sa o radu a podporu ešte k nemeckým veliteľom mali utiekať! Veď živý príklad toho máme i pred očami: pravota pána Tökölyho s mestom Kežmarkom bola vraj dôležitá a pre krajinský pokoj i nebezpečná; a predsa z naloženia diéty veľkomožný pán palatín s ostrihomským arcibiskupom ju pokojne vedeli urovnať.“

„Tak teda,“ povedal Nádaždy,^[34] „požiadajme kráľa, aby sa všetko cudzie vojsko vypratalo von z krajiny.“

„A naliehajme na to,“ dodal Barkóci, „z každej diéty ustavične, pokýmkoľvek žiadosti krajiny nebude vyhovené.“

„A my držiavajme hlučné diéty — a to každý rok,“ prehodil Véčey.^[35]

„A všetky vyššie rozkazy: intimata, reškripty, mandáty^[36] — paralyzujme prostredníctvom dietálnych a stoličných reprezentácií,“ rečnil ohnivý Orlay.

„Ba bude istejšie, ak ich budeme ignorovať a solenniter^[37] len ad acta^[38] odložíme,“ motivoval Ostrosith.

„Tak to vyžaduje autonómia našich zemianskych stolíc a zhromaždení,“ podporoval ho Mariaši.

„Koľko stolíc, toľko zemianskych republík,“ tvrdil Petróci.

„Kráľ je libera electione populi^[39] naším kráľom a má executívnu moc len natoľko, nakoľko mu ju povoľuje diéta,“ určuje Tököly.

„Diéta je súhrn autonómnych stolíc, napokon i najvyššia moc a krajinská vláda sa sústreďuje pri diéte,“ vysvetľuje Ostrosith.

„Kráľ je na to, aby uzavretie krajinského snemu exekvoval, na to mu je daná potestas^[40] executiva,“^[41] vraví Barkóci.

„Ale z ohľadu na protestantskú cirkev,“ pokračuje Jánoky, „nech si má kráľ jus supremae inspectionis,^[42] ale len in theoria, čiže toto jeho právo nesmie byť aktívne, ale len pasívne, podľa ktorého môže síce dozerať a prizerať sa na nás, ale sa nijako nesmie zamiešať do nás a medzi nás, ako, hľa, ten obraz visiaci na stene (ukáže naň prstom); i ten hľadí na nás, ale sa neozýva a nemieša medzi nás!“

„Vivat, vivat! Výstižne povedané. Tak to má byť…“ hučí zhromaždením.

„Tak teda vymenujem výbor,“ hovorí konečne Vešelín, keď sa dostal k slovu, „ktorý vyhotoví reprezentáciu pre jeho jasnosť a tá sa odošle hneď z tejto diéty. A teraz, páni župani a poslanci stolíc a kráľovských miest, vám patrí povinnosť, aby ste sa ponáhľali domov, ihneď robili poriadky na obranu krajiny a s ozbrojeným mužstvom postavili sa do šíku oproti našim nepriateľom Poliakom. Mňa nájdete s gemerskou pohotovosťou pri Košiciach, odkiaľ vás povediem k vojenskej cti a sláve. Pomáhaj nám boh, aby Poliaci pocítili ostrosť našich mečov.“

Po týchto slovách povstal celý snem, volajúc Vešelínovi na slávu a úspech. S tým sa zhromaždenie rozišlo.

Len čo palatín sprevádzaný mnohými poprednými a významnými zemanmi vošiel do svojho domu, pribehol k nemu posol od Mukačeva s listom od podžupana Bereckej stolice, ktorý oznamoval, že poľské vojsko vedené Ľubomierskym opustilo Rákócziho statky, vysťahovalo sa von z krajiny samo od seba a prešlo za hranice.

Po tejto správe nastala všeobecná radosť, veselosť, hostiny, spevy a tanec po celej Jelšave.

Páni a zemianstvo sa uzniesli na tom, že palatína slávnostne s bandériami odprevadia až na Muráň, lebo odchod Poliakov z krajiny považovali si Uhri tak, ani čo by sami boli zvíťazili nad nimi, akoby sa ich predtým boli naľakali a tak teraz o nich poskladali mnohé posmešné verše.

Bandériá jelšavských, štítnických a kameňanských zemanov, ktoré pod svojou zástavou vyprevádzali z Jelšavy palatína hore dolinou, zastavili sa v osade Podmuráni, aby si odpočinuli, keď medzitým množstvo zemianstva a poprední muži uberali sa s palatínom rovno na zámok. Vodcom banderistov bol Haluška, fiškál z Jelšavy. Ten popchol svojho koňa a zastaviac sa pri richtárskom dome, vydal rozkazy, aby občania všetky kone opatrili, ako sa patrí. Ale pánom aby dal richtár vo svojom dome pečienku a víno na občerstvenie. Podľa jeho príkladu všetci banderisti poskákali dolu zo svojich koní, odovzdali ich prichádzajúcim sedliakom a vchádzali do richtárovho domu, kde bol hneď stisk, no tak veselo ani na svadbe.

Richtár usilovne prinášal vínko, páni si popíjali, keď medzitým Haluška vykukol z obloka, zazrel dolu osadou idúceho Eliáša Sartoriho, profesora jelšavskej školy, a zavolal naňho:

„Domine clarissime, nech sa páči medzi nás! Canis mater,^[43] či nevidíte, že sa tu z komína kadí?“

Tento obzrúc sa vošiel do izby. Veru dobre bude trochu si oddýchnuť.

„Hľa, hľa,“ víta ho Štítnický, „hora s horou sa nezíde, ale človek s človekom sa zíde. Nuž odkiaľže prichodíte, či vari zo zámku?“

„Tam nemám čo hľadať,“ odpovedá Sartori, sadajúc si medzi veľkých pánov. „Ja prichodím z Levoče.“

„Canis mater,“ zamieša sa Haluška, „teda akiste neviete nič o slávnom zhromaždení, ktoré sa práve teraz vydržiavalo v Jelšave?“

„Páni,“ odpovedal oslovený, „úprimne povediac, so všetkými tými zhromaždeniami nevyženiete ani Turka, ani Nemca von z krajiny. A veď sa hádam rok po roku vydržiavajú tieto zhromaždenia!“

„Canis mater,“ povie zhovorčivý Haluška, „ja mám genealógiu a pragmatickú históriu všetkých našich snemov dopodrobna. Napríklad anno 1646 vydržiaval sa krajinský snem v Rožňave, anno 1647 v Levoči, anno 1648 v Prešove, 1650-51 v Košiciach a teraz v Jelšave. A keď chcete poznať causam et materiam pertractationis,^[44] to vám navlas rozpoviem…“

„Dajteže teraz tomu pokoj,“ skočí mu do reči Šesták, „pre nás chudobných zemanov je to najlepšie, že sa počas snemu môžeme dobre najesť, dobre napiť a nikomu neplatiť.“

Sykor pochytí pohár: „Nech žijú snemy! Nech žije palatín!“

Všetci páni bratia vezmú poháre volajúc: „Vivat! Vivat!“

Po utíšení zdvihne Šesták svoj pohár: „Na jeho zdravie!“ A Sykor dodá: „A na jeho rováš!“

„Subintelligitur,“^[45] chytí sa slova Haluška, „ale canis mater! Ono sa i teraz znamenitá reprezentácia napísala pre kráľa proti Nemcom a vojenským veliteľom.“

„Ktorá,“ dokladá Sartori, „ako všetky predošlé — tuším nijaký výsledok mať nebude. Denique moja mienka je: conventus ventus; sessio stramen, amen.“^[46]

„Canis mater,“ povie Haluška, „ak nebude, potom budeme šabľami písať naše reprezentácie, a potom Nemci uvidia, čo je maďarské zemianstvo a čo sú maďarské zhromaždenia.“

„Odpustite, páni,“ karhá ich Sartori, „ale ja myslím, že vy všetci ste slovenskí zemania — tých trinásť stolíc, ktorých menom sa vydržiavajú tieto zhromaždenia, je opravdivé číročisté Slovensko!“

„Prostestujem,“ srdí sa Haluška, „my máme svoje armálesy^[47] od maďarských kráľov a tých trinásť horných stolíc je iba čiastočka veľkého Magyarországu!“

„Ale páni,“ povie pokojne Sartori, „dajteže tomu pokoj! Veď ten veľký Magyarország teraz práve leží v Turecku, lebo hneď poniže Jelšavy v Hnilci a v Plešivci máte pohraničné stanice naproti Turkom. V Jágri, Senderove a vo Fiľakove vládnu tureckí pašovia, stavajú minarety — tam vejú turecké zástavy so znakom polmesiaca a s konským chvostom na hradbách. Nuž, prosím vás, kdeže máte teraz Magyarország a maďarské stolice?… A ktože bráni a chráni teraz tie naše pohraničné zámky proti Turkom, keď nie Slováci?! Áno, i tá všeobecná insurekcia, ktorá sa vždy a vždy zvoláva do krutého boja proti Turkom, z akéhože tá pozostáva národa, ak nie zo Slovákov?“

„Canis mater,“ hnevá sa Haluška, „ale zemianstvo stojí predsa vždy v prvom šíku v tomto boji na život a na smrť, a zemianstvo je predsa maďarské, lebo má svoje privilégiá od maďarských kráľov!“

„Hádam od Arpáda, či ako,“ pýta sa neohrozený Sartori. „Ba či by sa naozaj našla v celej krajine zemianska listina, ktorá by pochodila od prvých maďarských vodcov?!… No svätý Štefan, ten sa už písal kráľom celého Uhorska, a tak i Slovenska, a tak sa písali i jeho nástupcovia. Ba práve skoro po svätom Štefanovi kráľ Abba Samuel bol rodom slovenský knieža, no väčšina Arpádovcov, aspoň matky boli zväčša Češky alebo Poľky alebo Rusky, len nie Maďarky. Nuž a králi z rozličných domov, koľkíže boli z maďarskej krvi, keď i sami Korvínovci pochodili zo sedmohradských Románov?… Takto i teraz slávne panujúci rakúsky dom rozdáva zemianske privilégiá pro meritis,^[48] ale to len nikto nepovie, že panujúci dom je maďarský?… Ba práve i terajší palatín, koľkých ten už menoval zemanov? A všetci dobre vieme, že jeho predkovia pochodili z Poľskej!“

„Canis mater,“ vrtí hlavou Haluška. „Už si ja dám priam svoj nos odrezať, ak mi to corpus juris dokážete, žeby daktorý kráľ lebo palatín Slováka ako Slováka a za slovenského zemana bol vymenoval!“

„Však ja to ani nemyslím dokázať,“ mrdol plecom Sartori, „že králi Uhorska, ako že boli kráľmi všetkých krajinu obývajúcich národov, tak i zemianske listiny rozdávali i Maďarom i Slovákom i Rusínom i Románom beztoho, že by sa boli spytovali na národnosť, ale jedine za zásluhy o spoločnú vlasť, ktorá je matkou všetkých, brali ohľad… A keďže toto nechcete uznať, teda mi to dokážte corpus juris a z pozitívnych zákonov, že by iba rodení, a teda číročistí Maďari boli dostávali zemianske výsady — že by nemaďarom k takýmto výsadám právne boli bývali zamknuté dvere.“

„Canis mater!“ hnevá sa Haluška. „To ja zase dokázať nechcem, ale toľko tvrdím, že už či kráľ či palatín menuje zemanov, tak ich menuje vždy ako maďarský kráľ alebo maďarský palatín, ale nie ako slovenský, ruský, lebo románsky.“

„My by sme sa snadno mohli dorozumieť,“ povedal Sartori s vážnym pohľadom, „keby ste, pane, hovorili podľa corpus juris ,rex Hungariae‘,^[49] teda uhorský kráľ, alebo uhorský palatín, pretože Hungária je vlasť a matka všetkých národov, ktoré ju od nepamäti obývajú. Ale kdeže stojí v corpus juris ,regnum Magyarorum?‘…^[50] alebo ,Magyaria‘? Tú, ako som už spomenul, museli by ste teraz hľadať v tureckom mocnárstve, keďže sa už Turcia Europae rozprestiera od Carihradu hore na Belehrad, Budín, Jáger až po Senderovo a po Fiľakovo!“

„Ech, canis mater,“ šomre namrzený Haluška, „nebudem sa s vami dohadovať!“

„Lebo od pravdy nemôžete ďalej, zostaňte teda zbohom,“ privoláva mu pokojne k dverám idúci Sartori.

Keď odišiel, rozhadzuje sa zahanbený Haluška: „Dajsamibože! Taký profesorík — a ešte by ti ma chcel poučovať?!… Canis mater! Keby to len bola dajaká hodná chlapina… Ale taký motýľ, čo ho kedysi, ako išiel v kepienčeku ukrútený do jelšavskej teplice, silný vietor pochytil akoby na krídla a zaniesol ďaleko na jelšavské lúky ani havrana.“

„A či sa neurazil?… Hahaha!“ chechce sa Štítnický.

„Čo by sa ti taký chriašteľ mohol uraziť,“ vraví osmelený Haluška. „Vietor ho zložil na kopec sena a tam si po tej prechádzke oddýchol na povetrí… ale počujte, canis mater, ja som mal profesora juris v Košiciach — ale akože sa len volal? Len sa mi tak pletie na jazyku — bol to chlap vysoký hodne vyše siahy a vážil dva centy, desať funtov.^[51] To ti len bol za profesora!“

„Nie Bodenlos?“ spytuje sa Štítnický.

„Bodenlos, Bodenlos,“ kričí Haluška vo vytržení. „Eruditus vir, eximius vir; ille una manu sex centenariorum bovem supra elevavit.^[52] Tak to rozumejte, že ten šesťcentového vola jednou rukou zdvihol hore.“

„Ba ako ho chytil, či za nohu, či za roh?“ pýta sa Šesták.

„Za chvost, canis mater, za chvost!“ kričí Haluška.

„Nech žije Bodenlos,“ pripíja Sykor a všetci vytrúbili obsah svojich pohárov.

„Ale sa vám toho študenti i báli! Ten… ten len svojou škutinatou obrvou mihol na žiaka a už sa triasol pred ním ani osika. A akí to boli žiaci! Chlapi ako duby, bradatí a fúzatí, a nie ako chlapci v Jelšave. A vari sa ti boja profesorov? Ani ako mak! Canis mater! Veď starému Svätokrížskemu zakvačili na jeho parochňu drôt a pretiahli dolu oblokom až na korbu studne; a keď prišla slúžka vodu ťahať, vyletela parochňa za drôtom von oblokom a chudák starký sa zľakol, akoby hromový blesk bol uderil do neho.“

„Veď vám to i na starého neduživého leva skáču myši a cvrčky,“ mudroval Štítnický, pred ktorým sa, pokým býval mladý a zdravý, triasli vlci a medvede.

„Zeman pije a politizuje, lebo je rodený politik. Dajte teda pletkám pokoj,“ karhal Chujava.

„A bojuje,“ skočil mu do reči Srnáč.

„Vari ako my teraz s pohármi,“ predhadzuje Šesták.

„A kto dobre pije, ten sa dobre bije; taká je zemianska krv,“ chvasce sa Chujava. No dopovediac to, zahodí prázdny krčah do dverí a volá: „Richtár, daj vína, hrmen bohov!“

Richtár položil plný krčah na stôl.

„Páni bratia,“ začne politizovať Štítnický, „mne sa to predsa len nepáči, že ten náš palatín vymenúva tak veľa zemanov! Veď v samých Kameňanoch bude už skoro pol dediny vešelínovských zemanov!“

„Canis mater, má na to právo!“ bráni Haluška.

„Ak to i ďalej tak pôjde, vtedy v Uhrách onedlho bude viac zemanov než sedliakov,“ horlí Štítnický.

„A potom naše privilégiá tutti quanti^[53] budú u čerta,“ mrzí sa Srnáč.

„Quod Deus avertat!^[54] Lebo to by bolo ozaj toľko, ako zničiť krajinu; a viete, že extra Hungariam non est vita!“

Keď takto Haluška mudruje, predstúpi pred neho richtár:

„Pán urodzený, pekne ich odpytujem, veď sa im, tuhľa, kobyla ožrebila!“

„Eštežečo,“ vykríkne tento. „Nuž canis mater, akože ja už teraz pôjdem domov? Vari sedlo na plece, či ako?!“

„Viete čo, poďme všetci na zámok,“ narádza Chujava. A všetci sa vyhrnuli von dvermi.

*

Z jelšavského snemu dostavilo sa na Muránsky zámok veľa vysokého panstva, a to veľmoži, župani, snemoví poslanci, vznešenejší banderisti a nižší zemania.

Zámocká streľba mohutne zadunela na ich uvítanie, ako i na znak radosti, že poľské vojsko opustilo Uhorskú krajinu.

Podvečer rozkázala pani palatínka pre nižšie zemianstvo pred palotou na dvore upiecť celého vola, pričom sa i v kotloch jalovky varili — a z pivníc sudy vína vykotúľali, z čoho služobníctvo rad-radom podávalo prítomným hosťom. Cigánska banda vyhrávala slovenské národné piesne; tanec, spev a vykrikovanie na zdravie jeho milosti pána palatína a jeho hrdinskej manželky Márie Seči rozliehalo sa na všetky strany až do neskorej noci.

V samej palote častovali sa poprední páni a vyššie zemianstvo i so svojimi manželkami a dcérami, z ktorých niektoré i po celé týždne, ba mesiace sa na hrade bavievali, lebo palatínka to rada mala, keď najpoprednejšie panie Uhorska sa okolo nej sťa hviezdy okolo slnka krútili a jej sa korili. Viedla veľký dvor ako hociktorá panujúca nemecká kňažná. Mala svoje dvorné dámy^[55] a panošov^[56] z poprednejších zemianskych rodín, ktoré často predvádzali rytierske hry a zábavy. Okrem toho mala svojich komorníkov a komorné, no i veľký počet všelijakého služobníctva, i poľovníkov a rybárov. Mala svoje jazdecké kone, sokola a poľovných psov všelijakého druhu.

V tom čase práve pripravili v palote veľmi skvostnú večeru. Stolové náčinie pozostávalo z čistého striebra, zlata a drahého cudzozemského porcelánu. Stoly boli obťažkané všelijako pripravenou divinou, rybami, tokajským víncom a sladkými lakotami, ktorými sa jej zavďačovali z pohraničných zámkov tureckí pašovia, bo títo v čase pokoja posielali svojich poslov na Muráň; no stávalo sa, že i sami sa dostavili, ako i poslovia sedmohradského a nemeckých kniežat a vojvodcov, a veru nezriedka i poľského kráľa.

Pri večeri pripíjali vínom rozohriati páni na zdravie pánu palatínovi a jeho manželke, za ktorú láskavosť obidvaja úprimne ďakujúc, uisťovali svojich hostí, že im to milo padne, keď sa v ich príbytku tak príjemne zabávajú.

Medzi zábavou, pošepkajúc dakoľko slov prítomným paniam, oslovila natešená palatínka pánov, aby jej nemali za zlé, keď s dámami vyjde na pavlač, aby videla, ako sa i na dvore zabávajú jej milí hostia, páni bratia zemania. Čo páni bratia schvaľovali a ju uisťovali, že to akiste veľmi dobre padne pánom bratom, keď sa im pani palatínka ukáže; vstala od stola s milým úsmevom a pobrala sa s paniami a slečnami na pavlač.

Jej oblek bol veľmi skvostný. Na jej čepci, vyšívanom zlatom, ligotali sa drahokami: diamanty, rubíny, opály a smaragdy. Z hrdla jej viseli drahocenné perly a veľká utešená, až na prsia siahajúca hviezda, dar od manželky cisára Ferdinanda III., keď ju táto ako svoju dvornú paniu chcela vyznačiť. Na rukách mala zlaté náramnice posiate najrozmanitejšími drahokamami. Jej šaty boli z perzského hodvábu; jedným slovom, skvelým vonkajškom prezrádzala hodnosť kňažnej a vzbudzovala úctu a počudovanie zo všetkých strán.

Len čo sa zjavila na pavlači, vykrikovalo okolo horiacich ohňov hemžiace sa zemianstvo plným hrdlom, až sa hory ozývali: „Vivat! Na slávu a zdravie veľkomožnej milosti!“ A všetci vyhadzovali svoje kučmy do povetria. Ba mnohí rozohriati dobrým hornozemským víncom prišli do takého vytrženia, že volali:

„To by bola kráľovná! Aj tak nemáme kráľovnú — nech žije naša kráľovná Mária Seči!“

A palatínka?

Tá, hlboko sa ukláňajúc, ďakovala im s povďačným úsmevom.

„Ako vidno,“ lichotila jej Tökölyčka, „to naše svieže zemianstvo ľahko vyvolí vašu milosť za kráľovnú.“

„Nebolo by divu,“ zaliečala sa Véčéyčka, „keď nateraz beztak ešte kráľovnej nemáme.“

„A keby sme tak práve nemali korunovaného kráľa, a bolo by ho teraz treba voliť na rákoši,“^[57] pokračovala v lichotení Barkócička, „neviem, čo by sa mohlo ešte stať?“

„A prečo by sa,“ dotvrdzovala Mariašička, „keby krajinských stavov práve taká vôľa bola — pán palatín a pani palatínka na túto hodnosť nemohli povýšiť?!“

„Aspoň by ten diadém kráľovský lepšie pristal na hlavu pani palatínke ako Rákóczičke,“ povedala Véčéyčka.

„Pekne vám ďakujem, drahé priateľky,“ povie Vešelínka s milostivým úsmevom, „ďakujem za toto vaše dobroprianie! A predsa, ako je i vám známe, povyšuje sa pani Rákóczička i so svojou nevestou hrdo nadomňa…“

„A nemajú na to príčinu,“ pretrhne jej reč Mariašička.

„Nechže si tam myslia,“ kývne plecom Vešelínka, „o mojom rode, bohatstve a hodnosti čo a koľko chcú… Isté je, že ja sa veru poklonkovať nebudem! A keď sa ony svojou návštevou ku mne na Muráň neuponížia, ani ja sa ku nim. — Napokon mňa len to náramne teší, že sa vy, drahé priateľky, tu dobre zabávate… Alebo vám je azda dlhý, zunovaný čas?“

„Ach, prosíme, veď nám je tu sťa v raji,“ hovorí v mene všetkých Véčéyčka. „Deň po dni sa striedajú príjemné zábavy a radovánky. Len nedávno, keď boli na veľkej lúke za zámkom rytierske hry a dostihy, pri ktorých sa tak vyznačovala naša bujará mládež — keď slečny rozdávali kytky a vence tým, ktorí sa vyznačili — aké to bolo rozkošné divadlo!… Predvčerom sme poľovali so sokolmi v lesoch. Včera sme lovili v podmuránskom potoku ryby, po riavach pstruhy. Nedávno sme si vyšli koňmo na majer v Ľubovníku, kde sme obdivovali krásne dojné kravy a jalovinu, a stadiaľ k jelšavskému rybníku, kde sa lovili šťuky. A dnes, ľaľa, koľko tu panstva! Aké veselé spevy, hudba, tance!“

„A beztak je tu,“ pokračovala Mariašička, „tak hlučný a veselý život ako v meste; tu bývajú rozliční remeselníci, krámy a trhy každý deň!“

„No to mi je po chuti, že ste také spokojné a tak sa vám tu páči,“ usmievala sa natešená palatínka. „Ale, moje drahé, poďme už do paloty, lebo začne chladný vietor poduchovať.“

I vošli pri jasote zemianstva do ľavého krídla paloty, kde už boli pre panie prichystané izby.

Páni bratia bavili sa do bieleho rána.