ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kráľom roku 1667 do Prešporku vypísaný snem sa nepodaril. I tí poniektorí poslanci, čo sa ta boli dostavili, v tichosti sa, akoby ukradomky, rozišli domov.

Ale tým skvelejší bol snem, ktorý toho istého roku palatín vypísal do Banskej Bystrice. Už sám Vešelínov sprievod z Ľupčianskeho zámku do Bystrice oplýval veľkou nádherou a slávou a podobal sa triumfálnemu pochodu. Popredku kráčali početné zemianske bandériá so zástavami, za nimi v dlhom rade koče veľmožov, medzi nimi sa nachádzal i palatínov koč, obklopený zemianstvom na koňoch v najväčšom skvoste a nádhere. V palatínovom koči bolo zapriahnutých šesť vraných koní arabského plemena, ktoré dostal do daru od budínskeho a jágerského pašu. Za kočom išiel silný oddiel členov zvolenského bandéria. Streľba hrmela zo všetkých strán, ale najmä z Ľupčianskeho zámku tak, že sa zem otriasla a hrmot sa ozýval hore i dole pohronskou dolinou. Členovia bandéria celou cestou neprestajne strieľali a vykrikovali: „Vivat palatinus, vivat!“ len sa tak ich hlas odrážal od Kopy a Urpína. Keď sa približovali k Bystrici, i tu sponad mestskej brány hrmeli mažiare a delá a zvonilo sa na všetkých zvonoch. Meštianstvo na čele s mešťanostom, radnými pánmi i duchovenstvom išlo v slávnostnom pochode pred bránu privítať palatína. Brána bola ozdobená zelenou čečinou. Panny oblečené v bielych šatách hádzali mu kytice a vence do koča. Všetky ulice boli sťaby nabité ľuďmi. Keď prechádzal hlavnou ulicou k stoličnému domu, dosiahlo jasanie najvyššieho stupňa. Zástupy neprestajne kričali: „Vivat palatinus, vivat Vešelínus, rex Hungariae!“

A po tomto slávnostnom príchode nasledovalo hodovanie, hudba i spev a všelijaké radovánky po všetkých uliciach mesta, a to až do neskorej noci.

Palatínke sa to všetko páčilo, keď jej o tom tajomník Nagy podvečer priniesol na Ľupčiansky zámok správu. No náramne ľutovala, že sama tam nebola prítomná. I naložila Nagyovi, aby jej každý deň donášal správu, čo a ako sa bude na sneme robiť.

Mária Seči očakávala na druhý deň s veľkou netrpezlivosťou správy od Nagya, lebo v ten deň mali vyniesť hlavné a rozhodné uznesenie snemu, na ktorom jej tak veľmi záležalo.

„Stojím ako na uhlí,“ povedala Mária, keď druhého dňa podvečer dobehol Nagy do paloty v Ľupči. „Vravte, čo sa v Bystrici robí?!“

„Je tam veľké množstvo veľmožov a zemianstva,“ uklonil sa Nagy. „Ani vysloviť nemôžem, aké nadšenie tam panuje za slobodu a nezávislosť krajiny. No najväčší stupeň dosiahlo vtedy, keď predseda snemu, veľkomožný pán palatín, s neobyčajným zápalom a s úplnou odhodlanosťou na záver celého snemu povedal tieto slová: ,Ak cisár ešte ani teraz nepopustí a nesplní všetky požiadavky krajiny — totiž aby sa všetky cudzie vojská z krajiny ihneď vysťahovali — a naša uhorská vlasť aby obsiahla úplnú samostatnosť — tak my budeme hľadať pomoc v Sedmohradsku a u Turka a proti našim utlačovateľom sa postavíme so zbraňou v ruke!‘“

„Toto posledné je istotne i najlepšie a iba ono nás privedie k cieľu,“ povedala uspokojivo Mária. „Lebo načo sa majú tie isté uzávery rok po rok na každom sneme opakovať? To je už do zunovania. Veď to i vy poznáte, že vaše žiadosti vo Viedni nikdy a nikdy nesplnia. A načo i to vyhrážanie sa so Sedmohradskom a s Turkami, keď vidíte, že sa tí kvôli vám nechcú hýbať. A vy sa na snemoch len uznášate a uznášate, a viac nič. Nuž a potom, čo sa ešte robilo?“

„Celý snem,“ odpovedal Nagy, „jednohlasne odobril toto uznesenie, a tak sa dostalo i do zápisnice.“

„A čo ešte?“ vypytovala sa zvedavá palatínka.

„Protestantov sme k našej veci celkom naklonili?“

„Len čo sa začalo rokovať o záležitostiach trinástich horných stolíc, mali už isté výhľady, že sa teraz pre nich už všetko na lepšie obráti. Keď to počuli, rozplamenili sa za bojovanie aj ich veľmoži a zemianstvo, i osvedčili sa, že sú hotoví pristať na akékoľvek obete. Teraz už pevne verím, že ich kňazi budú naše príhlasy z kancľa čítať a svoj ľud podnecovať do boja za slobodu a nezávislosť krajiny.“

„To všetko sa už i tak malo stať.“

„Ráčte odpustiť, veľkomožná pani, bez uznesenia krajinského snemu sa nič také nemôže stať. Veď jednotlivci, bárs by oni akí mocní boli, takú zodpovednosť na seba brať nemôžu. To môže iba snem! No dosť na tom, že sme už nastúpili zjavnú cestu odboja, z ktorej cesty sa už nemôžeme vrátiť späť. Teraz už každý jeden z nás pozná svoju úlohu. Každý z nás si musí pripásať meč a sadnúť na koňa. V tom nás už predišli chorvátski junáci, lebo Zrinský a Frankopan^[108] sa už so svojím vojskom pohli a s chuťou sa pustili do boja. U nás to samé urobí Rákóczi; zmocní sa Košíc a my všetci sa pridáme k nemu. Najvyšším vodcom uhorského vojska bude palatín.“

„No to je dobre. Majte sa rezko k činu. Povedzte palatínovi, že som spokojná. Áno, povedzte mu, nech ani hodinu neodkladá, ale nech ihneď vyhlási všeobecnú insurekciu, križiacku vojnu. Teraz každý márne stratený deň je pre nás ako prehratá bitka. Ja sama sa poponáhľam naspäť na Muráň a odtiaľ na Balocký zámok, aby som o tom prvá upovedomila kapitánov a dala im potrebné úpravy.“

„Oznámim to pánu palatínovi,“ povedal Nagy, uklonil sa a odišiel.

„Konečne prichádza čas, keď sa moje dávne túžby a nádeje majú splniť — splniť sa musia stoj čo stoj! Teraz už pevne verím, že môj Vešelín čo len pomyslí na hanebnú samovraždu. Veď ho teraz vojenská česť a krajine dané slovo budú hnať dopredu, aby sa postavil na čelo svojim verným a hrdinské dielo vykonal ako muž a bohatier. — Ach, aká to len bude pre mňa rozkoš, keď zahrmia delá a zástava, ktorú vyšívali moje ruky zlatom, bude sa trepotať v povetrí, a dva protivné tábory, sťa husté čierňavy v oblakoch, v ktorých sa križujú blesky a rachotia hromy, zrazia sa dovedna. A tam, kde nastane zúfalý zápas, krutá bitka, divoký lomoz a rinčanie mečov, zjavím sa ja na svojom sivkovi. Schytím zástavu, ostrou šabľou si budem kliesniť cestu cez čaty Nemcov, aby v dejinách Uhorska krvavými písmenami bolo naznačené meno Márie Seči! — Hah, tá pyšná Rákócziho matka, Žofia Bátori, nebude sa viac nado mňa vyvyšovať. Hrdinská Vešelínka slávou svojho mena zatieni Rákóczičkino meno. A veď ktože bol Rákóczi? Nič viac, iba sedmohradský knieža a pán podaktorých potiských stolíc a zámkov. No na hlave môjho Vešelína zaligoce sa koruna svätého Štefana — a tým sa oslávi i meno Márie Seči. Veď ktože posilňoval Vešelínovho ducha pri jeho váhaní a kolotaní mysle? Kto zhŕňal peniaze na toto podnikanie? Kto mu hľadal spoločníkov a prívržencov? Kto ho neprestajne hnal do boja? Či nie ja sama? — I ten kráľovský diadém, čo mám dostať, veru bude dobre zaslúžený! — Ach, či mi je len čudne okolo srdca — hlava sa mi krúti! Musím ísť na čisté povetrie.“

Takto so zimničným zápalom sama so sebou hovoriac, vyšla Mária do záhrady, aby sa občerstvila a ochladila si obrazotvornosťou rozpálenú hlavu.

*

Kým sa toto všetko a tak na peknom Pohroní okolo Urpína robilo, konal Vitnedi podľa svojho v Gemeri. Hrozbami prinútil, aby sa mu všetci protestantskí kňazi a učitelia podpisovali na príhlas, ktorý mu dal palatín, a ten istý prečítali aj ľudu z kancľa. Keď sa mu toto všetko podarilo vykonať, zaumienil si s ľudom tak nakladať, aby po prvé, toto palatín pobadal a presvedčil sa o jeho horlivosti a vplyve, po druhé, aby si to pred cisárskymi mohol ako zásluhu zarátať, a že práve jeho pokračovanie ľud od všeobecného povstania odrazilo a ochromilo jeho vôľu. I myslel si, že všetko to docieli hrozbami a strachom. Vydal teda pre richtárov prísne rozkazy, aby povyberali mladých chlapov a poslali do zámku na cvičenia so zbraňami, pretože nastane krvavá vojna. A ak by niekto nechcel ísť podobrotky alebo by sa niekde ukrýval, majú jeho dom alebo stajňu v noci obstúpiť, vidlami a sekerami ho premôcť a takého reťazami poviazaného priviesť do zámku. Áno, aby všetci občania boli v pohotovosti, aby spoločne šli do boja, ak sa im rozkáže, nie už proti Turkom, ale s Turkami proti Nemcom.

Takéto rozkazy rozvírili medzi ľudom nevôľu, strach a všeobecnú zatrpknutosť.

A toto si Vitnedi prial.

*

Po zakončení bystrického snemu podaktorí palatínovi dôverní priatelia zhromažďovali sa v jeho byte, aby sa s ním ešte pozhovárali a rozlúčili.

Vešelín ich vítal s vyjasneným čelom a od radosti iskriacimi očima, lebo vedel, na čom je.

„Musím vám, priatelia moji drahí, oznámiť radostnú novinu,“ povedal Vešelín, keď práve jeho najvernejší druhovia sa u neho zišli. „Práve som dostal spoľahlivé správy, že sa naši junácki Chorváti už naskutku s Nemcami bijú a že sa im dobre darí.“

„Ja som veru tiež svoju najväčšiu nádej vždy do Chorvátov skladal. Ohnivá krv, čertovskí chlapi! Keď sa nazlostia, bežia do ohňa ako besy,“ tvrdil Mariaši.

„A najlepšie je to, že sa kvôli nám dajú postrieľať — a na ich mohylách bude rásť naša sláva!“ usmieval sa Barkóci.

„Ale my by sme predsa len radi počuli určitejšie správy, ako si počínajú tí dvaja chorvátski sokoli Zrinský a Frankopan,“ spytoval sa Tököly.

„Bán Zrinský chce najprv prepadnúť Štajerský Hradec a na to zaujať Kopranicu a odovzdať ju pod tureckú moc. Frankopan má uderiť na Záhreb a zmocniť sa ho. Už ho so svojím vojskom aj obkľúčil. I Zrinský už vtrhol so svojimi čatami do Štajerska,“ vysvetľoval Vešelín.

„Ba ako sa teraz zachová Tattenbach?“ pýtal sa Petróci.

„Ten slovo splnil,“ odpovedal Vešelín. „Hľa, veď Zrinského vojsko zaopatril zbraňami i pušným prachom. To isté učinil i Nádaždy.“

„A to je veľmi dobré pre nás, že i medzi samými Nemcami máme priateľov!“ povedal natešený Véčey.

„Keď sme my vždy boli ich miláčikmi,“ usmial sa Tököly. „Čo koho do toho, že ich zo srdca nenávidíme, keď do nich dobiedzame a do chuti sa im naposmievame? Veď oni sami sa nám podlizujú!“

„Naša národná hrdosť a pánovitosť ich núti ohľaduplnosti oproti nám,“ vysvetľoval Barkóci.

„A nateraz akože stojíme s Turkami? Či sa už verejne za nás osvedčili? Či azda s Chorvátmi spoločne bojujú?“ vypytoval sa zvedavý Véčey.

„Myslím, že áno,“ pokrčil plecami Vešelín. „Veď i bán Zrinský poslal k nim Bukovaského so splnomocnením, i osvedčil sa, že ak obsadí Štajersko a Chorvátsko, stane sa poplatný Turkom a že uzná sultánovu zvrchovanosť. Naši poslanci i za nás v Carihrade rokujú. A ja očakávam najlepší výsledok, pretože si vezíra podkúpili darmi. Viete i vy dobre, že s peniazmi u Turkov sa dá všetko vykonať. Čo sa mi však na tejto veci najviac páči, je to, že naše rokovania s Turkami sa konajú v najväčšej tajnosti. Vo Viedni sa o tom nikomu ani len nesníva, aká záhuba visí Nemcom nad hlavou. Že Apaffi zbrojí a znenazdania zjaví sa pri Tise, kde ho Rákóczi už bude očakávať s vojenskou silou, som si celkom istý. I to som sa už dozvedel, že volenec braniborský kurfirst, ako i mohučský arcibiskup nám pošlú peniaze. — Tak teda vidíte, páni bratia, že naše veci veľmi dobre stoja. Preto už ani my nesmieme ďalej otáľať, ale chytro sa mať k činu a poslať svoje vojsko do poľa. Moji Gemerci už dostali rozkazy, aby sa dostavili ozbrojení pod Muráň.“

„A Spišiaci pod Spišský hrad,“ ohlásil sa Mariaši.

„Liptáci pod Likavu,“ povedal Tököly.

„Zvolenci pod Zvolenský zámok,“ dodal hrdo Radvanský.

„Áno, áno,“ prevzal zasa slovo Vešelín, „nech sa len tak deje, ako má každá stolica, každý okres a kráľovské mesto nariadené od nášho výboru. Každý z nás nech sa s ozbrojenými čatami dostaví na vykázané miesto. Budeže to radosti, páni bratia, keď všetky horné stolice od Prešporka po Tisu budú v krátkom čase ako jeden veľký tábor. A ja už vopred vidím, ako jednotlivé oddiely nemeckého vojska, sem-tam po krajine roztratené, pri našom všeobecnom povstaní zo všetkých strán napadnuté a obkľúčené, ani nebudú vedieť, na ktorú stranu majú utekať. A padnú nám do rúk ako myši do pasce. — Čo sa však mňa samého týka, ja ešte ostanem istý čas na Ľupčianskom zámku, aby som mohol zo všetkých strán povstanie sledovať a riadiť. Tam budem očakávať najprvšie správy a listy našich spojencov. A keď zistím, že prišiel čas, sám sa postavím na čelo nášho vojska, aby som ním zničil a vyhnal z krajiny našich nepriateľov.“

„Toto budú pre nás opravdivé hody,“ mädlil si ruky Tököly. „Ja nepoznám väčšiu rozkoš, ako keď sa mám boriť s Nemcami, ktorých zo srdca nenávidím.“

„Poďme teda každý na svoje stanovište, naším heslom nech je: Nech žije sloboda a nezávislosť krajiny!“ volal Barkóci.

„Nech žije Vešelín, uhorský kráľ!“ dodal nadšene Mariaši.

A všetci volali: „Nech žije! — Boh nám pomáhaj!“

*

Kým sa toto na šumnom Pohroní odohrávalo, zhromažďovalo sa v Rakúsku neďaleko uhorských hraníc, na pravej strane Dunaja, vždy viac a viac cisárskeho vojska. Sem prichádzali čaty z Rakúska, z Čiech, Moravy a Sliezska i Ilýrska a Talianska. Ľudia sa čudovali, prečo a načo sa to deje, keď len prednedávnom bol s Turkami uzavretý pokoj na dvadsať rokov, a iných nepriateľov nebolo.

I poschádzali sa do tohto tábora všetci v tureckých vojnách preslávení vojvodcovia. Bol tam Montecuculi, Susa, Spankau, Karaffa a iní Uhrom nežičliví a od týchto nenávidení generáli.

Všetci títo vojvodcovia dobre chápali, že im pripadne úloha s početným vojskom vtrhnúť do Uhier, aby nasnovaný odboj vojenskou silou potlačili. No verejne o tom nesmeli hovoriť, aby sa Uhri o tom predčasne nedozvedeli. Keď boli medzi sebou sami, rozprávali o tom čím otvorenejšie, netrpezlivo čakajúc na ten okamih, keď im príde z Viedne určitý rozkaz, aby sa vrútili do Uhier.

Jedného dňa pozval Montecuculi všetkých generálov do svojho šiatra. A títo tušili, že od vlády prišli nové rozkazy a že teraz to už bude, a dostavili sa k nemu chytro a s radosťou.

„Páni,“ oslovil ich Montecuculi, „to, čo ste si sami žiadali, stane sa vám po vôli. Onedlho si môžete zmerať sily s podlými odbojníkmi. Vo Viedni čakali len na to, aby zradcovia a sprisahanci sami započali boj, a to aj preto, aby Európa videla, že oni napadli cisára, že išlo o jeho korunu a život.“

„Na moju česť,“ zvolal Vrbna,^[109] „že to bola od kancelára Lobkovica múdra politika.“

„Ale nás veru našli i dobre pripravených, supperment,“ udrel Susa rukou po šabli. „Veď oni vo svojej zaslepenosti na to ani len nepomysleli!“

„Per Bacco!“ zahrešil Montecuculi, „ba tak boli zadubení, že si mysleli, že ich počínanie vláda nepozoruje. A vo Viedni vedeli odpočiatku veľmi dobre o ich úkladoch a pozorne sledovali každý ich krok.“

„Ale či už ozaj naskutku započal palatín bojovať proti svojmu zákonnému kráľovi, ktorému bol najmä prísahou vernosti tak tuho zaviazaný!?“ pýtal sa začudovaný Kopp.

„Palatín práve teraz vykročil,“ vysvetľoval Montecuculi, „aby ozbrojenou rukou napadol svojho korunovaného kráľa. Čo sa stalo? Počúvajte, páni! Chorvátsky bán Petor Zrinský, potomok slávneho sihotského hrdinu, predišiel Vešelína a s vojskom vtrhol do Štajerska.“

„Hrozná vec!“ zvolal Špork. „Takto zhanobiť slávny rod, skvelé zásluhy svojich predkov.“

„Preto sa on tak usilovne namáhal hneď po smrti prefekta pevnosti Karlstadtskej, aby ho tam vymenovali za kapitána,“ položil si Susa prst na čelo.

„Lenže vo Viedni mu nazreli do karát,“ dodal Strassaldo, „veď tam menovali za prefekta maltézskeho rytiera Herbersteina.“

„Per Bacco,“ prevzal slovo Montecuculi. „To je naším šťastím, lebo ináč by Chorvátsko posiaľ už i v jeho moci bolo. Ale takto on i jeho spoločník odboja Frankopan dali sa dobýjať pevnosti, čím sme my získali čas a teraz nám už možno zničiť jedného i druhého. V takom zmysle znie i rozkaz, ktorý som práve obdržal z Viedne, aby som s dostatočným množstvom vojska zaraz sa ponáhľal do Štajerska a Zrinského i Frankopanove čaty tam napadol, kde ich zastihnem, rozprášil ich, zničil a ich samých pochytal. Ja verím, per Bacco, že to všetko za krátky čas i vykonám. Vy páni, počkáte tu v tábore, pokým nedostanete z Viedne rozkaz, aby ste vpadli do Uhier, sprisahancov zničili a popredných vodcov, ak to bude možné, pochytali. Možné je aj to, že sa mi na tomto vojenskom pochode podarí v Štajersku a v Chorvátsku vzburu udusiť a hlavy sprisahania pochytať, a teda azda palatín a uhorskí veľmoži ustrnú a nad hroznou priepasťou, ktorá pred nimi zíva sa vydesia, vstúpia do seba a budú hľadať u cisára milosť, ktorú by teraz ešte mohli obsiahnuť.“

„Aby ich kosti psi oberali,“ zahrmel Karaffa. „Nijako tomu neuverím, aby sa takí zaťatí odbojníci v poslednú hodinu, ako ten lotor na kríži, dali na pokánie. Veď nákaza vzbury sa už tak po celom Uhorsku rozliezla ako jedovatý rak, a nedá sa ináč vykoreniť iba ostrým mečom.“

„Ba ako by im i cisár mohol odpustiť, keď ho chceli ako lotri prepadnúť, hrad vypáliť, studne otráviť?“ pýtal sa s nedôverou Nigrelli.

„To je hrôza, to je hanba,“ kričal Rebitin.

„A to tým väčšia, že i Nemec Tattenbach sa s tými lotrami spolčil,“ doložil Spankau.

„Podlý nástroj podlých úmyslov,“ pokrčil plecami Caprera.

„Také zločiny vyžadujú hrozné zadosťučinenie,“ mienil Vrbna.

„Len aby Turci í naďalej chceli svedomite dodržať zmluvu pokoja, tak budeme s odbojníkmi čoskoro hotoví,“ tvrdil Karol z Lothringu.

„Vyženieme ich do Ázie, sapperment, odkiaľ prišli ich predkovia, lebo ich mravy a reč sú nedôstojné pre Európu. Alebo nech sa k Turkom presťahujú — to sú ich rodní bratia —“ tak sa rozhadzoval Susa.

„Per Bacco!“ skočil mu do reči Montecuculi, „veď práve Turci sami dali viedenskej vláde na vedomie, čo sa v Uhrách deje. Pravda, to stálo mnoho peňazí, kým sa to tajomstvo odkrylo a získali i tých, čo boli do neho zasvätení.“

„Veď to odbojníci nahradia svojimi majetkami a krvou,“ smial sa Karaffa.

„A teraz, páni, na rozlúčku a na zdar,“ zdvihol pohár Montecuculi.

„A na slávu cisára! Nech žije!“ volali všetci.