ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Dionis,^[80] posledný a veľmi ubiedený evanjelický kňaz na Šumiaci, starček vekom zošlý, práve sa vracal z Muránskeho zámku so smutnou tvárou, zaslzavenými očima dolu do osady Podmuráňa, keď sa i Vitnedi z Trenčianskych kúpeľov s Vešelínovým listom palatínke ponáhľal na zámok a práve ta dorazil.

„Dovoľte,“ ukláňa sa Dionis Vitnedimu, „dovoľte, pán urodzený, aby som vám ja biedny starec svoju pokornú prosbu mohol predniesť“.

„Ale chytro povedzte, čo máte, lebo mi je ponáhlo a dlhé reči nebudem počúvať,“ okríkol ho Vitnedi.

„Moji šumiacki cirkevníci nechcú mi už celkom nič platiť,“ ponosoval sa starček, „lebo dostali od slávneho panstva rozkaz, aby všetok plat, ktorý mne patrí, odvážali na Muráň pre zámockého kňaza, takže mi na tento spôsob nič iné neostáva, iba od hladu biedne zahynúť alebo svetom sa pustiť po žobraní.“

„Ja vám v tomto nemôžem pomôcť. Obráťte sa so svojou prosbou k pani veľkomožnej.“^[81]

„Práve preto som teraz prišiel k nej, aby sa nado mnou nevládnym starcom a nad mojimi biednymi dietkami zmilovala, veď už jednou nohou nad hrobom stojím.“

„Ba načo sa to vy bedári i ženíte. Či preto, aby sa potom druhí o vaše deti starali?“

„Nemohol som to vopred vedieť, že sa v starobe takejto biedy môžem dožiť.“

„Nuž a teda ako vás prijala pani veľkomožná?“

„Bohužiaľ, ani ma len pred seba nepripustila, takže som bez akéhokoľvek prajného výsledku musel zo zámku odísť.“

„A teda čo ešte chcete odo mňa?“

„Prosím vás, pán urodzený, ráčte sa za mňa u pani veľkomožnej prihovoriť, žeby milostivo ráčila privoliť, aby mi z môjho platu aspoň koľko-toľko ponechali.“

„Starče, vy ste museli pani veľkomožnú ťažko obraziť.“

„Ja sa vôbec necítim vinný. Keď tu akoby hrom z čistajasna uderil, prišiel Šumiačanom rozkaz, aby to, čo mne majú platiť, odvážali zámockému kňazovi, a od tých čias ja ani halier nedostávam.“

„A či sa naozaj nijako nerozpamätáte, že by ste snáď dačo boli urobili proti palatínkinej vôli?“

„Iba ak by sa vari zato pohoršila, že som zámockého kľučiara s jeho blízkou pokrvnou nechcel sobášiť. Ale veď to mi velebný seniorát nechcel dovoliť.“

„Teda toto je vo veci. Pozrite, starče, páni majú dobrú pamäť a tak ľahko nezabúdajú, keď im dakto voľačo urobí proti vôli. I vy ste sa mali väčšmi obzerať na palatínkinu vôľu ako na váš seniorát.“

„Každá duša buď poddaná svojej vrchnosti, tak nám nakladá Sväté písmo. A keď sa seniorát i na tom veľmi pohoršuje, že pani palatínka všetky, pre ťažké hriechy cirkevným súdom stíhané osoby berie pod svoju ochranu, tak si myslím, že ja nie som zato zodpovedný.“

„I vy ste údom seniorátu práve tak ako jedno ohnivo na reťazi, a ak za také maličkosti oproti panskému služobníctvu budete tak prísne pokračovať, potom sa teda nežalujte, že ste stratili priazeň panstva.“

„Pane Ježišu Kriste, veď sú to prehrozné hriechy, ktoré cirkev nemôže netrestať. Tak my teda pre božský zákon strácame panskú priazeň!“

„Nuž teda zhyňte od hladu. Čia to bude vina, ak nie vaša? Lebo ak chcete na svete žiť, usilujte sa pánom všetko urobiť po vôli a tak sa správať, ako to panstvo od vás žiada. Takým spôsobom si získate panskú blahosklonnosť, keď i na obyčajný ľud budete tak vplývať, tak ho viesť, ako chcú páni; slovom, keď vy mocou svojho úradu občianske ciele vysokých pánov budete všemožne podporovať.“

„Prepáčte, pane, ja mám o tom inú mienku, totiž že kňaz sa vlastne ani nemá miešať do občianskych vecí, lebo sám Kristus hovorí: ,Kráľovstvo moje nie je z tohto sveta.‘ Pre pánov sú občianske záležitosti a pre kňazov cirkev, aby napomáhali kráľovstvo božie na zemi.“

„Dajte už raz pokoj tomu vášmu plesnivému mudrovaniu a teológii medzi učenými ľuďmi. Choďte si s nimi na kanceľ, a tam nech vás počúva, kto chce, keď sa mu to bude páčiť. Je mi to za mudrlanta! Že vraj kňaz sa nemá do občianskych vecí miešať. Nuž a či nepatrí medzi občanov? A či cirkev nemá nijaké zväzky s krajinou? Vy ste protestantský kňaz, a predsa ani len to neviete, že protestantizmus v Uhrách je od prvopočiatku vonkoncom poprepletaný klebetami, siahajúcimi do občianskeho života, lebo ktože zapríčinil všetky tie odboje, počnúc od Bočkaya až dosiaľ, ak nie protestantstvo? Preto vám vravím, napríklad, keby vás tak teraz požiadalo slávne panstvo v mene a za slobodu vlasti oproti našim utláčateľom, Nemcom, hlásať krížovú vojnu, nuž musíte všetci ochotne a so zápalom do jednej ruky chytiť meč a do druhej kríž a viesť váš ľud do krvavej bitky, ako vám páni naložia.“

„Ale,“ povedal odhodlane Dionis, „Kristus rozkázal Petrovi: ,Schovaj svoj meč do pošvy, lebo všetci, ktorí mečom bojujú, mečom zahynú!‘“

„Nuž teda zahyňte od hladu,“ vykríkol odchádzajúci Vitnedi. „Ja nespočiniem, kým toto mnou nenávidené protestantské kňažstvo do konečnej záhuby nevovlečiem. A ešte sa ti i tento bedár so svojou hlúpou prosbou na mňa obráti. Počkaj si, však ti ja veru pomôžem čím skôr z fary von!“

Dionis nezačul celý tok jeho reči, kráčal rozžialený s ťažkým srdcom svojou cestou.

*

Na zámku odovzdal Vitnedi palatínke list i rozprával jej, koľko vysokého panstva sa zo všetkých strán teraz zišlo do Trenčianskych kúpeľov, ako sa oni tam dobre zabávajú atď.

Palatínka sa dozvedela z listu, čo chcela vedieť, a čoskoro prepustila Vitnediho.

Bol krásny večer. Vyvábil ako vždy, tak i dnes palatínku zo zámockej hradby do krásnej voľnej prírody na zelenú lúčku. Tu nám je dožičené vypočuť si rozhovor vedený s jej komornou.

„Veľa rozprávajú ľudia o tej starej Cigánke,“ hovorila palatínka Mária Seči, „ktorá sa tu pod Hrdzavou dolinou zasa zjavila, a keby len desiata čiastka z toho, čo som ja o nej počula, bola pravda, tak je to naozaj akási čudná, neobyčajná osoba.“

„Veľkomožná pani, ja veru môžem smelo povedať, že je to dokonalá veštkyňa. Tá vie človeku z jeho dlane predpovedať, ako sa mu bude vodiť, čo ho čaká v živote dobré a čo zlé, ako dlho bude žiť, i akou smrťou zomrie. Tá naozaj vie všetko. Ona mladým ľuďom z karát vyčíta, kedy sa budú svadbiť, aké bude to ich manželstvo, koľko budú mať detí! Má aj jedno čarodejnícke zrkadlo, v ktorom každý, kto do neho nazrie, uvidí svoje budúce veci a príhody, ba sa mu zjaví i dávno zomretý alebo neprítomný človek, ktorého by si žiadal vidieť. Ona to vie vyčítať. Ona —“

„Toto je teda priveľa, čo tu hovoríš,“ skočila jej palatínka do reči a kývajúc hlavou, pokračovala: „no predsa len vyznám, že by som naozaj rada nazrela do toho zrkadla. Ba či by tá starena naozaj vedela poradiť, ako by sa ženská krása dala zachovať až do neskorej staroby? Lebo pozri, mňa to začína veľmi mrzieť, keď mi vlasy viac a viac šedivejú, z mojej tvári sa stráca červeň a na čele sa objavujú vrásky, ba i líca mi akosi upadli, slovom ten môj obličaj sa mi nijako nepáči, keď sa tak do zrkadla pozerám.“

„A ja verím,“ tvrdila komorná, „že tá veštica bude mať na všetko nielen radu, ale i lieky.“

„Lenže ako to urobíme, aby sa o tom zámockí ľudia nedozvedeli? Keby som ju sem dala pozvať, hneď by to všetkým padlo do očú a vzniklo by z toho veľa zbytočných rečí. Poďme my radšej k nej! Ale ktorou cestou?“

„Keď pôjdeme chodníkom dolu do doliny, tak hádam nás nik nezbadá.“

Palatínka na to pristala. I vybrali sa skalnatou prťou, pomedzi hustý les a nízke krovia sa namáhajúc, nezvyknuté po takýchto cestách chodiť, až konečne celkom ustaté zastali neďaleko koliby.

„Tu sme,“ povedala komorná tichým hlasom. „Tamhľa práve sedí pred kolibou. To je ona!“

„Škaredá to starena,“ povedala Mária, „stále len do zeme hľadí a paličkou akési čiarky v piesku robí.“

„Bezpochyby i teraz duchov zaklína.“

„Poďme bližšie k nej, oslovím ju.“

„Daj bože šťastia, starká!“ pozdravila starenu palatínka.

„Mri pfuri,^[82] daj!“ zahundrala Cigánka.

„Nehovor mi po cigánsky, vrav po slovensky, aby som všetko dobre rozumela. Nuž čože to robíš, čo?“

„Dohováram ša š tieňom mojej matere a pramatere.“

„Veľké chýry idú o tebe, že vraj vieš každému človeku predpovedať budúce veci.“

„Ako mi to niekedy pošepkajú dobrí duchovia,“ povedala pokorne Cigánka, „a tá haďacia hlava,^[83] ktorú šchovávam v kolibe.“

„A či by si ozaj vedela z mojej dlane hádať? Pozri len!“

A palatínka jej podala svoju bielu ruku.

Cigánka mrmlala cigánske slová a kývajúc sa svojím vrchným telom, pobozkala jej dlaň, a držiac ju ľavou rukou, ukazovákom svojej pravej ruky chodí po zhyboch dlane a povie: „Tento dlhý ťah žnačí dlhý život. Tento jarčok, hľa, žnačí šťastné manželstvo, ale je tuná akoby odšeknutý a to žnamená manželstvo bež detí. Tento krížny jarček na vrchu značí veľkú moč, a ten špodný bohatštvo a nešlýchané. To všetko ša doštane vašej veľkomožnošti.“

„Ty mi len to najlepšie predpovedáš.“

„Keďže nemôžem ináč, lebo ráčte ša len podívať. Na tejto vašej bielučkej dlani niet nikde dajakého krivého háčika, ani tmavého punktíka, ani hlbokej jamky. Preto i celý, a to veľmi dlhý váš život bude bez všetkej chmáry a bez nevôle. Aby šte ša ešte lepšie prešvedčili, prinešiem ešte i švoje čarodejníčke žrkadielčo.“

„To veru dobre spravíš.“

Cigánka vojde s vážnymi posunkami do koliby. O malú chvíľu vynesie z nej malé začadené zrkadielko, na ktorom je položená haďacia hlava. Zaklína vo svojej reči duchov, prekrúca oči, robí divné posunky. Ale potom vloží si do záňadria haďaciu hlavu, predloží zrkadlo palatínke pred oči a povie:

„Nechže ša teraz požrie do neho, vaša milosť, nech!“

A Mária kuká do zrkadla.

„Jaj, ja by sa bála pozrieť do neho,“ trasie sa komorná.

„Nuž čože vidíte v ňom?“ pýta sa Cigánka.

Seba samú vidím, bosorka, i teba a všelijaké haky-baky,“ a obrátiac sa ku komornej, povedala: „Pri mesačnom svetle je akosi úžasne do neho hľadieť.“

„Mne chodí po tele mráz,“ trasie sa komorná.

„Tie haky-baky ja muším teraž vyšvetľovať. Tento váš obraž, v akej šláve ša on objavuje pred mojimi očima,“ ukazuje prstom do zrkadla. „Tu nad vašou hlavou štojí jašný punktík, a to žnamená blešk kráľovškej koruny, ktorá ša bude blyšťať na vašej hlave ako tá hviežda na nebi. Tieto punktíky okolo vášho hrdla šú krášne perly, biele ako šneh. Tento háčik je žlatá reťaž, čo vám viší ž hrdla a na ňom žltá hviežda šo šamými diamantmi. Tu na plečiach vám je kráľovšký hermelínový plášť biely ako mlieko a na nohách ša vám ligotajú žlatom vyšívané črievičky a okolo váš barš veľa tišíče ľudštva, ktoré kľakajú na kolená pred vami ako pred kráľovškou milošťou.“

I hodí sa ženská ako šialená na kolená, pobozká palatínkinu pančuchu, a vyskočiac zo zeme ako vo vytržení, jastrí blýskavými očami, plesne dlaňami a zvolá:

„Dživaha amen, mišto anglodel adija kiralyiškami ráni!^[84] Budete tak šlávne žiť ako dajaká kráľovná!“

„Ach,“ vzdychla komorná, „aké veľké šťastie sa hrnie na pani veľkomožnú!“

„Dosť už toho,“ hovorí Mária Cigánke. „Hlava sa mi dokola krúti. Preč už to zrkadlo!“

Cigánka zakrúti zrkadlo s haďacou hlavou do handričky, odloží do koliby.

„Ešte by sa jej rada spýtala,“ obrátila sa Mária ku komornej, „či by táto bosorka nevedela liek na krásu?“

„Nože sa jej ráčte spýtať!“

„Ty,“ obracia sa palatínka k Cigánke, vychodiacej z koliby, „ty, ako s úžasom pozorujem, veľmi mnoho vecí poznáš. A ja sa ti veru chcem bohato odmeniť. Ale ešte by som sa na voľačo spýtala.“

„Ráčte len rožkážať, ja šom vždy k šlužbám hotová.“

„Povedz mi, ako by sa nastálo dala zachovať ženská krása?“

„Hm, to je ťažko, veľmi ťažko. Ale predša nie nemožné!“

„Keďže nie je nemožné, teda ako?“

„Keď je mešiačik na šplne,“ hovorí pološeptom Cigánka držiac prst na ústach, „v ten čaš ž mladého, nevinného dievčaťa teplou krvou ša umývajte, i doštanete bielu mäkkú kožku a ružovú červenosť na tvári.“

„Dosť už toho,“ povedala zarazená Mária, „tu máš odmenu.“

I nasypala jej do zásterky strieborných peňazí.

„Maj sa dobre,“ kývla ešte Cigánke rukou a odišla.

Cigánka pozerá za odchádzajúcimi s potuteľným úsmevom. Obzerá sa a číta s veľkou a divokou veselosťou darované peniaze.

„More, či čuješ?“

Starý Cigán a za ním všetci Cigáni a polonahé Cigánčatá dali sa do behu k starene.

„Dikhez more, ava!“^[85] vytŕča stariga peniaze a štrngá nimi.

„Šoškere mamo?“^[86] ohlási sa starý.

„Devla marle!“ vreštia poskakujúce Cigánčence.

A všetci sa zhŕknu okolo Cigánky chcejúc brať do rúk peniaze.

„Arrak,“ hrozí im päsťou starena, „arrak more, ništa pchela! Arrak!“^[87]

Cigáni výskajú od radosti a skáču.

„Teraš ša mi chytila veľká ryba na udiču,“ hovorila starena vážne. „Ale čujte, už tu neoštaneme — pôjdeme ďaleko - ku Košičiam.“

Kým sa Cigáni tak radovali, kráčala palatínka i so svojou komornou tou istou cestou hore do zámku. O všeličom sa zhovárali. Nám možno z ich rozhovoru iba málo vypočuť.

„A ty si čo myslíš o tej rade?“ pýta sa Mária.

„Ja som čosi také už počula — ale — to je hrozné,“ povedala preľaknutá komorná.

„Bezpochyby si i ty počula o Alžbete Bátoričke, Nádaždyho vdove v Čachticiach. Tá sa kúpavala v krvi mladých dievčat, ktorých, ako sa hovorí, za niekoľko rokov dala do šesťsto ani jahnence porezať.“

„Ach,“ zalamuje rukami komorná, „ach, je to hrôza, a či sa jej za to nič nestalo?“

„Bývalý palatín Thurzo jej za to prisúdil doživotný žalár. Ale sluhovi, ktorý tie dievčatá sťa mäsiar ostrým nožom v pivnici poklal, dal zoťať hlavu. Dve staré baby, ktoré krv zabitých dievčat do hrncov chytali a do kadí pre kúpeľ lievali, dal v Bytči ohňom upáliť.“

„Bože môj, mne až vlasy dupkom vstávajú, keď si len na to pomyslím!“

„Dosť na tom, takému lieku my dáme pokoj,“ povedala Mária a stratila sa s komornou v lesíku, ktorý sa opieral o samý zámok.

Rok 1665 je v dejinách Uhorska prepamätný.

Keď v tom čase z celého bývalého Uhorska pod berlou cisára a kráľa už nič viac nezostávalo než samo naše pekné romantické Slovensko, čiže trinásť hornouhorských stolíc a určitá čiastka Zadunajska, a k tomu ešte Chorvátsko, úpela najväčšia čiastka krajiny, bolestne úpela pod preťažkým jarmom divokých Turkov. Títo barbari, ktorí ešte ani podnes ľudskosť na seba nevzali, panovali tam podľa svojej surovej ľubovôle a hovädskej svojvoľnosti. Áno, oni vtedy nijako nepristávali na svoje doterajšie výboje; no po hroznom spustošení toľkých krajín, po ujarmení toľkých národov, hnaní svojím slepým osudom, zaumienili si, že stoj čo stoj nielen tú zostávajúcu čiastku Uhorskej krajiny, to hornaté Slovensko s bohatými banskými mestami, na ktoré už dávno dychtivým okom pozerali, musia do svojej moci uchvátiť, ale i moc nemeckého cisára z koreňa vyvrátiť, ba i celej Európe pohroziť. Za tým cieľom konali sa po celej ohromnej tureckej ríši vojnové prípravy vo veľkých, úžasných rozmeroch, nad čím sa od strachu zatriasla nielen Austria, ale sa predesila celá Európa. Preto teraz Austria, nad ktorou sa vlastne sťahovali tieto čierne mrákavy a blížiacou sa búrkou, nesmiernou povíchricou a konečným spustošením jej hrozili — napla všetky svoje sily a s úzkosťou vyzvala na pomoc a podporu i celú kresťanskú Európu. No i čiastky Uhorska a Chorvátska, ktoré tu stáli v prvom šíku a najmä najbližšiemu návalu divokých hord boli vystavené, zaraz pocítili nielen veľkosť nebezpečenstva, ktoré hlavne im hrozilo, no pochopili a spoznali i znamenitú úlohu, ktorá predovšetkým im teraz pripadala: obranu vlastného života i majetku.

Palatín Vešelín mocou svojho úradu a z kráľovského naloženia ešte v zime bol rozpísal všeobecnú insurekciu. A teda bez meškania sa z horných slovenských stolíc hrnulo všetko bojaschopné mužstvo s veľkou ochotou a zápalom pod krajinské zástavy. Neobyčajný vojnový ruch zachvátil celé krásne Slovensko a Chorvátsko. Bojachtivá myseľ, zápal, nadšenie i odhodlanosť na život a na smrť, pre krvavú pomstu za nesmierne vraždy a ukrutnosti na slovenskom národe a Uhorskej krajine popáchané — zaujímali všetko obyvateľstvo. Pri takejto srdnatosti a oduševnení vojska za spravodlivú a dobrú vec i jeho vodcovia si trúfali vykonať veľké a slávne skutky.

V tomto veľkom a rozhodujúcom boji cisár zveril najvyššie veliteľstvo maršalovi Montecuculimu, skúsenému a preslávenému vodcovi v mnohých krutých bitkách. Montecuculi rozložil a dal do poriadku svoj tábor pri Rábe, kam sa zhromaždili všetci cisárski vodcovia so svojimi oddielmi, ba i pomocné kresťanské vojská Európy.

Rímsky pápež Alexander VII., aby ostatným mocnárom Európy predchádzal dobrým príkladom, poslal cisárovi podporu sedemstotisíc tvrdých toliarov. Z Nemecka došlo pätnásťtisíc pomocných vojakov, z Francúzska šesťtisíc mužov pod vedením grófa Coligniho.^[88] Takisto došli i zo Španielska, ako aj od vojvodcov z Toscany a z Mantuy, od benátskej a janovskej republiky — buď pomocné vojská alebo aspoň značné peňažné podpory, takže všetko kresťanské vojsko, ktoré v tom čase Európa postavila na nohy a ktoré sa v Uhorsku zhromaždilo, svojím počtom už sa takmer vyrovnalo tureckej armáde, no hlavne svojím výcvikom, taktikou a vojenským umením vtedy ju už značne prevyšovalo.

Nádeje na prajný výsledok tejto vojny boli veľké. A tieto nádeje rástli väčšmi a väčšmi preto, že slávni chorvátski hrdinovia Zrinskovci,^[89] bán Nikolaj a jeho mladší brat Petor, po celú ešte trvajúcu zimu zmužilou smelosťou a veľkým šťastím so svojimi bojachtivými Chorvátmi vrhli sa na mocného nepriateľa Turka, vyrvali mu z rúk dôležité pohraničné zámky a mestá, ako Berzanicu, Baboču, Pätikostolie a nadovšetko spálili drevený, osemtisíc krokov dlhý, pre Turkov veľmi dôležitý most pri Esseku. Po tomto čine rozniesla sa sláva Zrinskovcov, ale nadovšetko meno hrdinského bána Nikolaja po Európe tak chytro ako blesk. — A mocnári kresťanov pretekali sa jeden pred druhým vyznamenať a odmeniť toho slávneho víťaza. Jedni mu písali listy plné úcty a chvály, druhí ho poctili významnými darmi a hodnosťami. Pápež Alexander VII. mu poslal na znak úcty do daru zlatý pamätný peniaz. Španielsky kráľ Filip IV. ho menoval rytierom Zlatého rúna. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mu daroval na podporu a vojenské ciele značné peňažné dary. Cisár Leopold ho chcel menovať kniežaťom Nemeckej ríše, za ktoré vyznačenie sa Nikolaj Zrinský ako bán a chorvátsky vlastenec úctivo poďakoval.

Tento skvelý príklad Zrinskovcov roznietil i bojovnosť cisárskeho generála Soucheza, stanujúceho so svojím vojenským oddielom na Slovensku, takže i on už začiatkom jari vo viacerých bitkách uštedril Turkom citeľné rany a šťastlivo im vyrval z rúk mestá i zámky, ako Nitru, Levice, Parkan.

No všetky tieto víťazoslávne začiatky boli strpčené hneď potom vzniklými povážlivými roztržkami medzi bánom Nikolajom a maršalom Montecuculim. Tieto neblahé roztržky zašli tak ďaleko, že bán Nikolaj, rozmrzený maršalovou nečinnosťou a váhavosťou a okrem toho ním ešte aj nečestne podozrievaný pred cisárom, rozhodol sa svoju hodnosť a vodcovstvo nad chrabrými Chorvátmi zložiť a utiahol sa na svoje súkromné majetky. Jeho mladší brat Petor opustil Chorvátsko a odišiel najprv k svojmu zaťovi Rákóczimu do Mukačeva a odtiaľ na Muránsky zámok k palatínovi Vešelínovi.

Keď Petor Zrinský dorazil na Muráň, bolo tam práve na návšteve viac veľmožov a uhorských pánov, ako Tököly, Mariaši, spišský podžupan Barkóci, Orlay de Karva a Bakoš de Ožďan. Títo všetci úctivo privítali prišlého hosťa a dychtivo sa vypytovali na priebeh vojny a udalosti v Chorvátsku.

„Páni,“ začal po oddychu Zrinský, „keď si len pomyslím na všetky úskoky a zrady, urážky, zneuctenia a očerňovania pred cisárom, ktoré oproti mne a môjmu bratovi spáchal onen zradný, prekliaty Talian Montecuculi, krv sa mi v žilách búri — i srdce krváca nad nezdarenými nádejami. No verte mi, jeho zlosť je nesmierna, on pri svojej očividnej podlosti by bol vstave nás uhorsko-chorvátskych pánov zničiť a krajinu i národy Turkami nechať celkom vyhubiť.“

„Ja som sa už pred piatimi rokmi všemožne o to snažil,“ prevzal slovo Vešelín, „aby tohto nášho zaťatého protivníka Montecuculiho z armády odstránili. A bolo sa mi už raz i podarilo, keď sme spoločným dorozumením s viedenskými ministrami cisára na to priviedli, že tohto svojho miláčika, ktorého ako poľného maršala a dvorského vojnového radcu bol ustanovil veliteľom Rábu, z úradu prepustil. Bohužiaľ, netrvalo to dlho a cisár zasa len jemu zveril hlavné velenie nad všetkým vojskom.“

„Keď jeho prívrženci v cisárskej armáde, ktorých je mnoho, vedeli cisára prehovoriť, že bez Montecuculiho nie sú vstave Turkom odolávať, že v celom vojsku niet vojvodcu, ktorý by sa mohol postaviť oproti takému mohutnému nepriateľovi, ako práve ten Modenčan Montecuculi,“ povedal posmešne Tököly.

„Páni, ale ja vás uisťujem,“ chytil sa slova ohnivý Zrinský, „že aspoň toľko, ak nie viac hrdinskosti a vojenskej skúsenosti a obozretnosti vlastní i môj brat Nikolaj. Veď on s malou hŕstkou našich junáckych Chorvátov toľké divy udatnosti vykonal, ba i oveľa väčšie čaty Turkov srdnate napádal a veľa ráz ich rozprášil. A čo v akom nebezpečenstve bol môj brat a akokoľvek sa mu dobre darilo, takže by s malou pomocou bol mohol z našich krajín vyhnať Turkov, maršal mu nikdy nechcel so svojím vojskom prispieť na pomoc, vždy iba váhal a bitku odkladal. Áno, i keď náš vlastný zámok, ktorý sa pri rieke Mure vypínal, obklopovali Turci, odtiahnuť z neho rozkázal a ľahostajne sa na to díval, ako ho Turci zbúrali a zrovnali so zemou. Už také niečo bola nevýslovná zlosť a podlosť. No ešte väčšej podlosti sa tým dopustil, keď môjho brata pred cisárom obhováral, že mu pre jeho vojsko odoprel poslať prepotrebnú potravu. Preto môj brat namrzený a urazený toľkými hanebnosťami zložil svoj úrad a hodnosti.“

„Už to ani ináč nie je,“ prevzal slovo Vešelín, „Montecuculi vám bratom vojenské šťastie závidel. Áno, áno, práve len pre vaše skvelé víťazstvá zanevrel na vás. A veď akože by i nie! Veď vaše hrdinské skutky začali zatieňovať jeho vodcovskú slávu!“

Vtom vstúpil do izby palatínov komorník a odovzdal Zrinskému čiernou pečaťou zapečatený list, ktorý pre neho priniesol rýchly posol z Chorvátska.

Zrinský sa zarazil, otvorí list, číta… bledne a list mu vypadne z ruky…

„Čo je? Čo je? Vari nejaké nešťastie?“ volajú všetci.

„Veľké a neslýchané nešťastie!… Môj hrdinský, vrúcnemilovaný brat, môj Nikolaj viac nežije!“

„Teda zomrel?“ zúri Vešelín. „Ako? Na akú nemoc?… Ach, už viem — on akiste padol prebodnutý úkladnou talianskou dýkou.“

„Možno,“ povedal smutno Zrinský. „Píšu mi však, že ho na poľovačke divý kanec roztrhal a brat tam vypustil svoju hrdinskú dušu.“

„Nech mu je sláva večná!“ zvolal Vešelín.

„A pomsta jeho vrahom!“ dodal Zrinský.

„Pomsta! Pomsta,“ rozlieha sa teremom.

„Ale teraz, páni, odpusťte,“ Zrinský vstal a povedal smutným hlasom: „Ja odchodím. Musím sa domov ponáhľať.“

I rozkázal zapriahnuť. A odobral sa od všetkých, náhlil sa k svojej domovine.

Po jeho odchode boli všetci prítomní hostia i s palatínom uzrozumení, že práve teraz nastal zvrchovaný čas, keď sa zo všetkých strán musí naliehať na maršala, aby viac neváhal, nevyhýbal sa bitke, ale aby už konečne zobral všetky svoje sily a uderil na armádu tureckého vezíra. Ak to neurobí, vydá si pred celým kresťanským svetom svedectvo osobnej zbabelosti a vojenskej neschopnosti. Palatín prisľúbil, že v takomto zmysle chce písať i samému maršalovi, no i cisárovi a viedenským ministrom, aby sa Montecuculi alebo rútil do boja, alebo ponechal vodcovstvo schopnejšiemu.

Tak sa potom stalo, že maršal Montecuculi, keď zo všetkých strán silno na neho naliehali, ba i jeho vojsko žiadalo bitku, viacej s bitkou nemohol odkladať. Zobral teda všetky svoje sily, oboril sa na turecké voje pri Svätom Gottharde a rozpútal krvavú hroznú bitku, v ktorej kresťanské vojská svojím vojnovým umením a vojenskou taktikou dokázali po prvý raz skvelú prevahu nad surovou mocou divokých ázijských barbarov.

Táto bitka sa skončila úplnou porážkou a takmer úplným zničením celej mohutnej tureckej armády.