ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hrade Krásna Hôrka za Rožňavou, postavenom kedysi slávnymi Bebekovcami, bol v tých časoch prefektom Andráši, skúsený a svojmu kráľovi verne oddaný vojak. On sa vôbec nezúčastňoval na snemoch a zemianskych schôdzkach, ale úmyselne sa im vyhýbal. Po uzavretí pokoja s Turkami usilovne zásoboval Krásnu Hôrku všetkými vojenskými potrebami.

Viedenská vláda akoby bola s istotou predvídala, že v Uhrách čoskoro vybuchne odboj a rozposlala i zvláštnych komisárov, ktorí mali prezrieť všetky krajinské zámky obsadené cisárskym vojskom. I naložila týmto komisárom, že ak by našli niekde nejaký nedostatok, aby zaraz porobili potrebné poriadky, aby každý zámok, ak by bolo potrebné, i dlhšie obkľúčenie mohol vydržať.

Na Krásnu Hôrku prišli ako komisári Esterházy a generál Špork, vrúcni priatelia Andrášiho, no i verní spoločníci v mnohých krvavých bitkách.

Starostlivo prezreli zámok, i či je potravy nadostač, a všetko našli v poriadku.

„No vy už len pokojne môžete očakávať napadnutie nespokojencov, ktorí, ako sa mi zdá, najskôr sa obrátia oproti vám, aby túto naozaj Krásnu Hôrku vyrvali z vašich rúk,“ hovoril Špork s úsmevom Andrášimu.

„Nech sa len o to pokúsia!“ usmial sa Andráši. „Ja sa nazdávam, že odtiaľto odídu s krvavými hlavami ta, odkiaľ prišli. Ani jeden Andráši sa ešte nespreneveril svojmu zákonnému kráľovi.“

„Ani Esterházy,“ dodal Esterházy hrdo.

„Mne sa všetko tak zdá,“ povedal Andráši, „akoby palatín chcel dôstojnosť koruny znevážiť a pred krajinou si ju zmyslel zľahčiť, a z toho na ujmu kráľovskej moci pre seba a pre svoj úrad sa snažil koristiť. Len tomu sa čudujem, že takmer všetci poprední vodcovia, a nielen uhorskí, ale i chorvátski, sťa omámení bežia za fantómom a svoje hlavy stavajú na kocky.“

„Nám vojakom sa nepatrí politizovať, no svojho zákonitého kráľa si treba ctiť a poslúchať, a ak sa treba biť, tak ako sa patrí,“ dokazoval Esterházy. „No ako vlastenci musíme iba ľutovať, že naša krajina nesmiernou palatínovou ctižiadosťou a priveľkou horlivosťou premrštených názorov popredných vodcov a zemianstva sa rúti voslep do záhuby.“

„Teraz sú už náruživosti natoľko rozjatrené, že už len vybúšiť. Páni moji, pre vás by to bola zbytočná robota, keby ste chceli krotiť a tíšiť tých, ktorí teraz už beztak na vás ako na zradcov vlasti pozerajú,“ povedal Špork.

„Tie ich nádeje sa ešte môžu všelijako zvrtnúť, tak ako to čertovo koleso na jelšavskej radnici,“ zasmial sa Andráši. „Tam sedí navrchu kolesa kráľ s korunou na hlave, s berlou v ruke, odetý šarlátovým plášťom, nad ktorým je nápis ,regno‘ (panujem), druhý letí dolu hlavou s nápisom ,regnavi‘ (panoval som), tretí leží pod kolesom horeznačky prehodený s nápisom ,sum sine regno‘ (som bez kráľovstva), a štvrtý sa driape hore na osudné koleso rukami i nohami a pri tom je nápis ,regnabo‘ (budem kraľovať). Tak sa teraz driape i Vešelín a nerozváži si, ako ľahko zaryje nosom do prachu. A čím kto vyššie stojí, tým hlbšie padne!“

„Vanitas vanitatum,“ pretrhol jeho reč Špork. „Nech akokoľvek rozväzujem palatínov úmysel i úmysel jeho spojencov, veru nevidím nijakú možnosť, aby sa im ich opovážlivosť mohla podariť. Tak slepo sa rútili do nebezpečenstva, že by som za ich hlavy nedal ani deravý groš. Neviem, neviem, či im do takto roka budú sedieť na krku. Prvý krok sa im nevydaril. Ako sa im teraz môže podariť zaujatie toľkých krajinských zámkov, ktoré sú obsadené vycvičeným vojskom. Napokon, veď palatín a jeho prívrženci nemajú ani zbrane, ani potrebné strelivo. Nemajú vôbec možnosť uskutočniť svoj krkolomný úmysel.“

„Ja sa iba tomu čudujem, prečo nedá cisár tých odbojníkov ihneď pochytať?“ krútil hlavou Andráši.

„Jedno je isté,“ povedal po malej chvíli Špork, „že Viedeň všetky palatínove kroky pozorne sleduje. Vojsko je v pohotovosti a vtrhne kedykoľvek do krajiny. Ako vidno, tentoraz ešte váhajú a chcú len diplomatickou cestou zabrániť, aby Turci a Apaffi neprišli s vojenskou silou Vešelínovi na pomoc. Viedenská politika istotne sleduje, aby predovšetkým Vešelín ostal osamotený. Len čo sa podarí cudzozemských spojencov od neho odvrátiť, potom ľahko môžu odbojnikov prekvapiť vojenskou silou, a tak i všetok odpor sa môže potom ľahko potlačiť. A medzitým sama Viedeň sa takmer dožaduje, aby sa Vešelín so svojimi prívržencami ešte zreteľnejšie osvedčil a svoju farbu ukázal, aby sa tým jeho nevernosť a odpadlíctvo tým jasnejšie ukázali pred očami Európy.“

„Lesť a úskoky označujú všetky doterajšie Vešelínove kroky,“ tvrdil Esterházy. „Veď on len preto nechce zvolať snem do Prešporka, že by tam bol blízko Viedne a cisárske vojsko by mu stálo za chrbtom. Bojí sa on o svoju kožu! A veru by najmúdrejšie urobil, keby ešte aj teraz hľadal u cisára milosť. Ja si myslím, že by cisár na všetko zabudol a odpustil mu.“

„Mne sa vidí, že je už neskoro,“ mienil Andráši. „Veď sa už tak ďaleko pustili, že sa nemôžu vrátiť naspäť, pretože už nielen s Turkom a Apaffim, no i s nemeckými kniežatami rokujú.“

„Vešelín by sa azda ešte dal nakloniť na pravú cestu,“ povedal po malej prestávke Esterházy, „veď je to človek nestály a prelietavý, no jeho márnomyseľná a ctižiadostivá manželka Mária ho ženie ozlomkrk do priepasti.“

„Už nech bude akokoľvek, my ostaneme verní svojej povinnosti,“ tvrdil Andráši.

„Až do smrti,“ dodal Esterházy.

„Boh vám pomáhaj!“ vzdychol si Špork. A rozišli sa.

*

Za palatínom sa vybrala na Ľupčiansky zámok s početnou družinou i jeho manželka Mária, aby počula za horúca, na čom sa dohodnú na bystrickom sneme, ale najmä aby mohla palatína duriť do rozhodného kroku.

Vitnedi ostal na Muráni sám. A z palatínovho rozkazu povolal do Podmuráňa všetkých okolitých richtárov z muránskeho a balockého panstva. Richtári, nedôverujúc zemanom, poslali miesto seba ľudí nevýznamných, chudobných, niktošov, ale oni ostali doma. Vedeli totiž dobre, na čo ich chcú upotrebiť. Počuli rozličné chýry, ba i poburujúce reči proti cisárovi. No i to sa im dostalo do uší, že páni zemania chcú cisárovi odobrať korunu a postaviť ju palatínovi na hlavu. I chápali, že to má byť vlastne boj medzi zemanmi a cisárom, ktorý, už či jedna alebo druhá stránka vyhrá, nedonesie úbohému slovenskému ľudu nijaký úžitok ani poľahčenie. Nachodili sa teda medzi dvoma ohňami a mali nastaviť svoju kožu, ako to obyčajne so slovenským ľudom býva, nevediac vlastne ani prečo a začo. Preto od zemianstva bočili a trúsili svoje poznámky, čo si vraj sami páni navarili, nech si i sami jedia. Druhí sa zasa ohlásili, nech vraj len pánboh tomu pomáha, kto nám chce dobre. Iní vystríhali svojich hovoriac, čo ťa nepáli, nehas a nedobre je vraj prsty pchať medzi dvere a s pánmi z jednej misy čerešne jesť! Nevoľní! Mysleli si, že to ponad ich hlavy preletí tak ako hrmavica ponad grúne.

Nie tak myslel Vitnedi.

Rozhnevaný nad neposlušnosťou richtárov poslal prišlých roľníkov s kliatbou domov a napísal richtárom tento náruživosti plný list: „Ostali ste doma, vy psi, a poslali ste mi ešte väčšiu háveď, než ste sami! Či tak plníte moje rozkazy? Teraz vám znova prikazujem, aby ste sa pozajtre ráno všetci do jedného dostavili do Podmuráňa, lebo ak sa nedostavíte, vy sprostáci, vy ničomníci, dám vás okovať a každému dvadsaťpäť palíc vylepiť. Či ma rozumiete, vy psi, stobohov sa vám do vašej matere! — Vitnedi.“

Takémuto rozkazu nemohol síce žiaden richtár vyhnúť, no každý šiel do Podmuráňa so strachom, keď si pomyslel na možné následky vzbury proti pomazanému a korunovanému kráľovi.

„Bisťubohu!“ povedal richtár Pevný cestou. „Tí páni nedobre s nami zamýšľajú.“

„Mne sa toto nijako nepáči,“ škrabal sa za uchom richtár Výboh.

„Hľaďteže, susedko, či by sme to nejako mohli navliecť, aby bol aj vlk sýty i baran celý,“ pozrel richtár Záslav na Výboha.

„Veru tak, čerta si nepohoršiť a s kňazom byť zadobre!“ mudroval richtár Dubovský.

„Hľaďteže, kmotre,“ povedal Pevný, „páni majú pre seba rozum a my máme tiež pre seba. Či ma rozumiete?“

„Veď vari ani moja hlava nie je zadrvená tĺkom!“ hodil hlavou obrazený Dubovský.

„Nieže, kmotrík, veď som to ja tak nemyslel,“ udobroval ho Pevný.

„Všetko pekne-krásne vypočujeme,“ radil Záslav, „a jedným uchom dnu a druhým von, bračekovci!“

„Tak je,“ kýval hlavou Pevný. „Do očú ,pomáhaj pánboh‘, a za chrbtom ,ber si vás čert!‘“

Keď prišli do Podmuráňa k Vitnedimu, prijal ich tento týmito hrubými výbuchmi: „Nuž, vy hovädá, osvedčte sa teraz, s kýmže vy budete držať, či s pánmi, či s cisárom?“

„Čože by sme my nebožatá chceli mudrovať? My sme zvyknutí len poslúchať,“ škrabal sa za uchom Výboh.

„My len ako nám páni rozkážu,“ podvihol si opasok Pevný.

„Tak budete vo všetkom poslúchať krajinskú vrchnosť, ktorá vám chce dobre, ale nie Nemcov. Či je tak?“ spytoval sa Vitnedi.

„Nemci ako Nemci, len by sme už i od Turkov mali pokoj,“ odpľul si Dubovský.

„Nám sedliakom už len vtedy bude dobre, keď nás položia do hrobu,“ vzdychol si Výboh.

„Mamľasi!“ hromžil Vitnedi, „panstvo vám dobre chce, a vy by ste predsa radi nosili hnusné nemecké jarmo.“

„Ktokoľvek nám ho zakladá, ono je vždy ťažké,“ pozrel Záslav významne na spoludruhov.

„A nosiť ho predsa musíme, tak, či tak,“ pokrčil plecami Pevný.

„Veru sme my úbohé tvory,“ pozrel na neho Dubovský. „My vždy musíme iba robotovať, už či na panskom, či na krajinskom; tu ti máme zámky stavať, tam strelivo, zbrane a potraviny na zámky dovážať, tamto ísť s pánom na insurekciu a jeho batožinu za ním rozvážať, tu daň a mýta platiť, no pre seba pracovať a živnosť si hľadať, to nedajbože! Nemáš času, a keď i jesto čosi poživne, tu ti príde besný Turek a všetko poberie.“

„Ba ďakuj bohu, ak ti len nechá holý život,“ skočil mu do reči Výboh.

„Veru nám neostáva inšie, len hladom pomrieť,“ kýval smutno hlavou Pevný.

„A za živa si ľahnúť do hrobu,“ dodal Záslav.

„Ale čože už toľko bedákate ako staré baby,“ okríkol ich Vitnedi. „Či neviete, že sa cisár s Turkom spriatelil na našu záhubu? Či neviete, že nemeckí ministri tak radia cisárovi, aby nás všetkých ohňom a mečom vyhubil?“

„Jaj, beda, veď my sme nič nezavinili,“ vykríkol Výboh.

„Či beda alebo nebeda, už je to raz tak,“ povedal Vitnedi. „Ale my tým nemeckým ministrom prejdeme cez rozum! Viete čo, my sa radšej sami poddáme Turkovi.“

„Bisťubohu, ešteže čo,“ zvolal preľaknutý Pevný.

„Vari aby sme sa stali pohanmi, a či ako?“ Dubovský na to.

„Bože nás uchovaj!“ vzdychol si Záslav.

„Už ste vy len sprosté hlavy, keď to nechápete,“ smial sa Vitnedi.

„Choďte teraz domov, veď vám to i tak ešte lepšie vysvetlia vaši farári z kazateľnice. Aleže sa mi aj podľa toho správajte.“

„Hahaha,“ smial sa škodoradostne Vitnedi, keď sa richtári vzdialili. „V tejto veci nájdu moji milí páni u týchto sprostákov náramne veľkú podporu. A ja ich v tom ešte aj utvrdím, že sedliakom treba len rozkázať a palicou pohroziť, a pôjdu za nimi do boja ako besní. No a o tomto zápale poddaných za vec svojho panstva majú sa i v nemeckom tábore dozvedieť. O to sa postarám, ba ešte i kňazov vovlečiem do kaluže.“

Kým sa Vitnedi takto tešil, náhlili sa namrzení richtári domov i bedákali nad svojím biednym postavením.

„Je to hrôza! Ešte sa vraj Turkovi poddať!“ mrzel sa Pevný.

„Nám už ide do zúfania!“ vzdychol si Výboh.

„O všetko nás chcú pripraviť, ešte i o naše večné spasenie,“ povedal Dubovský.

„Ba na čo nám je taký biedny život?“ zúfalo sa spytoval Záslav.

„Pánom je to všetko jedno,“ tvrdil Dubovský, „či Turkovi, či čertovi slúžiť, nech len oni sú všade a vo všetkom pánmi, ešte i v pekle.“

„A my len samá bedač,“ poškrabal sa Záslav za uchom, „na ktorej im celkom nič nezáleží, či žije, či hynie; len keď oni majú všetkého nazvyš. Ako, ľa, či ste to počuli o palatínke?“

„A veď my to vieme,“ hodil Pevný rukou, „že tá má ver plné sudy dukátov a toliarov i na Ľupči i na Muráni, ktoré nazháňala lakomstvom.“

„Nech si ona tam či s Turkom pohanom, či s čertom drží, my držíme s bohom,“ povedal Výboh.

„A to na veky vekov!“ dodal Záslav.

Richtári sa rozišli každý do svojej dediny. Vitnedi sa náhlil do Ľupče. Na ceste sa dlho zhováral so Zahnom.

*

Na bystrický snem sa dostavilo veľké množstvo popredných pánov a zemianstva zo všetkých strán Uhorska a Chorvátska.

V Banskej Bystrici bolo hlučno. Všetky hostince boli preplnené hosťami, hudba a spev sa ozývali zo všetkých strán.

Veľmoži a poslanci stolíc a kráľovských miest vymenovali spomedzi seba popredných mužov, aby v mene snemu pozdravili v Ľupči palatína a slávnostne ho odprevadili do Banskej Bystrice.

Vešelína a jeho márnomyseľnú manželku to náramne tešilo. I sama sa chcela zúčastniť na sneme, aby sa jej dostalo pocty, ktorú zhŕňal jej manžel, a ešte aj preto, aby mohla popredných snemovníkov povzbudzovať k odhodlanému kroku.

Na mnohé palatínove prosby predsa len ostala v Ľupči.

„Nestaraj sa už toľko, moja drahá,“ povedal jej Vešelín, „a nebuď taká netrpezlivá, aká si bývala doteraz. Veď už prišiel čas, keď sa Uhorská krajina ústami svojich poslancov slávnostne a zjavne osvedčí pred Európou, ako zmýšľa a kam cieli.“

„Bodaj by sa to ešte takto rok bolo na Muráni stalo,“ vzdychla si Mária, „lebo čím ďalej sa s tým odkladá, tým väčšie prekážky sa nám budú na ceste hromadiť.“

„Darmo je,“ pokrčil Vešelín plecami, „bez času sa nič nemôže stať. My sme sa museli najprv medzi sebou dorozumieť, a to veru nebola ľahká vec pri takých rozličných náhľadoch našich veľmožov. I protestantov sme museli peknými sľubmi získať. A napokon sme si museli zaistiť i priateľstvo a pomoc nielen u Apaffiho a Turkov, ale i u nemeckých kniežat. Veď vieš, že naše sily neboli dostatočné.“

„A predsa,“ povedala Mária, „zo všetkej tej nádejnej pomoci nemáme doposiaľ nič, celkom nič. Preto hovorím i teraz s presvedčením: Spoľahnite sa vy len na seba a na svoje ostré meče, a nie na cudziu pomoc. Postavte sa sami v pevných šíkoch do boja a udatne sa bite. A keď to vybadá už či priateľ alebo nepriateľ, nuž si svojím hrdinstvom získate spojencov, lebo z tých vašich domnelých a nádejných spojencov sa ani jeden nebude ponáhľať prísť vám na pomoc.“

„Máš pravdu, drahá Mária,“ podal jej Vešelín ruku. „Veď nám už naozaj nič iné neostáva, iba zbrane sa chytiť. A keď sme kráľovnú nechceli korunovať a na cisárovo pozvanie sme sa do Prešporku nechceli ustanoviť, no proti jeho vôli sme sa sem do Banskej Bystrice zišli — nastúpili sme už cestu zjavného odboja, čo vo Viedni istotne dobre vedia. Teraz —“

„Práve preto, že to tak dobre vedia,“ skočila mu Mária do reči, „neradno vám čakať, kým Nemci s vojskom k vám dorazia a zo všetkých strán vás obkľúčia, pochytajú a v okovách odvedú do Viedne.“

„Pri mne sa takej radosti istotne nedožijú!“ povedal Vešelín odhodlane. „Ja ti za to stojím, že ma cisár nikdy živého do rúk nedostane. I na to som v najhoršom prípade pripravený.“

A ukázal Márii fľaštičku naplnenú jedom.

„Preboha, čo to má byť?“ vykríkla Mária a chcela mu ju vytrhnúť z rúk.

„Daj pokoj,“ povedal palatín, schovajúc jedom naplnenú nádobku u seba, „daj pokoj, veď som ti povedal, že len v najhoršom prípade to má byť mojím útočišťom.“

„Ale ja ťa zaklínam pre všetko, čo ti je sväté,“ zopla Mária ruky, „vyhoď si z hlavy takú nešťastnú myšlienku a odhoď ten smrteľný mok ďaleko od seba. Veď by to bola od teba podlosť a zbabelosť, ktorou by si všetkých uvrhol do záhuby. Uváž len, že si hlavou celého podujatia, a keby nebolo teba, všetkých by nás pochytali ako poplašené ovce a zaviedli na jatku. Ale keď mužskou odhodlanosťou a hrdinskou mysľou budeš všetkým príkladom, nuž sa všetci smelo postavia zoči-voči nepriateľovi a budú bojovať ako zúrivé levy. A tvoje meno sa bude slávne skvieť v dejinách Uhorska, a boh dá, že i koruna svätého Štefana bude zdobiť tvoju hlavu.“

„Tak je, alebo koruna alebo smrť,“ povedal slávnostne Vešelín.

„Nerozprávaj mi o smrti,“ zatriasla sa Mária ako osika. „Ja to nemôžem z tvojich úst počúvať. A ešte raz ťa zaklínam na tvoju česť a spasenie, aby si ani na sneme, ani pred priateľmi nedal na sebe poznať nejaký náznak strachu, rozpakov alebo nepokoja. Keby sa tak stalo, tak budem preklínať hodinu môjho zoznámenia sa s tebou, ak ťa totiž neuvidím v rozhodnej chvíli konať tak, ako sa svedčí na muža, na hrdinu, na manžela ,muránskej ruže‘. Nuž a teda buď mužom!“

A odišla z komnaty vážnym krokom krásna ako bojachtivá amazonka.

„Hviezdy nebeské, čo to bude! Ale nech sa hoci i svet zrúti, musím konať mužne, lebo to ona chce! Hnevá ju síce moja nerozhodnosť a malomyselnosť, ale i to prejde. Ženský hnev a plač netrvá dlho. A čo sa mňa týka, počuje snem, počuje krajina, počuje Európa, že viem hovoriť a konať, ako sa patrí na muža.“

Dlhým strmým krokom meral samotný Vešelín svoju izbu a zhováral sa sám so sebou. Po niekoľkých okamihoch zacengal. Komorníkovi rozkázal, aby mu poslal Vitnediho.

„Vám, môj milý, som vždy veľmi dôveroval,“ privítal palatín Vitnediho. „I teraz od vás očakávam, že svoju úlohu, ktorú vám zverím, pri vašich neobyčajných schopnostiach náležite splníte.“

„Na dôveru vašej veľkomožnosti som vždy býval hrdý. A ako dosiaľ som bol vaším oddaným služobníkom telom i dušou, takým budem do posledného dychu. Ráčte teda i teraz rozkázať a na mňa sa úplne spoľahnúť.“

„To rád počujem,“ poklepkal ho Vešelín po pleci. „Z bystrického snemu rozpošleme príhlasy všetkým stoliciam a mestám, v ktorých vyzveme národ k všeobecnému povstaniu proti Nemcom, vyžierajúcim našu krajinu. I nastávajú nám teda na všetkých stranách kruté borby a boje na život a na smrť. A teda potrebujeme, aby kňazstvo a celý slovenský ľud bol s nami. Preto musíme pevne na svoju stranu pripútať kňazov. Príhlasy sú už hotové. Jeden odpis dostanete hneď a doručíte ho v mojom mene všetkým gemerským kňazom, aby ho prečítali v chráme zhromaždenému ľudu a oduševnili ho za našu svätú vec, za slobodu a nevázislosť krajiny. Okrem toho naložte všetkým richtárom na mojom rozsiahlom panstve, aby ihneď poslali svojich mladých mužov do zámockej posádky, a aj ostatný ľud nech sa ozbrojí, ako len môže. Naozaj sa svedčí, aby moji poddaní stáli medzi obrancami vlasti v prvých šíkoch a aby boli príkladom zmužilosti, obetavosti i celému Uhorsku.“

„Ja ručím celým svojím životom, že sa všetko splní navlas,“ povedal Vitnedi, keď mu doručil príhlas.

„Ja nepochybujem, že svoju úlohu rázne a obozretne splníte. No môžete i za vaše veľké zásluhy o našu drahú krajinu čakať aj slušnú odmenu.“

„To dobré povedomie,“ uklonil sa lichotivo Vitnedi, „že som podľa svojich slabých síl za vašu veľkomožnosť a za drahú vlasť všetko vďačne a s radosťou vykonal — bude mi najkrajšou odmenou.“

Pri posledných slovách doľahlo k nim opätovné trúbenie.

„Posolstvo je tu, cestujte, zbohom,“ povedal mu palatín a prepustil ho.

„Ale som vám prichystal kúpeľ z vriacej vody, ktorý náležite oparí vaše beztak horúce hlavy, hahaha,“ smial sa škodoradostne Vitnedi, keď už bol vo svojej chyži a sem-tam behal ako šialený. „Vám sa ani len nesníva, prekliati odbojníci, že nesmierna priepasť leží otvorená pred vami a že vy všetci voslep a ozlomkrky padnete do nej! — Vraj sa mi vlasť odmení. Dajsamibože. Ja čakám a hľadám inakšiu odmenu, než si mi ty, pyšný Vešelín, vstave dať i so svojou tyranskou ženou, ktorá ma toľkokrát obrazila. No pomsta je sladká — a ja sa budem kochať vo vašej záhube. Počkajte len, o svoje poddanstvo sa chcete opierať — a tá sedľač vás tak rada vidí ako koza nôž, hahaha. I na tom mám nejakú zásluhu, lebo viem, ako treba s tou slovenskou sedľačou zaobchodiť, aby svojich pánov rada videla a ochotne šla za nich hoci i na jatku, hahaha. No moja pomsta len vtedy bude úplná, keď s pánmi i kňazstvo, najmä protestantské, vženiem do záhuby. Ba ako znie ten príhlas, ktorý majú ľudu čítať?“

A číta ho, škodoradostne sa usmievajúc.

„Výrazy sú prislabé,“ povedal o chvíľu. „Sám ich musím trochu priostriť, a čo bude najurážlivejšie pre cisára a viedenskú vládu, to tam povkladám. Nech to potom kňazi čítajú a nech sa na to podpisujú, to bude pre nich dobre! Dobre som si to premyslel, hahaha!“