ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň strojil sa palatín do Gemera, aby tam všeobecnú insurekciu usporiadal. I dobehol z Trnavy posol s listom. Vešelín, otvoriac ho, zbledol. Arcibiskup Lippay, s ktorým on v dôverných pomeroch stál, nebol viac medzi živými! Zvesť táto skormútila náramne jeho myseľ. S Lippaym stratil palatín veľkú pomoc a ochranu.

Keď žalostil nad predčasnou smrťou svojho priateľa, ktorého vplyv na všetky záležitosti uhorské bol veľmi veľký, vkročil do paloty jeden z prednejších palatínových prívržencov, s tvárou zasmušilou, zarmútenou. Bol to Ostrosith, ktorý sa sem dňom i nocou ponáhľal spoza Dunaja.

„Prichodíte mi v pravý čas,“ vítal ho Vešelín, „aby ste ma potešili v mojom zármutku, ktorý uvalila na mňa predčasná smrť môjho drahého priateľa Lippaya. No ako vidím, i vaše čelo je zachmúrené. Hovorte, preboha, ako stoja veci v Chorvátsku?“

„Žiaľbohu, zle,“ pokrčil plecami Ostrosith, „áno, azda najhoršie.“

„Preboha!“ trhol sebou Vešelín. „Hovorte otvorene, nič nezamlčte!“

„Bána Petra Zrinského prepadli cisárski pri obliehaní zámku Kopranice, i bol porazený. Vojsko rozpŕchlo sa na všetky strany; on sám utiekol k Turkom, hľadajúc u nich ochranu a bezpečnosť.“

„Ktorú, ako verím, istotne nájde u nich. A Frankopán? Ten je vari šťastnejší a dobyl mesto Záhreb?“

„I jeho zastihlo to isté nešťastie čo Zrinského, alebo azda horšie. Keď sa utiahol s vojskom do Čákovca, dobyl pevnosť generál Spankau, i odviedol chyteného Frankopána v okovách do Viedne.“

„To sú hrozné chýry!“

„I to je mi známe, že Tattenbacha, ktorý sa v Štajerskom Hradci do času ukrýval, jeho vlastný sluha zradil. I uväznený je v ťažkom žalári. Tak sa povodilo i Nádaždymu, ktorý sa bol utiahol na svoj zámok v Austrii; i ten sedí v ťažkých putách.“

„Hrozné to a porážajúce správy! Nuž a Turci nehýbu sa ešte ani teraz, aby sa vypomstili za tieto porážky našich priateľov a spojencov!?“

„Naopak! Hovorí sa, že na žiadosť cisára vydajú Petra Zrinského.“

„Tak by nás prekliati Osmani boli hanebne podviedli a oklamali. Hviezdy nebeské! My sme sa im celkom zdôverili, my sme sa len na nich opierali a spoliehali!“

Keď toto rozhorlený Vešelín dopovedal, vstúpil dnu Petróci, jeho horlivý prívrženec. Prichodil z Požoňa,^[113] na jeho tvári striedal sa výraz žiaľu a strachu.

„Či i vy Jóbove chýry nesiete?“ pýtal sa ho nedočkavo palatín.

„Márne naše nádeje!“ vzdychol si Petróci.

„Stojím ako na mukách, hovorte!“

„Zradu, podlú zradu spáchal dvor turecký!“

„Či nás sám sultán zapredal, či ten jeho prekliaty vezír, ktorý toľké dary od nás prijal a vždy nám lichotil?“

„Ako ma naši viedenskí priatelia uisťovali, má sa vec takto: tlmočník sultánov, Talian Panagiotti, vyjavil carihradskému cisárskemu rezidentovi^[114] všetky naše tajnosti a vyjednávania s Turkami za drahé peniaze. Rezident oznámil všetko podrobne viedenskej vláde, ktorá beztak už dávno podozrivým okom sprevádzala všetky naše kroky. Áno, našli sa zradcovia i medzi nami. Vláda dostávala správy o všetkých našich poradách, ktoré sme i v najväčšej tajnosti udržiavali.“

„To je do zúfania! Teda sme zo všetkých strán obkľúčení zradcami?“

„Ako čo by sieťou, ktorú potrhať a odstrániť nebolo v našej moci. A teraz nám už viedenskí priatelia dávajú návestie, aby sme hľadali milosť u cisára.“

„Milosť je u boha, no vo Viedni by ste ju darmo hľadali, priatelia moji!“ riekol zarmútený Vešelín.

„Posol od Rákócziho doniesol tento list,“ riekol Nagy vstúpiac dnu a podávajúc písmo palatínovi.

„Na Apaffyho a na Turkov nemožno sa už vonkoncom spoliehať,“ číta palatín ako stena bledý hlasno list. „Apaffy nedôjde, lebo nemá na to ani povolenie od Turkov, ani potrebné peniaze. Turci chcú zachovať úplnú neutralitu, a tak i s cisárom uzavretý pokoj. Ani volenec braniborský, ani ostatní kniežatá nemeckí nechcú sa za nás vydávať do nebezpečenstva. I spoľahnime sa už jedine sami na seba, na svoje päste! — Rákóczi.“

„Rákóczi má pravdu,“ ozval sa Ostrosith.

„Naša spása sú naše britké meče,“ dodal Petróci.

Vešelín stojí zarazený. List mu vypadol z ruky.

Komorník oznámil posla od Tökölyho, oddajúc jeho list palatínovi.

„A čože náš priateľ Tököly?“ riekol Vešelín, akoby bol zo sna prebudený. „Nedošiel sám k nám — i v tom tuším niečo zlého. Nech je akokoľvek, ja som na všetko pripravený.“

I otvoril list a čítal nahlas:

„Od Moravy a Sliezska vrútil sa silný oddiel vojska cisárskeho do krajiny. Ja netratím ducha! Budem sa na Likave držať, pokiaľ mi Rákóczi od Tisy nedorazí na pomoc. — Tököly.“

Vešelín ako hromom omráčený vrhol sa na pohovku.

„Buďte pripravený, pán palatín, na to najhoršie!“ vkročil Mariaši splašený do paloty.“ Hlavná sila nemeckého vojska tiahne na Požoň a Trnavu, aby obsadila banské mestá a prepadla Muráň, to ohnisko — vraj — odboja a peleš sprisahancov, ako to sami Nemci roztrubujú.“

„Netraťme ducha!“ riekol odhodlane Ostrosith. „Rákóczi má pohromade vojsko okolo Mukačeva. My všetci sa spojíme s ním pri Košiciach. I uderíme spojenými silami na nepriateľa.“

„Ešte sme nič neprehrali. Zmužilosť nám je potrebná, a všetko bude dobre!“ tešil Petróci.

„Nemci zdržia sa pri dobývaní našich pevností a my získame čas, aby sme sústredili všetky naše sily,“ odôvodňoval Petróciho mienku Ostrosith.

„Len sa majme k činu a nemárnime čas; každý okamih nám je drahý,“ riekol oduševnene Mariaši.

„Ja milosť nikdy žobrať nebudem!“ riekol zadumaný Vešelín akoby zo sna.

„Na moju česť, ani ja!“ riekol ohnivo Petróci.

„Ani žiaden z nás!“ dodal Ostrosith.

„Každý z nás teraz k svojej úlohe!“ velil Vešelín neistým, podivne znejúcim hlasom.

„Poďme, aby sme rozvinuli svoje zástavy. Teraz, alebo nikdy!“ zvolali všetci.

„Zbohom! Možno navždy, ako nám boh prisúdil!“ riekol Vešelín, podávajúc každému ruku.

„Palatín akosi stratil ducha; to sa mi nepáči,“ riekol Ostrosith ostatným, keď vyšli zo zámku.

„To je zlý znak,“ hodil rukou Petróci. „Škoda, že Márie Seči tu niet!“

„Všetky naše sily dohromady,“ hovoril palatín Nagyovi, keď po odchode svojich spojencov po izbe svojej sem a tam strmým krokom chodil, „sú predsa slabé oproti armádam cisárskym, ktorých vojsko je skúsené, vodcovia výborní. My sme do boja ani ešte nie pripravení. Áno, my sme sem-tam roztratení, a tak nás môžu rýchlym pochodom jedného za druhým prepadnúť a zničiť. I peniaze, vojenské zásoby a potrava — to všetko nám nadlho nepostačí.“

„Ja myslím,“ ozval sa Nagy, „že najväčšie nebezpečenstvo pre nás je to, keď sami k sebe stratíme dôveru a malej mysle budeme. V tom je naša istá záhuba. No smelosť, odvaha a rytierska myseľ vytrhnú nás z priepasti.“

„Každý nech sa pripraví na to najhoršie,“ riekol Vešelín malomyseľne. „Ja som už urobil účty so sebou! Ach,“ rozopnúc ruky a pozdvihnúc hlavu k nebu, pokračuje akoby vo vytržení, „ach, ty moja vlasť, ty milé Uhorsko, skropené toľkou krvou svojich verných synov! Ja som ťa chcel urobiť vlasťou slobody — ja som ťa chcel povýšiť na vysoký stupeň slávy, aby si sa skvela ako hviezda prvej veľkosti medzi ríšami Európy. Áno, chcel som do času použiť nadvládu tureckú na zvrhnutie jarma nemeckého z tvojej šije: no potom chcel som s pomocou kresťanskej Európy vytisnúť Turkov do pustatín Ázie. Moje priateľstvo s Turkami nebolo opravdivé; ale, bohužiaľ, nechápala ma kresťanská Európa. Ja som chcel dedičstvo turecké preniesť na korunu sv. Štefana, aby tak moja drahá vlasť do prachu pošliapaná Nemcami a Turkami, čo nový fénix vyšla z toho popola ku novej sláve!“

„Čo to znamená?“ hovorí sám pre seba Nagy krútiac hlavou. „Veľkomožný pane,“ riekol palatínovi, „azda je už tu čas, aby sme sa ponáhľali na Muráň a postavili sa do čela insurgentom? Či mám dať zapriahnuť?“

„Tak je, tak, len konajte každý, ako za najlepšie uznáte,“ spamätal sa Vešelín. „Moja úloha“ zamyslel sa, „tá je zavŕšená. Choďte na Muráň,“ riekol Nagyovi, „bráňte ho až do poslednej sily. Mňa trápi akási zlá predtucha. Nechajte ma osamote!“

„To je veru smutné,“ riekol Nagy sám pre seba pri odchode. „Ten, čo má byť všetkým hlavou, stratil sám hlavu. Doba je rozhodná, a on — bez seba, on, zrazený na duchu, akoby zúfal sám nad sebou! — Čo si tu počať? Kde niet hlavy, čo údy dokážu?! Tu už musím ja prevziať jeho úlohu. I budem písať v jeho mene na všetky strany a vyzývať do boja, no i posilňovať slabých a povzbudzovať malomyseľných. Mojím heslom je: nepoddať sa za žiadnu cenu, neustúpiť a nepopustiť, čo by sa i svet zrútil a všetkých zdrúzgal. Keď máme padnúť, padnime so slávou!“

Čo toto Nagy sám pre seba hovoril, chodil Vešelín strmým krokom po svojej izbe.

„Teraz len čo by sa čierna zem otvorila,“ hovoril vo vytržení, „i pohltila nás všetkých. Niet, niet, dokonca niet žiadnej nádeje, aby sme z tejto pohromy vyviaznuť mohli! A keď nás živých dostanú? Hah, blesky nebeské! Aká hanba, aká pomsta, aké muky čakajú na nás! Mária, Mária! To je tvoje dielo! Áno, tvoja nesmierna ctižiadosť priviedla i mňa i krajinu nad priepasť hroznej záhuby! Hľa, Zrinský, Frankopán, slávnych predkov ctihodní potomci, vlečení sú v okovách do Viedne. Tým oslávili nemeckí velitelia svoj triumfálny pochod! Čo bude z vás, nešťastní priatelia moji? Vaše rytierske hlavy hanebne padnú na popravišti pod katovou rukou. A čože očakáva mňa, palatíma Uhorskej krajiny? Či i ja mám zdobiť triumf Susov alebo Karaffov na uliciach viedenských? Či mám dopustiť, aby na mňa zberba viedenská prstom ukazovala ako na dákeho zločinca? Či túto moju hlavu má oddeliť od tela ohyzdný katov meč? — Nie, to sa nesmie stať, aby vo mne bola zhanobená celá krajina! Tej radosti sa Nemci a ich nadháňači nedožijú. Mňa živého do moci nikdy nedostanú.“

„Zbohom, vy moje krásne sny a nádeje! Zbohom, život! A veď čo je i život človeka? Sen? I mne sa snívalo pekne, no kynie mi úžasné prebudenie! Čo váham? V jednom okamihu bude všetkému koniec!“

I vytiahol spod kabáta fľaštičku a vypil hrozný jed razom. Prázdnu fľašku vyhodil oknom.

„Prichodím oznámiť vašej veľkomožnosti, že je už zapriahnuté,“ riekol Nagy vstúpiac dnu.

„Už pôjdeme“ riekol Vešelín, „ďaleká cesta. — Zbohom, Mária!“

I padol do mdloby.

„Čo to, čo to? Pomoc, pomoc!“ kričal Nagy.

„Bežte pre lekára,“ riekol Nagy komorníkom a sluhom.

„Pozde, všetkému koniec!“ šepkal Vešelín i padol na zem.

Komorníci položili ho do postele a medzi kŕčami vypustil dušu.

*

Túžobne očakávala Mária Seči na Muráni návrat palatínov z Ľupče, lebo sa jej nijako nepáčilo to zdĺhavé pokračovanie gemerských pánov s insurekciou, či ako ona chcela mať, s križiackou výpravou proti Nemcom. I žiadala si, aby sám Vešelín prevzal uskutočnenie tohto tak veľmi dôležitého diela.

Každého dňa vyzerala z bašty zámockej, upierajúc zrak svoj v tú stranu k Tisovcu, či by nezazrela komonstvo^[115] Vešelínovo. Ani v noci nemala pokojného spania. Všelijaké tráplivé myšlienky križovali sa v jej mysli a vytrhovali ju zo sna.

„Ach, ako sa ja natrápim desnými myšlienkami za môjho Vešelína, i sama za seba,“ vzdychla si neraz v polnočnej dobe zo sna zdurená. „Či sa tie moje dávne túžby a nádeje skutočne vyplniť majú? Či sa prorokovanie podmuránskej čarodejnice splní? Ach, veď práve vtedy, keď sa mi zdá, že mi kráľovský diadém kladú na hlavu, stane mi pred oči pomätenec z Kraskovej hory so svojou kostrou, a ukazujúc na vycerené zuby a očné jamy vyvoláva: Mária, to si ty, to si ty, ujujú! Ach, desný to výjav, sám pekelný duch to tak azda nastrojil, aby ma urobil nešťastnou.“

Jedného rána počuje veľký krik a plač pred palotou. Beží k obloku, čo sa to deje. A hrôza! Z koča skladajú mŕtvolu!

„Kto je to? Koho to nesiete?“ pýta sa zbehnúc na dvor.

„Uspokojte sa, veľkomožná! Nešťastie, veľké nešťastie!“ hovorí komorná.

„Preboha, povedz, čo to znamená?“ trasie sa preľaknutá palatínka.

Nagy s niektorými zemanmi a vojenskými dôstojníkmi priniesol k nej otvorenú rakvu, zahalenú čiernym, zlatom vyšívaným prikrývadlom.

„Ježišmária!“ vykríkla Mária, keď strhla závoj z mŕtvoly. „To môj muž! Beda mne!“

I zalamujúc rukami padla na zem.

„Kde som? Čo sa to so mnou deje?“ pýtala sa, keď prišla k sebe.

„Darmo je,“ pokrčil Nagy plecami, „palatína niet! No premáhajte sa, lebo žiaľ nám nič nepomôže a len škodí.“

„Vešelín, môj drahý muž, viac nežije!“ zalamuje Mária rukami. „Bože, neopúšťaj ma! A kde zomrel? Nesužujte ma, vysvetlite mi, lebo mi ide do zúfania!“

„Na Ľupčianskom zámku náhle zomrel,“ riekol smutne Nagy.

„A nebolo, ani niet viac pomoci?“ uprúc svoje slzami zaliate oči pýta sa Mária Nagya.

„Mŕtvy viac neožije! No nám nastáva povinnosť vykonať mu poslednú česť a previesť plány jeho,“ odpovedal zasmužilo Nagy.

„Pod zámockým kostolom v krypte, vedľa môjho otca Juraja Seči, nech bude pochovaný,“ riekla Mária.

„Stane sa,“ uklonil sa Nagy. „Idem a porobím potrebné poriadky; i rozpíšem na okolité stolice listy, oznámiac deň a hodinu jeho pohrebu.“

Bolo to roku 1667, na konci mesiaca marca, keď pochovávali mŕtve pozostatky slávneho niekedy palatína s veľkou okázalosťou a slávou na Muráni.

Veľký nával ľudu hrnul sa včasráno do zámku. Veľmoži a zemianstvo, duchovenstvo obojeho vyznania, poslanci stolíc i miest a všetkých obcí panstva muránsko-balockého preplnili všetky ulice a priestory zámocké. V určenú hodinu zastala si celá posádka pod svojimi čiernym závojom zatiahnutými zástavami v dlhých radoch od paloty po dvere kostolné. Všetci nosili odznak bôľneho smútku. I zahrmeli odrazu všetky delá na baštách a temný ich ohlas zahučal mohutne okolitými vrchmi. A tu hneď ozývali sa po celej doline harmónie zvonov, lebo všetky okolité mestečká a obce chceli preukázať česť svojmu palatínovi. V zámockom kostole čítala sa zádušná omša pri veľkom oltári; na katafalku, castrum doloris rečenom, horelo množstvo sviec a ich blesk magicky sa odrážal od zbroje a erbov, ktoré ho okrašľovali. Po dokončených službách božích a obyčajných pohrebných obradoch zodvihli prítomní krajinskí hodnostári, veľmoži a priatelia rakvu a zaniesli ju do krypty. I položili mŕtveho vedľa Juraja Sečiho. Vojsko vypálilo vo tri vrhy pri hučaní zvonov svoje pušky a samopaly, až sa zem zatriasla. Máriu, ktorá rakvu mnohými slzami skropila, odniesli zamdletú do paloty.

Po pohrebe bola skvostná hostina, ktorej sa všetci prítomní zúčastnili. Smútok zaľahol si na všetky tváre. Priatelia rozišli sa so skľúčeným srdcom domov.

„Milostivá pani!“ predstavil sa Nagy Márii, keď sa už bola trochu uspokojila, „milostivá pani, tu je čas, aby sme pomysleli na svoju bezpečnosť, lebo vojsko cisárske chce sa so všetkou silou oboriť na náš Muráň. Odhodlajte sa zavčasu, či budete brániť zámok, či ujdete do cudziny?“

„Keď je tak, počujte môj pevný úmysel,“ riekla Mária. „Mária Seči nikdy nebude bojazlivo utekať, nikdy nebude sa ukrývať pred akýmkoľvek nepriateľom. Ja sa brániť chcem a budem až do posledného dýchnutia! I čo by sa pod streľbou mojich nepriateľov múry zámocké na moju hlavu zosypali a mňa v svojich rumoch pochovali, ja neustúpim! Ja chcem ležať tu, kde ležia kosti môjho drahého otca a milého manžela!“

„Hrdinská to myseľ,“ riekol Nagy, „ktorú priateľ i nepriateľ rovnako obdivovať a chváliť musí!“

„A vy chcete so mnou ostať?“ pýtala sa Mária.

„Keď vy tak, súc útla ženská, zmýšľate: mal by ja byť zbabelcom? Ja som váš i v živote i pri smrti!“ kľakol Nagy na jedno koleno.

„Áno, ostaňte pri mne,“ prosila Mária Seči. „Buďte mi pomocníkom a radcom, akým ste môjmu drahému manželovi boli. Na vás sa spoľahnem, obstarávajte všetko, čo nám k spáse a bezpečnosti slúži. Mužstvu dajte dobrý plat, zachádzajte s ním láskavo: ono súc v bojoch utužené, bude našou nepremožiteľnou baštou.“

„Budem sa usilovať, abych sa hodným stal tak veľkej dôvery,“ riekol Nagy ukloniac sa.

*

V tom povážlivom a nebezpečnom čase, keď Nagy s kapitánom zámockým Muráň opevňovali a zásobovali, konal Vitnedy pod rozličnými zámienkami sem a tam cesty. Najdlhšie bavil sa na Ľupči. Tu očakával, kým nemecké vojsko do Banskej Bystrice dorazilo. I odobral sa na Muráň.

„Ako silné môže byť všetko vojsko, ktoré vtrhlo do krajiny?“ pýtal sa ho Nagy jedného dňa.

„Hm, to si ľahko môžete predstaviť, keď vám budem menovať veliteľov, ako sú Kopp, Špork, Spankau, Karaffa, Karol z Lothringu a iní,“ odpovedal Vitnedy.

„A každý z nich má armádu?“ pýtal sa Nagy.

„Tak sa hovorí,“ pokrčil Vitnedy plecami.

„Nemyslím, že by niektorý z nich skôr dorazil k nám ako víťazný Rákóczi.“

„Pravdaže, lebo tento má bližšie k nám od Tisy ako tí od Dunaja.“

„Nie preto, že má bližšie, ale že sa mu dobre darí. Známe mi je už, že spojenec Rákócziho Štefan Bočkay, nadžupan zemplínsky, zajal pri Tokaji prefekta cisárskeho vojska, generála Stahremberga.“

„Počul som o tom, že ho oklamal a znenazdania prepadol.“

„Akokoľvek, ale je to naše šťastie, že sa nám tento prvý vojenský skutok tak dobre podaril. Akonáhle sa o tom rozletel chýr po krajine, hneď všetko zemianstvo, akoby iskrou mlunnou^[116] dotknuté, roznietilo sa do boja, i zo všetkých strán ponáhľa sa pod zástavy Rákócziho.“

„Len škoda, že sme teraz bez hlavy. Keby tak napríklad Nádaždy bol palatínom, ako si na to nároky robil, bolo by to ináč!“

„I ja to za veľkú nehodu pokladám, že nemáme palatína, ktorý by, čo duša povstania, všetky pohyby spravoval. Tak by pravdaže zjednotenými silami naše vojská mohli spôsobiť Nemcom hroznú porážku.“

Keď toto Nagy s nadšením povedal, preletel tvárou Vitnedyho dákysi diabolský úsmev. Nagy to nezbadal.

„Tak je, tak,“ hovoril Vitnedy po chvíli. „Ale ako teraz bez hlavy? Veď každý veľmož stojí sám a koná všetko len na svoju ruku! Či tak možno dosiahnuť výdatného úspechu? Preto sa mnohí už i klátiť počali. A keby nebol Bočkay pri Tokaji ten rozhodný krok urobil, nejeden by sa bol už teraz k nohám cisárovým vrhol a prosil o milosť. Možno by ju bol jeden lebo druhý i obdržal.“

„Cesta milosti nám je už zarúbaná, mosty návratu všetky spálené, lebo Stahremberg je zajatý! Teraz nám kynie boj na život a na smrť.“

„Sladká je smrť za vlasť a počestná,“ riekol Vitnedy slávnostne, no tvárou jeho prelietla škodoradostná chmára.

„Ja som toho presvedčenia, že i naša zemianska hrdosť i naše zúfalé položenie dá nám dosť sily a vytrvanlivosti, aby sme so slávou vyšli z tohto zápasu. My aspoň budeme tak hrdinsky brániť náš Muráň, ako bránil Horvát Zrinský pevnosť Sihoť.“

„A veru i Muráň i ostatné zámky sú dostatočne opatrené i na viac rokov.“

„A posádky naše sú nabrané tým najlepším duchom. Ja hľadím budúcnosti smelo do očú!“ riekol odhodlane a nadšene Nagy a opustil Vitnedyho.

„Počkaj si, ale ti pristúpia päty!“ chechtal sa tento, keď sa Nagy vzdialil. „Máte dobre zaopatrené vaše zbojnícke hniezda, ale ich Vitnedy doriadi! Ale sú hlúpi, podlé duše! Znám ja to zaobchodiť!… Pevne teraz už verím, že budem koštiaľmi tej pyšnej Márie Seči v podzámockej záhrade jablká zrážať! Áno, áno, blíži sa hodina mojej úplnej pomsty! Ach, tá chvíľa bude sladká!“