ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedliačkovi dobre je,
keď naorie, naseje.
Žítko platí,
má dukáty.
Sedliačkovi dobre je!

Daj, Bože, daj, Bože, požehnaj
štyri kone do maštale,
švárno diovča do postele,
daj, Bože, daj, Bože, požehnaj!

Bože, Bože, čo mám robiť,
či sa ženiť, či tak chodiť?

Ženiť som sa neproboval,
gazdovať som sám zunoval.

Kážu sa mi ženiť, nemám vuoľu,
kážu mi sebe vziať, a to Juľu.

A tá Juľa, a tá Juľa sa cifruje,
a mne taká treba, čo gazduje.

Čože je za zlý vietor, bude zima, mráz,
zamrzla nám studenečka, nieto vody zas.

Vezmi sekerečku,
prerúb studenečku,
bude voda zas!

V našom dvore holubinec, v našom humne holuby
čo po dvore, čo po humne, keď ma diovča neľúbi.

Ej, načo sa mi štyri voly, štyri voly?
Ej, keď ja nemám dievča k vuoli, dievča k vuoli!

Ej, načo sa mi štyri žrebce, štyri žrebce?
Ej, keď ma moje dievča nechce, dievča nechce!

Osem koní mám, šecky popredám,
iba jeden dvanásty,
čo vozieva nevesty, toho si nechám.

Ešte je to dobrý gazda, čo štyri voly má,
ešte je to kvapku lepší,
ešte je to kvapku lepší, čo peknú ženu má.

A ja svoje sivé volky zapriahnem, kedy chcem,
a ja s mojou mladou ženou
a ja s mojou mladou ženou pohrám sa, kedy chcem.

Voly, voly sivolisté,^[3]
pojedly ste žítko čisté,
žítko čisté ako zlato,
nehodny ste nikdy zato.

Voly, voly, sivé voly,
vyženiem vás na úhory,
paste sa tam celuo leto,
v stodole už sena nieto.

Mau som dve frajerke, obe boly Dorke,
kod sa vedno sišly, ako párne vouke.^[5]

Naša Anna hrušky má. Oh jaj, hrušky má!
Schovala ich do sena. Oh jaj, do sena!

A ja som ich vyhľadau. Oh jaj, vyhľadau!
Keď som koňom seno brau. Oh jaj, seno brau!

Ej, koníčky moje, vy koníčky vrané,
veru som vás odšel pre to devče švárné.

Ej, koníčky moje, nebanujte za mnú,
že som vám odešel opalečku^[7] práznú.

Opalečku práznú, sena za rebrinu,
koníčenky moje, nebanujte za mnú!

Ach, koníčku sivý, čo tak rehceš?
Seno som popredal,
slamu som porezal,
oves nechceš?

Pojdem ja na jarmok, predám ja ťa,
za štyri dukáty,
za nemecký zlatý,
predám ja ťa.

Ja som doma nebol, ja som neopáčil,^[8]
až z mojej kobyly vlk kopytá vláčil.

Mau som, nemám, lež budem mať,
nebudem od iných žiadať.
Ešte sa i to muože stať,
budem i pre iných dosť mať.

Ja síce včiľ nemám kravu,
darmo trovím seno, trávu,
štrbavá je krome^[9] žviaka,
nemám v dome kvapky mlieka.

Keď chcem mlieka lebo masti,
musím pýtať, platiť, krasti,
kterí máte, požičajte,
ver vám vrátim, len počkajte!

Keby Buoh dal toho jaru,
predau by tú kravu starú,
kúpiu by teličku^[10] za ňu,
kterú už mám zajednanú.

Moja krava včiľ na slame,
ač ma nádeje nesklame,
tú teličku na žinočki,^[11]
budem pásti na lúčički.

Budem ju pásť vo dne, v noci,
nepohlcú mi ju vlci,
chodiu som za ňu celý rok,
poklala ma na levý bok.

A čo dám za ňu sto zlatých,
predsa ja ju musím mati,
ach jaj, Bože, požehnajže,
jedno berže, druhuo dajže!

Nebuď smutná, buď veselá, žena moja,
krava sa nám otelila, máme teľa.

Remeňom ju, remeňom,
žeby stala predo dňom,
žeby krava dojila,
do háječka honila.

Milá, milá, nič nemáme,
len si v očká pozeráme!

Lepšie naše dva pozory,^[13]
jako iné kone, voly.

Poďže, diovča, za mňa, poď, bude zo mňa hospodár,
otrhané nohavice, požičaný dolomán.

Poďže, diovča, poďže za mňa,
nebude ti psota u mňa,
nebudú ti húsky gágať,
ani sliepky kotkodákať.

Nešibne ťa krava chvostom,
nezašpiní sviňa pyskom,
nebudú ti ovce bľačať,
ani mačky v kúte mravčať.

Nepozeraj, diovča, na moju čiernu tvár,
ale sa opýtaj, aký som hospodár.

Kravy mi neručia, svine mi nekvičia,
ani mi kohúti na pántach nekričia.

Moja dobrá verná práca,
všecka sa mi v nič obracia,
jako lístok na bučine,
kde odpadne, tam zahynie.

Prší dážď, prší dážď, pomaličky šuští,
povedala psota, že ma neopustí.

Jajže mne hriešnemu, dlžen som každému,
komu groš, komu dva, komu pou toliara.

Tabački^[14] za tabak tri groše i turák,
krčmárki za pivo poudruha zlatýho.

Akože ja zomrem, keď som mnoho dlžen?
Keď poplatím dlhy, zomrem ako druhý.

Už som dogazdovau, už som dosedlačiu,
kone poza ploty, už nemám roboty.

Ja som šuhaj z Nereďházu,
všecko robím, čo mi kážu.

Kázali mi sečku rezať,
a ja som šou k milej ležať.

Šibaj, šibaj kone bičom,
budeš dobrým pohoničom,
šibaj, šibaj, pošibávaj,
na koníčky povolávaj!

Javore, javore, zelený javore,
dosť ja sa naplačem v mojho pána dvore.

V mojho pána dvore plná studňa vody,
kedyže ma Pán Boh ztade vyslobodí.

Ztade vyslobodí, inde ma odnese,
ta nešťastná služba zo sveta ma znese.

Pani moja, pani, buďže na mňa dobrá,
keď ťa čert poláme, kto ti vody podá?

Zavoláš ty na mňa: Poď sem, dievka moja,
podajže mi pohár s vodičkou so stola!

Ja by ti podala, ja by ťa zaliala,
to je tebe zato, že si ma bíjala.

Bože muoj, Bože muoj, s vysokého neba,
keď si mi dau zuby dajže mi aj chleba!

Keď mi ho krájajú, nožom ho merajú,
keď mi ho dávajú, slzy mi padajú.

Hájnici, hájnici, dobre pole hájte,
keď dievča nájdete, pokojže mu dajte!

Hájnikova žena bľadá ako stena,
hájnik je červený, ľúbi cudzie ženy.

Nebojím sa pána, ani úradníka,
len toho hajdúcha, čo po chrbte búcha.

Ej, škoda, Bože, Šariša,
že ho preteká Torysa.

Jak ja išol popod chotar,
vozik śe mi rozčerkotal.^[16]

Sbiraj, dzivče, kolesočka,
budzeš moja frajeročka!