ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žatva, milá žatva, vitaj s novým chlebom!
Už budeme spievať tam pod holým nebom.

Pole moje, pole, rozdelenuo v dvoje!
V ktoromže je, v ktorom, potešenie moje?

Potešenia nemám, poteš ma, Bože, sám,
potešže ma takým, čo ho v srdci nosím.

Potešenia moje, v ktorej si krajine?
dobre moje srdce za tebou nezhynie.

Čože mi je po ňom, po poli zelenom,
keď sa mi neprejde moje srdce po ňom.

Veru je to pole všecko opálenuo
a moje srdiečko všecko obolenuo.

To tarčanskuo^[72] pole rovné jako grešla,
po ňom sa prechodí moja milá duša.

To cinkotskuo pole rovné jako peták,^[73]
po ňom sa prechodí muoj milý neborák.

Hlavička ma bolí, srdiečko vo mne hrá,
ach, beda, prebeda, čože to znamená?

Znamená, znamená, že mi Buoh dobre dá
a ja si tak myslím, že vyžínať musím.

Čo by vyžínala, ver bych ništ nedbala,
len bych si šuhaja po vuoli dostala.

Nebojte sa, chlapci, nebojte sa hladu,
už je žítko zralé niže Belehradu.^[75]

Mám ja jednu lastovičku, ona ráno spieva:
Vstaň hore! Vstaň hore, má milá, premilá.

Mám ja jednu prepeličku, ona vo dne volá:
Poď, poď žať! Poď, poď žať, diovčatko do poľa!

Mám ja jednu holubičku, ona večer kvíli:
Choď domov! Choď domov, príde k tebe milý!

Čie to husi, čie to, vyzobaly žito,
vyzobaly klasy, šuhajove vlasy.

Diovčence, do žatvy,
srpy^[77] ako britvy.
Ktorá vyžne postať,^[78]
má šuhajka dostať.

Hrajže mi, srpok, hraj, ďaleko je muoj kraj,
ak nebudeš hrati, tu budeš bývati.

Žala by ja, žala, hlávku nezdvíhala,
keby pri postati frajeríka mala.

Žala by ja, žala, na širokú postať,
keby ja vedela, komu sa mám dostať.

Žala by ja, žala, s velikou radosťou,
keby ja vedela, že budem nevestou.

Rada všetko robím, najradšej žnem v poli,
trebárs ma chrbátik od shýbania bolí.

Čo bolí chrbátik, to zahoja očká,
kedykoľvek pozrem na muojho Janíčka.

To je tá, to je tá, čo nerada robí,
na slnce pozerá, či skoro zachodí.

Dobrá som ja, milý, dobrá som ja žnica,
vezmi ma, budem ti dobrá robotnica.

Žnica som ja, žnica, dobrá robotnica,
za druhou dve kopy a za mnou dva snopy!

Žnica som ja, žnica, spievam pekné nuoty,
ach, ale sa hanbím zajtrajšej soboty.

Mezi nechty vuosťa,^[80] prsty dopichané,
akože mi, milý, dáš prstenčok na ne?

Slncom ohorely líčka obidvoje,
akože ich bozkáš, potešenia moje?

Pole, šíre pole, pokiaľže si moje?
Až po ten chodníčok, kde žne muoj Janíčok.

Od toho chodníčka až po tú studničku,
kde som ho videla dnes piti vodičku.

A od tej studničky až tam k tomu kríčku,
kde som ho videla cez poludnia v sníčku.

Ani mi to žatia poriadkom neide,
keď si ja nevidím milého pri sebe.

Vysoký je Lysec, ešte vyšší Drienok,^[83]
ktorýže mi družba bude snímať vienok?

Ten bude, ten bude muoj vienok snímati,
čo bude najlepšie toho leta žati.

Tá bude, tá bude aj moja družica,
čo bude najlepšia toho leta žnica.

Veselá, veselá nášho pána roľa,
keď hu obveselí naša dobrá vuoľa.

Zažínajže, diovča, bude z teba žnica,
budeš šuhajovi dobrá pomocnica.

Žnimeže len, žnime, od kraja do kraja,
azda si vyžneme švárneho šuhaja.

Žnimeže len, žnime, od konca do konca,
azda si vyžneme švárneho mládenca.

Čože tá Anička na chvoste zostáva?
Či má kosák tupý a či je nezdravá?

Nie ona nezdravá, i kosák má nový,
ale sa obzerá vždy po frajerovi.

Anička, Anička, žni skoro ten chvostík,
veru ťa vysmeje, keď príde šuhajík.

Veje vietor, veje, po jačmennom klase,
každuo diovča pozná milého po hlase.

Ľúbosti, ľúbosti, ver jej ja mám dosti,
ver jej ja mám dosti ako v poli ostí.^[84]

Frajeri, frajeri, daromné chlapčiská,
mám vás ako v poli planého strniska.

Našla som korčeky, idem sa podívať,
ako bude ten rok obilia podsýpať?

Dobre bude, dobre podsýpať aj platiť,
ak ho budeš, šuhaj, spolu se mnou mlátiť.

Znojík mi je, znojík,^[85]
duša moja, Janík!
Urob mi chládočok
z tvojích bielych líčok!

Šuhajík, šuhajík, ťaží sa mi iti,
choď mi pre oselník kosák naostriti!

Žalo diovča, žalo raž, žalo šošovičku,
kosák sa jej vyšmykou, porezau ručičku.

Ach, Bože muoj, Bože muoj, kto mi strábi^[87] ranu?
Šuhaj súsed pribehou tešiť uplakanú.

Znám ja, diovča, zelinku na tvoju ručičku,
ale ti ver nepoviem, chyba za hubičku.

Ej, žala ja, žala, urezala ja śe,
pre cebe, šuhaju, ojźerala ja śe.

Keby boli Slováci,
šla by som ich bozkati,
ale že sú Maďari,
všecku by ma zbabrali.

Maďari, Maďari, ja chcem byť Slovenka,
nebola, nebudem ja vaša frajerka.

Bude dážď, bude dážď,
dúha vodu pije,
muoj milý má nový klobúk,
azda mu ho smyje.

Dolina, dolina, na doline dúha,
keď ma jedna nechce, ništ to, bude druhá.

Naša pani je mladá,
robí jej čelaď rada,
ale je neopačná,^[89]
robí jej čelaď lačná!

Naša pani, naša, olevrant nám snáša,
keď snáša, nech snáša, však je pani naša.

Naša pani skúpa, pomaličky stúpa,
stúpaj, pani smele, žali sme vesele.

Išlo dievča žito žať zemskému pánovi,
a jemu sa zazdaly jeho biele nohy.

Ej, dievčatko, dievčatko! Poď ty ko mne slúžiť,
nebudeš ty nič robiť, len kočiša ľúbiť.

Ej, nechcem ja ľúbiti kočiša vašeho,
ale by som ta išla za pána samého.

Dostal sa mi, dostal, ostredok^[90] široký,
čo mi ho naoral šuhaj černooký.

Pán páter sa díva, či sa dožne niva?
Dožne, ak dá žencom pirohov a piva.

Dožne aj poviaže, aj snosí do krížov,
ak sľúbí viazačom vínečka a slížov.

Všecko sa urobí, kým nepadne rosa,
ak dá robotníkom dnes večer gajdoša.

Lány moje, lány, vy široké lány,
prečo ťa, šuhajko, každý človek haní?

Trebárs teba haní celý široký svet,
ja ťa rada vidím, šuhajko biely kvet.

Trebárs ty máš, diovča pyšné, celý lán,
a ja len tu zahradečku jako dlaň,
nebudeš má,
neni možná,
tys devečka, tys devečka falešná!

Už sme vrchy požali, ešte máme kosiská,
kázali nám poháňať naše staré dievčiská.

Čieže je to jarnie žítko
pod horámi,
pod horámi,
pod horámi?
Vybili ho vrané kone
podkovámi,
podkovámi,
podkovámi.

Zelená je pohanočka,
zelená je,
zelená je,
zelená je.
Trhajže ju, duša moja,
voňavá je,
voňavá je,
voňavá je.

Skočila som do zahradky,
skočila som,
skočila som,
skočila som,
odtrhla som tri ružičky,
voňala som,
voňala som,
voňala som.

Okolo mňa, šuhajíčko,
okolo mňa,
okolo mňa,
okolo mňa,
ako vtáčik jarabáčik
okolo pňa,
okolo pňa,
okolo pňa.

Zelenuo žítko do kolena,
vezmi ma, milý, na kolená.

Zelenuo žítko zakvitáva,
už ma muoj milý zanecháva.

Ej, lúka, lúka, zelená lúka!
Rád bych sa ženiť, nemám klobúka.

Ej, lazy, lazy, zelené lazy,
rád bych sa ženiť, nemám peňazí.

Ej, žítko, žítko, zelené žítko!
Poďme, má milá, sožneme všetko!

Ej, hráštek, hráštek, zelený hráštek!
Poďme, má milá, tam na ten vrštek.

Ej, vika, vika, pekná jarina,
zaľúbiu som ťa, švárna dievčina.

Ej, jačmeň, jačmeň, zelený jačmeň!
Za tebou, milá, šialiť sa začnem.

Ej, oves, oves, zelený oves!
Ver, milý, nedbám, trebárs sa obes!

Roži málo, roži málo, žita ništ,
ako sa ty, Janíčku, oženíš?

Už sme sa nažali, hrstí naváľali,
ktože ich poviaže, keď šuhaj nemuože?

Žnimeže len, žnime, azda keď dožneme,
tamto na úvraťach^[95] šuhajka najdeme.

Už sme sa nažali žítka zeleného,
ešte sme nenašli šuhajka švárneho.

Nevyberaj diovča v tanci,
ale v lete mezi ženci,
pozriže si po údolí,
akie ona hrste valí.

Prepelička prepeľuje,
svojím dietkam rozkazuje:

Moje milé drobné deti,
kdeže sa mám s vami dieti?

Už tie žítka sožínajú,
už nám živnosť odberajú.

Naša pani Rebeka
trímá ženco zdaleka,
ne tak ani zdaleka,
z rochovského vidieka.

Takiaho pána mámo,
ani ho nepoznámo,
na vysokých nožičkách,
v počerných nohavičkách.

Hraj, srpík, hraj,
už ti nedaleko konec, kraj.

Ej, od kraje až do kraje,
hrajže mi, srpík, hraj!

Koby ja mala miliaho doma,
ta domo, ta domo!

Ale ja nemám miliaho doma,
ne domo, ne domo!

Ale si pošlem koňa vraniaho,
osedlaniaho, pre mojho miliaho.

Vlakom, sluniaško, vlakom,^[100]
pojdeme domo mrakom.^[101]

Ja se mraku nebojím,
len si s milým postojím.

Mraku som se nebála,
len som s milým postála.

Za hor, slunečko, za hor,
za ten zelený javor,
za ten najzelenejší,
kde je muoj najmilejší.

Žnimeže ho, žnime, taže ho dožnime,
kade ho dožneme, hneď domov puojdeme.

Čo budeme robiť? Už sme porobili,
budeme sa váľať s vršku do doliny.

Už sme my, už sme my hotoví s výžinkom,^[102]
jakýmže nás uctia naši páni pintom.^[103]

Žnimeže len, žnime, žeby sme dožali,
žeby sme dnes večer oldomáš vyhrali.

Zaraduj sa, pane náš,
vyhrali sme oldomáš.

Akýže ste vyhrali?
Pšeničku sme dožali.

Hotuj, pane, oldomáš, oldomáš,
zrobili sme, kde čo máš.

Hotuj, pane, večeru, večeru,
dvanásť funtov pečeňu.

Ešte k tomu pint^[104] vína, pint vína,
pečeného kapúna.

Domov, ľudia, s poľa, už vám čas prichodí,
raňajšia zornička za horu zachodí.

Domov, ľudia, s poľa, komu dobrá vuoľa,
a komu nie k vuoli, nech nocuje v poli.

Už nám Pánboh pomohou, pomohou,
iným ľuďom nemohou, nemohou.
A vy rečte: O Bože! o Bože!
i vám Pánboh pomuože, pomuože.

Už my domov ideme, ideme,
čo večerať budeme, budeme?
Pečeného káčera, káčera,
to je naša večera, večera.

V nášho pánovom dvore
stojí ruže na stole;
náš pán se v nej preberá,
že van peknú paňú má.

Hotuj, pane, večeru,
dvanác funto pešenu,
hotuj k tomu lyžice,
idú ti domo žnice.

Hotuj, pane, taniäre,
idú domo väzare,
jeden väzar nám zostal,
hlávky bolenie dostal.

Ktorejže dnes, ktorej uvijeme veniec?
Tej, ktorú vyberie najkrajší mládenec.

Komuže dnes, komu dáme niesť zástavu?
Tomu, čo jej podá svoju rúčku pravú.

Ten Ondriš Sláviké, tá Anna Blaheje,
to by bou pekný pár, keby im Pánboh dau!

Páni naši, páni, otvárajte brány,
nesieme vám darík, žencov pekný párik.

Idú ženci z roli, prestierajte stoly,
stoly javorové, obrusy kmentové.^[107]

Našeho pana žnivo
skoro śe dokončilo,
a susedovo žnivo
napoly v poľu shnilo.

Našeho pana žnivo
ceraz śe dokončilo,
a susedovo stojí,
bo śe ho čeladz boji.

Žnivo sme dokonali,
palce sme porezali,
treba nam rentečky,^[109]
pozavijac palečky.

Naša pani nepyšná,
na vrata ku nam vyšla,
Bohu śe pomodlila,
že žnivo dokončila.

Neśeme panu vienok,
a pani podarunok,
panovi do stodoly
a pani do komory.

Buď pochválen Pán Boh náš,
že pomáhau v tento čas,
žítko sožať, poviazať,
do stodoly posvážať.

Nasiau som žítko, nebudem ho žať,
milovau som dievča, nebudem ho brať.

Len si ty, šuhaj, žítko sožni,
len si ty, šuhaj, dievča vezmi!

Len si ty, šuhaj, žítko vymláť,
lenže mne, šuhaj, siaťa navráť!

Povedau si, že ma vezmeš,
keď na poli žítko dožneš.

Už si sožau i poviazau,
ešte si ma predsa nevzau.

Boli by ma zabili
pre dva snopy jariny,
ej, ale som im utiekou,
do hlbokej doliny.

Boli by ma zvečera
pre dva snopy jačmeňa,
ej, boli by ma motykou,
ale som im utiekou.

Počkajte, voliari, pomastia vám väzy,
že pražmu^[111] pálite z tej pátrovej raži.

Tadana, tadana,
zabili Adama,
zabili ho v reži,^[112]
tam Adamko leží.

Sokole, biely vták, ty vysoko lietaš,
či mojho milého tam dade nevídaš?

Vídam ho ja, vídam, v tom širokom poli,
tam smutný sedáva pri čiernom topoli.

Keď moja milenka v poli žítko žala,
ja som išel okolo nej, na mňa zavolala.

Pýtal som sa milej, čo chce se mnou míti,
povedala, že chce v lásce stálej se mnou žiti.

Sadnul som si s milou podľa na chodníček,
sliboval som, že jej budem verný milovníček.

Keď sme na chodníčku sedeti zostali,
dali sme si pár hubiček, aj ruky podali.

Jakživ som ja nebyl v takém potešení,
myslel som si, že ve svete vetší radost není.

Když som od milenky už domov pospíchal,
takto som si celou cestou k mému Bohu vzdychal:

Pomoz, Bože, pomoz, s milou se sebrati,
aby sme my mohli v lásce večne setrvati.

Čo som si vinšoval, čo som sobe žádal,
dostal som to švárné devče, které sem miloval.

Jedna žala tatarečku,^[114] druhá žala proso,
jedna bola v žltých čižmách, druhá bola boso.

Jedna mala hodbáv odev, druhá mala plátno,
jedno bolo cifrovanuo, druhuo dievča švárno.

V zelenej pohánce sedem párov volov,
ostávaj, má milá, s milým Pánom Bohom!

Vyletela prepelička z prosa,
a ja za ňou bežala som bosá.

Idem sa ja mojej mamky spýtať,
či ja mám tu prepeličku chytať.

Chytajže ju, diovka moja, chytaj,
lenže sa jej chvostíka netýkaj!

Šošovička šomre,
poďže diovča ko mne!
Budeme sa milovati,
pokud duša vo mne.

Poďže a pospíchaj,
nuožkami nebúchaj,
aby matka nepočula,
len na prstoch kráčaj!

Akože to, ako sejú mak?
A to tak —
sejú mak.

Bože, nás požehnaj, všecko nám dobruo daj,
daj zdravia a chleba, však nám viac netreba.

Bože, nás požehnaj aj tie naše volky,
čo nám navozily žita do stoduolky.

To lubinské^[116] pole samým trním kvitne,
to moje srdečko na ňom neprivykne.

Ale to turanské samá fijalečka,
to je potešenie mojeho srdečka.

Ej, veru na Dole^[117] krvavé mozole,
kdo robic neumie, na Dole sa dovie.

Dost som ja, Bože moj, robici vedzela,
ešte som sa lepšie na Dole zvedzela.

Nepojdem do žatvy, dost som ja nažala,
dost som ja od drába za rebrá nabrala.^[118]

Kolo, slunko, kolo, buď poledne skoro,
ešte slunko kolej, buď poledne skorej.

Slunatečko moje, postojže mi v miere,
pokel mi sbereme toto pole bielé.

Sedaj, slunko, sedaj, rovenku si hledaj,
kým rovenku najdeš, až načisto zajdeš.

Sedaj, slunko, sedaj, frajera mi hledaj.
„Veru nezasednem, pokul ho nenajdem.“

Keby mi tu bolo moje najmilejšé,
veru by mi bolo srdečko veselšé.

A na temto láne pekný koláč máme,
kto tadeto pojde, každému ho dáme.

Bolí ma malíček, porezala som sa,
na teba, šuhajko, obzerala som sa.

Ej, veru ke koncu, k švárnému mládencu,
a jak bude vdovec, dáme mu odpovedz.

Ej, veru na konec, leží tam mládenec,
prekvitá mu líčko ako z rúže venec.

Veru som ja žala, hlavky nedvíhala,
ešte som, Bože mój, na koze zostala.^[119]

Ostala na koze, prijď, milý, na voze,
na voze kovaném, na koníčku vraném.

Ostala na koze, milý sa jej dívá,
poručeno Bohu, keď ma neožíná.

Ej, veru vinohrad devečkám vymrihlad:
ale ta žatvina devečkám hostina.

Ej, veru požínaj, malá požinečka.^[120]
Čo vyžneš, to mi dáš, moja frajerečka.

Ej, veru žítko žat, nie s deťatom ležať,
keď žítko zožneme, s deťatom lahneme.

Veruže ho žnime, však je dobré žnivo,
aby z neho bolo po peniazi pivo.

Čakaj ma, mamenko, čakaj ma z roboty,
čakaj ma z roboty okolo soboty.