ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, lúčka, lúčka, lúčka zelená,
pásla má milá na nej jelena.

Nebol to jelen, než bola srna,
čakaj me, milá, tri roky zplna.

Ja bych čakala a nedočkala,
ty by si umreu a ja zostala.

Sova na dube žalostne ďube,
Pánboh milý vie, čie diovča bude.

Na hačavských^[35] lúkach dau mi milý dukát,
a ja jemu taliär, žeby mi bou frajer.

Ja som malá, maličká, mám na trávu iti,
kosák sa mi polámau, čože mám robiti?

Mám kováča známeho, puojdem k nemu zrána,
ak mi ho on nakuje, budemže ja rada!

Povedzže mi, Katarenka, povedz,
kterou cestou na trávičku pojdeš?

Tam ja pojdem, milý, do hájička,
tam je pekná, zelená trávička.

Potom pojdem k vašemu včelínu,
máte dobrú, dríčnu^[36] ďatelinu.

Nemáš nad dievčatká Jakuboviančatká,^[37]
keď zore vychodia, už po tráve chodia.

Trávnice,^[38] trávnice, v poli záškodnice,
ale ste do domu dobrie robotnice.

A na moste
tráva roste,
tráva ďatelina,
budeš moja milá,
keď narosteš!

Ona rada,
že je mladá,
nažala trávičky
pre štyri koníčky
z vinohrada.

A na moste
šípok roste,
šípový korenčok,
to bude mládenčok,
keď naroste.

A pod mostom
rybka s chvostom,
chytajže ju, milá,
uvarže ju, milá,
s vínnym octom.

Paterova lúka sama na mňa kuká,
žeby z nej nažala a domov bežala.

Trávička zelená okolo majera,
všecka moja myseľ u muojho frajera.

Trávička zelená, kdeže si sa vzala:
V tom paludzskom^[41] poli sama som sa siala.

Trávička zelená zo zeme sa kole,
nevydám sa nikdy bez otcovej vuole.

Trávička zelená, čos tak omarela?^[42]
Ako by si nikdy zelenou nebola.

Trávička zelená, ktože teba sožne?
Dievčatko chudobné, ktože teba vezme.

Tráva moja, tráva, ty zelená tráva,
mala som frajera, ale ma necháva.

Mala som frajera, to je pravda istá,
ale mi ho vzala tá vodička bystrá.

Trávička zelená kade ja chodievam,
lebo hu ja často slzámi polievam.

Ústa mi spievajú, oči sa mi smejú,
ale od srdiečka slzy sa mi lejú.

Nie preto si spievam, bych veselá bola,
ale preto spievam, bych žiale zabola.^[44]

Žiale moje, žiale, smutné, osiralé,
ako tá rosička na zelenej tráve.

Ešte tú rosičku vetríček oduje,
a mňa zarmúcenú nik nepoľutuje.

Bože muoj, Bože muoj, zarmúcený svet muoj,
každej je veselý, mne je zarmúcený.

Trávička zelená, padla na ňu rosa,
moja frajerečka chodí po nej bosá.

Trávička zelená, na nej je biely kvet,
nenechám ťa, diovča, za všecken šíry svet.

Pekný si, šuhajko, od päty do hlavy,
ver by ťa nedala za výsypok trávy!^[45]

Ani za výsypok, ani za petrenec,^[46]
tys v celej dedine najkrajší mládenec.

Jeden zelen, druhý zelen a tretí petrenec,
žiaden vdovec nemiluje tak ako mládenec.

Na záhumní trávu žala,
palec sebe urezala.
Nečuduj se, šuhaj, tomu,
pridá se to bodaj komu!

Žalo dievča, žalo trávu,
neďaleko Temešváru;^[47]
keď nažalo, poviazalo,
na šuhajka zavolalo:

Šuhaj, šuhaj, s druhej strany,
poď mi dvíhať batoh trávy!
Nech ti dvíha otec, mati,
nechceli ťa za mňa dati.

Ešte ťa len kolíbali,
už ťa za mňa sľubovali,
ešte si len húsky pásla,
už si v mojom srdci rástla.

Žala trávu na medzi,
už Janíček k nej beží.

Čakaj, čakaj, Janíčku,
kým poberiem trávičku.

Puojdeme na prechádzku,
k zelenému hájičku.

Išli okolo žita,
prišla na nich driemota.

Driemotička, driemota,
svalili sa do žita.

Prišiou žítka hospodár:
Čo ty, šelma, tu deláš?

Nekľaj, nekľaj, sedláčku,
zaplatím ti oračku.

My jdeme na prechádzku,
k zelenému hájičku.

Plače diovča po doline,
ej, sobrali ho na zeline.

Keby vedeu, čí to hájnik?
Ej, Kašparovie pán úradník.^[48]

Keby vedeu, čo mu vzali?
Ej, pekný ručník štrikovaný.

Keby vedeu, či bez viny,
ej, zapáliu by dve dediny.

Jeden Prosiek, druhú Belú,
ej, a to všetko pre mú milú.

Prosiek horí, Belá nechce,^[49]
ej, lapili ma pri neveste.

Keby vedeu, kto ma zradiu,
ej, doraz by ho dneska zabiu.

Mám ja lúčku u potuočku v hlbokej doline,
na nej tráva getelina^[50] nikdy nezahyne.

Mám ja kosu nakuvanú, pojdem ráno na ňu,
ona kosí, lebo musí, getelinku drobnú.

Lúčka zelená,
nepokosená,
daj, Bože, rosy,
lúčka se skosí,
zítra do rana.

Pri ďarmotskom^[53] moste,
tam trávička roste,
trávička zelená,
povyše kolená.

Kto ju kosiť bude,
to muoj milý bude!
Kosí ju Janíček,
sivý holubíček.

Kto ju hrabať bude,
to má milá bude!
Hrabe ju Anička,
sivá holubička.

Anička maličká, kde si bola,
že si sa tak všecka urosila?
Bola som v hájičku,
žala som trávičku,
duša moja!

A ja som po tri dni trávu kosil,
ešte som si čižmy neurosil.
A ja som hrabala,
teba som čakala,
duša moja!

Pod horou ovos bujný,
kosí ho šuhaj šumný.
Kosí, kosí, nemá rosy,
a diovča mu vodu nosí.

Kosa je nekovaná,
tu vrštek a tu jama,
predsa kosa dobre kosí,
keď mu diovča vodu nosí.

Keď som išol z Aboňu,^[55]
ej, cez horu zelenú,
stúpil sem tam na skalu,
ej, na skalu červenú.

Pod tou skalou studnička,
v nej studená vodička,
pri nej sedí devečka,
ej, vyplakaná všecka.

Čože plačeš, čo ti je?
Ej, jako nemám plakať,
hle, kázal mi milý muoj,
ej, za sto ruočkov čakať.

Ach, jak čakám, tak čakám,
čakám ešte maličká,
ništ nemuožem dočkati,
ej, sivá holubička.

Ten peterský^[56] cinterín,
je všecok ohradený,
tam v ňom leží milý muoj,
ej, všecok dorúbaný.

Ach, kdeže ho rúbali,
ej, na peterských lúčkach,
mohol sa on nedati,
ej, však mal kosu v rúčkach.

Sená moje, sená, vy zelené sená,
ktoráže mi bude na takto rok žena?

Na vysokej hore diovča seno hrabe,
ja by jej pomáhau, ale nemám hrable.

Na hore, na Gabe^[57] šuhaj seno hrabe,
šla by mu pomáhať keby nie jeho mať.

Na zelenej Dúbrave,^[58]
muoj milý seno hrabe.
Keby bolo s pounoci,
išla by mu pomoci,
ale že je s poludnia,
videli by ma ľudia.

Keď som išla hrabati,
chceu ma milý bozkati,
ale som sa nedala,
nevoľa^[59] ho metala!

Keby som ja mala zo zlata hrabličky,
ver bych prihrabala šuhajka z Bystričky.^[60]

Keby som ja mala hrabličky z ocele,
ver bych prihrabala šuhajka z Gecele.^[61]

Zelená pokrievka, maľovaný hrniec,
za sto zlatých^[62] dievka, za peniaz mládenec!

Ešte mu je i to cena vyvýšená,
niektorý mládenec nestojí chlp sena.

A ty diovča ledačina,
načo ti je kopa sena?
Ej, ja prindem za tu kopu,
prindem večer na sobotu.

Ej, dzevčata, čujece
dze na travu pojdzece,
i ja pojdzem za vami,
nakośim vam otavy.^[64]

Ej, nakośim, nakośim,
na kopečku nanośim,
jak pojdzece do domu,
budzece mac hotovu.

Nažala travy, zelenej otavy,
nechcely ju jesc gazdinino kravy.

Ani gazdinino, ani materino,
da to mily Pan Boh, že budem švegrinou.

Kedz ja puojdu rano kosic,
kto mi budze frištik^[67] nosic?
Prineśe mi mlada žena,
po kolena urośena.

Zaśpivaj, slavičku, na zelenom stromu,
už neśem travičku mojej krave domu.

Kedz ja cebe slucham radosny śpevačku,
hned vecej sily mam k tomuto bremiačku.

Ach, jak slavne śpivaš pri mutnej Ondave,
škoda, že śe skryvaš v rozvitej huščave.

Zaśpivaj ešče raz, zaśpivaj uprimne,
a kedz zemrem, tvoj hlas nech zni na mem hrobe.