ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hora sa puká,
kukačka kuká,
žaby krkajú,
kačky gágajú.

Zakukaj, kukučka
s vysokého bučka:
keľko mi rokov dáš,
kým puojdem na sobáš?

Kukulienka kuká, až sa hora puká,
čakaj ma, má milá, u krivého buka.

Háje, milé háje, vy zelené háje,
kdeže je ten šuhaj, čo mi dobre praje?

Keď si ja i spievam, predsa plakať musím,
jaknáhle si v srdci na neho pomyslím.

O háju, o háju, ty zelený háju,
brat sa mi oženiu, sestru nehau v žiaľu.

Hájičku, hájičok,
zelený hájičok,
ktože teba rozveselí,
keď tie vtáčke vyletely.

Išlo dievča do hájička, tam poblúdilo,
na švárneho šuhajíčka tam natrafilo.

Čo tu robíš, má panenko, v tomto hájičku?
Hledám si ja potešenie mému srdečku.

Videu som dievčatko po háji zelenom,
čo mu tiekly slzy po líčku červenom.

Žalostno plakala i lomila ruce,
nemohla ukrotiť svoje smutné srdce:

Stratila som poklad od srdiečka mého,
ako tá hrdlička, čo stratí milého.

Keď sa jej chce piti, letí na studničku,
strepoce krídlami, zamúti vodičku.

Nechoď, chlapče, do hájička,
uštipne ťa jašterička,
uštipne ťa v tvoje nohy,
nikdy sa ti nevyhojí!

Ja do hory nepuojdem,
drevo rúbať nebudem,
drevo by ma zabilo,
čo by diovča robilo?

Sekerečku tupú mám,
frajerečku bystrú mám,
frajerečka neverí,
ani otcu, materi.

Hora, hora jasenová,
pekná Marka súsedova.
Keď je pekná, nechže bude,
však sa jej to nezabudne.

Hora, hora, vysoká si,
moja milá, ďaleko si;
hora, hora, snížiže sa,
moja milá, sblížiže sa!

Ubočie, ubočie, zelené ubočie,
s kterejže mi strany milá zašteboce?

Čože sa beleje v uboči zelenej?
Čo by sa belelo? Moje potešenie.

Horička zelená, dal bych ťa pozlátiť,
keby si mi chcela frajerečku vrátiť.

Horela, horela hora javorová.
Ktože ju zapáliu? Frajerečka moja.

Hora moja, hora, kto ma do nej volá?
Volá ma vo troje potešenie moje.

Hora moja, hora, kto ma do nej volá?
Volá ma Janíčko, že mi dá jabĺčko.

Na zvolenskej bráne tri retiazky visia,
varuj sa, šuhajko, že ťa neobesia.

Keď ma obesíte, obeste ma v hájku,
kde švárne panenky chodia na fialku.

Bola som v hájičku na žalude,
vzali mi plachtičku, nech tam bude!

Ja som sa nazdala, že bol hájnik,
ono to bol z mesta pán úradník.

Huby moje, huby, vy daromné huby,
načože vás sbieram, šuhaj vás neľúbi.

Radšej si nasbieram jahuod ešte dneska,
keď muoj milý príde, za každú ma bozká.

Dudy moje, dudy, frajer mi je chudý,
však ja ho vypasiem, keď budú jahody.

Keď mi na um prídu milenkého sľuby,
dobre mi nerastú na mej hlave huby.

Šuhajove sľuby ako zhnité huby,
u diovčatka reči, ako na to svedčí.

Má milá, premilá, poďme na maliny,
budeme sa dívať s vršku do doliny.

S vršku do doliny na zelenú lúčku,
horce zaplakala, podala mu rúčku.

Slniečko zachodí za háj kalinový,
zimná rosa padá na list javorový.

V tisovskej doline, v turianskom úbočí,
teraz si, má milá, pozerajme v oči!

Mládenec na jednej stráni:
Hora, hora, lesy,
povedz, diovča, čie si?

Dievča na druhej stráni:
Povedala by som,
sama neviem, čia som.

Dievča:
Hojže, šuhaj, dve doliny,
lepšie diovča než maliny!
Na maliny slnko svieti,
a na diovča krása letí.

Mládenec:
Hojže, diovča samopašnuo,
čos hľadalo, to si našlo!
Hľadalo si šuhajíčka,
čierne oči, biele líčka.

Mládenec:
Horička zelená, zelenaj sa,
vydávaj sa, diovča, vydávaj sa!

Dievča:
Vydávať sa budem,
za teba nepuojdem,
nenazdaj sa!

Horička zelená, zelenaj sa,
ožeň sa, šuhajko, ožeňže sa!

Mládenec:
Ženiti sa budem,
teba si nevezmem,
nenazdaj sa!