Mrzutá

Šla do rodného mesta ako na popravisko a ustavičnými vzdychmi a slzami. Lebo ako sa tam ukázať? Ako prísť na oči sestre, ktorá jej predchytila muža, a švagrovi, ktorý ňou pohŕdol? Jej nezriadená ctižiadosť vzpierala sa proti tomu nanajvýš, a predsa len ísť musela. Nutnosť bola nezbytná.

Plná, ako vždy, podivínskych myšlienok a temer neprítomná duchom, poslala voz a kone z Prešova nazpät a šla potom do Sabinova pešky, dobre zahalená, aby ju nikto nepoznal. Cestu si odmerala tak, aby prišla v noci. „Vo dne,“ myslela si, „ukazovali by ľudia na mňa prstom. Hľa, ako zostarla! Hľa, ako je pokorená! Nemá nikde miesta, stará panna, i lekárnik ju odohnal.“ Takéto reči ako by bola počula a hrozila sa ich ako smrti. Preto chcela prísť domov v noci, i tak sa stalo.

Vojdúc do otcovského domu, kde prebývala sestra s mužom, aj chcela, aj nechcela vojsť. K onomu doháňala ju železná nutnosť: proti tomuto sa vzpierala jej hrdosť. Šla ako bez seba. Už mala dlaň na rukoväti zámky a zase cúvla. Naposledok sa rozhodla, že sa rozhodne zajtra. Zatiaľ chcela vyliezť na chliev.

Od toho však upustila, keď jej prišla na myseľ obilná truhla v komore. „Tam bude najlepšie pomeškať,“ myslela si, „až sa rozhodnem, čo by som mala robiť.“ Pristúpila teda na prstoch k oknu.

Lež nebolo jej súdené dokončiť dobrodružný život tam, kde ho začala, v obilnej truhle. Keď siahla k oknu, chopily ju odzadku dve mužské ramená: „Tu si, vtáčik!“

Boly to ramená hlásnika, ktorý sa díval samotný na celé jej prechádzanie po dvore a habkanie a bol tej mienky, že sa zase dobýva zlodej do Fialkovičovie domu. Jeho tovariš búchal na dvere, oznamujúc chytenie zlodeja.

Sestra i švagor spraskli s úžasom ruky, keď hlásnici voviedli do izby Mrzutú.