ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre Mrzutú bola to hromová rana, ktorá ju srazila až do prachu. Darmo ju tešily matka, sestra, vzdychala bez prestania. Kedykoľvek prišiel do domu pernikár, schovala sa a nikdy mu viac neprišla pred oči. Sestre, chystajúcej sa na svadbu, pomáhaly šiť priateľky, Mrzutá ani ihlou nepichla. Čo bolo už prichystané pre ňu, z toho božechráň dačo sestre prenechať; a keď sa jej nové veci kupovaly, Mrzutá sa zlostila. Každý deň bola v dome sodoma.

Matka a sestra pomýšľaly s úzkosťou na svadobné veselie. Bály sa, že Mrzutá im urobí hanbu pred všetkými hosťmi. Toto obávanie bolo však márne. Mrzutá ešte pred svadobným dňom zmizla. Vypytovali sa na ňu u všetkých susedov a známych, hľadali ju doma po všetkých kútoch, či sa neutiahla dakam podľa svojho zvyku, ale nikde nič. Hádali všeličo, ešte i to, či neskočila v zúfalstve do Torysy?

Ale Mrzutá si pekne čušala v komore vo velikej doštenej truhle na zrno a bolo jej v tejto prázdnej nádobe dobre. V noci zdvihla vrchnák, vyliezla, vytiahla, čo sa jej najviac ľúbilo z koláčov a jednu pečenú kačicu. Divili sa potom ráno, kam sa to podelo. Vinu niesla mačka a dostala i výprask, hoci nemohli pochopiť, že ani kosti sa nenašly a že toľko mohla požrať.

Kajúcnica v obilnej truhle mala veliký duševný pôžitok, keď počula matkino a sestrino bedákanie, kam sa im podela.

„Narobila som im starostí!“ myslela si so sladkým pocitom.

Tam sedela i vtedy, keď sestra prisahala s pernikárom pri oltári a božechráň, aby sa jej modlitba bola pri nich vyplnila. Sedela i potom, keď dom šumel svadobným veselím, ale to bol pre ňu súdny deň. Bola by sa sama seba zľakla, keby bola mala zrkadlo, tak sa zaškaredila, tak zatínala zuby, keď počula spev, veselý hovor, štrngot pohárov, cengot tanierov, hudbu, búchanie dverami. Jej to všetko znelo v ušiach tak, ako keby odsúdenec počul kata meč brúsiť. Trápila ju i myšlienka, že sa hostia budú vypytovať na ňu a čo matka povie. Ale už darmo, len čušala ako tatársky uprchlík, skrytý pred mečom. Odľahlo jej až v noci, keď sa celá svadobná spoločnosť spolu s mladoženáčmi vypratala.

Keď sa lomoz a vrava v dome úplne utíšily, keď myslela, že už všetci usnuli, aj utrmácaná a užialená matka, sobrala sa, zdvihla vrchnák, vyliezla zo skrýše, otvorila potichu dvere, vliezla po prstoch do izby a vyňala zo skrine svoje peniaze a najpotrebnejšie šatstvo. Už mala všetko zaviazané v nôške, keď matka precitla.

„Zlodej, zlodej!“ urobila krik. Čeľaď sa vzbúri, matka rozožne rýchle sviecu. Ale Mrzutá bola na to prihotovená. Náhle sa strhla trma-vrma, ona fuk nazpät do komory a oknom von s uzlíkom. Čeľaď hnala sa síce za zlodejom až za humná, ale nič naplat.

Noc bola tmavá, zlodej uvrzol.

Druhého dňa bolo plno rečí v meste, že Fialkovičovie vdovu okradli. Drábi hľadali stopy ukradnutých vecí, matka lomila rukami nad úbytkom v skrini a hádala na toho i onoho, bo všetko ukazovalo na to, že zlodej bol v dome dobre známy.