ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrzutej prišlo vhod, že v neďalekom Bielom Jazere dali pod ňu voz. Sila ju opúšťala. Bola by popri koňovi, v ťažkej huni, nakoniec sklesla.

V Debrecíne vzbudil jej príchod veliký povyk a všeobecný shon. Zpráva, že zajatého Marcipána vezú, preletela mestom ako blesk a hneď skočilo všetko na nohy a ponáhľalo sa hľadieť na povestného zbojníka. Zvedaví diváci tak obkľúčili na námestí voz, že ani hnúť ďalej.

Mrzutá vtisla klobúk na oči a zaškaredila sa mordiálne. Diváci preto pokladali jej obličaj za dôstojný pre pravého zbojníka. Že bajúzy pod nosom nemá, to pre huňu ani nespozorovali.

Kým oni vynášali o nej rozličné úsudky, premietala Mrzutá v mysli, ako a komu sa sveriť? Lebo sa ostýchala narobiť ostudu bratovi lekárnikovi.

Chcela práve osloviť pandúrov, aby zavolali mestského kapitána, že mu má sveriť čosi dôležitého, keď povstal za tlupou krik, že druhou cestou vezú pandúri iného Marcipána v ženských šatách.

Teraz nastal ešte väčší shon, vrava. Zvedavosť dosiahla najvyšší stupeň. Zástup sa množil, hluk vzmáhal. Každý chcel vedieť, ktorý je pravý Marcipán, či ten v mužských, či onen v ženských šatách.

Kričali: „Postaviť ich tvárou v tvár!“

To uznal za potrebné a slušné i pribehnuvší mestský kapitán.

Marcipáni, sosadení s vozov, hľadeli s nemým hnevom jeden na druhého, diváci hádali. Jeden súdil tak, druhý inak, až sa ozvala hnevivo Mrzutá: „Daj mi môj oblek a vezmi si svoj!“

Počul to i medzi divákmi prítomný lekárnik Fialkovič. Sestra mu síce neprišla na myseľ, ani by ju nebol poznal, lebo ju nevidel od ôsmich rokov: ale v hlase Mrzutej, hoci sa ponášal na mužský, predsa len poznal hlas ženský, aj tvár sa mu zdala ženskou. Čo viac, výslovnosť pri prenesených slovách nebola maďarská. „Čo to?“ pomyslel si a pristúpiac bližšie, oslovil Mrzutú po slovensky.

Tu vyšlo tajomstvo najavo. Brat našiel sestru, sestra brata, pravda, v okolnostiach mrzutých. Stydel sa jeden i druhý, že takéto bolo ich stretnutie. Výhodou pri tom pre obidvoch bolo to, že prítomní nerozumeli ich reč.

To umožnilo zakryť ostudu. Mrzutá nepovedala, kto je, brat pustil zprávu, že dievča na druhý deň odišlo. Až po ďalšom čase vypustil ju z úkrytu a priznal sa k nej ako k sestre. O tom už vtedy nikto nemal tušenia, že ona bola Marcipánom.