ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To jej ukázalo, aké nebezpečné je dievčaťu samotnému putovať. Aby ju viac podobné nešťastie nestretlo, kúpila si za ostatné peniaze na trhu staré šaty jedného študenta. Preobliekla sa vo vozárni, vzala svoje šaty do uzlíka a uháňa pešky na Dolnú zem, vydávajúc sa za toho, čie šaty mala na sebe, za študenta.

I slušalo jej to, bol z nej poriadny študentík. Pretváranie jej usnadňoval i jej hlas, ponášajúci sa na mužský. Pri tom všetkom prišla skoro do nebezpečenstva prezradiť sa. Vietor jej strhol s hlavy klobúk, keď šibala peši hradskou cestou so sedliakmi. Vysypaly sa jej pritom vlasy.

„Čo to za študenta?“ krútili sedliaci hlavami.

Ale Mrzutá sa vynašla.

„Nedivte sa mojím vlasom,“ riekla, „to je teraz móda.“

A sedliaci sa uspokojili, pripovedajúc si, že teraz páni všeličo vymýšľajú, svet čím hore tým dolu obracajú.

„Videl si ich,“ riekol jeden, „že už chodia po meste v ženských šatkách ako dáke neviestky.“

„Ešte i tí popi,“ prisvedčil druhý. „Zavinie plecia do ženskej šatky a tak ide, šuštiac hodvábnou reverendou, po ulici.“

„Už to ozaj teraz prevrátený svet,“ vzdychali iní. „Muži lezú do ženského rúcha a ženské chodia v mužských beťárskych klobúčikoch.“

„Ba i gate už nosia,“ dodala jedna žena. „Čoskoro odvrhnú kitle a budú nosiť nohavice.“

„Miesto toho,“ zasmiala sa druhá, „pochytia naše kitle mužskí a bude — prevrat úplný.“

K takýmto rečiam zavdaly sedliakom príležitosť Nánkine vlasy.

Táto počala o pár hodín ustávať. Zaradovala sa teda veľmi, keď ju jeden pán z Tále pozval k sebe na vozík. Ale tu prišla pri svojom pretvarovaní do velikej nesnádze. Vypytoval sa jej kdečo o učbároch, o študentoch, o prednáškach, čo mohlo odpovedať na jeho otázky dievča? Potom počal hovoriť a mudrovať o veciach krajinských, záležitostiach politických. Mrzutá sa len začervenala a mlčala, lebo výchova jej bola obmedzená a nečítala nič, ani noviny, ani romány, ako činievajú vzdelanejšie paničky terajšieho sveta. Počal hovoriť latinsky; Mrzutá len sklopila oči, zapýrená a celkom zmätená. Naposledy riekol: „Čo ste vy teda za študenta? Maďarčinu len lámete, latinsky vcele nerozumiete. Ako sa teda učíte?“ chopil ju za ruku a pozrel jej tázavo v oči.

Mrzutá bola na kraji so svojím pretvarovaním. Videla, že jej študentstvo sa nijako ďalej udržať nemôže. Čože teda? Riekla, že si chcela dodať vážnosti, popýšiť sa dačím vyšším, odprosila za malú lož a vydávala sa za krajčírskeho tovariša. Lebo k svojmu pohlaviu sa priznať pokladala za nebezpečné.

Pán to vzal za pravdu a pripojil k tomu hneď ponúknutie, primerané novej lži.

„Dobre,“ smial sa, „že sme sa stretli. Nakúpil som práve v Košiciach látky pre manželku a dietky. Musíte prísť ku mne a ušiť mi to doma. Ja beztoho nerád sverujem látku krajčírom, bo sú milovníkmi obstrihávania. Či nie je pravda?“ smial sa, chytiac Mrzutú za ruku.

Táto zase bola v úzkosti. Vyhovárala sa, že na svoju ruku ešte nikdy nepracovala a že sa bojí, že by neurobila radosť očakávaniu, látku pokazila.

„A veď to nie sú dáke drahé veci,“ namietol pán. „Už to my zariadime. Moja pani tiež sa v tom trochu vyzná, spolu to vy dokážete. Bude jej veľmi milé, že som s látkou priviezol hneď i krajčíra.“

Pri takom naliehaní ďalej odporovať pokladala Mrzutá za nebezpečné. Siahla teda zase k novej lži, ako to už býva, že každá lož plodí množstvo lží. Sľúbila sväto, že príde do jeho domu v Táli len čo si pokoná v Tokaji istú veľmi súrnu a neodkladnú záležitosť.