ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým pravý zlodej, ktorý sám seba okradol, Nánka Fialkovičovie, viezla sa na dostavníku z Prešova do Košíc, majúc za cieľ Debrecín, kde bol jej starší brat lekárnikom.

Sedela vo voze, krytom so všetkých strán, medzi dvoma židmi, voči jednej obstarnej panej. Táto jej veľmi bedlive hľadela do tvári, židia dvorili, lichotili, tisli sa dotierave k nej; lenže ju nijako nemohli rozveseliť, zo zadumanosti vytrhnúť.

Aká bola ich židovská zdvorilosť, poznala už v Košiciach, bo keď židia soskočili ešte na predmestí a spešne zmizli, poďakujúc sa „za milú a užitočnú spoločnosť“, zamyslená Nánka spozorovala, že má ručnú kapsu prerezanú a prázdnu. Dala sa do srdečného plaču, lebo tam mala peniaze, len dačo málo za ňadrami.

„Ha, tí cesnakoví páni, tí šibali, tí oklamcovia celého sveta!“ horlila pani a hladkala pritom plačúcu Mrzutú. „Ale nič za to,“ tešila ju. „Boh neopustí.“ Ba potešila ju i skutkom. Aby v hostinci, kde tiež pokrstení židia sdierajú, nemusela troviť, pozvala ju na noc k sebe.

Mrzutá až ruku bozkala dobrej, milosrdnej panej od vďačnosti a rada prijala láskavé ponúknutie, šla za ňou, rozmýšľajúc o dobrote košických ľudí.

Pani jej vykázala zvláštnu, čistým nábytkom opatrenú chyžu v zadnej časti dvora. Ta jej poslala po slúžke veľmi dobrú večeru spolu so sklenkou výborného starého vína.

„Ach, čo to za dobrá pani!“ riekla jej Mrzutá, keď prišla znovu po nádoby. „Dávam jej ruky bozkávať. Neviem, kde nájdem slová na vyjadrenie svojej vďačnosti. Boh nech jej sám odplatí.“

„No, no, no,“ riekla zadivená dievka, „len dajte pozor, panička, aby ste neobstáli ako dve dievčatá pred vami. Ležia obe v nemocnici, z jednej odrezávajú kus po kuse hnijúce mäso.“

„Čo mi to hovoríš? Aké dievčatá?“ vyvalila oči a tázala sa s podivením Mrzutá.

„Nuž veď viete, načo ste prišli,“ odvetila dievka a odbehla so smiechom.

Mrzutá z toho poznala, v čom je vec a zhrozila sa náramne, že sa neočakávane ocitla u kupliarky. Lebo na dáky nečestný bujný život nikdy ani nepomyslela. S ošklivosťou počúvala o takých osobách, ktoré sa stávajú predajným tovarom pre rozpustilých bujdošov. A ona by bola teraz sama pošla na ich stopy? Ona, ktorá toľko dala na česť, ktorú bohabojná matka počestne vychovala. Umienila si pevne, že hneď včasráno utečie a ak by sa za ten čas dačo zomlelo, že na žiaden prípad na žiadnu nehodnosť neprivolí.

To však ju desilo, že izba bola ďaleko v úzadí dvora. „Kto tu počuje môj krik?“ myslela si. Uznala teda za dobré ozbrojiť sa proti možným nástrahám. Keď zočila vo svojej chyži celý mužský odev, zamenila ho so svojím. Obliekla si nohavice, kabát, obula čižmy s ostrohami a postavila na hlavu komprd, ktorý beťári nazývajú klobúkom.

Takto ju našiel pán v atile, ktorý čoskoro potom vstúpil. Mrzutá sa k nemu obrátila zadkom a on cúvol, mysliac, že ho ktosi predišiel. Kupliarky sa tázal, či nemá iné dievča? A keď táto odpovedala, že na ten čas nie, odišiel.

Kupliarka sa zľakla. Bola práve v Prešove hľadať dievčatá, nenašla žiadne. Mrzutú považovala za zvláštne božie nadelenie a chcela ju bez predbežnej smluvy skutkom uviesť do živnosti. Myslela, že jej návštevníci s tvárou dievčaťa môžu byť spokojní. Keď teda pán odišiel, zľakla sa, že pochytila tovar neodbytný a bežala sama k Mrzutej.

Hej, bolože by jej dobre padlo strhať s nej tie mužské šaty a vrepiť sa jej do pačesov! Ale premohla sa. Pochválila paničku, že by jej naozaj slušaly mužské šaty: svliecť však ich musela, bo že ich potrebuje.

Mrzutá, zbavená tejto zbrane, ohliadala sa po inej, rátajúc na novú návštevu. A čo? Strach je vynaliezavý. Vytiahla z postele slamník, vyhádzala z neho slamu a šmyk, sama vliezla v kúte za pecou doň. Pretože ho narovnala a vrch držala shrnutý rukami nad hlavou, vyzeralo to ako veliké naplnené vrece.

Preto keď sa dostavil vojenský dôstojník, tresol dverami s kliatbou a riekol kupliarke, že ho viac vo svojom dome neuvidí.

Táto pribehne zase podívať sa, čo sa stalo.

„S tou vcele nič,“ pomyslela si rozhnevaná. „Ale čo jej zrobiť? Nanosiť sa jej do vlasov, vystrčiť ju v noci na ulicu bola by malá pomsta.“ Vytiahne teda z obliečky šnúrku, zaviaže kačku slamníka nad hlavou dievčaťa, nič nerieknúc, a tresk dverami za sebou.

Úbohá Nánka nemohla sa ani hnúť s miesta, ani sadnúť, ani ľahnúť a len toľko, že sa nezadusila. Až na svite vypustila ju dievka z väzenia, proti ktorému jej prebývanie v obilnici bolo rajom.