ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrzutá mala strašné sny za tých pár hodín, čo si pospala na tvrdej lavici. Stíhaná sa schovávala a všade ju našli. Na svite poďakovala sa za nocľah a hybaj ďalej k Bielemu Jazeru.

Šla ako na smrť. Desily ju zasmušilé maďarské tváre. Vždy, keď stretla jedného z týchto rozširovateľov osvety, myslela na poslednú hodinku. Bála sa zvlášť zamastených voliarov, koniarov, sviniarov, ovčiarov a kraviarov, lebo nikdy predtým nevidela takú bohapustú divočinu, a sotva sa kde inde nachádza ako v Chive a Buchare.^[2]

Úzkosť jej rozmnožovalo i to, že nevedela, či neblúdi. Cesty sú tu len slabé čiary v piesku a tieto sa často rozchádzajú. Volila naslepo jednu z nich.

Otázať sa nebolo koho, až keď ju dohonil na vozíku maďarský sedliak. A tento ju zle potešil.

„Kde ste sa tu zatúlali?“ riekol jej. „Ale nič si z toho nerobte,“ dodal. „Sadnite na voz, odveziem vás na môj salaš a odtiaľ vám ukážem cestu.“

Mrzutá sa zhrozila ponúknutia Maďarovho, ktorý aj v najväčšej spare mal na pleciach svoju zamastenú koženú bundu.

„V svojom osamelom dome na púšti,“ myslela si, „môže urobiť so mnou, čo živo chce. Ale čože? Má blúdiť samotná po neprehľadnom mori piesku, kde ju i divý statok o život pripraviť môže? Tu oheň, tam voda. A konečne i tu by mohol Maďar urobiť s ňou, čo chce, ak je planý človek. Poručeno teda bohu.“ Sadla na voz.

Tu pokrútil Maďar hlavou, obrátiac sa napoly k nej: „Ako ste sa odvážili v tieto kraje, pani, a to samotná?“

V Mrzutej strepotalo srdce. Sotva vypravila zo seba: „Prečo?“

„Preto,“ desil ju Maďar, „že práve teraz sa tu potuluje zbojnícka spoločnosť Marcipánova. Viem, že ste o ňom počuli. Ani sa nenazdáte, keď vyrastie pred vami náhle z piesku.“

Mrzutá div strachom nezhynula. Ale nie tak zbojníkov sa bála ako gazdu, ktorý ju viezol a ktorý v svojej bunde, v širočizných gatiskách, so svojou osmahlou tvárou a akýmsi vzdorným pohľadom vyzeral strašne. Počítala s úzkosťou okamženie, kedy sa oborí na ňu.

Priviezol ju však počestne až do svojho osamelého domu na púšti, ale tam pocítila novú úzkosť.

„Teraz som vo ľvej jame“, pomyslela si a vzdychla.

Novou bázňou naplnila ju Maďarova žena. Vyšla z pitvora k vozíku s akýmsi tajomstvom na tvári aj v posunkoch. Mrzutá myslela, že to platí jej, ale skoro poznala, že dačo iné je vo veci, bo začula, keď Maďarka šepla mužovi: „Marcipán je u nás.“

Maďar mrdol bajúzmi, Mrzutá zbledla. Strach pred gazdom ustúpil väčšiemu pred povestným zbojníkom. Doteraz ju trápilo len hrozné podozrenie, teraz prišla hroznejšia skutočnosť. Nastávala noc a ona pod jedným krovom s postrachom celého okolia.

Marcipán však bol nateraz sám plný strachu. Mnohých z jeho spoločníkov už chytili pandúri,^[3] on sám to čakal každým okamžením. Ukrýval sa ako honená zver. Nepočínal si teraz ani pánovito ani ošemetne. Sedel mlčky za stolom pri okne, opretý o ručnicu, často načúval a vyzeral von. Pred ním ležaly dve nabité pištole.

Po večeri, pri ktorej zjedli celú ovcu, smaženú v kotle, vyšiel Marcipán von, ľahol si na podstenie, položil si pištole pod hlavu. Ručnicu držal i spiac v ruke, ak to bol sen. Lebo sa vždy strhol, pozdvihol hlavu, počúval, keď zabrechali veličizní dvoroví psi. Ich desný štekot počúvala Mrzutá v chyži na slame.

Ráno vstala veľmi včas a tázala sa, čo je dlžna.

„Dobré slovo,“ odpovedal gazda. „Boh vás sprevádzaj.“

Chcel jej ešte dať kus chleba a slaniny na cestu, ale vtom vstúpil Marcipán. Gazdovi prial dobrý deň, k Mrzutej sa obrátil so slovami: „My si vymeníme odev.“

„Ako poručíte,“ odpovedala Mrzutá. Odporovať sa neodvážila, ba bolo jej to po vôli. Pomyslela si, že v mužskom maďarskom obleku bude bezpečnejšia.

Výmena sa hneď uskutočnila. Marcipán si oholil fúzy a prestrojil sa za ženskú. Mrzutá vzala jeho široké gate, huňu, klobúk a v tomto ťažkom rúchu vyšla zo salaša. Gazda jej ukázal nie cestu, bo nebolo žiadnej, ale smer, ktorým mala kráčať, až uzrie bielojazerskú vežu, ktorá ju potom bezpečne povedie.

Brodila teda po piesku ukázaným smerom, až konečne uzrela veže. Zaradovala sa mysliac, že hneď tam bude. Ale v tom sa mýlila. Na tom pieskovom mori vidno vežu i na štyri míle. Zdá sa ti vždy blízkou a vždy je ďaleká, ako čo by utekala pred tebou. Tak sa vodilo i Mrzutej. Šla, šla a veža bola vždy jednako vzdialená. Pot sa jej lial s čela, jazyk div že nezhorel žízňou. Lebo spara bola veliká a chôdza po piesku, do ktorého noha viazne ako do snehu, je príliž obťažná.

Zrýchlila teda kroky, keď uvidela studňu s váhom a vedrom. Chopí dychtivo visiacu týku,^[4] vytiahne, ale fuj! Vodu úplne pokrývajú hnusné žaby. Vykydne ich, váži znovu, zase žaby, a tak i tretí raz.

„To je neprebraná baňa na žaby,“ zamumlala sama pre seba, odstrčila nevrle týku s vedrom a chcela ísť ďalej.

Vtom ale zočí dvoch jazdcov blížiacich sa k nej. Na chvíľu obďaleč zastanú, hovoria spolu, ukazujú prstom, potom popchnú kone a pádia cvalom s namierenými ručnicami a s krikom: „Vzdaj sa!“

Mrzutá hneď uhádla, že sú to pandúri a že ju majú za Marcipána, ale ich nevytrhla ani slovom z omylu, ani sa nebránila, keď ju viazali. Považovala to po trpkých skúsenostiach za šťastnú náhodu. Pomyslela si, že ju nikto tak bezpečne do Debrecína nedoprevadí ako práve pandúri.

Títo nemohli dobyť na nej slovo. Darmo sa tázali domnelého zbojníka, kam podel svoju zbraň? Kde sa oholil? Kde sú jeho tovariši? Zbojník len klobúk vtlačil hlboko na oči a zahalil si tvár do hune.

„Pajtáš!“^[5] poklopal ho jeden z pandúrov po pleci, „tvár máš síce zbojnícku, ale tvoje chovanie je zbabelé. Nemyslel som, že Marcipán je tak krotký baránok a divím na, že takáto baba mohla naplniť strachom celé okolie.“