ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri verbunkošoch sa Mrzutá odela do ženských šiat a mužské nechala tam pri úteku. Nebola by ich však i bez toho viac vzala na seba, keď jej tak zle poslúžily. Nevedela, úbohá, že nešťastie teraz letí za jej pohlavím a oblekom.

Brodila samotná po piesku a prachu pri hudbe nespočetných svrčkov a kobyliek k Nireďháze, keď ju dohonil na vozíku tamojší mäsiar. Zľutoval sa nad úbohou, vzal ju na vozík, posadil vedľa seba, rozprával sa s ňou láskavo.

Mrzutá, vidiac jeho dobrotu, vytúžila sa mu dôverne, s plačom. Povedala mu, že jej peniaze židia ukradli, že sa nachádza v krajnej núdzi a prosila ho, keď sa blížili k Nireďháze, o nocľah. „Z celej duše rád by som vám to urobil,“ chytil sa bruchatý mäsiar dlaňami za tlsté stehná, „ale nesmiem, nemôžem pre zlostnú, žiarlivú ženu. Narobila by veliký krik, že som si priviezol neviestku a vybila by vás z domu s hanbou.“

„Ja by som prenocovala kdekoľvek,“ utrela si slzy Mrzutá, „napríklad, na humne.“

„Dobre, keď s tým vezmete za vďak,“ prisvedčil láskavo mäsiar a rozmýšľal, ako by mohol dopraviť úbohú na humno tajne.

Obďaleč svojho domu privolal k vozíku chlapca, ktorého náhodou zazrel.

„Znáš ma, chlapče?“

„Ako by nie? Mäsiar Jastrab.“

„A moje humo?“

„Tam, hľa!“ ukázal chlapec.

„Dobre, syn môj,“ vtisol mu mäsiar pár krajciarov do ruky. „Odveď teda túto paničku do môjho humna, tadeto odzadu.“

Chlapec poskakoval s radosťou. Mrzutá šla za ním so sklonenou hlavou a trepotajúcim srdcom. Ako by nie? Šla sa oddať do moci človeka, o ktorom nevedela, či je tak poctivý, ako sa vidí, či tiež je taký oplan, akých už poznala. Na mäsiarku ani nemyslela, lež bála sa mäsiara.

Tento vtiahol do dvora. Keď nenašiel doma ženu, bol tomu rád. Myslel, že bezpečne bude môcť vpustiť do humna a súčasne trochu aj občerstviť úbohú pocestnú.

Prv však, než by to bol stihol urobiť, žena tu, a to akási rárožná. Bolo vidno, že jej sedí čosi na nose. Hovorila cez zuby, pozerala na muža s podozrením. Striehnúc za každým jeho krokom, dobre videla, keď vzal kľúč od humna, odvalil kus slaniny a pol chleba.

Zlostný smiech preletoval pritom po jej rumenných perách. Lebo vedela, čo sa deje. Bola totiž náhodou v dome, pri ktorom mäsiar zastal, a videla oknom, že prišiel s akousi paničkou a že ju posiela s chlapcom do humna. Pomyslela si teda to najhoršie a keď mäsiar niesol chlieb a slaninu na humno, bola si istá, že už raz neverného capa pristihne pri skutku.

Keď tento vpustil a zaopatril pocestnú, odišiel z domu; manželka však svolala susedy a poď s nimi útokom na humno.

Mrzutá sa zľakla, keď uzrela škárou ženský pluk. Odhodila teda i chlieb i slaninu a vryla sa do slamy.

Ženy sa daly do hlasitého smiechu, keď nenašly v humne nikoho, ale prchlivá mäsiarova žena tekala sem tam.

„Tu musí byť tá kľampa, tu musí byť!“ pochytila železné vidly, vskočí do záčinu a pichá rad radom do slamy.

„Tu si, kľampa? Čakaj, ja ťa nájdem, ozveš sa ty.“ I ozval sa skutočne bolestný výkrik Mrzutej, ranenej do stehna.

„Nepovedám, že tu musí byť?“ odhodila mäsiarka vidly, vrhla sa ako tigrica na nešťastnú a vliekla ju na dvor s nadávaním najpotupnejších mien.

Ženy vrešťaly: „Ostrihať ju, namazať jej hlavu kolomažou, priviazať ju nahú k vrátam!“ a čo ktorá mohla primerané priestupku vymyslieť.

Zle by boly naložily s úbohou, ktorá už len mlčala ako baránok, keby nebol v príhodný čas priskočil mäsiar a neobrátil vec v opak. Rozvzteklený, že zlostná ježibaba vykladá si jeho dobrý skutok ako zločin a robí ostudu, zbil ju krížom krážom palicou tak, že každá rana nechala za sebou klobásu.

Mrzutá v tom zmätku uskočila a prenocovala potom u hlásnika, ktorý ju našiel v noci na ulici a zaviedol z milosrdenstva do svojho príbytku.