ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všeličo dopovedaly starostlivé ženské jazýčky mladému pernikárovi v slobodnom a kráľovskom meste Sabinove, keď stál v oddavkách s pannou Nánkou Fialkovičovie, ktorú však zlí ľudia prezvali Mrzutou a tak ju i my chceme od počiatku nazývať. Veľmi mnohé klebetnice desily oddanca nevľúdnou, jedovatou, zlostnou povahou dievčaťa a veštily mu zlé, nešťastné manželstvo.

„Tá,“ hovorily, „nikdy vám nezaloží blahú domácnosť, s ňou žiadnych radostí nezažijete, bo to je od narodenia celý borsuk, vretenica, ropucha.“ Ale pernikár si spomenul, že to pri oddavkách vždy tak býva, preto nepočúval na žiadne klebety a už bol i deň na svadbu ustanovený, keď nepatrná príhoda všetko zmenila a zapríčinila v rodine úplný prevrat.

Stalo sa totiž, že pes si nezbedne v chyži počínal, smrad zapríčinil, na ľudí sa vzpínal, na pohovku liezol. Museli ho opätne vyháňať. Mladšia sestra to robila s krotkým dohováraním a smiechom, Mrzutá ale so srdmi. Zaškaredila sa, kopala do psa, nadávala mu. To padlo pernikárovi do očú, a čo žiadne ženské klebety vykonať nemohly, vykonalo zachádzanie so psom. „Ej, to je predsa zlostná akási ježibaba,“ pomyslel si, „reči o nej nie sú márne, s takou osobou svoj život nespletiem.“

Dobre sa v ten deň modlil. Mrzutá bola skutočne nadmieru jedovatá, lenže to skrývaly jej starostlivá ovdovelá matka a dobrosrdečná sestra. Jej povaha bola na nevystátie. Neukázala nikdy veselú tvár, bola vždy zasmušilá, hnevná, mlčanlivá; len keď záletník prišiel, vyjasnil sa trochu jej obličaj, rozviazal jazyk. Pre každú maličkosť sa rozsrdila a keď sa nahnevala, odvrhla i najpilnejšiu robotu a nepreriekla cez celé dni slova. Rozkázať si nič nedala. Smiech, žart, spev nevstúpily temer na jej pery, ale i slzy do očí zriedka. I to bývaly slzy zlosti, nie jemného žiaľu. Hudby, tanca a vôbec všetkých spoločenských zábav sa štítila.

Celkom inú povahu mala jej mladšia sestra. Vždy mierne veselá, konala všetko ako pre zábavu, nepohnevala sa ľahko, nedržala hnev, bola poslušná, trpezlivá. Rada spievala, plesala, žartovala, avšak bez ublíženia. Chcela každému dobre, i tej nemine;^[1] žiadala, aby sa všetko radovalo a bolo šťastné.

Táto rozličnosť povahy sestier zrkadlila sa im i na tvári, prejavovala sa v hlase. Obličaj Mrzutej pokrýval vždy akýsi zlovestný tieň a keď ju niečo nemilého stretlo, zatiahol sa vcele škaredými chmárami. Jej nahrublý hlas podobal sa mužskému. Na tvári jej sestry oproti tomu bolo vidno akúsi ľúbeznú hru, ktorú i nemilé udalosti len trochu zmenily. Videl človek, že má žiaľ, ale nie, že sa hnevá. Jej hlas bol zvonivý a čistý ako hlas slávikov, celá skladba tela útla.

Pernikár teda dobre si poradil, že sa od Mrzutej odvrátil. Vzdorovitá jej povaha vedie časom mužských k velikým, slávnym, hrdinským skutkom: u ženských, ktoré sú povolané tvoriť tiché domáce blaho, je vždy nešťastím.

Miesto Mrzutej uchádzal sa o jej mladšiu sestru. A matka, čo by ako bola rada napred staršiu pod čepiec priviedla, vidiac nezlomnú vôľu nádejného mladého muža, privolila.