ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neodpovedala na všetky ich otázky nič. To jedno riekla, že žiada svoje dedičstvo, výplatu z domu a rolí a to že sa musí stať hneď a hneď, bo odchádza.

Zem horela pod ňou za tých pár dní, až jej švagor učinil zadosť podľa závetu. Neukázala sa nikomu, sedela stále zamknutá v bočnej chyži a plakala. Darmo ju prehovárala plačúca s ňou sestra, darmo lichotil švagor, ktorý si robil vo svedomí výčitky, že ju naveky nešťastnou učinil. Nedala si nič povedať, brala i potechu za úškľabky alebo aspoň za svedectvo, že je nešťastná, čo vyznať konečne nechcela.

Po obdržaní dedičstva odišla, a zase v noci, aby ju nikto nevidel. Kam ide, nepovedala, ale vedeli, že ide k druhému bratovi, ktorý bol na Spiši chudobným dedinským učiteľom. To bolo posledné jej útočište, počínala si však i tu primerane svojej povahe. Bola vždy zamračená, svojhlavá, vzdorovitá, neústupná, podivínska. Švagriná nemohla ju vystáť, vadila sa pre ňu deň čo deň s mužom.

Hoci ju už hodne zbrázdily aj roky aj nehody, ba i v odeve sa zanedbala: predsa sa jej otvorila ešte raz vyhliadka na vydaj, o ktorom už síce dávno zúfala, po ktorom však tajne ešte vždy vzdychala.

Jednému učiteľovi umrela manželka. Zostal vdovcom: so štyrmi deťmi a umienil si pojať Mrzutú, hoci neraz videl jej nevľúdny mrav. Brat sám zradzoval verného priateľa od toho. Vdovec však stál na svojom v nádeji, že ju stav manželský zmäkčí.

Mrzutá nebola doma, keď prišiel ženích a vyjednával o ňu s bratom. Sbierala na poli žito za koscom. Ta zaviedol brat pytača.

Do Mrzutej, ktorá ani tušenia nemala, čo sa snuje, ako by strelil. „Vidíš, toho pána!“ Pomyslela si. „Ide sa podívať na mňa spolu s tým svojím driečnym priateľom, ako mu pracujem.“ Ešte boli ďaleko a už si strhla šatku s hlavy a mrštila srdito na zem. Prichodiacemu odpovedala na srdečný pozdrav len cez zuby. Brat opravil jednu hrsť paličkou. „Daj trochu pozor, sestrička, aby sa nám žitko príliš nerozvláčalo.“

„Sbieraj si teda sám, ty kikiriki!“ hodila Mrzutá srp o zem a odišla ako vzteklica.

„Vidíš teraz sám,“ riekol brat priateľovi a tento mu poďakoval za úprimnosť a nepočúval učiteľku, ktorá by mu bola rada zavesila kameň na krk, aby ho nenosila sama. Šlo to potom s mrziakom vždy k horšiemu. So dňa na deň stávala sa protivnejšou, takže prišlo až k bitke.

Raz hodila o zem misu s polievkou. Zato ju brat vyobročil a Mrzutá ušla do hôr. Dva dni a jednu noc sotrvala tam o hlade; na druhú sa lúdila domov v čírej tme. Bola by si ešte poležala na chlieve, ale ju idúcky stretla nehoda. Padla do hlbokej jamy s haseným vápnom.

Vydriapať sa nemohla a kričať o pomoc nechcela, stála teda po pás vo vápne až do príchodu robotníkov. Títo priviedli domov opravdivé strašidlo.

Hneď nato ľahla a viac ani nevstala.